Pontifikát Leva IX. trval síce krátko, iba päť rokov (1049 – 1054), ale v dejinách katolíckej cirkvi zanechal výraznú stopu. Všeobecne je považovaný za najvýznamnejšieho nemeckého pápeža v stredoveku. „Bol naplnený duchom reformným. Jeho snahou bolo znovu uviesť v cirkvi ideál kňaza a mnícha. Preto zakladal kláštory, usporiadal synody, precestoval Taliansko, Nemecko a Francúzsko," napísal o ňom slovenský cirkevný historik Jozef Špirko.
Z dnešného hľadiska sa tento pápež môže javiť skôr ako protireformátor, v každom prípade konzervatívec. Zakladal si totiž na tradičnej morálke, bol napríklad proti ženbe kňazov. Treba to však vidieť v kontexte doby.
V predchádzajúcom storočí sa cirkev dostala do hlbokého úpadku, pápeži sa striedali na Petrovom stolci ako ministri v nepodarenej koaličnej vláde. Za osem rokov sa ich vymenilo až deväť! Hlavu cirkvi dosadzovali a odvolávali svetskí vládcovia. Stávalo sa, že za pápeža zvolili laika, zriedkavosťou neboli vraždy pápežov. Ryba smrdí od hlavy, a tak celé duchovenstvo uviazlo v bahne. Povedané Špirkovými slovami z jeho knižného diela Cirkevné dejiny aj nižší klérus zachvátil duch pôžitkárstva, mamonu a nemravnosti.
Bratislava – mesto mieru
Lev IX. si predsavzal usporiadať pomery v cirkvi a aj preto veľa cestoval. Čo však hľadal v Bratislave? Na tunajší hrad prišiel pápež ako mierotvorca. V Karpatskej kotline už druhý rok zúrila vojna medzi nemeckým cisárom Henrichom III. a uhorským kráľom Ondrejom I. Henrich III. spolu s českým kniežaťom Břetislavom dvakrát obliehali Bratislavu.
Týmto dávnym udalostiam sa venuje slovenský historik Vladimír Segeš. Ondrejovo vojsko všetky útoky odrazilo, podarilo sa mu dokonca potopiť cisárove lode, nepriateľ sa musel vzdialiť. Ale čo keď sa vráti? Uhorský kráľ požiadal o sprostredkovanie mieru Rím. Pápež poveril úlohou najprv opáta Huga de Semur z benediktínskeho kláštora v Cluny vo východnom Francúzsku. Až po jeho neúspechu sa do celej záležitosti vložil sám Lev IX.
Podľa zistení maďarskej historičky Zsuzsanny Jenőffyovej pápež dorazil do Uhorska v auguste 1052 a v bratislavskej posádke i v neďalekom cisárskom vojenskom tábore sa zdržal dva alebo tri týždne.
O jeho pobyte sa veľa nevie. Bratislava, samozrejme, nebola vtedy ešte mestom a aj volala sa ináč. Prvý uhorský kráľ Štefan I. dal začiatkom 11. storočia raziť mince s nápisom Preslav(v)a civ(itas), čo znamená v preklade z latinčiny Hrad Preslava.
Čítajte aj Bývalý pápež Benedikt pripúšťa v novej knihe svoje nedostatky
Vojenské mestečko veľké či skôr malé ako susedný Hainburg malo v tom čase ešte prevažne slovanské obyvateľstvo. Podobne ako on bola však aj Preslava/Bratislava až do roku 1002 pod nadvládou Nemcov. Zmenilo sa to, keď si Štefan I. vzal za manželku Gizelu, dcéru Henricha II. Bavorského. Územie sa potom dostalo ako jej veno do správy uhorského kráľa.
Približne v tom čase vznikol aj bratislavský kamenný hrad, jeden z najlepšie opevnených v celom Uhorsku. Mimochodom, vlani objavili archeológovia zvyšky jeho opevnenia (drevozemného valu) z tohto obdobia. Je historicky doloženým faktom, že v 11. storočí sa hrad stal sídlom jedného z uhorských komitátov, čiže žúp.
Ondrej I. bol synom vojvodu Vazula, bratranca Štefana I. Ten nemal následníka, lebo jeho jediného syna Imricha zabil pri love diviak. A tak ďalším uhorským kráľom sa stal Ondrej I. „Úplne odstránil pohanské zbytky u Maďarov a dovŕšil ich kristianizáciu," napísal Špirko.
Lev IX. mal preto pre Ondreja I. určitú slabosť a podľa Jenőffyovej pri vyjednávaní mieru nadržiaval skôr jeho ašpiráciám na nezávislosť Uhorska ako Henrichovým územným nárokom. Mier sa napokon podarilo dohodnúť, hoci bol dosť krehký a jeho podmienky sa porušovali z oboch strán.
Ďalšia maďarská historička Éva Schmelczer-Pohánka upozorňuje, že návštevu Leva IX. nemožno chápať ako apoštolskú alebo misijnú cestu, ale skôr ako diplomatickú misiu. Je preto otázne, prečo v súvislosti s Bratislavou historická literatúra bežne uvádza len štyri mierové zmluvy, ktoré sa na jej pôde v minulosti uzavreli: v rokoch 1271, 1491, 1626 a najznámejšia v roku 1805. Znepriatelené strany tu predsa dohodli mier aj v roku 1052.
Ako sa sem cestovalo
V stredoveku pápeži na väčšie vzdialenosti cestovali zriedkavo. Nebolo to bezpečné a navyše vtedajšie dopravné možnosti sa nedali porovnať s dnešnými. V ranom novoveku, čiže do 19. storočia, sa situácia v tomto ohľade výraznejšie nezmenila.
Jeden príklad za všetky. V roku 1782 sa po dlhých prípravách vybral do tunajších končín z Vatikánu Pius VI. (civilným menom Giovanni Braschi). Na Petrov stolec sa dostal o sedem rokov skôr po 134 dňoch trvajúcom konkláve. Kardináli sa dlho nevedeli dohodnúť na nástupcovi Klementa XIV., napokon zvolili Braschiho. Podľa britského cirkevného historika Johna N. Kellyho zavážilo najmä to, že Braschi patril medzi konzervatívcov a predpokladalo sa, že bude rozhodnejšie čeliť narastajúcej vlne sekularizmu a ateizmu v osvietenskej Európe.
Aj do Viedne cestoval Pius VI. najmä preto, aby dohovoril cisárovi Jozefovi II., ktorý pred rokom vydal Tolerančný patent, ktorým poskytol náboženskú slobodu aj niektorým nekatolíckym cirkvám. Krátko pred pápežovou cestou si cisár trúfol ešte viac a ďalším patentom zrušil niektoré rehole a takmer polovicu kláštorov v krajine. Týkalo sa to okrem iného i jezuitov, ktorí Braschiho vychovali.
Čítajte viac Na Slovensko prišiel skromný pápež, ktorý odišiel z euromincí
Územie Slovenska v tom čase už dávno patrilo do habsburskej monarchie a Jozef II. bol aj uhorským kráľom. Pápež síce Bratislavu ani iné slovenské či uhorské mesta nenavštívil, ale všetci, čo vtedy v Uhorsku niečo znamenali, sa ponáhľali do Viedne, aby boli svedkami historickej udalosti.
Mimochodom, o Slovensku, respektíve Hornom Uhorsku tento pápež niečo musel vedieť, lebo už na začiatku svojho pontifikátu v marci 1776 svojou bulou tu zriadil tri nové biskupstvá – banskobystrické, rožňavské a spišské.
Návšteva v poradí 250. pontifika je zaujímavá najmä preto, že existuje podrobný opis jeho cesty. Na základe zachovaných dokumentov ju rekonštruoval rakúsky historik Georg Vach. Pápež odcestoval z Ríma s dvomi hodnostármi 27. februára 1782 v koči ťahanom šiestimi koňmi. Členovia sprievodu cestovali v troch ďalších kočoch, medzi nimi pápežov osobný lekár i chirurg. V posledných dvoch vozoch sa viezla batožina a krmivo pre kone.
Do Neukirchenu, mestečka vzdialeného necelých 70 km od Viedne, kolóna dorazila 22. marca. Do hlavného mesta sa potom pápež viezol spolu s cisárom. Trasa dlhá viac ako 1 100 km, ktorú sa dá zvládnuť autom priemernou rýchlosťou 70 km/h za 11 hodín, vtedy trvala aj s prestávkami na oddych dlhšie ako tri týždne. Mala táto cesta pre pápeža vôbec zmysel? Stanovený cieľ nedosiahol: Jozefa II. totiž nepresvedčil, odmietol svoju náboženskú reformu zmeniť.
Preč od Ríma!
Po dvoch svetových vojnách zanikli celé ríše a vznikli nové štáty s demokratickým zriadením. Katolícka cirkev sa musela prispôsobovať novým pomerom. Pápeži častejšie opúšťali Vatikán, aby vo svete ohlasovali evanjelium.
Do bývalého Československa však hlava najväčšej kresťanskej cirkvi dlho nemohla pricestovať. Z Ríma bolo vtedy sem ďaleko ani nie tak doslova, ako skôr obrazne. Už na začiatku prvej republiky Praha vytýčila heslo „Preč od Ríma!" a brojila proti katolíckej cirkvi ako hlavnej opore nenávidenej monarchie. Vzťahy so Svätou stolicou sa dostali na bod mrazu. A neskôr, po nástupe komunistov k moci, po zatvorení kláštorov a po uväznení biskupov v roku 1950 prišlo dokonca k faktickému prerušeniu vzájomných diplomatických stykov.
Preto spoločný štát Čechov a Slovákov v neskorších rokoch nenavštívil ani Pavol VI. Pápež, ktorý ako prvý začal pravidelne uskutočňovať misijné a apoštolské cesty. Počas svojho pontifikátu v rokoch 1963 – 1978 zavítal do mnohých štátov Európy, Ázie a Ameriky. Ako prvý pápež vystúpil v OSN a navštívil Svätú zem.
Situácia sa zmenila až za Jána Pavla II., ktorý v počte zahraničných ciest dokonca prekonal svojho predchodcu. Jezuitský páter Šebastián Labo ho preto nazval lietajúcim pútnikom. V polovici 90. rokov vraj vo Vatikáne koloval vtip: Aký je rozdiel medzi Bohom a Jánom Pavlom II.? Boh je prítomný všade, zatiaľ čo pápež tam už bol. Na kritické hlasy, že to s cestovaním preháňa, reagoval slovami: „Myslím si, že z ľudského hľadiska majú pravdu. Nás však riadi Božia prozreteľnosť a z času na čas nás povzbudzuje urobiť aj niečo per excessum (prehnane)".
Prečo ho tu nechceli
Ján Pavol II. mohol teoreticky zavítať na Slovensko už v roku 1985. To by sa však muselo splniť želanie kardinála Františka Tomáška. „Pápežovi poslal pozvanie v marci 1984 a pozýval ho vlastne na velehradskú púť, ktorá sa mala konať začiatkom júla nasledujúceho roku pri príležitosti 1 100. výročia smrti svätého Metoda," približuje historik Jan Pešek.
Vtedy už 85-ročný arcibiskup pražský a prímas český Tomášek informoval orgány štátneho cirkevného dozoru až 11. apríla 1984 .„Bol z toho veľký rozruch, kardinála si úrady pozvali na koberec snažili sa ho presvedčiť, aby pozvanie odvolal. Tomášek to však odmietol urobiť," pokračuje Pešek.
Vtedajší režim videl v prvom slovanskom pápežovi nebezpečného protivníka už na začiatku jeho pontifikátu v októbri 1978. A z dobových hlásení KGB je zrejmé, že voľba poľského pápeža sa považovala za vážne ohrozenie celého východného bloku.
Aj ŠtB podnikla okamžité opatrenia proti propagácii Jána Pavla II. na území Československa. Slováci sa mohli dozvedieť o zvolení kardinála Karola Wojtylu na Petrov stolec len z neprestajne rušeného vatikánskeho rozhlasu alebo zo stanice Hlas Ameriky.
Čítajte aj Švajčiarska garda chráni pápeža už 510 rokov. Na členov má prísne nároky
Prvého mája 1984 prišlo oznámenie od pápeža, že má radosť z pozvania a vyjadril túžbu zúčastniť sa na velehradskej púti. Zároveň napísal, že pozvanie by prijal a je ochotný prísť, keby to bolo možné, čím narážal na postoj československých štátnych orgánov.
Tomášek o tom informoval predsedníctvo federálnej vlády. Kardinála si pozvali na ešte tvrdší pohovor a vyčítali mu, že sa stal obeťou nepriateľských síl a že touto svojou politikou zmarí akékoľvek rokovania československých úradov s Vatikánom, ktoré sa práve obnovovali po vyše trojročnom prerušení. Zároveň začali v tomto duchu pôsobiť aj na ďalších cirkevných hodnostárov.
„Z archívnych záznamov vyplynulo, že za Tomáška sa postavil jediný, a to Július Gábriš, vtedajší trnavský apoštolský administrátor," konštatuje Pešek. Podľa neho nie je vylúčené, že v prípade návštevy moravského Velehradu by pápež zašiel aj na Slovensko, najskôr do Trnavy – do malého slovenského Ríma.
Tomášek sa pod silným tlakom nakoniec iniciatívy vzdal. Do Vatikánu išlo oznámenie, že návšteva pápeža sa vzhľadom na rôzne komplikácie musí žiaľ odročiť.
Trikrát na Slovensku
Ján Pavol II. mohol prvýkrát pricestovať do Československa až v apríli 1990, niekoľko mesiacov po nežnej revolúcii v novembri 1989. Deň sa zdržal v Prahe, potom letel na moravský Velehrad. Iba niekoľkohodinový pobyt v Bratislave začal úctivým pobozkaním slovenskej zeme a zakončil aspoň letmými stretnutiami s ľuďmi, ktorým pri každej svojej návšteve kdekoľvek vo svete pripisoval mimoriadnu dôležitosť – so starými a s chorými i s predstaviteľmi nekatolíckych cirkví a náboženských spoločností. Hneď bolo zrejmé, že to nie je hosť, ale jeden z nás,v tomto zmysle sa zhodli účastníci pamätného, takmer miliónového zhromaždenia na letisku vo Vajnoroch.
„Kto by chcel vytrhnúť kresťanskú vieru z kultúry a zo života slovenského národa, nemohol by pochopiť jeho dejiny – od tých najstarších až po dnešné," povedal Ján Pavol II. v homílii. Požehnal niekoľko základných kameňov nových kostolov, ktoré sa nesmeli stavať takmer štyri desaťročia. V budúcich rokoch sa na Slovensko dvakrát vrátil. Zakaždým vyzýval obyvateľov, aby sa nebáli. Pred ôsmimi rokmi, pri svojej poslednej návšteve, adresoval túto výzvu mladým Slovákom: „Nebojte sa! Nebojte sa pravdy o sebe samých!"
Foto: Archív TASR
Podľa talianskeho publicistu Vittoria Messoriho, dôverného znalca života a diela Jána Pavla II., heslo „Nebojte sa!" sa stalo východiskom všetkých pápežových úvah. Prvýkrát ho vyslovil v príhovore na začiatku svojho pontifikátu v roku 1978. „Chcel tak vyjadriť presvedčenie, že ani v dobe plnej úzkosti a obáv nie je moderný človek bez šancí," predpokladá Messori.
„Nebojte sa, v čase budovania slobodného, samostatného a demokratického Slovenska treba dôverovať v Božiu pomoc a bez výhrad sa venovať upevňovaniu toho, čo ste už dosiahli," povedal Ján Pavol II. na úvod svojej druhej pastoračnej návštevy Slovenska na prelome júna a júla 1995. Smerom k predstaviteľom štátu i cirkvi pokračoval takto: „Je nevyhnutné usilovať sa, aby všetci mali prístup k dobrám, ktoré sú potrebné pre čestný a činný život. Každému treba zabezpečiť možnosť trvalej práce, podporovať formy sociálnej solidarity voči najviac postihnutým vrstvám a chrániť základné demokratické práva všetkých občanov."
Ján Pavol II. uskutočnil 104 zahraničných ciest, ale koľko krajín nenavštívil ani raz, hoci ho tam opakovane pozývali? Naopak, na Slovensku bol až trikrát. Po jari 1990 a po lete 1995 pricestoval ešte na jeseň 2003. Bola to jeho 102. cesta do zahraničia, čiže jedna z posledných.