Stručné dejiny tohto sviatku sa začínajú pred 111 rokmi. V Kodani sa koncom augusta 1910 zišli na konferencii socialistky a sociálne demokratky zo 17 krajín Európy. Približne stovka zúčastnených prijala na záver návrh nemeckej delegátky Clary Zetkinovej organizovať Medzinárodný deň pracujúcich žien.
Už druhý rok sa podujatie konalo vo viacerých štátoch. Vrátane Rakúsko-Uhorska. Nie však 8. marca, ale 19. marca. Malo byť pripomenutím marcovej revolúcie v roku 1848. Ženy požadovali volebné právo a skoncovanie s ich diskrimináciou na pracovnom trhu. Historička Temma Kaplanová z Harvardovej univerzity zistila, že na rôznych miestach podunajskej ríše sa vtedy pod transparentmi a červenými zástavami uskutočnilo takmer 300 pouličných demonštrácií.
Až v roku 1914 pripadol MDŽ prvýkrát na 8. marec. Podľa niektorých historikov chceli tým jeho organizátorky pripomenúť políciou brutálne potlačený protest newyorských šičiek ešte z roku 1857. Američanky sa vtedy dožadovali skrátenia pracovného času, lepších pracovných podmienok a rovnakej mzdy, akú dostávali muži. Vyšli do ulíc Manhattanu s kuchynským riadom a hlučne naň bubnovali. Preto ich demonštráciu nazval ktosi „pochodom prázdnych panvíc".
Pre pochopenie dejín MDŽ u nás je však dôležité poznať premeny tohto sviatku v Rusku, o čom bude neskôr reč.
Súťaž so sviatkom pre matky
Marcové protesty z roku 1917, korunované štrajkom petrohradských žien „za chlieb a mier", viedli až k prvej ruskej revolúcii, ktorá pripravila o trón cára Nikolaja II. Nebola to ešte boľševická revolúcia, tá vypukla o pol roka neskôr. A práve boľševici vedení Vladimírom Iľjičom Leninom dali ženskému dňu po svojom víťazstve úplne nový obsah.
O každoročných oslavách 8. marca sa rozhodlo o štyri roky neskôr na medzinárodnej konferencií zástupkýň ženských komunistických organizácií v Moskve. No malo sa tak diať už na počesť pamätného štrajku petrohradských žien, nie protestu newyorských krajčírok.
Hlavnými heslami osláv MDŽ v prvej dekáde existencie sovietskeho Ruska bol boj za oslobodenie žien „od kuchynského otroctva", ich maximálne zapojenie do pracovného procesu a budovania novej spoločnosti. Ako píše ukrajinská historička a antropologička Oksana Kisová, vtedajší sovietsky model emancipácie ženy vychádzal z predstavy takého zrovnoprávnenia, ktoré by ju formovalo do podoby ideálneho človeka. A tým človekom bol muž úderník, lámajúci pracovné normy a dosahujúci rekordné výkony.
Vyrovnať sa mali takmer všetky rozdiely medzi pohlaviami. Tradičné ženské črty označila vládnuca ideológia za „buržoázne prežitky". Strážkyňa rodinného kozuba sa stala symbolom regresu, zápecníctva predmetom satiry. Hrdinkami nových čias boli ženy budovateľky na „stavbách päťročnice" vzdialených od ich domovov. Za týchto okolností sa o deti mal postarať štát a manželský zväzok strácal veľa zo svojho pôvodného významu…
Aký dosah to malo na oslavy ženského sviatku v strednej Európe? Po vzniku Československa si 8. marec „prisvojili" ľavicové strany, predovšetkým sociálnodemokratická a od nej odčlenená komunistická. Tá druhá sa už v 20. rokoch minulého storočia pritom inšpirovala sovietskym vzorom.
Keď listujeme v dobovej tlači z obdobia medzi svetovými vojnami, zistíme, že dňu žien najviac pozornosti venovali komunistické noviny. V ostatných médiách sa ženská otázka dostávala do popredia až v súvislosti so Sviatkom matiek, ktorý sa slávil spravidla druhú májovú sobotu a prišiel sem po vojne z USA.
V súťaži s MDŽ mal Sviatok matiek počas prvej republiky zjavnú prevahu, a to aj vďaka podpore zo strany štátu. „Bol rovnako oktrojovaný za prvej ČSR ako MDŽ po roku 1945," hovorí etnologička Viera Feglová. „Rovnako to išlo zhora cez školy a ďalšie inštitúcie. Od svojej matky i starej matky viem, že v škole kreslili srdiečka s textom Mojej mamičke ku Dňu matiek. Presne tak, ako ste ich vy neskôr kreslili svojej mame k MDŽ."
Pred vojnou bol Sviatok matiek blízky aj ľudovej strane a katolíckej cirkvi, keďže svoj pôvod odvádzal od Panny Márie. Napriek tomu sa na slovenskom vidieku neudomácnil natoľko, aby ho tam oslavovali aj v rodinách.
Po vzniku Slovenského štátu sa MDŽ prestal pripomínať a začal sa oficiálne sláviť Deň slovenskej rodiny, ktorý rozširoval záber Sviatku matiek a postupne ho nahrádzal. Konali sa verejné zhromaždenia s kultúrnym programom a podľa pokynov ústredia HSĽS sa na nich mali zúčastňovať funkcionári i radoví členovia v čo najväčšom počte. Pritom nacistický režim v Nemecku naďalej využíval na svoje ciele Sviatok matiek, len mu dal nový, rasistický obsah. Slovenský národný socializmus sa od toho hitlerovského predsa len trochu líšil…
Som traktoristka, kto je viac?
Po vojne sa obnovilo slávenie MDŽ i Sviatku matiek. Už vtedy dostali oslavy MDŽ manifestačný charakter a prebiehali nielen v mestách, ale i na vidieku. Organizovali ich komunisti a veľa pritom preberali zo sovietskych skúseností. Jedno z ústredných hesiel znelo: „Ženy vo výrobe – deti v školách!" Druhé: „Sovietske ženy príkladom hrdinstvá v boji i práci!"
V roku 1947 ústredie strany nariadilo, že v každom okrese sa musia konať aspoň dve veľké zhromaždenia k MDŽ, na ktorých funkcionári KSČ, respektíve KSS prehovoria o význame žien pri výstavbe štátu.
Po roku 1989 bol MDŽ utlmený, ba zatlačený celkom do súkromia.
Po roku 1948, keď si KSČ vydobyla monopol moci, sa oslavy MDŽ stali jednou z najdôležitejších masovopolitických akcií v roku a Sviatok matiek ustúpil do úzadia. V roku 1951 už o ňom v straníckej tlači nebola ani zmienka.
Rok predtým vznikol Československý zväz žien a dal sa plne do služieb štátostrany. Pri oslavách 8. marca predstaviteľky zväzu zdôrazňovali, čo všetko robí nový režim pre ženy a čo sa už podarilo vykonať. Vznikla tradícia vyznamenávať ženy na Pražskom hrade. V roku 1950 ich delegáciu prijal „prvý robotnícky" prezident Klement Gottwald. Prevládali v nej robotníčky úderníčky, prvé družstevníčky a mnohodetné matky. Noviny osobitne spomenuli Annu Bořuckú z Ostravy: „Matka 18 detí, z ktorých dvaja synovia sú už úderníci."
MDŽ bol príležitosťou mobilizovať ženy na plnenie päťročných plánov a na získavanie ďalších pracovníčok do výroby. Počas dvoch víkendov, ktoré predchádzali 8. marcu, chodili v mestách po bytoch agitačné dvojice. Mali úlohu presviedčať navštívené ženy, aby prijímali záväzky na počesť MDŽ. Mohli sa zaviazať, že prekonajú pracovné normy a prispejú tým k predčasnému splneniu výrobného plánu ich dielne, závodu či podniku.
Ale k čomu sa mohli zaviazať ženy v domácnosti, ktoré sa starali o kŕdeľ maloletých deti? Mohli sa zapojiť do zberu liečivých bylín, starých handier, ale napríklad aj kostí! Podľa platnej vyhlášky sa zakazovalo ich ničenie a dobová propaganda upozorňovala, že zo 100 kg kostí sa dá vyrobiť až 20 kg jadrového mydla…
Na titulné strany novín sa dostali ženy, ktoré si zvolili dovtedy čisto mužské povolanie. Keď v auguste 1950 navštívila Sovietsky zväz delegácia čs. roľníkov družstevníkov, jeden z jej členov Viliam Krajčík z Bernolákova po návrate vyhlásil: „Naším veľkým vzorom bude prvá traktoristka v ZSSR. Hrdinka práce Paša Angelina z Charkova".
Do ťaženia za takúto „novú ženu" sa zapojilo aj socialistické umenie. V roku 1951 mal premiéru film Jiřího Sequensa a Romana Hlaváča Cesta za šťastím s Jiřinou Švorcovou v hlavnej úlohe. Hrdinka Vlasta napriek konfliktu s otcom sa stáva traktoristkou, samozrejme. A tak onedlho rozorávali medze a kyprili družstevné polia už aj prvé slovenské traktoristky.
Celebritami zakladateľskej fázy nového režimu sa stávali „ženy v montérkach s dlaňami mozoľnatými", ako písala dobová tlač. Propaganda oslavovala najmä priekopníčky v jednotlivých odvetviach. Napríklad prvú kuričku v parnej lokomotíve Jiřinu Kaňovskú alebo prvú výpravkyňu vlakov Máriu Kuzmovú z Predajnej pri Brezne.
Zároveň prudko rástla zamestnanosť žien, tak rýchlo, že nevyhnutne musela zaostávať výstavba jaslí a materských škôl. Ak v roku 1950 zostávalo trvalo v domácnosti ešte 1,7 milióna žien (údaj za celú ČSR), tak v roku 1980 to bolo už len 346-tisíc. Ženy sa v pracovnom procese síce postupne vyrovnávali mužom, nie však v úrovni miezd a v účasti na riadení.
Muži si vypili, ženy sa zabavili
Ale medzitým sa predsa len stalo niečo, čo zmenilo aj obsah a charakter osláv MDŽ. V druhej polovici 50. rokov zafúkal čerstvý vietor z východu. Predchádzal tomu politický odmäk v Moskve, kde odsúdili najväčšie zločiny a chyby stalinizmu. Podľa Oksany Kisovej nasledujúce obdobie prinieslo určitú liberalizáciu spoločenského života v Sovietskom zväze.
Prejavilo sa to aj v „rehabilitácii" hodnôt a atribútov každodennosti, predtým označovaných za „buržoázne prežitky". Týkalo sa to napríklad módy, kozmetiky, predmetov v interiéri, niektorých prvkov etikety. Práve vtedy vznikla tradícia obdarúvať sovietske ženy 8. marca kvetmi, sladkosťami či inými príjemnými maličkosťami. Neskôr, v roku 1962, išla štátna moc ešte ďalej a MDŽ vyhlásila za deň pracovného pokoja.
Tým sa to však neskončilo. „Koncom 60. rokov sa deň žien preniesol z verejného priestoru do súkromného, transformoval sa na domáci sviatok blízky Dňu matiek," tvrdí Kisová. Čo však neznamená, dodáva, že na oficiálnej úrovni sa prestalo s ideologizáciou MDŽ a s propagandistickým vykresľovaním „správnej" sovietskej ženy ako budovateľky komunizmu a nezmieriteľnej bojovníčky za svetový mier. Aj súčasťou oficiálnych osláv sa však stali koncerty populárnej hudby a rôzne zábavné programy.
Chruščovovský odmäk sa po čase prejavil aj v Československu, veď domáci režim sa naďalej riadil sovietskym vzorom. Oslavy na pracoviskách sa obohatili už začiatkom 60. rokov napríklad o módne prehliadky. Ženy dostávali darčeky (zväčša tri klinčeky, mydlo, uterák, poukážku na nákup určitého tovaru). Po tejto oficiálnej časti prišla neoficiálna, na ktorej sa niekde zúčastnili aj manželia či partneri žien. Aj tí ich obdarovali a potom sa už iba oslavovalo.
Škoda, že 8. marec sa nestal aj v Československu dňom pracovného pokoja, lebo v mnohých podnikoch, na úradoch či v iných organizáciách sa zvrhol na neviazanú zábavu s prvkami orgií. A čo nasledovalo, keď sa všetko vypilo? „Potom išli muži do krčmy a ženy bežali domov chystať oslavu MDŽ," píše česká spisovateľka a feministka Karla Biedermannová. „Na tú prišli už aj dietky s básničkou zo školy. A opitý otec."
Samozrejme, všetko záležalo aj na vedení tej-ktorej firmy, na personálnej politike a celkovej kultúre vzťahov v organizácii. Je však zaujímavé, že keď hovoríte s pamätníčkami tých čias, tak na „emdéžet" spomínajú väčšinou v dobrom. Na zlé sa zabúda a ony boli vtedy také mladé! Nuž áno, viacerí muži sa opili, ale my, ženy, my sme sa zabávali, hovoria. Niektoré si spomenú aj na už zabudnutý slogan tohto sviatku: „Dnes je u nás veľký deň, veď je sviatok všetkých žien."
Po roku 1989 bol MDŽ utlmený, ba zatlačený celkom do súkromia. Okolo roku 2000 sa však znovu vrátil aj do verejného priestoru. A začal si tam hľadať nový obsah. Nuž a hľadá si ho dodnes…