Organizoval transporty Židov do plynu a rozhodoval o tom, koho odvlečú a kto ešte zostane. Urobil si z toho výnosný obchod. Po vojne skončil na šibenici medzi prvými.
Vašek viedol 14. oddelenie ministerstva vnútra, ktoré organizačne zabezpečovalo deportácie slovenských Židov do nacistických koncentračných táborov. Po skončení vojny sa pred súdom bránil, že iba plnil rozkazy, lebo prišiel do hotového, keď už všetko bolo naplánované a rozbehnuté. Nebola to celkom pravda. Prvé transporty v marci 1942 mal síce na starosti Vašekov predchodca vo funkcii Gejza Konka, ale všetko zbabral – plánovanie aj realizáciu.
Puntičkárski Nemci napríklad požadovali, aby jeden transport mal presne tisíc Židov, ale už v prvom, ktorý odvážal dievčatá zo zberného tábora Patrónka, ich narátali v dobytčích vozňoch na štátnej hranici len 770. Konka mal plán vyviezť zo Slovenska 5-tisíc Židov za päť týždňov, ale to by sa mu pri podobných počtoch sotva podarilo.
Podľa ministra vnútra Alexandra Macha bol Kanka na takúto prácu mäkký, lebo oslobodzoval osoby od deportácie „zo zdravotných dôvodov". Ale nemecký poradca pre židovskú otázku pri Machovom ministerstve Dieter Wisliceny po vojne tvrdil, že aj Konka bol zaplatený do korupcie.
Či už tak alebo onak, Mach odvolal Konku z funkcie a 3. apríla 1942 menoval na jeho miesto Vašeka, ktorý bol predtým radovým zamestnancom ministerstva. V tom čase mal 37 rokov. Ako prednosta oddelenia pre židovské záležitosti slúžil potom až do septembra 1944.
Obžaloba mu po vojne kládla za vinu, že za toto obdobie deportovali zo Slovenska do koncentrákov v zahraničí 57-tisíc ľudí. Ďalším bodom obžaloby boli Vašekove korupčné aktivity. „Vo väčšine prípadov bol poslednou inštanciou, ktorá rozhodovala o ponechaní či vyvezení jednotlivých osôb," upozorňuje historik holokaustu Ivan Kamenec.
„Na jednej strane bral od ohrozených Židov, resp. od im pomáhajúcich ,árijcov'obrovské úplatky a doslovne vyťahoval ľudí z dobytčích vagónov, aby ich tam vzápätí vrátil, lebo si to vraj vyžadovala verejná mienka. Na druhej strane rokoval s agentmi Sicheheitsdienstu (spravodajská služba SS, sesterská organizácia gestapa – pozn. red.) a žaloval sa im na slovenské úrady, verejných činiteľov, že svojimi intervenciami sťažujú a spomaľujú vyvezenie Židov."
Hochštapler, akému nebolo páru. Mazaný na neuverenie. Človek bez akýchkoľvek škrupúľ. Kde sa vôbec takýto človek vzal?
Chránenec Jozefa Tisa
Vašek sa narodil v obci Hrubá Borša, dnes je to pol hodiny cesty autom od Bratislavy. Tu vychodil strednú školu aj vyštudoval právnickú fakultu. V školskom roku 1928/1929 bol podpredsedom Zväzu slovenského študentstva.
Po roku 1930 sa stal generálnym tajomníkom Slovenského krajinského zväzu obcí, miest a okresov. Približne v tom istom čase sa prejavil aj ako publicista v oblasti verejnej správy. Redigoval Zprávy mesta Bratislavy a Hlas slovenskej samosprávy. Zároveň sa angažoval v ľudáckej strane a v Hlinkovej garde.
V roku 1933 si zobral za manželku údajnú dcéru Jozefa Tisa, ktorá pochádzala z Bánoviec nad Bebravou. Jej otec často navštevoval kňaza na tamojšej fare a hrali spolu karty. Ale či kňaz mal s jej matkou milostný pomer, to sa nikdy nepotvrdilo. Keď sa klebety dostali oveľa neskôr do uši Tisovi-prezidentovi, vysvetlil svojmu osobnému tajomníkovi Karolovi Murínovi, že ho táto žena zaujímala z jediného dôvodu: jej blízky príbuzný László Ronkay bol člen maďarského parlamentu, a tak sa Tiso od nej dozvedal cenné informácie.
Dosť na tom, že Tiso mladý pár zosobášil. Jeho vzťah k Vašekovi sa však prudko zmenil hneď, keď sa rozviedol. Podľa niektorých svedectiev sa prezident vtedy proti nemu obrátil aj politicky.
Čítajte aj Slovenský štát odsúdil na smrť aj katolíckeho kňaza
Treba však mať na zreteli, že Vašek mal v tom čase už povesť „Židovského kráľa", vášnivého kartára a aj sukničkára. Navyše, potrundžený počas nočného hýrenia sa prestával kontrolovať. Po Bratislave sa rozchýrilo, že sa zúčastňuje na hrách s vysokým stávkami a spoločníci ho nechávajú vyhrávať výmenou za politické výhody.
Vašekov osobný šofér Ján Belan už po vojne na súde vypovedal, ako musel celé hodiny naňho čakať pred bratislavským hotelom Carlton, zatiaľ čo tam hral karty a zabával sa .Viackrát potom nazrel do jeho aktovky, nedbalo pohodenej a otvorenej na zadnom sedadle a videl neoznačené obálky s veľkou sumou. Šéfa vraj upozornil, aby si na to dal pozor, ale Vašek sa zakaždým rozkričal, aby sa staral o svoje veci.
V roku 1943 si Vaškova dcéra kúpila za minimálnu cenu priestranný byt v prestížnej lokalite Bratislavy. Zvláštne na tom bolo, že Soňa Vašeková mala vtedy iba sedem rokov. Kde na to jej otec, zákonný zástupca, vzal peniaze? Na to poukazovali vtedy mnohí Bratislavčania. Poberal síce plat vyššie postaveného ministerského úradníka, ale aj tak. On sám sa na súde neskôr obhajoval tým, že vyhrával vysoké sumy v kartách…
V tom čase už strácal trpezlivosť aj minister Mach, hoci Vašek patril medzi jeho priateľov a blízkych poradcov. Napísal mu list, že ho nebude môcť dlhšie chrániť, ak nezmení svoje správanie. Vyčítal mu najmä hazardné hry a odvolal sa na množstvo anonymných sťažností.
Napriek tomu Vašek zostal ešte takmer rok vo funkcii. Žeby sa zmenil? Nie, ale z tučných obálok sa vraj „niečo" ušlo aj pánovi ministrovi. Lebo Vašek nebol v tých časoch ojedinelým korupčníkom. Dokonca denník Gardista musel otvorene priznať: „Slovenský život ešte nikdy nebol natoľko korumpovaný a natoľko materializovaný, ako je práve v prítomnom čase."
Nič nevedel, iba plnil príkazy
Pred 75 rokmi sa schyľovalo k súdnemu procesu s Antonom Vašekom. Vo vyšetrovacej väzbe sedel už pol roka. Predtým ho hľadali v zahraničí, kam sa mal uchýliť ako mnohí iní ľudácki funkcionári, ale nakoniec ho našli ukrývať sa na Slovensku. Denník Pravda o tom informoval 23. novembra 1945: „A. Mach, T. Gašpar a O. Kubala dostali v bratislavskej väznici nového ,spolubývajúceho'- Židovského kráľa," písali noviny.
Začali sa výsluchy, už na jednom z prvých Vašek čiastočne priznal vinu. Zároveň sa však vykrúcal a odvolal na pokyny a príkazy zhora. „Som si istý, že väčšina svedkov bude proti mne," povedal vyšetrovateľovi, ako keby sa už vopred s tým zmieril.
Šestnásť dní pred začiatkom procesu, 19. júna 1946, si zo zoznamu schválených obhajcov vybral toho svojho – Jozefa Miľa, starého priateľa ešte z univerzitných štúdií.
Najväčších zločincov a kolaborantov súdil Národný súd v Bratislave, najvyššie postavený v systéme povojnového tzv. retribučného súdnictva. Hlavných žalobcov ustanovila pre Národný súd Slovenská národná rada. V kauze Vašek to boli Juraj Šujan a Michal Geró. Práve oni pripravili obžalobu.
Vašek bol prvý obžalovaný spomedzi tých, ktorí boli zodpovední za tzv. konečné riešenie židovskej otázky na Slovensku. Až po ňom prišli na rad nesúci ešte väčšiu zodpovednosť: Šaňo Mach či Béla Tuka. Prečo Vašek ako prvý? Tomuto súdnemu procesu sa pred šiestimi rokmi venovala mladá historička Vanda Rajčanová (dnes pôsobí v Centre pre pokročilé štúdia holokaustu v USA) a pripravila o ňom pozoruhodnú prácu. Podľa nej Vašek dostal takpovediac prednosť v stíhaní vďaka obrovskému množstvu dôkazov proti nemu s takmer istým výrokom o vine.
Hlavné pojednávanie sa konalo v bratislavskom Justičnom paláci pred sedemčlenným senátom, ktorému predsedal Igor Daxner. Väčšinu prítomných v súdnej sieni tvorili pozostalí, rodinní príslušníci deportovaných a zástupcovia domácich i zahraničných médií. „Vašek sa necíti byť vinný a tvrdí, že zabránil druhej vlne deportácií. Po vypočutí svedkov obžaloby sa však môže stáť, že z jeho obhajoby nezostane nič," informovali na druhý deň noviny Národná obroda.
Vďaka úplatkom sa mal obohatiť celkovo o 2,5 až 3 milióny korún, čo boli obrovské peniaze.
Vašeka usvedčovali aj dochované písomné dôkazy, napríklad podrobné záznamy o transportoch, ktoré si viedol na ministerstve vnútra. Z nich napríklad vyplynulo, že zatiaľ čo počas pôsobenia jeho predchodcu do transportov zaraďovali iba „práceschopných“ Židov, od apríla 1942 počas Vašeka to boli už aj ľudia po sedemdesiatke, chorí, deti a celé rodiny. Niekoľko svedkov obžaloby okrem toho vypovedalo, že na niektoré transporty vypravené zo Žiliny Vašek osobne dohliadal. Obžaloba viackrát zdôraznila, že z 57-tisíc deportovaných iba 252 prežilo koncentráky v Auschwitzi a v oblasti Lublin.
Vašek sa pred súdom bránil, že vraj on o tom, čo ich tam skutočne čaká, vtedy nevedel a o tragickom osude deportovaných sa dozvedel až na sklonku vojny. Podľa svedectva Vašekovho spolupracovníka Pavla Maľu však musel vedieť o táboroch smrti najneskôr na jeseň 1942. A bývalý veliteľ koncentračného strediska v Žiline Rudolf Marček dosvedčil, že Vašek sa dozvedel o vraždení vyvezených od Lea Jungera, ktorému sa podarilo utiecť z lublinskej oblasti už v auguste 1942.
Touto otázkou sa svojho času osobitne zaoberal historik Ján Hlavinka. Podľa jeho zistení Junger ušiel z geta v Rejowci, kam umiestnili odvlečených z jeho transportu, už po piatich týždňoch väznenia. Podarilo sa mu prejsť hranice a vrátiť sa do Sabinova, kde sa ukrýval v svojom dome. Niekto ho však spozoroval a udal, na základe čoho Jungera zatkli a dopravili späť do žilinského strediska. V auguste 1942 ho predviedli k Vašekovi, ktorý vtedy navštívil Žilinu a dozvedel sa o utečencovi. Junger mu porozprával o vraždení Židov v Rejowci.
Neskôr sa Jungerovi podarilo ujsť aj zo žilinského strediska, nejaký čas sa ukrýval a po zadovážení falošných dokladov dokonca pracoval v jednej firme. V roku 1944 odišiel do hôr, lebo sa pridal k partizánom. Na procese s Vašekom bol svedkom obžaloby a z jeho výpovede vyplývalo, že musel vedieť o likvidácii deportovaných Židov už v lete 1942.
Napriek tomu transporty prvej vlny odchádzali zo Slovenska až do 20. októbra. Vašek to mal čím zdôvodniť. Práve v auguste 1942 vystúpil na dožinkových slávnostiach prezident Tiso a o deportáciách Židov sa vyjadril pozitívne: „Bolo by to vyzeralo ešte horšie, keby sme sa neboli vzchopili včas, keby sme sa neboli od nich očistili. A urobili sme tak podľa príkazu Božieho: Slovák, zhoď, zbav sa svojho škodcu!"
Korupcia ako spôsob života
Obžaloba nemohla obísť Vašekove korupčné aktivity. Veď úplatky boli hybnou silou jeho konania. Vďaka ním sa mal obohatiť celkovo o 2,5 až 3 milióny korún, čo boli v tých časoch obrovské peniaze (hodnota slovenskej koruny na trhu sa pohybovala od 4 do 6 Ks za 1 ríšsku marku). Keď to počulo publikum v súdnej sieni, pohoršovalo sa tak hlasno, že predseda senátu ho musel okrikovať.
Na hlavnom pojednávaní vypovedali aj architekt Andrej Steiner a rabín Armin Frieder, bývali funkcionári Ústredne Židov. Tá vznikla v septembri 1940 na základe vládnej vyhlášky ako jediná inštitúcia zastupujúca slovenských Židov. Okrem iného mala poskytovať súčinnosť pri ich vysťahovaní. Obaja svedkovia tvrdili, že Vašekovi platili každý mesiac 100-tisíc korún len za to, že v období medzi októbrom 1942 a decembrom 1943 nebude pokračovať v deportáciách.
Podľa Kamenca bol Vašek len jedným z tých, pre ktorých sa výnimky z protižidovských zákonov ľudáckeho štátu stali tolerovanou normou. Medzi nimi sa však vynímal osobitnou prefíkanosťou a vytrvalosťou. Vytvoril škálu poplatkov, ktoré sa pohybovali od 5-tisíc korún za drobné výnimky (pri Vašekovom mesačnom plate 1 500 korún!) – napríklad za výnimku zo zákazu pohybu mimo predpísanej lokality, až do 20-tisíc korún za oslobodenie od deportácie.
Rajčanová predpokladá, že do zoznamu týchto výnimiek zaradil najmä bohatých Židov: „Lebo vedel, že môže vymáhať finančné kompenzácie a cennosti od ich príbuzných." Stávalo sa však, o čom pred súdom vypovedali niekoľkí svedkovia, že platbu prijal, ale dotyčného nechal deportovať.
V roku 1933 si zobral za manželku údajnú dcéru Jozefa Tisa.
Až 20-tisíc mohol pýtať aj za vybavenie cestovnej výnimky. Potvrdzuje to svedectvo Samuela Dvorína, ktorý na pojednávaní vypovedal, že na to, aby získal takúto výnimku, musel kúpiť 500 výtlačkov Vašekovej knihy, čo ho vyšlo práve na 20-tisíc korún. Pozadie knihy, ktorá vyšla v roku 1942 pod názvom Protižidovské zákonodarstvo, ilustruje morálny profil tohto veľkokorupčníka.
Knihou sa zrejme chcel zviditeľniť a mala mu asi aj pomôcť v ďalšej kariére. Jej text však dal napísať dvom právnikom Ústredne Židov (!). To nie je všetko: dal ju preložiť do nemčiny a niekoľko výtlačkov daroval nielen Wislicenymu, ale aj hlavným predstaviteľom nacistického Nemecka Adolfovi Eichmannovi a Heinrichovi Himmlerovi. Zámer: aby si konečne všimli, aký je pronacistický a antisemitský priateľ Nemcov, aký je nezmieriteľný „spolubojovník za novú Európu“.
Pre Vašeka bola korupcia zrejme nielen pracovnou metódou, ale aj spôsobom života. Keď ho v septembri 1944 Mach odvolal z postu šéfa 14. oddelenia, menovali „Židovského kráľa" za hlavného notára Bratislavy. Ani na tomto poste nedokázal existovať bez tučných obálok. Z úplatkov ťažil najmä počas opevňovacích prác, ktoré mali premeniť Bratislavu na nedobytnú pevnosť (Festung Pressburg).
Slovensko bolo pod nemeckou okupačnou správou a veliteľ operačnej skupiny H bezpečnostnej polície Josef Witiska hlásil vo februári 1945 ríšskemu vodcovi SS do Berlína, že Vašek oslobodzuje osoby od povinnej účasti na opevňovacích prácach „po zaplatení sumy od 50 do 5-tisíc korún". Vraj za jeden týždeň vystavuje až 300 takýchto oslobodení.
Proces trval takmer jeden mesiac. Vašek v takmer štvorhodinovej záverečnej reči nepresvedčil. Žalobcovia žiadali preňho povraz. Aj ho dostal a 30. júla 1946 „Židovského kráľa" v Bratislave popravili. Lebo, povedané slovami obžaloby, nielenže sa zúčastňoval na zločinoch štátu proti Židom, ale aj finančne z týchto zločinov ťažil.
Časť historikov to dnes považuje za exemplárny trest, veď Vašekovho šéfa Macha odsúdili „iba" na 30 rokov väzenia a po 23 rokoch ho prepustili na amnestiu.
