Letná škola čítania s krvavou grófkou

Prvý slovenský ľudový román je na svete! Týmito slovami ohlasovali tučné titulky zrod diela Čachtická pani z pera Joža Nižnánskeho. Pred 90 rokmi začal historicko-dobrodružný román vychádzať najprv na pokračovanie v novinách. A hneď vyvolal masový záujem čitateľov.

, 03.09.2021 06:00
Jožo Nižnánsky, Zuzana Baisová Foto:
Jožo Nižnánsky s vnučkou Zuzanou na sklonku svojho života.

Traduje sa, že až Nižnánsky naučil Slovákov čítať knihy v rodnej reči. Predtým ich čítali iba vzdelanejší, národne orientovaní ľudia, a tých nebolo v krajine medzi Dunajom a Tatrami až tak veľa. Skôr veľmi málo.

Pred zánikom Rakúsko-Uhorska a vznikom Československej republiky žilo v slovenských župách 20 595 osôb považovaných za vzdelancov. Z nich sa k slovenskej národnosti hlásilo 10 %, presne 2 715 osôb. Medzi nimi bolo 349 farárov a duchovných správcov, 343 učiteľov, 82 advokátov, 79 kaplánov, 66 učiteliek, 26 lekárov, 23 štátnych úradníkov atď.

A čo vtedy čítal prostý slovenský ľud? Povedzme si najprv rovno, že medzi prostým ľudom bolo veľa takých, čo čítať a písať vôbec nevedeli. Ešte aj pred 100 rokmi bol analfabetizmus na Slovensku bežným javom. Z dobových štatistík vyplýva, že bezmála 42 % dospelých obyvateľov Oravskej župy nevedelo čítať ani písať. V Šarišskej župe žilo takých 41,4 %, v Zemplínskej 39 %, v Spišskej 31, 2 % a v Trenčianskej 36,9 %.

Tí, čo čítať vedeli, listovali najčastejšie v Písme svätom – v Biblii, v nejakom ľudovom kalendári a sem-tam v novinách. Ale ešte aj desať rokov po rozpade monarchie a vzniku republiky mali slovenské denníky náklady priam mizivé. Pravda mala 1 500 výtlačkov a Slovenská politika, ktorá patrila agrárnej strane, okolo 2 000 výtlačkov. Pravdu redigoval básnik Ladislav Novomeský, Slovenskú politiku tiež básnik (ale iba príležitostný) František Votruba, ktorý bol predovšetkým šikovným novinárom.

Začiatkom jari 1931 Slovenskej politike vážne hrozilo, že vydavateľstvo Novina jej vydávanie pre nízky náklad zastaví. Vtedy sa Votruba rozhodol, že skúsi ešte poslednú možnosť, ako prilákať čitateľov – románom na pokračovanie. Ale už nie preloženým z iného jazyka, lebo príbehy od Conana Doyla či Waltera Scotta uverejňovala Slovenská politika aj predtým, a jej nákladom to nepohlo. Teraz to mal byť pôvodný slovenský román z domáceho prostredia, pričom ľudový, zábavný alebo dobrodružný a napísaný pre noviny.

Už spisovateľka Elena Maróthy-Šoltésová prišla na to, že „prostý ľud najradšej číta veci zábavné, hodne fantasticko-dobrodružné a čím strašlivejšie, ktoré ho vytrhnú z jeho tvrdej, úbohej skutočnosti". Pravda, dlhoročná predsedníčka spolku Živena s takouto „četbou" nemohla súhlasiť, lebo prostému ľudu vraj „len myseľ zamotá do bludných, vospustných predstáv".

Votruba si napriek tomu želal uverejniť práve takýto horor. Úlohu zadal vtedy 27-ročnému Jožovi Nižnánskemu, ktorý v Slovenskej politike redigoval kultúrnu prílohu. Ten sa obrátil s ponukou na populárneho autora Kvetoslava Floriána Urbanoviča a poskytol mu dokonca námet budúceho románu i nejaké podklady. Áno, už námet Čachtickej panej, lebo Nižnánsky nosil dlho tento príbeh v hlave a vo svojich literárnych začiatkoch uverejnil dokonca poviedku o krvavej grófke na stránkach časopisu Vatra.

Urbanovič však napokon od spolupráce odskočil a Nižnánsky o tom na redakčnej porade podrobne referoval Votrubovi. Čo nasledovalo, to sa dozvedáme z Nižnánskeho spomienok: „Votruba mi povedal: Pán kolega, ako vidím, vy to máte všetko v malíčku, prečo nenapíšete román o Čachtickej panej sám?! Nakoniec som sa pustil do písania románu a začal vychádzať, keď som ho nemal ešte ani dokončený."

„Nižnánsky naučil Slovákov čítať"

Nižnánskeho vnučka Zuzana Baisová informovala Pravdu, že rodina už dlho a bezvýsledne pátra po pôvodnom rukopise Čachtickej panej. Obrátia sa aj na Maticu slovenskú, kde sa nachádza značná časť autorovej písomnej pozostalosti, ale ani tam ho zrejme nemajú. No zachoval sa vôbec? Ak áno, tak len v neúplnej podobe.

„Jožo prišiel niekedy a nemal pokračovanie. To nič. Bude. Musel ho chytro napísať. Metér stál nad ním a Jožo písal veľmi rýchlo. Tie svojej rukopisy nečítal, lebo metér bral papier spod ruky," spomínal v roku 1969 Nižnánskeho kolega František Veselý. A bývalo aj tak, že Nižnánsky mu diktoval posledné vety, aby ich ten bleskovo vysádzal, lebo už bolo po uzávierke. Bolo päť minút po dvanástej, niekedy nielen obrazne, ale aj doslova. Najvyšší čas rozbehnúť rotačku a ponáhľať sa, aby tlačiareň stihla expedovať balíky s ešte „teplými" výtlačkami novín. Predovšetkým išlo o to stihnúť poludňajšie vlaky, ktoré ich odvezú z Bratislavy na stredné a východné Slovensko. Slovenská politika bola totiž poludňajším denníkom, čo znamená, že vychádzala nie ráno, ale napoludnie a v Košiciach či Prešove sa predávala až večer.

Čachtická pani začala vychádzať na pokračovanie 12. apríla 1931 a vychádzala celú jar i leto raz týždenne, spravidla v nedeľu. Náklad Slovenskej politiky sa badateľne zvyšoval. Už na začiatku uverejňovania románu pribúdalo z týždňa na týždeň po 100 nových čitateľov, neskôr i viac. „Dostávali sme vtedy do redakcie tri anglické denníky, medzi nimi aj Daily Mail, ten uverejňoval denné čísla svojich prírastkov," spomínal Veselý. „Bývali dni, keď sme londýnsky ranník prekonávali,“ zdôraznil.

Jedno z mnohých vydaní slávnej knihy.
Čachtická pani, Alžbeta Báthoryová, Jožo Nižnánsky, kniha Jedno z mnohých vydaní slávnej knihy.

V nedeľu bol náklad Slovenskej politiky vďaka Nižnánskeho románu o 6 000 a neskôr až o 10 000 výtlačkov vyšší ako v pracovný deň. Rástol aj celkový denný náklad novín. Za krátky čas stúpol z 2 000 až na 40 000 výtlačkov, čo bol dlho neprekonaný rekord v slovenskom prostredí. A hlavne, už sa prestalo hovoriť o zastavení denníka.

Votruba povedal pamätnú vetu: „Nižnánsky naučil Slovákov čítať." Čítať nielen noviny, ale aj knihy. Čachtickú paniu vydalo už v nasledujúcom roku pražské Mazáčovo nakladateľstvo, ktoré sa špecializovalo na pôvodnú slovenskú tvorbu. Kniha vyšla v 18-tisícovom náklade a mohla vyjsť tak skoro aj vďaka tomu, že vydavateľ vlastne skopíroval jej novinovú verziu. Skopíroval ju aj s chybami, čo niektorí recenzenti, napríklad Fedor Jesenský v Slovenských pohľadoch, nezabudli autorovi vyčítať.

A v roku 1933 sa román o krutej grófke stal najúspešnejšou knihou. roka. To už mal za sebou dve slovenské vydania a po česky vyšiel v zošitoch, preložili ho do maďarčiny a rokovalo sa o jeho sfilmovaní.

V šľapajach Dumasa a Scotta

Autor však nezaspal na vavrínoch. „Prišiel som tomu na chuť a hlavne – vydržal som. Začal som písať román za románom," napísal s odstupom desaťročí.

Začiatkom apríla 1932 oznamoval listom Leopoldovi Mazáčovi: ,„Budúceho roku budem mať hotové tieto romány (dva z nich už do leta budú vychádzať v Slovenskej politike a Slovenskom denníku): Studňa lásky (z tureckých časov), Trnava, ruža krvavá (z kuruckých časov), Právo prvej noci (žiadna pornografia), Dcéra Čachtickej panej."

A tak aj bolo. Nižnánsky každý rok prichádzal minimálne s jedným novým románom (do roku 1938 ich napísal deväť!) a všetky sa rýchlo vypredali. Najväčší úspech však mal s tým prvým, s Čachtickou paňou, ktorá vychádzala v nových a nových vydaniach. Ľudia jeho romány priam hltali. „Stretal som sa s jeho knihami často v sedliackych chalupách, kde by som ich vtedy ešte veru nebol čakal.“ To je opäť svedectvo F. Veselého.

06-07-cachtice-4x-michalkova2 Čítajte aj Tajomné chodby a nová teória o Bátoričke

Úspech vám však málokto odpustí, a ináč to nebolo ani s Nižnánskym. Čachtickú paniu prijala priaznivo alebo s pochopením len časť odbornej kritiky. Albert Pražák, vtedy profesor literatúry na Univerzite Komenského, prirovnal Nižnánskeho k Alexandrovi Dumasovi, autorovi Troch mušketierov: „Je až obdivuhodné, ako mladý románopisec zvládol tú ohromnú látku a ako umne rozvrhol a opätovne skĺbil takúto rozmernú plejádu osôb a záujmov."

Chválami nešetril ani ďalší český kritik František Sekanina. Nižnánskeho štýl mu pripomínal iného veľkého autora historických románov – Waltera Scotta.

Sám Nižňánsky sa neskôr k Dumasovi aj Scottovi hlásil: „Cítim sa ich tôňou, premietnutou do nášho storočia i prostredia," napísal.

Nepliesť si hrušky s jablkami

Už menej zhovievaví boli slovenskí recenzenti Čachtickej panej. Jedni zazlievali autorovi, že opustil vážnu literatúru (Nižnánsky začínal ako úspešný básnik) a dal prednosť nenáročnému zábavnému čítaniu, ďalší aj honoráre.

Vari najďalej v tomto smere zašiel predstaviteľ lyrizovanej prózy Dobroslav Chrobák, keď na okraj Čachtickej panej ako knihy roka napísal: „Tento mimoriadne rozriedený, veľa raz prihrievaný a na každej strane vraždou korenený guláš bol pripravený a čitateľstvu servírovaný výlučne pre úspech, ktorý autor od neho čakal. Úspech sa dostavil. Honoráre tiež." Chrobák sa síce jedným dychom tvrdil, že Nižnánskemu nezávidí peniaze, ale „dobrý žalúdok a zdravé nervy", aj tak sa mu však za to musel verejne ospravedlniť.

Mimochodom, za román na pokračovanie dostával Nižnánsky obvyklý riadkový honorár 30 halierov za riadok. Sto riadkov vyšlo na 30 korún. Pripomeňme si, že to bolo v časoch veľkej hospodárskej krízy. Týždenná „žobračenka", poukážka na základné potraviny, ktorú vtedy vydávali ženatým mužom, mala hodnotu 20 korún. Dalo sa za to kúpiť napríklad kilo bravčovej masti a kilo cukru.

Neskôr, keď začali vo veľkom vychádzať jeho knihy, zarábal Nižnánsky viac, ale nezbohatol a bol známy tým, že rád pomáhal ľuďom, čo to potrebovali, najmä kolegom od pera v núdzi. Nezabudol na svoje finančné suchoty v mladosti, kvôli ktorým nemohol pokračovať v univerzitnom štúdiu.

Samozrejme, rýchlosť tvorby pre noviny si vyžiadala svoju daň. Kritika oprávnene vyčítala Nižnánskemu, že sa v románoch často opakuje, má nedostatky v štýle a píše proti historickým faktom. Poučil sa a najmä pri príprave knižných vydaní si s s tým dal veľa práce a niekedy celé pasáže pôvodného textu prepracoval.

Častým terčom kritiky vtedy i neskôr bola „nenáročná" umelecká úroveň Nižnánskeho románov a údajné nadbiehanie nízkemu vkusu čitateľov. Vo väčšine prípadov však išlo o nepochopeni­e žánru.

Už dávnejšie na to upozornil literárny vedec Vladimír Petrík a považoval za chybu kritikov, keď sa historicko-dobrodružnú tvorbu snažili hodnotiť kritériami „šitými" na iné žánre umeleckej literatúry. Skrátka, plietli si jablká s hruškami.

Nad rakvou spisovateľa 11. marca 1976 v Slávičom údolí v Bratislave to vyjadril inými slovami básnik Emil B. Lukáč: „Mohla strohá estetizujúca kritika hovoriť, čo chcela, opakoval sa Dumasov a povedzme Jókaiov prípad. Nesmierna ozvena, široké reagovanie, priam hlad a rozchytanie diel Joža Nižnánskeho."

Literárny kritik Ivan Mojík videl prednosti Nižnánskeho románov najmä v schopnosti vyberať zo slovenskej histórie naozaj atraktívne a príťažlivé námety, ktoré dokázal rozprávačsky živo spracovať a podať.

Súčasný literárny teoretik René Bílik považuje Nižnánskeho diela za nový typ domácej populárnej literatúry „fungujúcej nielen ako zábava, ale aj ako škola čítania". Na otázky, či táto „škola" spoľahlivo funguje dodnes, odpovedajú rozpredané desaťtisícové náklady Čachtickej panej, vydané v ostatných rokoch, a to v slovenčine i v češtine. Pozor, už nielen „na papieri", ale aj ako elektronické knihy.

Dodnes je najväčším slovenským bestsellerom.

Čo (možno) neviete o Čachtickej panej a jej autorovi

  • Čachtická pani patrí medzi najčítanejšie slovenské knihy. Podľa zistení rodiny Jozefa Nižnánskeho doteraz vyšlo okolo 2,5 milióna výtlačkov tohto románu.
  • Knihu preložili do niekoľkých jazykov. Najčastejšie vychádzala v češtine a poľštine, v roku 2017 ju vydali aj v angličtine v kanadskom Ontariu.
  • V medzivojnovom období viedol edíciu poézie a prózy v Mazáčovom nakladateľstve básnik Ján Smrek. Cez jeho ruky prechádzali všetky Nižnánskeho rukopisy. Najvyššie hodnotil román Cholera, ale cenil si aj Čachtickú pani ako „úspešný dobrodružný román“.
  • V roku 2008 bola Čachtická pani najpredávanejším titulom cudzojazyčnej beletrie v Českej republike. Umiestnila sa pred Mŕtvym dostihom od Dicka Francisa a Zlom na ostrove od dvojice autorov Ed McBain a Richard Marsten.
  • V roku 1961 prišli do Čachtíc dvaja podvodníci vydávajúci sa za filmárov. Vraj nakrúcajú film o krvavej grófke. Veľa ľudí (najmä miestnych dievčat) im naletelo. Bol z toho súd, jeden z darebákov dostal tri roky natvrdo, druhý o čosi menej.
  • Stále sa čaká na sfilmovanie Nižnánskeho Čachtickej panej českým režisérom Zdeňkom Troškom. Zakúpené autorské práva mu platia do roku 2024. Juraj Jakubisko natočil svoj film Bathory podľa vlastného scenára.
  • Nižnánsky sa po vojne dostal na niekoľko mesiacov do väzenia na základe krivej výpovede. Desať rokov jeho knihy nemohli vychádzať, po roku 1948 ich dokonca na nejaký čas vyradili z knižníc. Ale už v roku 1957 mohla Čachtická pani znovu vyjsť a potom ju vydávali pravidelne a vo vysokých nákladoch.
  • V roku 1957 Nižnánsky odišiel do dôchodku. Po vojne napísal a vydal už len jeden román s názvom Lásky Žofie Bosniakovej. Všetkých predchádzajúcich deväť vytvoril v rokoch 1931 – 1938.

© Autorské práva vyhradené

Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy
debata chyba
Viac na túto tému: #román #Čachtická pani #Alžbeta Báthoryová #Alžbeta Báthory