Z vyšetrovacej (kolúznej) väzby sa údajne stáva „mučiaci nástroj". Predstaviteľom parlamentnej opozície to potvrdil po nedávnej návšteve žilinskej väznice aj predseda NR SR Boris Kollár. Ale ešte ako! Mal vraj pocit, že sa ocitol v 50. rokoch 20. storočia. „My máme dnes ten istý režim. Presne ako keď boli čistky za Gottwalda," povedal doslova.
Koaliční partneri predsedu hnutia Sme rodina však radia nebrať jeho slová vážne, lebo vraj mu ide len o oslobodenia priateľa – bývalého šéfa SIS.
Ibaže z čerstvej správy tajnej služby (už pod obnoveným vedením) vyplýva, že asi naozaj nie je všetko s kostolným poriadkom. Veď existuje podozrenie, že s výpoveďami kajúcnikov sa má v citlivých politických kauzách účelovo manipulovať.
Vráťme sa nazad o sedem desaťročí do tzv. zakladateľskej či horúcej fázy komunistického režimu a so zámerom porovnať priam neporovnateľné. Vtedy boli politické kauzy a represálie na dennom programe, lebo, parafrázujúc rovnakého Klementa Gottwalda (predsedu KSČ a prezidenta ČSR) sa vystupňoval triedny boj a „vnútorný nepriateľ vytŕčal rožky".
Za každú cenu dostať priznanie
Podľa správy SIS má vyšetrovanie najväčších korupčných prípadov ovplyvňovať „skupinka" prokurátorov a vyšetrovateľov prostredníctvom tzv. univerzálnych svedkov. Lídri opozície dodávajú, že z pozadia túto „partiu" usmerňujú alebo podnecujú niektorí vládni politici, zvlášť jeden z nich, donedávna premiér.
Vychádzajúc z historických výskumov zásadná odlišnosť v porovnaní so začiatkom 50. rokov spočíva dnes už v tom, že o všetkom sa hovorí pomerne otvorene: v parlamente i v médiách. Pokus prerokovať vec tajne – v nepriedušne uzavretej miestnosti spravodajskej služby a len s účasťou vybraných predstaviteľov štátu – nevyšiel a ani vyjsť nemohol.
Pred 70 rokmi sa o všetkom rozhodovalo v úzkom kruhu najvyššie postavených ľudí z aparátu a vedenia štátostrany. Parlament sa vtedy nemal čo o podobné záležitosti zaujímať.
Prokurátor nemohol mať vlastný názor, iba tlmočil stanovisko bezpečnostnej komisie alebo (od roku 1951) sekretariátu ÚV KSČ. Predseda senátu štátneho súdu musel zase pred vynesením rozsudku konzultovať ho s prokurátorom, pričom návrh prokurátora bol pre senát prakticky záväzný. Keď išlo o rozsudky smrti nad bývalými vysokými funkcionármi strany a vlády, schádzalo sa k tomu vyššie vedenie KSČ. Tak sa rozhodovalo napríklad pred vyvrcholením procesu s Rudolfom Slánskym a spol. Slovenský politik Viliam Široký, vtedy minister zahraničných vecí a člen politbyra, sa tejto schôdzky zúčastnil a českému historikovi Karlovi Kaplanovi o 15 rokov neskôr tvrdil, že „jedenásť špagátov" pre obžalovaných navrhol sám Gottwald, ostatní to „len" mlčky odsúhlasili.
Ale akú úlohu vtedy zohrávali vyšetrovatelia? Tí mali také voľné ruky, že dnešným sa o podobnom „rozviazaní rúk " nemôže ani snívať. Aj oni však mali nad sebou príslušných náčelníkov ŠtB a predovšetkým sovietskych poradcov. O ich pokynoch sa nediskutovalo.
Úlohou vyšetrovateľa bolo doslova vytĺcť z obvineného priznanie za každú cenu a prinútiť ho k spolupráci. „Neposlušným, ktorí sa nechceli priznať, ukladali tresty v cele, umiestňovali ich do tzv. korekcie s neľudským mučením, naopak, poslušnejším väzenský režim o niečo zmierňovali," približuje situáciu slovenský historik Ján Pešek.
Samozrejme, že sa na týchto výsluchoch nezúčastňovali obhajcovia. Zásady kontradiktórneho (vyjavujúceho sporné skutočnosti) trestného konania, v ktorom obžaloba a obhajoba musia mať rovnocenné postavenie, v takomto systéme neplatili.
Čítajte viac Minulosť učí: pozor na výpovede kajúcnikov!
Na rozdiel od rozšírenej predstavy, že vyšetrovatelia v 50. rokoch používali výlučne fyzické násilie, bol však pri vyšetrovaní politických deliktov veľmi častý a veľmi účinný psychický nátlak.
Kedysi ho denníku Pravda podrobne priblížil generál Anton Rašla, jeden z hlavných žalobcov pred Národným súdom v procesoch s fašistickými kolaborantmi. V 50. rokoch ho dvakrát odsúdili, z toho raz na doživotie ako údajného špióna Titovej Juhoslávie a „slovenského buržoázneho nacionalistu".
„Korekčná cela bola temnica bez lôžka a bez stoličky," rozprával Rašla. „Nemohol som si sadnúť ani ľahnúť na zem, ale mal som prikázané celú noc a celý deň šliapať. Dozorca každú chvíľu zvonka zapínal a vypínal svetlo. Týmito disciplinárnymi trestami, najmä odnímaním spánku a hladovaním, som bol po niekoľkých týždňoch taký vyčerpaný, že som nevládal ani rozprávať a ťažko som sa orientoval. Potácal som sa, mal som opuchnuté nohy a keď som sa zvalil na zem, ihneď som upadol do spánku, takže dozorca ma vždy chodil budiť."
Trvalo to takmer dva mesiace. Po svojej úplnej rehabilitácii v 60. rokoch docent Rašla prednášal trestné právo na Univerzite Komenského a okrem iného uverejnil zaujímavú štúdiu o moderných vyšetrovacích metódach. Tvrdil v nej, že fyzicky nátlak má zriedkakedy plnú procesuálnu hodnotu, lebo obvinený, len čo sa dostane z moci vyšetrovateľa, svoje priznanie zvyčajne odvolá, zatiaľ čo psychické donútenie ju má: „Vypočúvaný sa dostane do takého duševného stavu, ktorý môže trvať aj vtedy, keď už nie v moci vyšetrujúceho orgánu, že vynútené priznanie opakuje aj pred súdom."
Výpoveď kajúcnika má byť začiatkom dokazovania, nie jeho ukončením.Peter Šamko, sudca
Strašenie nedostatkom spánku alebo, naopak, prísľub poskytnutia príležitosti na spánok označil Rašla aj v spomínanej štúdii za jeden z najúčinnejších nástrojov psychického vynucovania spolupráce či priznania obvineného.
Je zaujímavé, že advokát Martin Ribár, ktorý strávil 565 dní v súčasnej „modernej" kolúznej väzbe (dostal sa z nej nedávno až po zásahu Ústavného súdu SR) uvádza medzi jej najhoršími podmienkami práve „nedostatok neprerušovaného spánku a nedostatok prirodzeného svetla". Dozorcovia ho pravidelne budili nočnými kontrolami, okrem toho mal po celý deň zapálené umelé svetlo, ktoré si nemohol vypnúť. V tej tmavej cele 2 × 4 metre trávil denne 23 hodín sám.
V 50. rokoch by bol býval na tom určite ešte horšie, dnes má však obvinený v kolúznej väzbe podľa Ribára horšie podmienky ako odsúdený v ústave na výkon odňatia slobody s maximálnym stupňom stráženia. Ak je to tak, ako je to možné?
A po druhé, ako je možné, že Ribára držali v takejto vyšetrovacej väzbe takmer 20 mesiacov, a sú prípady, že to trvá aj dvakrát dlhšie? Lebo platný zákon to umožňuje. Dnes ho mnohí napádajú. Upozorňujú, že v Rakúsko-Uhorsku trvala väzba znemožňujúca kolúziu (čiže ovplyvňovanie svedkov alebo spolupáchateľov) najviac tri mesiace. V dnešnom Česku je to rovnaké (s možnosťami predĺženia za zvláštnych okolností). V 50. rokoch v bývalom Československu mohol vyšetrovateľ držať obvineného za mrežami tak dlho, ako potreboval – rok, dva či tri… Na súčasnom Slovensku môže trvať kolúzna väzba päť rokov, najdlhšie na svete. Prečo?
V TV Pravda v relácii Ide o pravdu to nedávno podrobil ostrej kritike bývalý vyšetrovateľ, dnes známy advokát Peter Vačok: „Vraj policajti to nestíhajú? Tak nech to nerobia a prenechajú niekomu inému. Vytvorme útvar vyšetrujúcich sudcov. Ministerstvo vnútra chce robiť všetko, a potom na to nestačí."
Keď nestačilo vymýšľať si
Pred 70 rokmi o takomto čase už sa naplno rozbiehali prípravy na najväčší monsterproces s tzv. protištátnym sprisahaneckým centrom. Koncom zimy a začiatkom jari 1951 prebiehalo zatýkanie vyhliadnutých politikov a iných verejných činiteľov. Dnes sú predmetom kritiky teatrálne vykopnutia vchodových dverí kukláčmi z NAKA v bytoch údajných korupčníkov. Vtedy obvinených prepadávala tajná polícia v bytoch aj na ulici, nadránom aj uprostred dňa, niektorých unášali, iných najprv vlákali do pasce. Vždy sa však usilovali konať, pokiaľ možno potichu, nerobiť zbytočný rozruch.
Už v januári 1951 zatkli exministra zahraničných vecí Vladimíra Clementisa, keď bol na ulici so psom. O necelý mesiac si prišli po Gustáva Husáka, bývalého predsedu Zboru povereníkov na Slovensku. Zatkli ho priamo v budove ÚV KSS v Bratislave v kancelárii tajomníka Štefana Bašťovanského, ktorý si Husáka pozval „na kus reči". „Traja muži s namierenými revolvermi mi oznámili, že na rozkaz ministra bezpečnosti ma zatýkajú. Na ruky mi dali putá, oči zaviazali a odvliekli ma neznámo kam," spomínal po rokoch.
Rašlu prepadla skupina mužov zo zatýkacieho komanda cestou do práce neďaleko jeho domu. „Čakali ma ukrytí za stromami a vyzbrojení samopalmi," rozprával. „Tak ma zaskočili, že by som sa pred nimi neubránil, ani keby som bol chcel." Z Bratislavy ho viezli najprv do Trenčína, kde vtedy pôsobil ako vojenský prokurátor, a potom až do Prahy, ale už s očami zakrytými čiernou páskou. Cieľ: povestná pražská väznica Ruzyň.
Čítajte viac Šeliga: V správe SIS prednesenej v parlamente nebolo nič o ovplyvňovaní vyšetrovania politikmi
Aj vtedy si vyšetrovatelia pomáhali tzv. univerzálnymi svedkami alebo svedkyňami. Napríklad 28-ročnou novinárkou Vierou (Věrou) Hložkovou, rodáčkou z Brna, ktorá tri roky predtým krátko pracovala aj v pražskej redakcii Pravdy. Hložková bola vraj atraktívna žena a udržiavala blízke, v niektorých prípadoch až intímne styky s viacerými českými i slovenskými politikmi. Najprv ju obvinili zo špionáže v prospech Británie a potom pomocou zastrašovania i sľubov donútili k spolupráci a k obviňovaniu iných ľudí. Vypovedala proti Milade Horákovej, Clementisovi, Husákovi a proti ďalším odsúdeným v narýchlo fabrikovaných procesoch.
Iným prípadom „kajúcnika" bol krajský tajomník KSČ Otto Šling. Aj on si vymýšľal, ale tak, aby každému bolo jasné, že to nemôže byť pravda. Zo špionáže obvinil ľudí z najbližšieho okolia Gottwalda i neexistujúce osoby. Ibaže jeho slovám uverili! A tak potom tvrdil, že pripravoval politické vraždy vedúcich predstaviteľov strany a vlády vrátane vraždy samotného Gottvalda. Myslel si, že vodcu tým prinúti, aby sa bližšie zaujímal o jeho prípad. Ale chyba lávky! Všetko sa napokon obrátilo proti Šlingovi aj proti ľuďom, ktorých obvinil. Pred súdom vystupoval ako spoluorganizátor veľkého protištátneho sprisahania. A dostal „špagát“.
Veci sa vtedy diali podľa sovietskeho vzoru a „právnej" teórie Andreja Višinského, ktorý tvrdil, že obžalovaný má pred súdom dokazovať svoju nevinu, a nie naopak. Prezumpcia neviny neplatila. Po tom, čo vyplávali na povrch zločiny stalinizmu, zmenil sa aj v Československu trestný poriadok, a to už v roku 1961.
Pozor na falošných „kajúcnikov"
Ustanovenia o korunnom svedkovi či o „kajúcnikovi" (nazývanom po novom „spolupracujúcou obvinenou osobou") sa do trestného poriadku na Slovensku znovu dostali až v rokoch 2003 – 2005 za ministra spravodlivosti Daniela Lipšica. Vraj sa tak stalo na nátlak Bruselu, respektíve vyplynulo to zo smerníc EÚ. V susednom Česku odolávali o päť rokov dlhšie. Tu i tam sa však o tomto kroku naďalej vedú odborné spory.
„Niektorých štátnych žalobcov môže lákať – bez ohľadu na materiálnu pravdu – získanie takých výpovedí, ktoré potvrdzujú ich pracovnú hypotézu," upozorňuje docent Zdeněk Koudelka, ktorý na Masarykovej univerzite prednáša ústavné právo a súčasne pôsobí ako advokát v Brne. „Na spolupracujúcich obvinených môžu vyvíjať nátlak, aby vypovedali určitým spôsobom, za čo sa im zníži trest alebo nedostanú žiadny. Potom sa však tento inštitút stáva nástrojom štátneho zastupiteľstva na kupovanie výpovedí, ktoré môžu byť nepravdivé." Dodajme, že v Česku nemajú prokuratúru, ale štátne zastupiteľstvo.
Pridáva sa bratislavský sudca Peter Šamko, ktorý predtým osem rokov pôsobil ako prokurátor: „Alfou a omegou trestného konania je predsa dokazovanie… Skutkové zistenia sa vytvárajú dokazovaním, a nie neovereným tvrdením. Výpoveď kajúcnika má byť začiatkom dokazovania, nie jeho ukončením."
Čítajte viac Dostali kajúcnici návod ako vypovedať? Na verejnosti poletujú SMS, Fico jednu ukázal
Čo hovorí na častý protiargument, že „kajúcnik" nemôže klamať, lebo by tým svedčil proti sebe a mohol by byť usvedčený z krivej výpovede? „Ak má sľúbené také benefity, dokonca beztrestnosť, prečo by si netrúfol vypovedať nepravdivo a prípadne ísť tým poruke prokurátorovi?"
A nakoniec tvrdé slová Petra Vačoka na adresu niektorých vyšetrovateľov, ktorí podľa neho „zabudli" robiť klasické policajné úkony a spoliehajú sa na výpovede „kajúcnikov": „Je to pohodlné a jednoduché, ale nie je to policajná práca."
Samozrejme, nedá sa zjednodušovať. Súčasnú prax sotva možno prirovnávať k tej na začiatku 50. rokov, keď neexistoval právny štát, ale diktatúra, Treba sa však mať na pozore, ak terajšie praktiky ju niečím hoci len vzdialene pripomínajú. A čo najskôr korigovať legislatívu i samotnú prax.
Ako sa vyšetrovalo pred 70 rokmi
Foto: ARCHÍV TASR
- Veliteľom skupiny vyšetrovateľov pre politické delikty vysokých štátnych a straníckych funkcionárov bol v rokoch 1951 – 1953 Bohumil Doubek (na snímke). Po prevalení nezákonnosti vypovedal pred generálnym prokurátorom a písal listy najvyšším politickým orgánom, z ktorých vyberáme.
- Od Bojarského (sovietsky poradca, poz. red.) som často počul: „Keď sa rúbe les, tak lietajú triesky.“ Opakoval som si to vždy, keď som si dovolil zapochybovať o vine vyšetrovaného.
- Vyšetrovaných sme v mnohých prípadoch vypočúvali nepretržite niekoľko dní a nocí bez toho, aby dostali možnosť odpočinku. Počas týchto výsluchov museli spravidla stáť.
- Ernest Otto (slovenský partizán a učiteľ, obvinený z titoizmu, odsúdený na smrť, poz. red.) mal nohy od stáleho státia také opuchnuté, že pri výsluchu ho už museli podopierať, inak by spadol… Od nevyspatia mu spuchli viečka a len ťažko udržal otvorené oči. Vypočúval ho aj Makarov (sovietsky poradca, poz. red.) a po jednom výsluchu nariadil dať Ottovi dvadsať rán obuškom.
- Je pravda, že sa vtedy oveľa ľahšie dosiahol súhlas na zatknutie niekoho ako na jeho prepustenie, hoci bolo jasne preukázané, že išlo o omyl alebo o zbytočné zatknutie. Vychádzalo sa zásadne z toho, že každý, kto je raz zatknutý, je nepriateľ a ako taký musí byť aj odsúdený.
- Veľa ľudí sme držali vo vyšetrovacej väzbe zbytočne dlho. Podával som ministrovi (bezpečnosti) alebo jeho námestníkom návrhy na prepustenie niektorých ľudí, ktoré však neschválili, alebo schválili, avšak až po dlhom čase.
- Hložková sa stala vo vyšetrovacích väzniciach úplnou profesionálkou a bola ochotná potvrdiť všetko, na čo sme sa ju pýtali, najmä ak mala možnosť ukázať sa a mať tak o jedno „dobré" oko u bezpečnosti viac.