Bojovým krstom prešli v bitke pri ukrajinskej obci Sokolovo neďaleko Charkova začiatkom marca 1943. Zúčastnila sa jej aj zdravotníčka Malvína Friedmannová-Fantová, rodáčka z Trebišova, ktorá vtedy mala 26 rokov. Prvou bojovou úlohou samostatného čs. práporu bolo podporiť sovietske jednotky a odraziť útoky Nemcov, ktorí sa usilovali o prechod cez rieku Mža, kadiaľ by sa dostali najkratšou cestou do Charkova.
„Sokolovo sa za niekoľko sekúnd ocitlo v ohni," spomínala Friedmannová. „Kým som stihla dobehnúť k dverám chalupy, kde sme mali obväzisko, dom už horel. Vonku bolo počuť výkriky: Som ranený! Nemám ruku! Pomôžte mi! Vzduch bol plný čierneho, dusivého dymu. Orientovala som sa len podľa zvukov a hľadala ranených. Bolo ich toľko, že som nevedela, koho sa ujať prv." Napriek všetkému sa jej podarilo odtiahnuť do bezpečia a poskytnúť prvú pomoc jedenástim, z toho štyrom ťažko zraneným.
Zdravotnícke hliadky alebo – ako ich muži medzi sebou prezývali „babské oddiely", mali na starosti najmä zber ranených a ich odnášanie z bojiska. Pri ústupe jednotky to nezriedka museli robiť uprostred krížovej paľby nepriateľa.
Prápor bojovú úlohu so značnými stratami splnil. V tom čase mal vo svojich radoch 38 žien. Medzi nimi boli nielen zdravotníčky a spojárky, ale aj dve ostreľovačky (snajperky). Jedna z nich, Rusínka Marie Ljalková (neskôr v druhom manželstve Ljalková-Lastovecká), zasiahla do boja. V návrhu na vyznamenanie sovietskym Radom Červenej hviezdy sa o tom píše: „Ako jediná žena snajperka postupovala v prvom slede roty a svojím statočným správaním strhávala mužstvo do boja. Zabila päť nepriateľských samopalníkov."
Po vojne na to spomínala s rozpakmi: „Niekoľkokrát som vystrelila. Možno som niekoho zastrelila, to skutočne neviem. Skôr si myslím, že nie." Alebo len dúfala, že nie? Dosť na tom, že jej zásluhy v bitke pri Sokolove boli ocenené nielen sovietskym vyznamenaním, ale aj Československým vojnovým krížom. Ako o nej zistila mladá česká historička Alena Vitáková, bola „našou prvou a poslednou ženou s ostreľovačskou puškou v prvej línii počas druhej svetovej vojny".
Čítajte viac Deň víťazstva nad nemeckým nacizmom a domácim fašizmom
Treba upozorniť, že v bitke pri Sokolove sa ženy objavili so zbraňami po boku mužov prvýkrát od husitských vojen, čiže po piatich storočiach! Prečo však museli povolať aj ženy? Tie, o ktorých Sochor povedal: „Často som mal pochybnosti, či ženy nestrácajú v boji svoju ženskosť, ženský cit."
Priepustka z gulagu: prihláška na front
Prvá jednotka československého zahraničného vojska sa začala formovať pod velením vtedy podplukovníka Ludvíka Svobodu v mestečku Buzuluk vzdialenom zhruba 1 200 kilometrov juhovýchodne od Moskvy. Stalo sa tak na základe zmluvy o vzájomnej pomoci uzavretej medzi sovietskou vládou a československou vládou v exile o päť mesiacov skôr (18. júla 1941).
Podľa tejto dohody mal Sovietsky zväz prispieť k obnoveniu predmníchovských hraníc ČSR a súhlasil s vytvorením československej vojenskej jednotky na svojom území. V prvej etape išlo o jeden peší prápor a pomocnú rotu. Moskva poskytla na financovanie nákladov s tým spojených bezúročnú pôžičku vo výške päť miliónov rubľov.
Základ jednotky tvorili vojaci, ktorých pplk. Svoboda sústredil po rozbití ČSR vo východnom Poľsku a na jar 1940 priviedol do Sovietskeho zväzu. Boli internovaní v tábore Oranky, odkiaľ mnohých poslali do Francúzska alebo na Blízky východ, kde sa už vtedy formovali oddiely zahraničného vojska. Zvyšných 88 vojakov presunuli na konci roku 1941 do Buzuluku, kde pre nich sovietske vojenské orgány uvoľnili kasárne.
Organizovanie jednotky mala na starosti československá vojenská misia vedená plukovníkom Heliodorom Píkom so sídlom v Moskve. Postupovalo sa podľa zásad výstavby Červenej armády, lebo od začiatku sa počítalo s nasadením jednotky po jej boku. Peší prápor mal mať vtedy okolo 800 vojakov – kde však toľkých vziať?
Píka vedel, že v sovietskych pracovných táboroch sa nachádzajú tisíce československých občanov. Za čo? Ako sa tam dostali? Väčšinou za „nedovolené prekročenie hraníc". Po rozbití ČSR utekali na východ najmä politicky a rasovo prenasledovaní ľudia. Mysleli si, že boľševické Rusko ľavicovo orientovaných, nezriedka komunistov, bude vítať s otvorenou náručou. Chyba lávky! V ZSSR vtedy vládla psychológia obliehanej pevnosti. V každom cudzincovi videli špióna a preventívne ho posielali do gulagu akože na previerku.
Podobne pochodil napríklad študent Ján Minárik. Kedysi, už ako 83-ročný bratislavský dôchodca, Pravde vyrozprával svoj otrasný príbeh. Po prekročení štátnej hranice v roku 1939 ho šupli do tábora v Karélii za polárnym kruhom, kde v neuveriteľne drsných podmienkach s ostatnými väzňami staval novú železnicu. „Mnohí z nás zahynuli a ja by som skončil asi rovnako, nebyť možnosti odčiniť moje údajné hriechy v československej vojenskej jednotke. Prihláška na front bola vtedy jedinou priepustkou z gulagu." Podľa najnovšieho bádania českých historikov to zachránilo pred istou smrťou tisíce československých väzňov. V novembri 1942 im Najvyšší soviet ZSSR udelil amnestiu, čím umožnil odveliť ich do armády.
Odpustenie trestov sa týkalo všetkých internovaných československých občanov. Vrátane obyvateľov Podkarpatskej Rusi, ktorú vtedy aj Moskva považovala za súčasť ČSR. Rusíni po okupácii ich územia v marci 1939 Maďarskom hromadne utekali do Sovietskeho zväzu s celými rodinami. Nemuseli skončiť v sibírskych gulagoch, niektoré rodiny nechali žiť pod dohľadom v európskej časti ZSSR, ale po nemeckej agresii ich z nejakých preventívnych dôvodov poslali prakticky do vyhnanstva v sovietskom stredoázijskom regióne.
Čítajte viac Srdcemrazivá Svätá vojna
Zažili to aj Michal a Mária Lialkovci. Keď do osady v Kazachstane, kde pracovali v miestnom kolchoze, dorazila správa o vytváraní československej jednotky, Michal sa okamžite prihlásil. A po príchode do Buzuluku vybavil na veliteľstve, že pozvali i jeho manželku, budúcu ostreľovačku.
Prvé Češky a Slovenky sa v Buzuluku ocitli podobne, takpovediac z rodinných dôvodov. Napríklad aj Žilinčanka Matilda Braunová, ktorá do ZSSR emigrovala s manželom Belom Braunom, architektom, s ktorým sa zoznámila počas štúdií v Prahe.
Iný prípad bola Helena Ackermannová z Ružomberka. Po skončení slovenského gymnázia vyštudovala farmáciu na Karlovej univerzite, vstúpila do KSČ a na výzvu Výboru na obranu demokratického Španielska sa zúčastnila bojov proti fašistickej Falange. Pol druha roka pôsobila ako ošetrovateľka a lekárnička v jednom z poľných lazaretov republikánskej armády. Po jej porážke sa vrátila na Slovensko, ale po rozbití ČSR emigrovala do Poľska a potom už aj so svojím životným partnerom do Sovietskeho zväzu. V Povolží pracovala najprv ako kuchárka, neskôr v okresnej lekárni v Akťubinsku. Začiatkom roku 1942 sa prihlásila do Buzuluku.
Žien s podobným osudom sa tam vtedy zišlo dovedna šesť. Pred veliteľom jednotky pplk. Svobodom vystala otázka: Čo s nimi? Musel brať do úvahy predpisy platné v ozbrojených silách ČSR aj v ZSSR.
Foto: ZENY-BOJUJICI.CZ
Ani v Červenej armáde však ženy pred vojnou nemali čo hľadať. Situácia sa zmenila po prepadnutí ZSSR hitlerovským Nemeckom. Témou sa dlhodobo zaoberá ruský historik Oleg Budnickij. Podľa neho mala Červena armáda od júna 1941 do začiatku nasledujúceho roku také obrovské straty, že bez vojačiek sa už nemohla zaobísť. A tak v jarných mesiacoch 1942 začali v Sovietskom zväze povolávať do armády aj mladé ženy vo veku od 18 do 25 rokov. Do začiatku roku 1943 ich odviedli vyše dvoch miliónov! „Približne polovica sa hlásila dobrovoľne, chceli brániť vlasť, druhá sa však dala zverbovať pod určitým tlakom," tvrdí Budnickij. Nazývalo sa to „dobrovoľná mobilizácia žien", preto ich odvádzali nie orgány vojenskej správy (vojenkomaty), ale Komsomolu. Hoci zďaleka nie všetky odvedené boli komsomolky.
Veľa z týchto žien pôsobilo potom v pomocných rotách ako kuchárky, pisárky, práčky a podobne. Ale približne pol milióna ich bolo v bojových útvaroch – slúžili v protivzdušnej obrane, v troch leteckých plukoch (jeden bol čisto ženský), nasadzovali ich do prvej línie ako spojárky, sanitárky, ostreľovačky, dokonca sa našli aj v rozviedke. V tomto ohľade bola Červená armáda unikátna, nemala obdobu vo vtedajšom svete.
Preto ak mal veliteľ jednotky v Buzuluku dostať súhlas Ministerstva národnej obrany ČSR v londýnskom exile na odvedenie žien, mohol sa odvolať jedine na prax britskej armády. V nej však bolo veľmi málo žien, a navyše plnili pomocné úlohy. Výnimku predstavoval zdravotnícky personál – ošetrovateľky a lekárky. Ministerstvo napokon súhlasilo s tým, že pôjde o pomocný personál, pričom výhradne o manželky vojenských osôb a o tie ženy, ktoré nemohli byť inak zabezpečené.
Pplk. Svoboda s tichým súhlasom plk. Píku v skutočnosti tento pokyn nedodržal. Rozkazom č. 41 z 11. februára 1942 boli do Československej armády prvýkrát odvedené ženy a o týždeň ďalším rozkazom ich ustanovili do hodnosti „vojak". Už o mesiac mala jednotka v svojich radoch 15 vojačiek. „Máte rovnaké práva ako muži, ale tiež rovnaké povinnosti," prízvukoval im Svoboda.
Na Dukle bolo najhoršie
Vojačky sa o slovách Svobodu presvedčili už počas 3-týždňového výcviku, ktorým prešli spolu s mužmi a so zbraňami. „Večer boli prednášky a cez deň sme mali normálny vojenský výcvik. Už som si myslela, že z toho blata nevstanem," spomínala Paraska Štoudková.
Na Dukle zbor prvýkrát zažil smrť svojich príslušníčok. Padlo päť dievčat vo veku od 18 do 20 rokov.
Postupovalo sa podľa poučky z čias ruského vojvodcu Alexandra Suvorova: Ťažko na cvičisku, ľahko na bojisku. Ženy potom bojovali po boku mužov pri Sokolove, v bitke o Kyjev, pri meste Bila Cerkva (tam bolo zle) a potom na Dukle (kde bolo najhoršie). Medzitým jednotka rástla: z práporu bola brigáda a z brigády zbor. Pribúdalo vojakov vrátane žien a menilo sa ich národnostné zloženie. Z výskumov Vitákovej vyplýva, že kým v prápore prevládali ženy židovského pôvodu, v brigáde na západnej Ukrajine už bolo najviac Češiek a po vstupe zboru na východné Slovensko a po vyhlásenej mobilizácii sa zvýšilo zastúpenie Sloveniek.
Na Dukle zbor prvýkrát zažil smrť svojich príslušníčok. Padlo päť dievčat vo veku od 18 do 20 rokov. Dve Rusínky: Mária Tymkovičová a Kristína Grigová. A tri volynské Češky: Ružena Jakubovská, Anna Zichová, Libuša Mrázková. Tie tri boli zo spojárskej služby a dve Rusínky slúžili v protilietadlovom oddiele. Delo dostalo plný zásah a veliteľ delostrelectva Vilém Sacher popísal, aké ťažké zranenia dievčatá 9. októbra 1944 utrpeli: Kristíne odtrhlo hlavu a Márii prsník, ktorá strašne nariekala a zomierala v náručí zdravotníčky tohto oddielu.
Velitelia zboru neskôr priznávali, že v Karpatoch zomierali alebo utrpeli ťažké zranenia najmä tie príslušníčky zboru, ktoré nedostali náležitý výcvik. Vstúpili doň iba pár mesiacov pred vojenskou operáciou a nebolo času dobre ju pripraviť, lebo sa išlo na pomoc Slovenskému národnému povstaniu.
V rámci mobilizácie na oslobodenom území západnej Ukrajiny do zboru prijali aj stovky volynských Češiek od Rovna, Lucka či Dubna. Ich predkovia sa tam prisťahovali v 19. storočí, aby kolonizovali vyľudnené územie. Vybudovali v novej domovine roľnícke usadlosti, celé dediny. Prišla však vojna a roky okupačnej krutovlády, keď nacistom výdatne pomáhali domáci kolaboranti – banderovci. Ich vyčíňanie vo Volyni pripomínalo etnické čistky.
Na Dukle však zažili jatky. Nepriateľ dôkladne zamínoval všetky prístupové cesty a chodníky. Nášľapné míny boli všade, dokonca pod opustenými mŕtvolami nemeckých vojakov! Aj preto boli až také veľké straty medzi červenoarmejcami (85-tisíc) a príslušníkmi československého zboru (6 500).
Pred desiatimi rokmi v mestečku Miroslav v Znojemskom okrese ešte žil 90-ročný major vo výslužbe Jozef Citterberg. Rodák od Zvolena bojoval na východnom fronte najprv v slovenskej armáde, ale v apríli 1944 prebehol aj s rádiostanicou na druhú stranu. Zoznámil sa tam so svojou budúcou manželkou Věrou Vetrovcovou, volynskou Češkou. V Svobodovej armáde prešli spolu duklianskym peklom. Žena bola zdravotníčka a manželovi pred smrťou (zomrela v roku 2007) prezradila to, čo aj pred nim celý život tajila. „Zranených a dokaličených po výbuchoch mín bolo toľko, že ich nestačili operovať," rozprával vdovec. „V jednej opustenej chalupe v nejakej osade pri hraniciach ich kládli na stôl a moja žena im pílkou tie hnáty odrezávala. Hádzali ich do ,kumbálku'. A my vojaci sme sa tam na druhú noc nasťahovali. Prespali sme na tých hnátoch, o ktorých sme si mysleli, že sú vetvy zo stromu, v noci to nerozoznáš…"
Po Dukle nasledovali ťažké boje na území Slovenska. Spomeňme aspoň bitku o Liptovský Mikuláš. Frontové utrpenie príslušníčok zboru sa skončilo až v Čechách. Sanitárka Anna Repaská trpko zaspomínala na správanie niektorých obyvateľov v Slanom pri Prahe, kde sa ich jednotka po skončení vojny na istý čas usadila: „Pozerali na nás ako na dievky, čo sa niekde váľali s vojakmi. Bola to strašná urážka." Hneď ich však začala ospravedlňovať: „Asi nemali predstavu o tom, čo sa dialo na fronte, koľko úsilia stálo poraziť Nemcov."