Zázračný liek dokázal rozhádať celé národy

, 25.03.2021 06:00
penicilín, Biotika, Slovenská Ľupča
Archívna snímka zo závodu Biotika v Slovenskej Ľupči, kde sa od roku 1956 začal vyrábať penicilín. Táto fotografia je z januára 1958. Autor:

Neviete, kde by sa dal kúpiť penicilín? Tak sa pýtali ľudia od Ašu po Čiernu nad Tisou. Pred 75 rokmi bol v Československu po prvom antibiotiku porovnateľný dopyt, aký je teraz po vakcínach proti ochoreniu COVID-19. Obrovské problémy sprevádzali aj vtedy výrobu a distribúciu nového lieku. Mali presah do medzinárodnej politiky, dokonca prispeli k znesváreniu spojencov. Viaceré štáty, Československo nevynímajúc, sa preto pokúšali vyrábať penicilín vlastnými silami.

Objav penicilínu je všeobecne známy príbeh, preto si pripomeňme si iba niektoré základné fakty. Jeho liečivé účinky objavil britský mikrobiológ Alexander Fleming už v roku 1928, ale čistý penicilín získal až v roku 1940 austrálsky patológ Howard Florey s britským biochemikom Ernstom Chainom. Pred 80 rokmi, vo februári 1941, dostal prvýkrát liek pacient zomierajúci na otravu krvi.

Bola druhá svetová vojna, prebiehala bitka o Britániu, jej vláda si nemohla dovoliť financovať ešte aj výrobu nového lieku. Súkromné firmy sa odmietali do nej pustiť údajne kvôli malým výnosom. A tak Florey ešte s jedným kolegom odišli do Spojených štátov amerických, aby hľadali výrobcu. V septembri 1942 po tom, čo informácie o penicilíne priniesol denník New York Times, sa ním začali zaoberať známe farmaceutické spoločnosti. A o rok neskôr ho už dodávali armáde na liečenie ranených.

Američania obostreli výrobu penicilínu rúškom tajomstva, aby sa o nej nedozvedeli predovšetkým v hitlerovskom Nemecku a u jeho spojencov. Napriek tomu niečo preniklo aj na verejnosť a nespala ani vedecko-technická špionáž. Sovietska rozviedka získala prvé cennejšie informácie už v roku 1943. Svedčia o tom nedávno sprístupnené archívy, ktoré preskúmala ruská historička medicíny Jelena Šerstnevová.

Čo vyzvedel profesor Lebedenko

V marci 1943 pricestovala do USA sovietska misia Spoločnosti Červeného kríža a Červeného polmesiaca na čele so záhadným „profesorom-chirurgom" Vladimirom Lebedenkom. Američania jej umožnili navštíviť aj niektoré výskumné laboratóriá, kliniky a nemocnice. Aby sa vyhol vojenskej cenzúre, posielal Lebedenko získané informácie do Moskvy prostredníctvom sovietskej ambasády v diplomatickej poš­te.

Prečo takýto pokútny spôsob, veď Sovieti boli vtedy spojenci Američanov? Áno, ale ani zďaleka neudržiavali s nimi také dôverné vzťahy ako s Britmi. Je dokumentované, že Josif Stalin chcel kúpiť licenciu na výrobu penicilínu, aj prebiehali nejaké rokovania o zmluve. Americká strana však nakoniec odmietla licenčný predaj s odvolaním sa na Angličanov – vraj im v tom bráni patentové právo. Malo to však aj ďalšiu príčinu. Za celý rok 1943 vyrobili v Spojených štátoch tak málo penicilínu, že ním nestačili uspokojovať ani potreby vlastnej armády a do civilného sektoru USA sa dostal vo väčšom množstve až začiatkom roku 1945.

Sovieti za týchto okolnosti rozbehli vlastný výskum pod vedením mikrobiologičky Zinaidy Jermolovovej s výdatnou podporou štátu. Vyzerá to tak, že išlo o preteky medzi ZSSR a USA, veľmi podobné tým, ktoré sa konali v súvislosti s projektom prvej atómovej zbrane. Sovietskym vedcom sa podarilo izolovať penicilín, jeho výrobu však tamojší inžinieri zvládali s veľkými ťažkosťami a nadlho uviazli v skúšobnej prevádzke.

Liek mal na čiernom trhu cenu zlata, preto jeho distribúcia zostávala pod prísnou štátnou kontrolou.

Obmedzené množstvo penicilínu začali Američania predávať Sovietskemu zväzu až v druhej polovici roku 1944, po otvorení druhého frontu. Ale o pol roka skôr, vo februári, zavítal do Moskvy na medzinárodnú vedeckú konferenciu doktor Florey. Podľa dochovaných dokumentov práve on tajne odovzdal Jermolovovej niektoré produkčné kmene, metódu kultivácie plesne i viaceré detaily technologického procesu. „Zrejme získala všetko, o čo požiadala, s výnimkou informácie o najnovšej metóde hĺbkovej fermentácie, ktorú Američania prísne tajili," dodáva Šerstnevová.

Florey neskôr spomínal, že naňho „mimoriadne zapôsobilo to nasadenie, vďaka ktorému v Moskve dosiahli výsledky s penicilínom za taký krátky čas". Veď piatim stovkám amerických odborníkov trvalo spustenie výroby päť rokov, zatiaľ čo deviati pracovníci oddelenia biochémie moskovského mikrobiologického ústavu to zvládli za rok a pol. Pravda, viaceré know-how dostali, ako sa hovorí, na podnose.

Aj tak dokázala prvá sovietska „penicilínka" vyrobiť v roku 1945 iba toľko prášku, že stačil na liečbu 300 až 400 pacientov. V tom čase fungovalo v USA už 21 závodov na výrobu „zázračného lieku". A zo zistení Šerstnevovej vyplýva, že ešte ani koncom 40. rokov nevedeli tamojšie farmaceutické podniky uspokojiť potreby sovietskeho zdravotníctva v penicilíne. To spôsobilo ochladenie Kremľa voči Jermolovovej a jej výmenu na čele projektu.

Našťastie, hneď po vojne začala Správa Spojených národov pre hospodársku obnovu a pomoc (známa pod skratkou UNRRA) dodávať nový liek aj do ZSSR, čo však tamojšia historiografia dlhé roky zamlčovala. Okrem toho dostal Sovietsky zväz prostredníctvom tejto organizácie zo Západu kompletné zariadenie pre dve „penicilínky". Zároveň sa ich personál zaučil v Kanade. Tejto pomoci však odzvonilo už v roku 1947 po prudkom zhoršení vzťahov medzi bývalými spojencami. Prepukla studená vojna. A ako to bolo vtedy s penicilínom v Československu?

Výskum za chrbtom okupantov

Je málo známe, že českí vedci pracovali na výskume penicilínu už počas vojny, ale tak, aby o tom nevedeli nemeckí okupanti. Umožnila to továreň BF rodiny Fragnerovcov v Dolných Měcholupách (dnes je to už súčasť Prahy).

Českí historici medzitým mapovali, ako všetko prebehlo. Jiřímu Fragnerovi sa už v roku 1943 podarilo získať dobrodružným spôsobom zo Švajčiarska popis izolácie penicilínu a potom i ďalšie informácie z Anglicka. Výskumníci však nemali na začiatku k dispozícii produkčný kmeň a dokonca ani nevedeli, ako vyzerá. Napriek tomu sa pustili do projektu, ktorý dostal krycí názov Mykoin BF 510.

Zamestnanci firmy nosili do laboratórií vzorky plesní z najrozličnejších miest. Napokon izoláciou kmeňa z kompostu jednej králikárne sa podarilo zistiť antibakteriálny účinok.

Po skončení vojny vyšlo najavo, že táto výskumná skupina bola na starom kontinente jediná, ktorá vypestovala účinný kmeň a získala z neho liek penicilínového typu. V roku 1944 ho aj klinicky vyskúšala. Lekár aplikoval nový liek na niekoľkých pacientoch s ťažkým zápalom pľúc. Po oslobodení Fragnerova firma darovala väčšie množstvo mykoinu Červenej armáde. Písal o tom začiatkom roku 1946 časopis Zdravý národ.

Čoskoro sa však práce na mykoine (českom penicilíne, ako ho nazvali) zastavili. Predpokladalo sa, že bude k dispozícii lepší zahraničný liek, čo sa aj potvrdilo, keď do Československa začali prúdiť dodávky UNRRA.

Do Bratislavy dorazili prvé dve (podľa niektorých zdrojov až tri) 20-kilogramové debničky penicilínu už v júli 1945. Rozdeľoval ich Štátny zdravotno-sociálny ústav v Bratislave (pod vedením vtedy ešte docenta Dionýza Blaškoviča) svojim pobočkám a tzv. penicilínovým staniciam po celom Slovensku. Odtiaľ putovali do všetkých liečebných ústavov a nemocníc.

Laborantka v závode Biotika pri skúšaní prvých...
Laborantka v závode Biotika pri skúšaní prvých vzoriek v marci 1956. Autor: Archív TASR

Liek mal na čiernom trhu cenu zlata, preto jeho distribúcia zostávala pod prísnou štátnou kontrolou. Prednosť dostali pacienti s ranami spôsobenými mínami a odhodenými výbušninami. Penicilín mal zamedziť vzniku infekcie a prípadným amputáciám končatín, čo bol v tom čase častý prípad.

Veľmi sa dbalo aj na to, ako sa penicilín aplikuje. „Išlo a ide nám o to, aby sa dosiaľ u nás málo vyskúšaný liek vhodne podával, využil, a nie zneužil a aby dostal vo všetkých kruhoch také ocenenie, ktoré mu naozaj patrí," písal vtedy Blaškovič v časopise Slovenský lekár. Preto medzi prvými lekármi, ktorí v Československu liečili penicilínom boli lekárka Delikátová a lekár Friedmann. Obaja predtým pracovali s týmto liekom v Anglicku.

Zo záznamov o liečbe, ktoré preskúmala Anna Falissová z Historického ústavu SAV, vyplýva, že priaznivý účinok lieku sa do konca jesene 1945 potvrdil u 495 pacientov, neurčitý u 150 a negatívny u 109 osôb.

Čoskoro začala vláda ČSR rokovať so zástupcami UNRRA o regulárnej výrobe penicilínu na tunajšom území. Výsledkom bola dohoda o vybavení zahraničným zariadením nového závodu v Roztokách pri Prahe. V apríli 1949 tam vyrobili prvú skúšobnú vzorku lieku a októbri 1949 slávnostne začali jeho bežnú výrobu. Skupina československých odborníkov absolvovala prax v Spojených štátoch a v Kanade.

Ako sa zázračné stáva bežným

A čo sa medzitým dialo na Slovensku? Ľudia neverili oficiálnym ubezpečeniam, že prvé antibiotiká – penicilín a streptomycín – sa rozdeľujú spravodlivo. Uplynuli tri, štyri, päť rokov, a stále ich bol až akútny nedostatok.

Šírili sa fámy, že kým na Slovensku sa užíva penicilín iba pri liečbe umierajúcich na otravu krvi, v Prahe liečia penicilínovou masťou všetky možné kožné vyrážky. Hoci išlo o číry výmysel, podobná kritika zaznievala aj z lekárskych kruhov, ako to vyplýva z archívov zdravotno-sociálneho ústavu.

Skrátka ani rozbeh závodu v Roztokách neuspokojil potreby celého vnútorného trhu. Preto vláda už v roku 1953 rozhodla o vzniku podniku Biotika v Slovenskej Ľupči, ktorý sa mal stať najväčším výrobcom antibotík v Československu. V roku 1956 začala Biotika vyrábať Penicilín G, o dva roky Penicilín V a v roku 1960 streptomycín.

Pre lepšiu predstavu: v roku 1959 sa spotreba penicilínu v ČSR zvýšila v porovnaní s rokom 1945 takmer tisíckrát. Po pätnástich rokoch prišli prvé antibiotiká o prívlastok „zázračne" a Slovensko ich dokonca začalo postupne vyvážať do sveta.

Ako sa vyrába penicilín

  • Na výrobu penicilínu i ďalších antibiotík sa používajú tri základné skupiny surovín.
    1. Produkčný kmeň (kultúra niektorej plesne).
    2. Produkčné médium (pozostáva zo zdroja uhlíka, dusíka, fosforu, síry a pod.). Slúži ako výživa pre produkčný kmeň. Jeho kultivácia prebieha v očkovacích tankoch chránených pred znečistením.
    3. Chemikália, ktorou sa produkčný kmeň mení na antibiotikum. Napríklad pre výrobu Penicilínu V je to kyselina fenoxyoctová.
  • Priemyselná výroba penicilínu prebieha vo fermentačných tankoch, kde sa postupne pridáva produkčný kmeň a odpeňovací olej.
  • Nasleduje izolácia antibiotika. Penicilín sa izoluje extrakciou rozpúšťadlami. Potom sa odfiltruje a vysuší vo vákuovej sušiarni. Výsledný produkt sa potom čistí a uvádza do podoby lieku.
Podľa internetového zdroja: Elena Kulichová: Antibiotiká, charakteristika a výroba

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Vypnúť reklamu
0 debata debata
Viac na túto tému: #penicilín #Covid-19 #Československo