Bodka za rozpadom sovietskeho bloku

Svetové médiá vtedy informovali o medzinárodných pohreboch. V Prahe pochovali vojenský pakt Varšavskú zmluvu a v Budapešti ekonomickú organizáciu "spoločenstva socialistických štátov" Radu vzájomnej hospodárskej pomoci (RVHP).

18.06.2021 06:00
Moskva, RVHP, architektúra Foto:
Výšková budova v Moskve v tvare otvorenej knihy, v ktorej bolo sídlo RVHP.
debata (42)

Zánikom týchto dvoch vrcholných inštitúcií pred 30 rokmi sa vlastne dokončil rozpad sovietskeho bloku. Druhý obrad trval iba štvrť hodiny a prejav smútočného rečníka dokonca len tri minúty.

„Pohreb RVHP" sa konal na jej historicky poslednom zasadnutí v Budapešti. Jej zasadnutia boli v lepších časoch tejto organizácie summity najvyšších predstaviteľov členských štátov. Koncom júna 1991 sa však v maďarskej metropole zišla „druhá liga" na úrovni ministrov, respektíve vicepremiérov.

So zmieneným veľmi stručným „smútočným" prejavom vystúpil za hostiteľov minister vonkajších ekonomických vzťahov Béla Kádár (nezamieňať si s Jánosom Kádárom!): „Vážení páni, práve sa chystáme formálne potvrdiť to, čo sa už dávnejšie fakticky stalo."

Niekdajšie Československo zastupovala delegácia vedená podpredsedom vlády Václavom Valešom. O týždeň neskôr zdôvodňoval zánik RVHP pred poslancami Federálneho zhromaždenia ČSFR: „RVHP už dlhšie nevykonáva svoje funkcie a v prúde prebiehajúcich politických zmien sa stala anachronizmom."

Ani slovom sa nezmienil o „zásluhách" Prahy pri likvidácii RVHP. Už pred pol druha rokom (v januári 1990) hovoril o potrebe zrušiť túto organizáciu Václav Klaus, vtedy nový československý minister financií. Urobil to ako vôbec prvý politik z členských štátov, keď vystúpil na tlačovke vo Varšave. V kritike RVHP zašiel tak ďaleko, že odmietol čo len diskutovať o nejakej nástupníckej organizácii. „Vedľa mňa stál poľský premiér Tadeusz Mazowiecki, cítil som, že až poodišiel o krok, keď počul z mojich úst také, na tie časy ešte kacírske, slová. Ako keby sa od nich mienil dištancovať," spomínal nedávno Klaus v jednej českej televízii.

Musel ubehnúť nejaký čas, aby aj odborníci mohli triezvo posúdiť dôsledky likvidácie RVHP. „Je pozoruhodné, že s rozbíjaním tejto medzinárodnej organizácie začali štáty – ako napríklad Československo, ktoré tým nemálo strácali," napísal v roku 2001 český expert na medzinárodné vzťahy Alexandr Ort.

Československé firmy museli uvoľniť obrovský sovietsky trh, kde si za dlhé roky vybudovali pevné pozície. Už čoskoro ich plne nahradila európska i americká konkurencia. A mnohí z tunajších vývozcov potom skrachovali.

Výrazná angažovanosť porevolučnej Prahy v „rozbíjaní" RVHP je však zaujímavá aj z iného dôvodu. Veď 40 rokov predtým sa Praha významne zaslúžila o založenie tejto organizácie. Jej vznik priamo iniciovala!

Z iniciatívy Rudolfa Slánskeho

Podľa zistení českého historika Karla Kaplana návrh na vytvorenie medzinárodnej organizácie, ktorá by sa zaoberala koordináciou hospodárskej spolupráce krajín „ľudovej demokracie", čiže štátov zo sovietskej sféry vplyvu, odovzdal Rudolf Slánský Georgijovi Malenkovovi ešte v septembri 1947. Bol generálny tajomník KSČ (o päť rokov neskôr ho popravili) a Malenkov pôsobil vo vedení medzinárodnej organizácie komunistických strán Kominformbyra, ktoré Moskve slúžilo ako politický nástroj na formovanie sovietskeho bloku.

V lete 1947 Moskva odmietla americký Marshallov plán obnovy povojnovej Európy a donútila svojich spojencov, aby ho neprijali. Politici v Prahe, vo Varšave, v Budapešti, Sofii i Bukurešti sa zamýšľali, ako a z čoho v tejto situácii obnovovať ekonomiku. V hospodárskom pakte videli určité východisko.

Josip Stalin však váhal, podľa všetkého sa obával, že vazali využijú takýto pakt na vydieranie svojho pána. Uprednostňoval preto dvojstranné vzťahy s nimi.

Počas dovolenky na Kryme v lete 1948 sa prihováral za vznik novej organizácie u Stalina aj československý premiér a šéf KSČ Klement Gottwald. Kaplan sa nazdáva, že ČSR ako jediná priemyselne vyspelá krajina s otvorenou ekonomikou vo sfére sovietskeho vplyvu bola najviac zainteresovaná na koordinácii hospodárskej spolupráce s ďalšími štátmi tohto bloku. Išlo jej totiž o odbyt výrobkov na zahraničné trhy v situácii, keď Západ bol pre ňu praktický nedostupný za železnou oponou.

Medzitým sa k ČSR pridali ďalšie satelity Moskvy. Veľmi aktívni boli najmä Rumuni. Stalin však vyhovel ich požiadavkám a dal „zelenú" RVHP až koncom roku 1948. Čo ho k tomu viedlo? Najskôr novonadobudnuté presvedčenie o tom, že vojna so Západom je nevyhnutná. A to si vyžadovalo určiť jednotlivým štátom bloku výrobné programy v rámci prípravy na „tretiu svetovú". Československu pripadla úloha byť „vyhňou" celého bloku a významne prispieť k jeho vyzbrojovaniu.

banky, výmena peňazí Čítajte aj Účet za rozdelenie ČSFR

Zároveň v jednotlivých členských krajinách vzrástli potreby dovozu surovín, materiálov a zariadení, na investície a úvery. Bolo ich treba uviesť do súladu s reálnymi možnosťami, a to sa dalo iba na mnohostrannom základe. Z jedného koordinačného centra.

Začiatkom januára 1949 sa konalo trojdňové ustanovujúce zasadnutie organizácie za účasti predsedov vlád šiestich zakladajúcich štátov. Vystúpil na ňom sovietsky premiér Viačeslav Molotov a zdôraznil, že RVHP vznikla z iniciatívy ČSR a Rumunska. Stojí za zmienku, že viac ako o „vzájomnej pomoci" hovoril o „tesnej ekonomickej spolupráci".

Účastníkov prijal Stalin, ktorý do štatútu RVHP navrhol ustanovenie, že do organizácie môžu vstúpiť aj iné štáty Európy. Na stretnutí aj počas banketu na ich počesť vysvetľoval svoju predstavu: „Naše štáty by mali vytvárať surovinovú základňu pre celý kontinent, čím by sa RVHP stala príťažlivou aj pre západnú Európu."

„Ak zabezpečíme surovinami európske štáty – Taliansko, Francúzsko a ďalšie, bude to znamenať koniec diktátu USA v Európe," pokračoval šéf Kremľa. „Treba tiež mať na zreteli, že ani v jednej západoeurópskej krajine sa nerozvinie revolučné hnutie, ak tamojší robotníci budú cítiť strach z toho, že ich štáty po odtrhnutí od Ameriky ostanú bez uhlia, bavlny či ropy. Od obáv tohto druhu ich musíme oslobodiť."

Bola to chiméra, samozrejme, a možno zapochybovať o tom, či Stalin vôbec myslel svoje slová vážne. Veď pri inej príležitosti v tom istom roku vyhlásil toto: „Obchodovať s prírodnými zdrojmi znamená obchodovať s vlasťou". Kritizoval vtedy členov politbyra Anastasa Mikojana a Nikitu Chruščova, ktorí predložili návrh na výstavbu medzištátnych ropovodov.

A skutočne, kým vládol Stalin, Sovietsky zväz vyvážal prevažne ropné produkty – benzín, petrolej, mazacie oleje. Samotnú ropu exportoval len v malom množstve.

Politika cukru a biča

Za Stalina sa RVHP rozšírila o Albánsko a o Nemeckú demokratickú republiku (NDR). O vstup do nej však neprejavila záujem ani jedna kapitalistická krajina. Naopak, ZSSR a po ňom i jeho satelity prerušili od roku 1950 ekonomické vzťahy ešte aj s komunistickou Juhosláviou.

V rokoch 1950 – 1954 sa vôbec nekonali zasadnutia RVHP. Jej aparát si vystačil sám, stal sa totiž prevodovou pákou sovietskej vlády a Gosplanu, ústredného plánovacieho úradu ZSSR. Vedúce funkcie v ústredí RVHP zastávali Sovieti. Stáli zástupcovia satelitných členských štátov mali sovietskych poradcov, ktorí ich kontrolovali. „Ekonomika členských štátov slúžila v tých rokoch plne záujmom sovietskej politiky," konštatuje Kaplan.

Československý priemysel sa vtedy v duchu nanútenej „oceľovej koncepcie" orientoval na hutníctvo, ťažké strojárstvo a zbrojnú výrobu. Mnohé výrobné programy z iných odvetví priemyslu, v ktorých československé podniky predstavovali svetovú špičku, musela ČSR nezištne – aj s technickou dokumentáciu fakticky zadarmo – odovzdať „bratským" krajinám. Často ich prevzali tamojšie firmy, ktoré v tejto výrobe nemali žiadnu tradíciu a ani na ňu nemali vytvorené základné predpoklady.

Pracovníci Štátneho drevárskeho výskumného... Foto: ARCHÍV TASR
RVHP, Bratislava, 1975 Pracovníci Štátneho drevárskeho výskumného ústavu v Bratislave na snímke z roku 1975. Boli zamestnancami podniku, ktorý od predchádzajúceho roku začal plniť úlohy jedného z koordinačných stredísk RVHP. Ústav sa zameriaval na komplexné využitie drevnej suroviny.

Dejiny RVHP však nemožno súdiť len podľa zakladateľského obdobia poznačeného kórejskou i studenou vojnou a stalinizmom. Svet sa vyvíjal a s ním aj tzv. socialistický tá­bor.

Za vlády Chruščova nastal v ZSSR politický odmäk, ktorý sa postupne prejavil aj v jeho satelitoch. Začali sa nesmelé pokusy o ekonomické reformy a Sovieti mohli konečne prikročiť k výstavbe medzištátnych ropovodov. Na Slovensko začala sovietska ropa prúdiť od roku 1962 potrubím Družba, ktoré ústilo pri bratislavskom Slovnafte vo Vlčom hrdle.

Našinec mal zrazu pocit, že byť v RVHP znamená aj mať nesporné výhody. Hneď po spustení ropovodu do prevádzky sa znížila cena benzínu zo 4 korún za liter na 2,10 koruny. (Priemerná mesačná mzda sa pohybovala okolo 1 200 korún.)

Pravda, lacná ropa zvýšila závislosť od východnej veľmoci. V rokoch 1968 – 1969 zaznamenali médiá prvýkrát obavy z priškrtenia kohútikov na Družbe. Traduje sa, že keď sme Rusom strelili víťazný gól na olympiáde v Grenobli, jeho autor Jozef Golonka priložil ucho na ľad, aby sa vraj presvedčil, či ešte tečie ropa zo ZSSR. Dodávky sa však neprerušili ani na chvíľu.

V roku 1973 bola priemerná mzda v národnom hospodárstve ČSSR 2 171 korún a cena benzínu či motorovej nafty sa stále nemenila, hoci svetom už otriasala ropná kríza. Moskva po použití biča v prípade protikomunistického povstania v Maďarsku v roku 1956 a Pražskej jari v roku 1968 uplatnila voči nespoľahlivým mladším „bratom" pre zmenu politiku cukru.

Až v roku 1974 sa dohodli nové zmluvné podmienky, ktoré začali platiť od nasledujúceho roku. Sovietska ropa zdražela aj pre štáty východného bloku. Začala sa vypočítavať z priemeru svetovej ceny, ani potom však nedosiahla jej úroveň, len sa k nej približovala. Moskva zároveň zvyšovala ťažbu ropy a jej dodávky socialistickým štátom. V období rokov 1970 – 1980 ich zvýšila takmer dvojnásobne.

Medzitým sa začalo s výstavbou medzištátnych plynovodov. Prvý pod názvom Bratstvo uviedli do prevádzky ešte v 60. rokoch, druhý (Sojuz) v roku 1979 a na jeho výstavbe sa už podieľali viaceré členské štáty RVHP (vrátane Československa) aj na území ZSSR. Mali z toho prospech: ceny plynu sa predsa odvodzovali od cien ropy. Navyše z jeho prepravy do západnej Európy plynuli tučné poplatky za tranzit.

Podľa ruského ekonóma Alexandra Nikolkina táto „ideologická obeť“ Sovietskeho zväzu výrazne poškodila jeho ekonomiku. „Zhovievavou" cenovou politikou a prednostným investovaním do ťažby ropy a plynu zmeškal ZSSR (a s ním celá RVHP) štart technologickej revolúcie vo svete.

RVHP nemá budúcnosť, ak neprebuduje svoju činnosť.
Michail Gorbačov, šéf Kremľa v októbri 1986

Nepomohol ani Komplexný program ďalšieho prehlbovania ekonomickej integrácie členských krajín, čo bol jeden z najdôležitejších dokumentov v ére šéfa Kremľa Leonida Brežneva. Počítal s priamou spoluprácou medzi podnikmi i celými priemyselnými odvetviami takpovediac bez ohľadu na štátne hranice. Mali vzniknúť spoločné podniky, ale čo sa z toho stalo realitou? Až na niekoľko výnimiek všetko zostalo na papieri. „Zatiaľ čo hospodárska kooperácia a špecializácia v západnom svete ďaleko pokročila, v RVHP nefungovala," napísal v pamätiach (už v exile) bývalý najsilnejší muž NDR Erich Honecker.

Zato RVHP niesla na sebe bremeno troch rozvojových krajín, s ktorými staršie členské štáty sotva mohli kooperovať. Museli im vytrvalo pomáhať (lacnými úvermi, úľavami pri dovoze a vývoze tovaru), nie však na základe vzájomnosti. Išlo o Mongolsko (od roku 1962), Kubu (1972) a Vietnam (1978).

Na porovnanie: v roku 1980 malo Európske hospodárske spoločenstvo (EHS), čiže budúca Európska únia, takmer o polovicu menej obyvateľov a 20-krát menšiu rozlohu ako RVHP, ale mohlo sa pochváliť štvornásobne vyšším hrubým domácim produktom na jednu osobu.

Prechádzali takúto politiku ostatné členské štáty mlčaním? Do istého času to Moskve vyčítali, asi tak, ako sa dnes nadáva v členských krajinách EÚ na politiku Bruselu. Vtedy však mohla podobná kritika zaznieť jedine v kuloároch. Zmena prišla až s perestrojkou.

Predobraz rozpadu ZSSR

„RVHP nemá budúcnosť, ak neprebuduje svoju činnosť," povedal generálny tajomník Michail Gorbačov na politbyre KSSZ v októbri 1986. O mesiac neskôr sa konalo v Moskve stretnutie najvyšších predstaviteľov členských štátov rady. Gorbačov na ňom vystúpil až trikrát a pokúšal sa partnerov presvedčiť, že vzájomná spolupráca „spriatelených" krajín sa nepohne z miesta, ak všetky neuskutočnia reštrukturalizáciu ekonomiky a nadväzujúcu demokratizáciu spoločnosti. Až neskôr prišlo poznanie, že RVHP nemôže prežiť bez spoločného trhu, colnej únie a jednotnej konvertibilnej meny, ale na reformy už bolo neskoro.

Medzitým v sovietskych satelitoch nastali revolučné zmeny režimov a do vedenia sa dostali lídri s prozápadnou orientáciou, ktorí si už nedali v ničom diktovať od Moskvy. „Lezú nám na nervy a my im zrejme tiež," priznal v júli 1990 Gorbačov v dôvernom rozhovore s nemeckým kancelárom Helmutom Kohlom.

Vari posledným klincom do rakvy rady bolo rozhodnutie sovietskeho politbyra z konca roku 1990 o prechode na zúčtovanie vo voľne zameniteľnej mene aj v obchodovaní medzi členskými štátmi organizácie (dovtedy sa používala pomyselná mena „prevoditeľný rubeľ“). Štáty RVHP vrátane Sovietskeho zväzu však nemali zvyšné doláre. Práve vtedy výrazne vzrástol sovietsky dlh aj voči Československu.

Podľa ruského ekonóma Jevgenija Jesina zánik RVHP bol predobrazom rozpadu Sovietskeho zväzu. Bývalé satelity sa presvedčili o úplnej bezmocnosti a bezradnosti bývalého hegemóna, ktorý sa zmietal v ekonomickej i politickej kríze, a dali mu zbohom. O pol roka ich nasledovali zväzové republiky: Ukrajina, Litva, Gruzínsko a ďalšie. Moskve ostali len oči pre plač.

© Autorské práva vyhradené

42 debata chyba
Viac na túto tému: #komunizmus #socializmus #ZSSR #Varšavská zmluva #Michail Gorbačov #pád režimu