Niekoľko pliag Slovensko prekonalo s vlastnými vakcínami

, 04.03.2021 05:00
ČSSR, vakcína, laboratórium, IMUNA, Marta...
Pracovníčky podniku IMUNA v Šarišských Michaľanoch. Na snímke z roku 1975 sú Marta Belišová, Magda Kovalová a Magda Lazenková. Za výsledky dosiahnuté v roku 1974 získala IMUNA titul Podnik 30. výročia SNP. Autor:

Uprostred strašnej pandémie sa zrazu začalo hovoriť o vlastnej výrobe očkovacej látky a o vakcinačnej sebestačnosti. K tej však vedie dlhá neprerušovaná cesta. U nás sme ju kedysi prerušili, a to dosť brutálnym spôsobom. Pritom bývalé Československo vyrábalo svojho času vakcíny rôzneho druhu a vo veľkom. Dokonca ich vyvážalo. Dnes sú oba následnícke štáty odkázané iba na dovoz, ba musia prosíkať nadnárodné farmaceutické korporácie o priazeň a plnenie zmluvne dohodnutých dodávok.

S vývojom a výrobou očkovacích látok začala ČSR už krátko po svojom zrode. V novembri 1925 vznikol Štátny zdravotný ústav (ŠZÚ), na čom sa okrem Alice Masarykovej významne podieľal aj slovenský politik Vavro Šrobár, vtedy už profesor Lekárskej fakulty Karlovej univerzity. Finančne výrazne prispela Rockefellerova nadácia. Lidové noviny písali o realizácii smelého sna v boji s epidémiami: „Zdravotníctvo dostane vedecký základ a republika ušetrí milióny vlastnou výrobou očkovacích látok.“

Ústav, ktorý sídlil v Prahe, mal svoje filiálky aj v Brne a v Bratislave (pracovisko pri Univerzite Komenského). Postupne vytvoril osobitnú československú epidemiologickú a vakcinačnú školu. Spomedzi jej predstaviteľov sa stal známym na celom svete najmä docent Bohumil Feierabend. V roku 1930 ho pozvala turecká vláda do Ankary, aby jej vypracoval plány na výrobu sér a očkovacích látok. O tri roky neskôr odišiel 38-ročný vedec s manželkou a dvomi dcérami do rakúskych Álp na dovolenku. Vo vrchoch Dachsteinu ich zasypala lavína, celá rodina zomrela.

Už tri roky po vzniku ústav vyrábal vakcíny proti tuberkulóze a pravým kiahňam. Na tie vtedy ľudia ešte stále zomierali, pričom vo vysokých horúčkach a v ukrutných bolestiach. Očkovanie zmierňovalo priebeh ochorenia a minimalizovalo úmrtnosť. V roku 1930 ponúkal ústav 56 druhov liečivých sér a vakcín, ktoré sa vďaka svojej kvalite tešili dobrej povesti aj v zahraničí.

Zo zachovaných správ o činnosti tejto organizácie vyplýva, že kým v rokoch 1928 – 1933 bolo v celej republike zaočkovaných proti záškrtu anatoxínom z laboratórií ústavu 320-tisíc detí, len v priebehu nasledujúceho roku dostalo túto vakcínu už 150-tisíc detí vo veku od dvoch do desať rokov. Išlo o prvenstvo medzi štátmi strednej Európy, ktoré svedčilo aj o rastúcej dôvere k domácim vakcínam.

Záškrt bol v období medzi dvomi svetovými vojnami vážnou hrozbou pre detskú populáciu (zomierala naň až polovica infikovaných) a jeho veľké epidémie sa pravidelne opakovali. Ministerstvo zdravotníctva preto vytýčilo cieľ zaočkovať ročne 600-tisíc detí.

„Vo všetkých európskych ústavoch, s ktorými náš ŠZÚ spolupracuje, je prechodný nedostatok očkovacej látky," informovali Lidové noviny 17. novembra 1934. „U nás je jej dosť a výbornej kvality, preto štát ju nepotrebuje dovážať.“

Podľa zistení českého epidemiológa Jaroslava Kříža ústav rozbehol v roku 1938 vlastnú výrobu kombinovanej očkovacej látky proti záškrtu, osýpkam, šarlachu a dávivému kašľu. Okrem toho začal rozsiahlu výrobu vakcíny proti brušnému týfusu. Prvé očkovanie prebehlo najmä v armáde. V prostredí pražského mikrobiologického výskumu vtedy vedecky dozrieval aj Dionýz Blaškovič, zakladateľ slovenskej virológie.

Vedci však dokázali obísť železnú oponu, stretávali sa na medzinárodných kongresoch.

To sa už začali prípravy na ďalšiu svetovú vojnu a štát v obavách z nemeckej agresie sa rozhodol presťahovať sídlo ústavu na Slovensko, konkrétne do Martina. Práve sem sa začiatkom septembra 1938 začala po železnica sťahovať podstatná časť výroby sér a očkovacích látok.

Len čo však vyložili z vagónov a uskladnili vyše 230 debien so zariadením, s prístrojmi a polotovarmi, rozhodli mocnosti na konferencii v Mníchove o „zoštíhlení" Československa. O pol roka neskôr nasledovalo jeho rozbitie hitlerovským Nemeckom. Slovenský štát si vytváral vlastný ústav a do Prahy vrátil (na základe vyžiadania) nielen debny s prístrojmi, ale poslal tam aj mnohých českých odborníkov (lebo vraj zaberali pracovné miesta Slovákom). Spomeňme aspoň docenta Václava Strimpla, ktorý habilitoval na univerzite v Bratislave a viedol bakteriologicko-diagnostickú stanicu v Košiciach. Tri roky po návrate do rodnej Prahy ho zatklo gestapo a poslalo ho na popravisko.

Keď sme si pomáhali sami

Po vojne a obnovení ČSR sa nadviazalo aj vo výrobe očkovacích látok a vo vakcinácii na úspechy prvej republiky.

Podľa zistení Anny Falisovej z Historického ústavu SAV už v roku 1945, hneď po oslobodení, prebehlo v Bratislave očkovanie proti týfusu a cholere. Zaočkovali celkovo 20-tisíc osôb zadarmo alebo za dobrovoľný príspevok.

Činnosť obnovil aj ŠZÚ a jeho pracoviská (v Bratislave s celoslovenskou pôsobnosťou). Zásobovali sérami a vakcínami zdravotnú službu pre bývalých väzňov, ktorí sa vracali z nacistických koncentračných táborov.

Prišlo k znárodneniu farmaceutických firiem a k združeniu najväčších z nich do národného podniku SPOFA v Čechách a podniku Lučobný a farmaceutický priemysel na Slovensku. V apríli 1949 sa výroba sér a vakcín vyčlenila zo ŠZÚ do samostatného podniku Biogena.

O tri roky prišlo k ďalšej reorganizácii – výroba sér, očkovacích látok a vôbec imunopreparátov sa sústredila do dvoch podnikov. V Čechách do Biogeny a na Slovensku do IMUNY. Obe spadali do združenia SPOFA. Vyvrcholilo to zrušením ŠZÚ a vznikom dvoch menších: Ústavu hygieny a Ústavu epidemiológie a mikrobiológie v Prahe, s oblastnými ústavmi v Bratislave. To však nebolo všetko. V roku 1958 sa Biogena, IMUNA a Výskumný ústav imunologický združili do samostatnej jednotky pod názvom Ústav sér a očkovacích látok (ÚSOL) podriadenej priamo Ministerstvu zdravotníctva ČSR.

Načo bolo toľko organizačných zmien? Z odstupu času sa odborníkom javia ako unáhlené a nepremyslené. Zrejme sledovali najmä politické ciele.

Očkovacie látky produkované v Šarišských...
Očkovacie látky produkované v Šarišských Michaľanoch slúžili nielen ľuďom v Československu, vyvážali sa aj do sveta. Na snímke z roku 1962 vedúci výrobného Ľudovít Smoka a farmaceutická praktikantka Valéria Sekulová pripravujú zásielku séra proti tetanu pre Kubu. Autor: Archív TASR

Z pohľadu Slovenska je však dôležité založenie podniku IMUNA v Šarišských Michaľanoch. Vznikol na zelenej lúke, ale už o tri roky vyrobil prvé šarže protitetanového séra a niekoľkých očkovacích látok. Postupne rozširoval výrobu a koncom 60. rokov zamestnával vyše 600 pracovníkov. Mal aj vlastný podnikový výskum a vývoj, zároveň úzko spolupracoval s výskumnými pracoviskami v Čechách i na Slovensku. Tu najmä s Virologickým ústavom ČSAV (neskôr SAV), ktorý vznikol takisto v roku 1953. Jeho zakladateľom a potom i dlhoročným riaditeľom bol už spomínaný profesor Blaškovič (1913 – 1998).

Ústav i sám Blaškovič pomáhali v IMUNE s prípravou a rozbehom chrípkovej vakcíny. Bolo to v čase, keď svet zachvátila prvá pandémia po druhej svetovej vojne, tzv. ázijská chrípka. Vyčíňala vo dvoch vlnách. Prvá dosiahla vrchol na jeseň 1957 a útočila najmä na deti, druhá sa prevalila v zime 1958/1959 a postihovala už aj starších ľudí, pričom nebezpečná bola najmä pre tehotné ženy. Podľa odhadov sa nakazila až tretina svetovej populácie, počet obetí sa blížil k dvom miliónom (približne toľko ľudí zomrelo doteraz na COVID-19).

Ako prvý vyvinul účinnú očkovaciu látku proti tejto pliage americký mikrobiológ Maurice Hilleman, ktorý dodnes drží rekord v počte patentovaných vakcín (viac ako 40). Už v roku 1957 sa v USA vyrobilo okolo 40 miliónov dávok vakcíny proti ázijskej chrípke, ale dostať niečo z tohto množstvo do krajín za železnou oponou bolo ťažké. Československo si v tejto situácii muselo pomôcť viac-menej samo.

Našťastie s vývojom protichrípkovej vakcíny sa tu začalo už v roku 1956. Pracoval na nej tím okolo legendy československej virológie Dimitrija Slonima v pražskom Imunologickom ústave a Blažkovičov ústav sa na týchto výskumoch podieľal. Napríklad významne prispel k štúdiu premenlivosti vírusu chrípky.

A čo sa týka očkovacej látky? „S výrobou takejto vakcíny nemali v IMUNE žiadne skúsenosti, preto som navrhol, doslova nakreslil aj celú technológiu," spomínal Blaškovič v rozhovore pre Pravdu v roku 1994. Keď prepukla pandémia, mohlo ministerstvo zdravotníctva vydať pokyn na hromadné očkovanie vybraných skupín obyvateľstva.

V podmienkach studenej vojny a akútneho nedostatku devíz boli veľké problémy so získavaním vedecko-technických informácií, tobôž s nákupom licenčných práv na výrobu vakcín zo Západu. Československo patrilo do sovietskeho bloku, a preto ťažisko jeho medzinárodnej spolupráce vo vedeckom výskume i výrobe ležalo inde.

To sa týkalo aj imunopreparátov vrátane sér a očkovacích látok. Vedci však dokázali obísť železnú oponu, stretávali sa na medzinárodných kongresoch a čo-to si povedali alebo napísali. Tak sa dostal k dôverným informáciám o vakcíne proti prenosnej detskej obrne aj docent Slonim (najmä korešpondenciou s americkým virológom Jonasom Salkom, ktorý ju ako prvý vyvinul), ako o tom píše český historik Jaroslav Šafr. Československo sa vďaka tomu stalo prvým štátom na svete, ktorý po celoplošnom očkovaní s týmto zákerným ochorením v roku 1960 skoncoval.

Blaškovič bol zase expert Svetovej zdravotníckej organizácie pre oblasť vírusových ochorení a jedno obdobie vykonával funkciu generálneho riaditeľa Medzinárodnej rady vedeckých zväzov (ICSU). V mladosti bol na stážach v USA a v Británii, mal tam veľa známych, všeličo sa dozvedal.

Dosť na tom, že pri ďalšej pandémii chrípky (tzv. hongkonskej) v rokoch 1968 – 1969 bol na ňu výskum i farmaceutický priemysel v Československu ešte pripravenejší.

Plač nad rozliatym mliekom

Po roku 1989 padli mnohé prekážky pri výmene vedeckých informácií a v medzinárodnom obchode. Onedlho sa však začala transformácia a divoká privatizácia štátnych firiem, ktorá postihla aj farmaceutický priemysel. Darmo parlament prijímal zákony na ochranu strategických podnikov, medzi ktoré patrili aj významní výrobcovia liekov a vakcín, brady týmto zákonom veru nenarástli.

Po rozdelení federácie menili vlastníkov najprv farmakofirmy v Českej republike. Nezriedka sa ich zmocňovali zahraniční investori, ktorým išlo – čo sa ukázalo až neskôr – viac o získanie ďalšieho trhu ako o kapitálové posilnenie a modernizáciu existujúcej výroby.

Podnik IMUNA v Šarišských Michaľanoch vznikol na zelenej lúke, ale už o tri roky vyrobil prvé šarže protitetanového séra a niekoľkých očkovacích látok.

Pôvodný štátny podnik ÚSOL, ktorý vyrábal vakcíny, najprv transformovali na akciovú spoločnosť Sevac, vzápätí výrobu očkovacích látok vyčlenil do dcérskej spoločnosti Sevapharma. Tú česká vláda o štyri roky odpredala futbalovému bosovi Janovi Gottwaldovi, neskôr obvinenému z podvodov. Podľa českých médií išlo o začiatok konca výroby vakcín v krajine. Firmu v roku 2004 odkúpil istý pražský developer, ktorému vtedy záležalo, ako verejne priznal, jedine na exkluzívnych pozemkoch. „Vedecká komunita trúchli nad nepodarenou privatizáciou,“ zhrnul portál Seznam Zprávy pri vlaňajšej analýze tohto prípadu.

Súčasná česká vláda začala o obnovení výroby vakcín uvažovať až uprostred covidovej pandémie. A zistila, že to nebude vôbec jednoduché. Výskumné kolektívy sa medzitým rozpadli, výrobné kapacity roztratili, kooperačné väzby spretrhali.

Niekdajší slovenský výrobca vakcín sa dostal na program privatizácie až za prvej Dzurindovej vlády, ale už v značne devastovanom stave. Niekoľkí záujemcovia o kúpu IMUNY sa ukázali ako nedôveryhodní. Nakoniec sa firmu podarilo predať domácemu investorovi, ale s výrobou očkovacích látok bol koniec, všetky sa museli dovážať. O obnovení ich domácej výroby sa začalo uvažovať na podnet pracovníkov IMUNA PHARM ešte za prvej vlády Roberta Fica, ale až počas vlády Ivety Radičovej sa začal realizovať projekt výstavbou nového pavilónu. Nie však v areáli IMUNY, ale v Malackách!

Vedenie IMUNY tým stratilo oň záujem, a tak za druhej Ficovej vlády projekt zastavili. Správa štátnych hmotných rezerv sa pred tromi rokmi rozhodla rozostavaný objekt odpredať. Kupca však nenašla, preto naďalej chátra, ale už v správe Ministerstva zdravotníctva SR. Nakúpené zariadenie využívajú laboratóriá Biomedicínskeho centra SAV.

Čudný príbeh, však? Aj na Slovensku sa začalo o vlastnej vakcíne hovoriť až minulý rok v súvislosti s COVID-19. Ibaže reči sa hovoria a chlieb sa je. A tak prezidentka Zuzana Čaputová zdvihla telefón a zavolala najprv komisárovi EÚ do Bruselu, potom nášmu ministrovi zdravotníctva a napokon i samotnému premiérovi. Začatie výroby vlastnej vakcíny označila za strategickú záležitosť.

Čo bude ďalej, uvidíme.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Vypnúť reklamu
0 debata debata
Viac na túto tému: #vakcína proti covidu #vakcína #sebestačnosť #koronavírus #ČSSR #Československo