Prezident Jozef Tiso v liste pápežovi Piovi XII. z 8. októbra 1944 tvrdil, že v slovenskom štáte „nebol vynesený ani jeden rozsudok smrti“ a všetky politické zmeny od vyhlásenia samostatného štátu v marci 1939 sa udiali „bez preliatia jedinej kvapky krvi“.
Ale predsa už 10. septembra 1941 bol odsúdený na hrdelný trest vojenský letec Peter Horváth, ktorý sa tri mesiace predtým pokúsil odletieť na svojom stroji Avia B-534 zo Spišskej Novej Vsi do Sovietskeho zväzu. Pre poruchu motora musel pristáť na území Zakarpatskej Rusi, okupovanej vtedy Maďarskom, ktoré ho vydalo späť na Slovensko. Podrobne o tom píše historik nášho letectva Juraj Rajninec. Štvrtého októbra 1941 tento trest Horváthovi zmiernili na doživotné väzenie.
Ľudácky režim nestrpel opozíciu, väčšinu politických strán zakázal a svojich politických i ideových odporcov sa snažil od začiatku izolovať. Podľa nepresných štatistík prešlo od vzniku slovenského štátu do leta 1944 len tzv. zaisťovacím táborom v Ilave (bol obdobou koncentráku) okolo 2800 politických väzňov. Ďalší sa striedali alebo zostávali vo väzniciach v Bratislave, Leopoldove, Nitre či inde.
Podľa čiastkového výskumu historika Marka Syrného (mal k dispozícii len tretinu údajov), väčšinu zadržaných odsúdili na dva až šesť mesiacov straty slobody, vyše 17 percent sa ocitlo za mrežami na jeden až dva roky, ale súdy vynášali aj oveľa tvrdšie tresty.
Popravili aj pred Povstaním
Vlani koncom augusta zomrel vo veku 99 rokov filmový kritik, publicista a prekladateľ Pavel Branko. V júni 1942, keď mal 20 rokov, ho zatkli príslušníci vtedajšej štátnej bezpečnosti. Spolu s ním aj priateľov z nelegálnej komunistickej organizácie. Bezprostredná príčina? Vydávanie a rozširovanie časopisu Mor ho! V novembri toho istého roku, v prvom politickom monsterprocese „farskej republiky“, známom pod názvom „Uhlárik a spol.“ vyfasovali dvaja členovia skupiny trest smrti, Branko a ďalší obžalovaný doživotie, a piaty člen 12 rokov väzenia.
Čo na tom, že v roku 1944 im všetkým po odvolaní zmiernili tresty na 12 rokov straty slobody? Presúvali ich s ostatnými politickými väzňami po žalároch s vyhliadkou, že nakoniec skončia v niektorom z nacistických koncentračných táborov. Ale k tomu sa ešte vrátime.
Niektorí apologéti ľudáckej republiky zmenili rétoriku a dnes už pripúšťajú, že áno, tresty smrti sa vynášali aj vtedy, ale nikdy sa nevykonali. Ani to však nie je pravda.
Aspoň jeden príklad. Koncom marca 1944, teda ešte pred vypuknutím Povstania, odsúdil vojenský súd v Poprade na trest povrazom dvoch príslušníkov VI. pracovného práporu. V prvých rokoch Slovenského štátu slúžili v tomto prápore väčšinou židovskí a rómski mladíci. Len jedna rota nazývaná „tango rota“ pozostávala z asociálov. Začiatkom roku 1944 židovskí branci v prápore už neslúžili, vytvorili pre nich koncentračný tábor v Novákoch.
Sudcovia sa chceli vyhnúť trestom smrti. Veď cítili, že koniec vojny sa blíži, a mysleli na zadné dvierka.
Popradský súd rozhodoval o dvoch „tvorníkoch“ – tak znela „hodnosť“ vojakov pracovnej služby – ktorí sa dopustili viacerých kriminálnych činov, okrem iného aj zločinu lúpežného zabitia. Obaja, Július Jenčík i Ján Tehlárik, sa po vynesení hrdelného trestu odvolali. V prípade Tehlárika sa rozsudok stal aj po preskúmaní právoplatným, akurát že trest mal byť vykonaný nie povrazom, ale ako to bývalo u vojakov, zastrelením.
Príbuzný odsúdeného a jeho obhajca podali včas prosbu o udelenie milosti priamo prezidentovi Tisovi. Tehlárik sa milosti nedočkal a rozsudok nad ním vykonali pri múre zadného traktu dvora vo vojenskej väznici v Bratislave.
Tento prípad dokumentoval docent Anton Rašla, ktorý pred vypuknutím Povstania pracoval ako sudca vojenských súdov na Slovensku. Neskôr bol povstaleckým prokurátorom, po vojne prokurátorom pri Národnom súde ČSR, potom si odsedel niekoľko rokov za „titoizmus“ a „buržoázny nacionalizmus“. Po rehabilitáciách od 60. rokov prednášal trestné právo na Univerzite Komenského.
Z väzenia do rúk gestapa
Ľudácky režim bol svojou podstatou dosť brutálny, ale chcel sa tváriť zhovievavo. Preto krvavú prácu rád prenechával nacistickým profesionálom. A ešte im za to aj zaplatil. Tak naložil so 70-tisícmi slovenských Židov, ktorých nechal vyviezť do plynu i s tisíckami povstalcov a nevinných civilistov, obeťami protipartizánskych kománd SS, ktorým však už asistovali Pohotovostné oddiely Hlinkovej gardy.
Po potlačení Povstania sa konali procesy s jeho poprednými vojenskými i civilnými predstaviteľmi. S tými druhými sa začalo zúčtovanie krátko pred Vianocami: 22. decembra 1944 pred osobitným senátom krajského súdu v Bratislave. Obžalovanými boli organizátori SNP Vavro Šrobár, Ján Ursíny, Jozef Lettrich, Ivan Štefánik, Peter Zaťko a Jozef Šoltézs. Všetkých súdili v neprítomnosti, lebo medzitým stihli odísť do emigrácie alebo sa nachádzali v horách medzi partizánmi.
Zo spomienok advokáta Aristida Jamnického (obhajoval Ursínyho) vyplýva, že sudcovia sa chceli vyhnúť trestom smrti. Veď cítili, že koniec vojny sa blíži, a mysleli na zadné dvierka. Preto vyniesli len jeden doživotný trest (nad Šrobárom), ostatných odsúdili na 20-ročné až 30-ročné tresty.
Nasledoval silný nemecký tlak na slovenskú vládu, ktorú Berlín obvinil z bagatelizovania Povstania. Sudcov osobitného senátu uväznili a vláda na silvestrovskom zasadnutí narýchlo schválila legislatívnu zmenu, ktorá umožnila ministrovi spravodlivosti revíziu rozsudkov v politických kauzách. Tretieho januára 1945 zasadal osobitný senát Najvyššieho súdu a zásadne zmenil rozsudky: „Všetci obžalovaní sa odsudzujú na trest smrti,“ vyhlásil predseda senátu Karol Seychert.
A teraz sa môžeme vrátiť k politickým väzňom. S približovaním frontu ich začali zvážať do väzníc v západnej časti krajiny. Vyše 280 osôb sústredili v bratislavskom žalári, medzi nimi sa nachádzal aj Pavel Branko. „Bolo treba urýchlene zosmoliť novú právnu normu, ako nás vydať gestapu,“ spomínal v rozhovore pre Pravdu. „Podľa nej slovenská justícia prepustila politických väzňov formálne na slobodu a tam, rovno v priestoroch väzníc, ich preberalo gestapo. Nás potom nadžgali do pár ciel vyhradených na to v Justičnom paláci. Kolumbovo vajce ľudáckeho fiškálstva bolo na svete!“
Päť transportov potom odvážalo politických väzňov zo Slovenska do koncentračného tábora v Mauthausene. Mnohí z nich sa už nikdy nevrátili…
