Veľtrhová Bratislava má sto rokov

Bratislava sa stáva bránou na východ. Týmito slovami otvárali pred 100 rokmi v tunajšom prístave Orientálny trh, neskôr premenovaný na Dunajský medzinárodný veľtrh. V pavilónoch i na voľnom priestranstve vystavilo svoj tovar vyše 1 500 domácich aj zahraničných firiem. Uzavreli kontrakty za vyše 200 miliónov korún. Na tie časy to bol úspech.

09.08.2021 06:00
Dunajský medzinárodný veľtrh, Bratislava Foto:
Orientálny trh (neskôr Dunajský medzinárodný veľtrh) sa konal na miestach, kde sa v súčasnosti nachádza Eurovea.
debata

Písal sa 6. august 1921, bola sobota. „Ulice oživli nebývalým ruchom. Autá s rozličnými vlajkami lietajú tak, že ľakajú sa i kone policajtov, stojacich na križovatkách. Všade reklamne štandardy, na stĺpoch rozvesené orientačné tabuľky v niekoľkých rečiach.“ približoval atmosféru v meste denník Slovenská politika.

Na tribúnu pred hlavým pavilónom, ktorý stál približne tam, kde je dnes Eurovea, vystúpili viacerí členovia vlády a zástupcovia podunajských krajín. Najpočetnejšie delegácie vyslali členské štáty Malej dohody, vojensko-politického zoskupenia, ktoré vzniklo len krátko predtým a tvorili ho Československo, Juhoslávia a Rumunsko.

Uvítaciu reč predniesol predseda Bratislavskej obchodnej a priemyselnej komory, duchovný otec tohto veľtrhu Kornel Stodola: „Dunaj nás musí spájať, stať sa jedným z hlavných dopravných koridorov v Európe," povedal.

Rečník pochádzal zo slávneho rodu Stodolovcov. Jeho najstarší brat Aurel, profesor techniky v Zürichu, si dopisoval s Albertom Einsteinom a vytvoril teóriu parných a plynových turbín. Prostredný Emil bol politik a právnik, vypracoval projekt samosprávy Slovenska. Kornel bol tiež aj politik: za agrárnu stranu pôsobil v parlamente v Prahe počas celého medzivojnového obdobia ČSR. Predovšetkým však patril medzi najvplyvnejších slovenských podnikateľov a finančníkov. A medzi najväčších vizionárov, akí kedy kráčali po slovenskej zemi.

„Akčný rádius bratislavského prístavu musí siahať po samu Indiu,“ hovoril Stodola. Bratislava mala spojiť Európu so značnou časťou Ázie. Dunaj si predstavoval pospájaný prieplavmi s ďalšími veľriekami. „Železná nevyhnutnosť nás prinúti vybudovať nielen Rýnsko-dunajský kanál, ale aj kanál Dunaj-Labe-Odra-Visla, ktorý po elektrizácii našich železničných dráh umožní vývoz uhlia z ostravskej panvy, zachráni náš priemysel a otvorí nám lacnú vodnú cestu na odbytové trhy poľské a ruské,“ tvrdil.

Až tak ďaleko hľadel tento Lipták, mimochodom, priekopník lyžovania na Slovensku a jeden z prvých slovenských horolezcov. Lyže si doniesol už roku 1888 z Nórska a 28. júna 1903 vystúpil na dovtedy nezdolaný tatranský štít, ktorý pomenoval po svojej manželke Oľgin štít. Ide o dnešný Mengusovský Volovec, vysoký 2 227 metrov. Maďari ho však naďalej volajú Olga-csúcs…

Pravda, Stodola pridobre vedel, že India je vzdialená méta a že v prvej etape pôjde o to hospodársky preniknúť na Balkán, prípadne ešte na Blízky východ. A konkurovať v tomto ohľade Viedni aj Budapešti. „Bratislava, jej prístav a veľtrh, bude styčným bodom západnej ponuky a východného dopytu," hovorieval.

V tom bol Stodola zajedno s ministrom financií a strojcom reforiem Alojsom Rašínom, ktorý si uvedomoval dôležitosť exportu pre Československo. Ako priemyselne silný štát záviselo od surovín.

Leto v znamení veľtrhu

Bratislavský veľtrh sa musel najprv presadiť v silnej domácej a medzinárodnej výstavníckej konkurencii. „Vzorkové veľtrhy", ako ich vtedy nazývali, sa pravidelne konali aj v Prahe a v Liberci. Dávno ich už mali viaceré európske metropoly a ďalšie veľké mestá. Napríklad Viedeň, Poznaň, Paríž, Miláno, Lipsko. Ten bratislavský sa však mal svojou koncepciou približovať najmä veľtrhu v Düsseldorfe. Tak ho aspoň videl Kamil Gross, významný architekt a funkcionár bratislavskej mestskej správy. Mal predstavovať „prácu a výkonnosť národa a štátu pred tvárou sveta a súčasne výdatne povzbudiť a oduševniť k ďalšej výstavbe štátu".

Už prvý ročník Orientálneho trhu bol nielen hospodárskou či obchodnou, ale doslova kultúrnou udalosťou. Na rôznych miestach Bratislavy (v Redute, v sadovej kaviarni Aucafé a i.) hrala počas veľtrhu filharmónia pod vedením dirigentov Oskara Nedbala a Vladislava V. Šaka. V Mestskom divadle vystupoval Moskovský umelecký balet.

Ulicami mesta kráčali krojované sprievody zo slovenských i z moravských regiónov. Organizátori slávnosti však vyzývali aj bratislavské „československy zmýšľajúc dámy", aby sa v nedeľu 7. augusta zapojili v krojoch do sprievodu, ktorý sa pohne o 14. hodine zo Šancovej ulice do Petržalky.

V mestských parkoch sa konali koncerty vojenskej hudby a vystupovali ochotnícke súbory.

Veľtrh mal už vtedy bohatý sprievodný program. Tvorili ho predovšetkým rôzne výstavy. Okrem základnej, hospodárskej, to bola napríklad výstava Červeného kríža, výstava ľudového umenia a pod. Expozície, ktoré sa nevošli do pavilónov ani na priľahlé pozemky, si našli strechu inde v meste, väčšinou v školských budovách. Bratislavské školy cez letné prázdniny ochotne ponúkli vystavovateľom svoje priestory.

Tento veľtrh predsa čímsi pripomínal orientálny bazár. Jeho organizátori totiž umožnili zúčastniť sa aj drobným firmám, živnostníkom a remeselníkom, ktorí tam mohli dokonca predávať svoje výrobky. Na galériách v jednotlivých pavilónoch vyčlenili pre nich stánky, a ak sa niektorým neušli, mohli tovar vystavovať a ponúkať vonku.

Podľa zistení historičky Martiny Orosovej práve pre týchto malých vystavovateľov z celého Slovenska bola určená aj štátna podpora z krajinského rozpočtu. Väčšinou dostali len po 500 korún, aby mohli uhradiť aspoň časť svojich nákladov, napríklad cestovné a ubytovanie. Na porovnanie, ubytovanie na priváte vyšlo vystavovateľov na 65 korún za osobu a noc, obed spolu s raňajkami v záhradnej reštaurácii stál okolo 30 korún.

Kritike hostí sa nevyhli kelneri v miestnych hostincoch a kaviarňach, ktorých majitelia využili veľtrh na zvýšenie cien. Zato bratislavské viechy mali plno a čapovali vínko od rána do noci.

Zviditeľnil ho Martin Benka

Bratislava mala v roku 1921 len 93-tisíc obyvateľov, ale počas veľtrhu ich bolo takmer raz toľko vďaka jeho návštevníkom. Určite v tom zohrala úlohu aj nápaditá reklama, na ktorej sa podieľal vtedy ešte nie veľmi známy maliar Martin Benka. Vyhotovil na túto príležitosť sériu plagátov, na jednom vidíme prístavného robotníka v slovenskom ľudovom kroji, ako prenáša na chrbte ohromný balík. Na pozadí sa týči Bratislavský hrad. A text oznamuje, že Orientálny trh sa uskutoční od 6. do 15. augusta 1921.

Dobový veľtrhový plagát od maliara Martina Benku. Foto: Archív autora
Orientálny trh Bratislava Dobový veľtrhový plagát od maliara Martina Benku.

Organizátori výstavy dohodli so správou železníc zlacnenie lístkov pre návštevníkov veľtrhu, podobne im vyšiel v ústrety aj bratislavský magistrát, čo sa týka mestskej dopravy. Aj tieto opatrenia dozaista zvyšovali návštevnosť.

Treba vari pripomenúť, že veľtrh sa konal v čase povojnovej hospodárskej krízy, len dva roky po vpáde maďarských „červených gárd“ na Slovensko. A iba rok po podpísaní Trianonskej zmluvy, ktorá potvrdila slovenské hranice s Maďarskom.

Z rôznych strán zaznievali vážne pochybnosti o tom, či v takýchto „nekonsolidovaných pomeroch“ má vôbec zmysel organizovať medzinárodný veľtrh. Časť obyvateľov mesta, najmä starí Prešporčania a početní Maďaróni, sa ešte nezmierila s rozpadom monarchie a so zánikom Veľkého Uhorska.

Pražské vládne kruhy možno aj preto nezaváhali a myšlienku dunajského veľtrhu podporili. Veď aj sa konal pod záštitou vlády Československej republiky. Na rekonštrukciu prístavu a na úpravy časti jeho areálu na výstavné účely išli zo štátnej kasy milióny.

Ale Stodolova Orientálna spoločnosť, ktorá prišla s myšlienkou nového veľtrhu, vznikla iba v marci 1920 a nejaký čas trvalo, kým rozbehla prípravné práce. Podarilo sa jej získať úzky pruh pozemkov medzi Prístavnou cestou a prístavným nádražím. Nebolo to ktoviečo. „Na jednej strane veľmi frekventované nádražie so stálym posúvaním, na druhej strane rad opustených a neudržiavaných továrenských budov bez akejkoľvek zelene.“ To je opis situácie z pera architekta Grossa.

V tomto stiesnenom a neveľmi vábnom priestore vyrástli v priebehu niekoľkých mesiacov štyri drevené pavilóny. Pri ich navrhovaní údajne asistoval aj architekt Dušan Jurkovič, ale to nemáme potvrdené.

Organizátori ponúkli vystavovateľom 32-tisíc štvorcových metrov plochy, z toho okolo 20-tisíc krytej. Ak uvážime, že na veľtrhu sa zúčastnilo 1 521 vystavo­vateľov (z toho 287 zahraničných), tak sa tam so svojimi expozíciami nemohli veľmi rozťahovať.

Slovensky denník však po skončení veľtrhu upozornil čitateľov na niečo iné: „Orientálny trh sa napriek panujúcej kríze vydaril po stránke obchodnej i po stránke návštevnosti.“ A ako ho hodnotil s odstupom času sám Stodola? „Nehľadiac na skromné začiatky a ťažkosti Orientálny trh vyvolal záujem aj v zahraničí, vyzeral dosť dobre a nemal deficit.“

Býčie zápasy ako lákadlo?

Ďalší ročník sa konal v júli nasledujúceho roku, rovnako aj tretí, ale ten už pod zmeneným názvom Medzinárodný dunajský veľtrh. Premenovala sa aj Orientálna spoločnosť – na Spolok Dunajský veľtrh. Prívlastok „orientálny“ sa jednoducho ukázal ako nie práve najvhodnejší. „Pôsobil dojmom, že Bratislava je kdesi na ďalekom Balkáne,“ myslí si historik Štefan Holčík.

Komu vôbec napadlo takto pomenovať veľtrh v strede Európy? Holčík predpokladá, že niekomu v Prahe: „Z hľadiska Prahy sa vtedy Bratislava nachádzala na východnom konci civilizovaného sveta.“

Fejtonista Slovenského denníka sa pôvodnému názvu otvorene posmieval. „Okrem tureckej kávy a ešte tureckého medu návštevník veľtrhu tam nenájde nič orientálne," napísal.

Premenovanie podujatia však veľmi nepomohlo. Tretí ani štvrtý ročník nezopakovali úspech prvého. Príčina? Limitujúcim faktorom sa čoraz zreteľnejšie stávalo nevhodné umiestenie výstaviska a malá kapacita.

Veľtrhový areál v Zimnom prístave sa totiž pôvodne zamýšľal ako provizórium na tri roky. Čas však plynul a všetko ostávalo po starom. Správa veľtrhu pod vedením českého ekonóma Emanuela Grégra preto hľadala náhradné lákadlá na zvýšenie záujmu vystavovateľov i návštevníkov.

V roku 1923 prišla skupina bratislavských podnikateľov s návrhom usporiadať počas veľtrhu býčie zápasy. Mali sa konať na upravenom futbalovom ihrisku ŠK Bratislava. Exhibičnú koridu by predviedli na tento účel angažovaní matadori zo Španielska. Nápadom sa údajne zaoberala aj ministerská rada v Prahe, napokon však neprešiel.

Ale išlo to aj bez býčích zápasov. Zviditeľneniu veľtrhu pomohla modernizácia prístavu, vytvorenie slobodného colného pásma a zriadenie bratislavskej komoditnej burzy v ňom. Podľa zistení historika Ľudovíta Hallona objem prekládky v prístavoch Komárno a Bratislava vzrástol do roku 1931 dvadsaťná­sobne. V tom čase Dunajský veľtrh už mal pevné miesto v kalendári výstavných akcií Medzinárodnej obchodnej komory.

Bratislavský prístav dokázal strhnúť na seba veľkú časť prepravy smerujúcej do ČSR a z jej územia cez Budapešť a Viedeň. Okrem toho zabezpečoval tranzit medzi Balkánom a Maďarskom i medzi Poľskom a Nemeckom. Zároveň s tým rástol záujem o Dunajský veľtrh, ktorý bol (povedané slovami ďalšieho historika Miroslava Fabriciusa) miestom, ktoré poskytovalo možnosť urobiť si prehľad o priemyselnej výrobe na Slovensku.

Rok 1931 stojí za zmienku aj z iného dôvodu. Vo svete už zúrila veľká hospodárska kríza, a v bratislavskom prístave sa napriek tomu zišli mnohí vystavovatelia, pravda, predovšetkým z podunajských krajín.

Domáci československý priemysel pútal pozornosť viacerými novinkami. Médiá si všímali najmä „elektrické a kuchynské prístroje, chemické články, rádiové aparáty a gramofóny“.

Napokon práve v roku 1931 rozhodlo mestské zastupiteľstvo o výstavbe nového výstaviska na dunajskom nábreží za Podhradím. Bol najvyšší čas, lebo prístav praskal vo švíkoch a rozrástla sa i Bratislava: za desať rokov viac ako o tretinu, na 140-tisíc obyvateľov.

Spolok Dunajský veľtrh vyhlásil verejnú architektonickú súťaž. Prišlo sedem návrhov, ako najlepší vyhodnotili projekt od Pavla Andrika a Jána Štefanca. Podľa predpokladov sa mal Dunajský veľtrh konať v nových priestoroch v roku 1938, veď drevené pavilóny už očividne presluhovali. Ale projekt ostával naďalej iba na papieri.

V roku 1939 už boli niektoré pavilóny v katastrofálnom stave. Ako zistila Orosová, museli ich zbaviť galérií a po stranách podoprieť, aby neprišlo k nešťastiu.

Od veľtrhu k parku kultúry

V Encyklopédii Slovenska z roku 1977 sa píše: „Rozbitie republiky a vypuknutie druhej svetovej vojny skončilo činnosť Dunajských veľtrhov“. Nie je to pravda, konali sa až do roku 1943.

Na slávnostnom otvorení veľtrhu v roku 1941 sa zúčastnil dokonca ríšsky minister propagandy Joseph Goebbels. Medzi vystavovateľmi prevládali firmy z Nemecka a Protektorátu Čechy a Morava.

O rok neskôr, 13. septembra 1942, sa brány veľtrhu zavreli naposledy. Vystavená technika bola takmer celá vypredaná, informovala dobová tlač. V apríli 1943 vláda oznámila, že Dunajský veľtrh nebude, lebo „všetky sily je potrebné zamerať na vojnové potreby“.

Medzitým sa konečne začal stavať nový veľtrhový komplex na dunajskom nábreží, vojnové udalosti však práce nadlho zastavili.

Na jeseň 1946 Kornel Stodola zomrel v ústraní. „Mal kus geniálnosti v svojej nekľudnej duši,“ napísal v nekrológu jeho spolupútnik básnik Ján Halla, známy pod pseudonymom Ivan Gall.

Nové výstavisko pod Hradom síce v roku 1955 dokončili, ale Dunajské veľtrhy sa už v ňom neobnovili. Vznikol tam Park kultúry a oddychu (PKO). Okrem povestných čajov o piatej a rôznych festivalov slúžil aj pravidelným straníckym zjazdom.

Veľtrhovým mestom sa stávalo neďaleké Brno. A keď v 70. rokoch stranícke a štátne orgány usúdili, že Bratislava by predsa len potrebovala nejaký veľtrh, vyrástli na brehu Dunaja pavilóny Incheby. Ale to je už celkom iná kapitola.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #Bratislava #Incheba #veľtrh