Kto rozpútaval vakcinačné vojny

Vojna vakcín a vojna o vakcíny. Francúzsky prezident Emmanuel Macron hovorí dokonca o „svetovej vojne nového typu". Je to však naozaj niečo úplne nové alebo - aspoň čiastočne - len dobre zabudnuté staré? Skúsme zaloviť v kolektívnej pamäti.

, 27.04.2021 06:00
očkovanie, obrna, ČSSR, Pezinok, deti Foto:
Začiatok očkovania detí proti obrne v Československu. Snímka z Pezinka je z februára 1957.
16

Zdá sa, že to, čo sa deje okolo očkovacích látok proti COVID-19, nemá obdobu v dejinách. Začalo sa to pretekmi v niekoľkých disciplínach: kto prvý objaví, vyvinie, klinicky odskúša a dodá na trh takúto vakcínu. „Je to ako v čase studenej vojny, podobá sa to pretekom medzi USA a Sovietskym zväzom vo vesmíre," poznamenal vlani Američan Brad Loncar, zakladateľ rovnomennej investičnej spoločnosti v biotechnologickom priemysle.

Tentoraz sa však predháňajú nielen Američania a Rusi, do súťaže sa s plnou vervou zapojili Číňania, Nemci, Briti. Niektorí producenti skrátili vývoj a klinické skúšky na minimum, len aby boli prví, čím zároveň zvýšili riziko nedostatočnej bezpečnosti svojej vakcíny.

Ako to už býva, prvou obeťou vojny sa stáva pravda a namiesto nej nastupuje vojnová propaganda. Preto je dnes neľahké zistiť, ktorá z ponúkaných vakcín je účinnejšia a bezpečnejšia. Konkurujúce farmaceutické koncerny sa neštítia otvoreného zavádzania ani zjavných podpásových úderov.

Situácia sa ešte zhoršila, keď do konkurenčného boja vstúpili štátne štruktúry. Jednotlivé štáty vyrábajúce vakcíny zistili, že taká očkovacia látka môže dnes dobre poslúžiť nielen v boji proti pandémii, ale aj ako nástroj ich vplyvu vo svete. „Vakcína sa mení na obľúbenú zbraň v novej podobe filmu Veľká hra," napísal týždenník Spectator pred tromi mesiacmi.

Každý s týmto nástrojov vplyvu zaobchádza po svojom a prispôsobuje ho svojim cieľom. „Čína sa vydáva za veľkodušného vakcinátora v rozvojových krajinách a svoje očkovacie látky poskytuje niektorým štátom v Afrike i Ázii zadarmo alebo prednostne, čím sa usiluje vymazať negatívny obraz krajiny nebeského draka ako pôvodcu či vinníka tejto pandémie," tvrdí ruský spravodajský portál Lenta.

Rusko by zasa chcelo využiť svoj Sputnik V na vymanenie sa z izolácie Západu po anexii Krymu. Keď Macron pred mesiacom hovoril o rozpútaní vakcinačnej vojny, mieril najmä na Rusko a na Čínu.

Sputnik V, očkovanie, Moskva Čítajte rozhovor Sputnik je mäkká sila Moskvy, hovorí ruský analytik

Ale v tejto vojne akoby neplatili tradičné spojenectvá. Nemecko a ďalšie členské štáty EÚ sa dostávajú kvôli vakcíne AstraZeneca do sporov s Britániou pre neplnenie zmluvy o jej dodávkach. Spojeným štátom vyčítajú, že sa neprimerane predzásobili najmä vakcínou od Pfizer/BioNTech, akoby iné západné krajiny ani neboli postihnuté pandémiou.

USA však neboli jediné, kto sa takto vopred zásobil. Británia sa už koncom minulého roku dohodla s piatimi výrobcami na dodávkach 340 miliónov dávok vakcín (pri 68 miliónoch obyvateľov). Kanada má dnes kontrahované dodávky v množstve, ktoré šesťkrát prevyšuje počet jej obyvateľov. Austrália, kde pandémia nedosiahla také rozmery ako na iných kontinentoch, má zabezpečenosť vakcínami takmer 250-percentnú v pomere k obyvateľstvu. Na druhej strane mnohé štáty sú na tom oveľa horšie.

Medzinárodné ozbrojené konflikty sú často vojnami nacionalizmu. Predseda Svetovej zdravotníckej organizácie (WHO) Tedros Adhanom, etiópsky mikrobiológ, nazýva správanie štátov v čase tejto pandémie „vakcinačným nacionalizmom" a varuje pred dôsledkami: „Pandémia sa neskončí, ak sa neskončí všade na svete."

Všetko je komplikované ešte tým, že spoločnosti vyrábajúce vakcíny proti COVID-19, dostali voľnú ruku, pokiaľ ide o patentové práva a ich cenotvorbu. Zdanlivo je to spravodlivé, veď vložili obrovské finančné prostriedky do výskumu, vývoja a výroby. Na pozadí pandémie sa však vedú tajné rokovania a uzatvárajú stovky netransparentných kontraktov.

V cenách vakcín vládne hotový chaos. Napríklad EÚ platí za jednu dávku AstraZenecy 3,5 dolára, Juhoafrická republika 5,2 dolára a málo zaujímavá pre výrobcu Uganda až osem dolárov. Čo to má spoločné s princípmi solidarity, ľudskosti a spravodlivosti v distribúcii tohto lieku?

Ale vráťme sa k pôvodnej otázke. Vyskytlo sa už niečo podobné v minulosti?

Sovietska vakcína bola americká

V čomsi a pomerne vzdialene to pripomína históriu s očkovaním proti detskej prenosnej obrne (proti poliomyelitíde). Pred 70 rokmi prepukli v rôznych kútoch sveta veľké epidémie tohto ochorenia, ktoré postihovalo najmä deti. V USA len v roku 1952 naň zomrelo 3 145 ľudí, väčšinou detí, a vyše 21-tisíc zostalo s nejakou formou paralýzy. „Okrem atómovej bomby bola vtedy najväčšou obavou Ameriky práve obrna," zaznelo v dokumente tamojšej verejnoprávnej televíznej spoločnosti PBS.

Približne v tom istom čase zaznamenali významné ohniská nákazy aj v Sovietskom zväze, najmä v pobaltských republikách, na Sibíri a v Kazachstane. V Moskve vznikol nový ústav akadémie vied, venovaný len poliomyelitíde, ktorý viedol známy virológ Michail Čumakov.

Objaviteľmi očkovacej látky proti obrne sa však stali dvaja Američania. Najprv Jonas Salk vyvinul v laboratóriách Pittsburskej univerzity tzv. inaktivovanú vakcínu, ktorá obsahovala usmrtené vírusy. Spočiatku ju vyskúšal na sebe a na svojich deťoch. Koncom mája 1953 vyšiel vo vedeckom časopise článok o výsledkoch jeho bádania. Národný fond pre boj s detskou obrnou vzápätí vyhlásil, že bude plne financovať masové klinické skúšky novej vakcíny. Očkovaciu látku alebo placebo dostali v apríli 1954 takmer dva milióny amerických detí. V správe o skúškach sa hovorilo o jej 80– až 90-percentnej účinnosti.

Súčasne so Salkom pracoval nad vakcínou aj Albert Sabin. Vyvinul tzv. živú vakcínu, čiže s oslabenými, laboratórne množenými, vírusmi. Aj Sabin ju skúšal najprv na svojich deťoch. Prednosťou tejto vakcíny bolo, že sa podávala cez ústa a nie injekčne ako Salkova. Na rozdiel od Salkovej, ktorá sa musela podávať opakovane, Sabinovou stačilo očkovať raz.

Bežných ľudí aj úradníkov odstrašovalo, že jeho očkovacia látka obsahuje „živé" vírusy, zatiaľ čo Salkova už „zabité". Preto Sabin nedostal v USA povolenie na klinické skúšky, presnejšie na ich záverečnú etapu: na hromadné testovanie svojej vakcíny na deťoch.

A tak 12. apríla 1955 na 10. výročie smrti prezidenta Franklina Roosevelta, ktorý v detstve prekonal obrnu a ostal po nej čiastočne ochrnutý, sa v USA začalo masové očkovanie proti tomuto ochoreniu Salkovou vakcínou.

Salk sa vzdal patentových práv, to isté urobil aj Sabin. V roku 1956 vyvinul ústav pod vedením Čumakova vlastnú inaktvivovanú vakcínu s využitím Salkovho objavu a pripravil jej výrobu v ZSSR. Požiadal aj o klinické skúšky Sabinovej vakcíny, ale ani na sovietskych úradoch nepochodil. Dôvod ten istý, čo v USA: „živé" vírusy.

Čumakov sa však nevzdával. Ešte v tom istom roku sa mu podarilo zhovárať sa s členom politbyra a prvým vicepremiérom Anastasom Mikojanom. Vedec presvedčil vplyvného politika, že Sabinova vakcína je bezpečná, dokonca bezpečnejšia ako Salkova a dostal súhlas.

Československo sa stalo prvým štátom na svete, ktorý skoncoval s prenosnou detskou obrnou už v roku 1961.

Malo to aj ďalší dôvod. V USA medzitým prepukol veľký škandál so Salkovou vakcínou. V jednom z piatich závodov, ktoré ju vyrábali, nedodržali technologické predpisy. Do jednej zo šarží vakcíny sa dostali živé, navyše neoslabené vírusy, a túto látku podali takmer 120-tisíc americkým deťom. Približne 40-tisíc z nich sa vakcínou nakazilo, pričom zhruba 200 ochrnulo a desať zomrelo. Podľa Paula Meiera z Univerzity Johnsa Hopkinsa za to mohli federálna vláda a úrady, ktoré vyvíjali tlak na rýchle zavedenie vakcíny. Viedlo to k odstráneniu kontrolných mechanizmov, ktoré mohli chyby vo výrobe očkovacej látky odhaliť a tragédiám ešte počas jej distribúcie zabrániť.

Úrady následne sprísnili kontrolu a Salkova vakcína sa mohla používať ďalej. Sabinova však ani potom nedostala v USA zelenú, naopak, získala ju v Sovietskom zväze. Sabina pozvali do Moskvy, kam v júni 1956 pricestoval a pomohol sovietskym kolegom radami. Po návrate požiadal rezort diplomacie USA o povolenie poslať do ZSSR kmene oslabeného vírusu obrny. Povolenie napodiv dostal, hoci boli obavy, že Sovieti môžu zásielku využiť pri výrobe biologických zbraní. Prebiehala síce studená vojna, ale zároveň zásluhou politiky Nikitu Chruščova sa vo vzájomných vzťahoch oboch veľmocí začínalo pozvoľné uvoľňovanie.

A tak sa svet onedlho stal svedkom zaujímavého paradoxu: Rusi konkurovali Američanom pôvodne americkou vakcínou, ktorá u nich doma dostala registráciu až v roku 1961!

V mene záchrany detí

V Sovietskom zväze sa nezdržiavali masovým testovaním Sabinovej vakcíny (podobne ako vlani v prípade Sputnika V). Po spustení výroby v januári 1959 sa tam okamžite rozbehlo očkovanie. Do konca októbra 1959 zaočkovali vyše 12 miliónov osôb. V Moskve začali vyrábať pastilky na cmúľanie s obsahom tejto vakcíny.

Od používania vakcíny vyrobenej na báze Salkovho objavu čoskoro úplne upustili. Zdala sa im menej bezpečná, ale bola najmä viacnásobne drahšia. Očkovanie Sabinovou vakcínou si nevyžadovalo pomoc zdravotníckeho personálu, dieťaťu ju mohol podať aj rodič alebo učiteľ. Alebo si ju podalo samo dieťa ako cukrík. Do konca roku 1960 zaočkovali v ZSSR všetkých obyvateľov vo veku do 20 rokov, čo bolo dovedna okolo 77 miliónov ľudí.

Sabinovou vakcínou sa potom očkovalo fakticky vo všetkých štátoch východného bloku. Vedec poskytol licenciu na jej výrobu každej firme na svete zadarmo, ak sa zaviazala, že bude dodržiavať jeho odporúčania v technologickom procese.

Realistic 3D Illustration of COVID-19 Vaccine. Corona Virus SARS CoV 2, 2019 nCoV virus destruction.  A vaccin against coronavirus disease 2019. Breakthrough in the Creating of a COVID-19 Vaccine. Čítajte aj Výskum: Dávka univerzálnej vakcíny proti COVID-19 by mohla stáť jeden dolár

Československo najprv vyskúšalo Salkovu vakcínu, v Bratislavskom kraji ňou očkovali prvýkrát už vo februári 1957. Za jeden deň lekári zaočkovali okolo 5-tisíc detí. Z dobovej tlače sa dozvedáme, že druhú injekciu dostali o štyri týždne a tretiu o deväť mesiacov po druhej. O dva roky sa však aj tu používala už len Sabinova vakcína. Deťom ju podavali lyžičkou v podobe sirupu.

Vedenie WHO malo naďalej spočiatku značné pochybností o tejto vakcíne a o vakcinácii v sovietskom bloku vôbec, preto poslalo významnú epidemiologičku Dorothy Horstmannovú na inšpekčnú cestu po krajinách za železnou oponou. Od augusta do októbra navštívila ZSSR, Poľsko aj Československo.

Žiadne vážnejšie nedostatky neobjavila, ak si odmyslíme, že niektoré deti boli zaočkované „Salkom" i „Sabinom", čo znemožnilo porovnávanie. Horstmannová však upozornila na zvláštnosti očkovania v totalitnom režime. „Celý systém zdravotníctva je tam vybudovaný podľa vojenského modelu. To znamená, že štátna moc vydáva príkazy, zdravotníci ich plnia a obyčajní ľudia sa bezpodmienečne podriaďujú," napísala.

Aj na základe Hortsmannovej priaznivej správy o Sabinovej vakcíne ju mohol Sovietsky zväz vyvážať do celého sveta. Každoročne to bolo 100 až 120 miliónov dávok do vyše 60 štátov.

V Japonsku prepukla v roku 1959 veľká epidémia detskej obrny. Spočiatku ju chceli potlačiť z Ameriky dovezenou Salkovou vakcínou, lenže jej dodávky meškali a navyše sa ukázala ako nedostatočne účinná. Moskva ponúkala Sabinovu vakcínu, no japonské úrady váhali s jej registráciou. V Tokiu a ďalších veľkých mestách sa vtedy konali demonštrácie matiek chorých detí za jej povolenie. Úrady nakoniec ustúpili. Podľa odhadov sa tým podarilo zachrániť tisícky životov.

Československo sa vďaka celoplošnému očkovaniu touto vakcínou stalo prvým štátom na svete, ktorý skoncoval s detskou obrnou, a to už v roku 1961. V celej Európe sa tak stalo až v roku 2002.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy
16 debata chyba
Viac na túto tému: #vojna #vakcína proti covidu