Zahraničie bolo pre Gagarina vzrušujúcejšie ako vesmír

Prvá zahraničná cesta Jurija Gagarina viedla už krátko po jeho historickom lete do Československa. Prečo práve sem nie je ani po 60 rokoch celkom jasné. A prečo vtedy nenavštívil aj Slovensko? Tiež si to možno iba domýšľať. Vysoké Tatry mu však prirástli k srdcu, keď sa sem o päť rokov neskôr vybral na dovolenku. Viac-menej utajenú.

13.04.2021 06:00
Jurij Gagarin Foto:
Jedna z výstav o Gagarinovi v minulosti v Moskve.
debata (22)

Už o dva týždne po Gagarinovom lete do vesmíru vydala Československá tlačová kancelária správu tohto znenia: „Na pozvanie Ústredného výboru KSČ, prezidenta republiky Antonína Novotného a vlády ČSSR navštívi Československo prvý kozmonaut – hrdina Sovietskeho zväzu major Jurij Alexejevič Gagarin.“

Zo súčasných ruských zdrojov sa dozvedáme, že o Gagarinovej ceste do Prahy rozhodol Ústredný výbor KSSZ, sovietska vláda a v poslednej inštancii šéf Kremľa Nikita Chruščov. Vznikol projekt „Misie mieru“, ako nazvali dvojročný plán zahraničných ciest prvého kozmonauta do 27 krajín.

V Kremli sa našli otvorené hlavy, ktoré si povedali, že by bolo neodpustiteľnou chybou nevyužiť Gagarinovu celosvetovú popularitu v službách sovietskej diplomacie. Tak sa zrodil Gagarin – vyslanec dobrej vôle. „Tomuto turné po svete prikladali v ZSSR mimoriadny význam,“ napísal s odstupom desaťročí známy ruský publicista Andrej Koc. „Uprostred studenej vojny a pretekov v zbrojení sa Gagarin stal takzvanou mäkkou silou, ktorá mala zmeniť názor na Sovietsky zväz medzi mnohými ľuďmi na Západe,“ dodal.

Prvý kozmonaut tam mal čoby svojrázny apoštol komunistickej viery šíriť slávu – povedané slovami českého rusistu Tomáša Glanca – „kozmického evanjelia“, kázať ľudstvu o zázrakoch, ktoré nielen videl, ale aj spoluvytváral v chruščovovskom „kráľovstve nebeskom“.

Ale prečo ho poslali najskôr do Československa a nie do Fínska, Veľkej Británie či Kanady alebo niektorého z ďalších kapitalistických štátov, ktoré navštívil neskôr? Možno organizátori turné chceli odskúšať svoju predstavu mierovej misie najprv v oveľa prajnejšom prostredí. Tak prečo to neurobili v Bulharsku, v Poľsku alebo v Maďarsku?

Predpokladá sa, že istú úlohu tu mohli zohrať aj veľmi dobré vzťahy Chruščova s Novotným. Keď ho tri roky v Kremli zosadili jeho vlastní súdruhovia, tak spomedzi najvyšších predstaviteľov krajín sovietskeho bloku prejavil nahlas určité výhrady či pochybnosti jedine Novotný. Čím sa ukázal v zlom svetle pred Leonidom Brežnevom, ktorý v roku 1964 v Kremli vymenil Chruščova. A ten ho o ďalšie tri roky „pustil k vode“: Novotného nepodržal, v januári 1968 stratil funkciu šéfa komunistickej strany a v marci aj post prezidenta.

Pri úvahách, ktorú krajinu vybrať pre Gagarina ako prvú na jeho „Misii mieru“, mohol ešte viac zavážiť iný faktor. Československo sa v tom čase javilo ako pevný článok komunistického tábora, ako spoľahlivý satelit Sovietskeho zväzu. Na rozdiel napríklad od Maďarska či od Poľska, kde iba pred piatimi rokmi prepukli nepokoje, v prvom prípade dokonca protikomunistické povstanie.

Napokon, v prospech Československa a osobitne Prahy hovorili aj reakcie všetkých vrstiev obyvateľstva, vrátane mládeže a inteligencie na Gagarinov let do vesmíru. Podľa hlásení sovietskej ambasády boli veľmi pozitívne, spontánne a srdečné, rovnako v mestách aj na vidieku.

Už v deň historického letu, čiže 12. apríla 1961, vznikla známa dixielendová pieseň Dobrý den, majore Gagarine (pôvodne Pozdrav astronautovi). Ešte v ten deň ju vysielal Československý rozhlas v podaní orchestra Gustava Broma, ktorý ju vtedy aj naspieval. Pieseň sa stala hitom, nielen v Československu, ale v celom východnom bloku a podľa ruských expertov sa dokonca podieľala na prijatí džezu v Sovietskom zväze, dovtedy tam zaznávaného.

Je zaujímavé, že napriek rôznym peripetiám v nasledujúcich rokoch (predovšetkým vojenskej intervencii v auguste 1968) si vtedajšie Československo zachovalo postavenie sovietskeho „kozmického spojenca číslo 1“. Prejavilo sa to aj vyslaním prvého zahraničného kozmonauta Vladimíra Remeka v marci 1978 na palube sovietskej lode Sojuz 28.

Úsmev nad všetkých diplomatov

Očakávania moskovských organizátorov z prvej cesty Gagarina do zahraničia sa v Prahe naplnili vrchovato. Už keď lietadlo Tu-104 s kozmonautom na palube pristálo hodinu pred obedom na Ruzyňskom letisku, obkolesili ho desaťtisíce ľudí. Ďalšie státisíce vytvorili špalier na 15-kilometrovej ceste kolóny áut z letiska do mesta. Pamätníci spomínajú, že toľko ľudí v pražských uliciach videli vari len na 1. mája 1968 (keď Alexander Dubček, Ludvík Svoboda a ďalší čelní predstavitelia Pražskej jari kráčali s bežnými ľuďmi v slávnostnom sprievode).

Noviny prirovnávali Gagarina k vojakom, ktorí začiatkom mája 1945 oslobodzovali Prahu: „Sláva a nadšenie, vrelosť a srdečnosť. Pred šestnástimi rokmi vítali Pražania podobne tank číslo 23, prvý tank Červenej armády. Zase kytice orgovánov a opäť sovietsky vojak.“

Otvorené auto, v ktorom sa viezol kozmonaut, Pražania doslova obsypali kvetmi. Podmanil si ich šarmom a milým úsmevom. Traduje sa, že keď Chruščovovi zverili rozhodovanie o tom, ktorý z dvoch finálnych kandidátov poletí prvý do vesmíru (Jurij Gagarin alebo German Titov), sovietsky líder si prizval na pomoc akademika Valentina Gluškova, tvorcu prvých sovietskych počítačov. „Všimnite si Gagarinov úsmev. Jeden jeho úsmev dokáže viac ako všetci naši diplomati,“ upozornil vedec.

Pionierka uväzuje Gagarinovi šatku po jeho... Foto: ARCHÍV TASR
Jurij Gagarin, Košice, pionierka Pionierka uväzuje Gagarinovi šatku po jeho prílete do Košíc v júli 1966.

Čo sa týka kvalifikácie, Titov síce Gagarina prevyšoval, ale po politickej stránke bol na tom horšie, referovali členovia štátnej komisie. Gagarin dokázal verejne vystupovať, prihovárať sa ľuďom, získať si novinárov svojou bezprostrednosťou.

„Cítim väčšie vzrušenie ako pri lete do vesmíru, ešte nikdy som nebol v zahraničí,“ povedal Gagarin v živom rozhlasovom vysielaní po prílete do Prahy. Pripravili mu návštevu jedného zo závodov ČKD, kde ho zaviedli do hutníckej prevádzky. Prvý kozmonaut sa totiž pôvodne vyučil za hutníka. Na verejnom zhromaždení Gagarin zablahoželal osadenstvu ČKD k 16. výročiu oslobodenia ich vlasti od fašistických okupantov a k 40. výročiu založenia KSČ. Z ČKD Praha si Gagarin odniesol ako suvenír bronzovú sošku zlievača.

Osadenstvo závodu však zaujímali jeho dojmy z kozmu. Aj im teda povedal iba to, čo opakoval dovtedy aj potom na podobných stretnutiach. Úzkostlivo sa vyhýbal informáciám, ktoré poskytol už dva dni po lete v tajnom referáte pre Štátnu komisiu ZSSR. V ňom sa podrobne zmienil o ťažkostiach, ktoré nastali krátko pred pristátím, keď sa kabína Vostoku neoddelila od prístrojového odseku s brzdiacim motorom, ako bolo plánované. Spôsobilo to obrovskú rotáciu vesmírnej lode, až chvíľami strácal vedomie. Našťastie, horúčava atmosféry preťala spojovací kábel a rotácie prestali.

Gagarinovi pred letom neprezradili, ako sa v prípade núdze dostane k ručnému riadeniu lode. Vedci totiž presne nevedeli, čo môže s človekom urobiť dlhší pobyt v bezváhovom stave. Nevylučovali, že v krajnom prípade môže spôsobiť až šialenstvo. Preto prístroje Vostoku zakódovali a kód uložili do obálky, ktorú technici pred letom ukryli na vopred určené miesto. V prípade, že by automatický systém riadenia zlyhal, oznámilo by riadiace stredisko kozmonautovi (ak by bol schopný ešte vnímať povely), kde sa obálka nachádza, a on by sa ujal pilotovania. To sú však fakty, ktoré vyšli na známosť až oveľa neskôr – počas vládnutia Michaila Gorbačova.

Obdivoval Jozefa Golonku a ľutoval, že ich zborná nemala vtedy takého strelca.
Jozef Pitek, sprievodca, ktorý sa staral o pobyt Gagarina na Slovensku

Na Pražskom hrade čakalo Gagarina nielen prijatie u Novotného, ale aj účasť na tradičnom predprvomájovom vyznamenávaní najlepších pracovníkov. Aj jemu sa ušlo – dokonca Zlatá hviezda hrdinu socialistickej práce. Všetci vyznamenaní sa potom išli pokloniť pamiatke robotníckych revolucionárov na Vítkove a k mauzóleu Klementa Gottwalda (o rok ho zrušili a telo prezidenta spopolnili).

Aby toho nebolo málo, večer odviedli Gagarina do divadla, ale nie do Národného divadla na českú operu, ale do moskovského Vachtangovovho, ktoré v stovežatej Prahe práve hosťovalo s Arbuzovovou drámou Irkutský príbeh. Unaveného kozmonauta posadili do čestnej lóže spolu s Novotným a jeho s manželkou, kde údajne väčšiu časť predstavenia predriemal. Spal potom v Karlových Varoch, kde ho nechali v nedeľu dopoludnia oddychovať a po obede odviezli naspäť do Prahy. Po 27-hodinovej návšteve odletel z Ruzyni späť do vlasti.

Pobyt vo Vysokých Tatrách

Prečo sa nezastavil aspoň na niekoľko hodín v Bratislave? Vraj mal veľmi nabitý program. Treba však vedieť, že len rok predtým prišla Bratislava o viaceré atribúty hlavného mesta Slovenska. Nová ústava výrazne okresala právomoci slovenských národných orgánov. Všetka štátna i politická moc sa koncentrovala v Prahe.

Pre vynechanie Bratislavy z Gagarinovej cestovnej mapy hovoril aj iný dôvod. Už o mesiac, 31. mája 1961, mal do nej pricestovať šéf Kremľa, ktorý významne profitoval z Gagarinovej slávy. Na verejnosti vystupoval priam ako otec a učiteľ prvého kozmonauta. Chruščov sa v Bratislave, najmä však v blízkych Smoleniciach na tamojšom zámku, pripravoval na viedenský summit s americkým prezidentom Johnom F. Kennedym. Pricestoval špeciálnym vlakom, na bratislavskej železničnej stanici ho vítal prezident Novotný aj predseda vlády Viliam Široký. V meste sa večer prešiel po dunajskom nábreží, v Parku kultúry a oddychu pre neho usporiadali ,„večer revolučnej piesne a poézie“.

Vráťme sa však ku Gagarinovi. O päť rokov neskôr navštívil Československo druhýkrát. Prišiel na dovolenku obostretú rúškom tajomstva. Strávil ju v Karlových Varoch a vo Vysokých Tatrách.

V preslávenom kúpeľnom meste sa s ním pozhováral český novinár Karel Pacner, ktorý zomrel pred niekoľkými dňami. „Veľmi ma prekvapil, vyzeral ako človek bez ducha, mechanicky odpovedal na všetky otázky, nedokázal sa usmiať, bol ako stroj,“ spomínal známy autor kníh o kozmonautike. Dalo sa to pochopiť, Gagarin medzitým prišiel o akékoľvek súkromie, na dovolenke ho poháňali z jednej akcie do druhej – z Moserových sklární do Plzenského pivovaru, odtiaľ na filmový festival a všade sa musel predvádzať alebo rečniť.

Na východnom Slovensku, kam Gagarin dorazil bez manželky, pôsobil uvoľnenejšie. Do Košíc pricestoval v utorok 11. júla 1966 lietadlom z Prahy. Od tej chvíle sa oňho staral Jozef Pitek, ktorého touto delikátnou úlohou poverili najvyššie zväzácke orgány v štáte. Svojho času sa Pitek denníku Pravda zdôveril s niektorými zážitkami: „Mal som v prísnej tajnosti zabezpečiť oddych na najvyššej úrovni, vrátane šikovnej spoločníčky. Po vyčerpávajúcom hľadaní sa na to podujala istá košická mládežnícka funkcionárka, mladá žena so širokým srdcom. Gagarin však o ňu ani raz neprejavil vážnejší záujem a ona napokon skončila v náručí jedného ochrankára.“

Ako uviedli jeho ruskí priatelia a vyplýva to aj zo zverejnených denníkov generála Nikolaja Kamanina, ktorý mal skupinu prvých sovietskych kozmonautov na starosti, nič ľudské nebolo Gagarinovi cudzie. Celosvetová sláva mu tiež nepridala na pokore, chvíľami sa cítil ako pán sveta.

Kdekoľvek sa objavila žena, išla sa kvôli Gagarinovi zblázniť. Musel so sebou nosiť náhradné gombíky, lebo dievčatá a ženy mu ich rady trhali z kabáta či z obleku. Niektoré západné celebrity a filmové hviezdy sa mu vyslovene ponúkali. Jedna z nich sa verejne priznala, že bozkáva Gagarinovu fotografiu, na ktorú jej napísal toto venovanie: „Veľa som videl hviezd, ale najkrajšia je Gina Lollobrigida.“

Jedna trápna epizóda ho však donútila mať sa na pozore. Ešte počas dovolenky na Kryme začiatkom októbra 1961 pristihla Valentina Gagarinová svojho manžela v zamknutej izbe s jednou mladou zdravotnou sestrou. Zachraňoval sa skokom z balkóna a po tvrdom dopade na chodník si spôsobil zlomeninu lebečnej kosti. Museli ho operovať, a to sa mal na druhý deň zúčastniť najvyššieho snemovania sovietskych komunistov. Bol to škandál, ktorý len ťažko ututlávali.

Na Slovensku Gagarin radšej ochutnával slovenské špeciality. Vrátane tekutých. Prvá príležitosť sa naskytla hneď po prílete, na jazere Izra. Čakal ho tam táborák, živánska a spoločnosť mladých ľudí. Prenocoval v chate, ktorú potom pomenovali Gagarinka.

Ráno sa išlo na ryby, ale kozmonautovi tie izerské akosi „nebrali“. Ťahalo ho to do slovenských veľhôr, ktoré mu poradil hlavný konštruktér sovietskych rakiet Sergej Koroľov (rok predtým dovolenkoval v Tatrách, ale v takom utajení, že ani jeho sprievodca z Prahy nevedel, koho vlastne sprevádza).

Ešte pred cestou do Popradu sa Gagarin nevyhol povinnej jazde. V stredu predpoludním musel absolvovať prehliadku Východoslovenských železiarní a besedu v hutníckom odbornom učilišti.

>Počas prehliadky prevádzok vo VSŽ... Foto: ARCHÍV TASR
Jurij Gagarin, zlievač, VSŽ Košice >Počas prehliadky prevádzok vo VSŽ Košice si Gagarin dal zlievačský oblek a pri odobratí vzorky ocele si vyskúšal svoje vedomosti z pôvodnej profesie. Bol totiž vyučený zlievač.

Sprievod s hosťom sa potom zastavil na spišskom salaši. Ochutnali spišskú borovičku aj baldovskú minerálku. Bavili sa o hokeji. „Obdivoval Jozefa Golonku a ľutoval, že ich zborná nemala vtedy takého strelca,“ spomínal Pitek.

Gagarinovu tatranskú dovolenku sprevádzalo popíjanie alkoholu. Raz vypil nad svoju mieru a aj pojedol čosi také, čo mu nesadlo. Bolo mu zle od žalúdka. Nepomáhalo nič, ani sóda bikarbóna. Bezradný Pitek mu poradil liečiť sa po slovensky a strčiť si prsty do hrdla. Kozmonautovi sa hneď uľavilo a s uznaním povedal: „Josif, ty fakir.“

Majster alkohol sa zrejme podpísal pod premenu prvého kozmonauta v posledných rokoch jeho života. Ako vyplýva z Kamaninových denníkov, Gagarin prepadol pitiu, po Moskve jazdil bez ohľadu na predpisy. A ak ho zastavili policajti, zrazili podpätky, len čo zistili, kto sedí za volantom. Dokonca sa stalo, že v podnapitom stave vynadal Brežnevovi!

V Tatrách sa ešte držal. Na druhý deň sa išlo na rybačku a Gagarin mal konečne šťastie. Chytil niekoľko tatranských pstruhov. Od radosti sa vyzliekol a vykúpal sa v Štrbskom plese.

© Autorské práva vyhradené

22 debata chyba
Viac na túto tému: #Československo #Vysoké Tatry #Jurij Gagarin