Vojny proti korupcii majú aj zbytočné obete

Je možné, aby bol boj proti korupcii čisto účelovou záležitosťou? Metódou boja s politickým protivníkom? Či dokonca nástrojom na dosiahnutie zmeny pomerov v štáte? Staršie i novšie dejiny nás učia, že za istých okolností áno. Patrí však do tejto kategórie aj súčasná protikorupčná výprava za „očistu“ slovenskej spoločnosti?

, 21.09.2021 06:00
Niccoló Machiavelli Foto:
Niccolo Machiavelli pred takmer 500 rokmi tvrdil, že korumpovanie je iba múdrejší spôsob - v porovnaní s fyzickým násilím - ako sa dostať k moci a udržať si ju.
9

Znalci hovoria, že pri spolupôsobení ďalších priaznivých faktorov je to veľmi účinný nástroj. Napokon, takmer všetky tzv. farebné revolúcie sa konali pod heslom boja proti korupcii.

To akiste neznižuje, naopak, umocňuje význam každého úprimného úsilia dôsledne sa vyrovnať s nešvármi úplatkárstva a ďalšími korupčnými aktivitami.

Býva však časté, že najhlasnejšie vyzývajú do boja proti korupcii najväčší korupčníci. To im nebráni kupovať si politikov štedrým financovaním ich predvolebných kampaní a očakávať za to primerané benefity.

Zneužívanie antikorupčnej rétoriky je staré ako ľudstvo samo. Už v antickom Ríme Marcus Tullius Cicero hovoril o katastrofálnych rozmeroch úplatkárstva. Jeho odstránenie však podmieňoval nereálnymi požiadavkami – premenou celej rímskej kultúry a návratom k „tradičnej“ morálke.

Niccolo Machiavelli pred takmer 500 rokmi učil vládcov, že korumpovanie je iba múdrejší spôsob – v porovnaní s fyzickým násilím – ako sa dostať k moci a udržať si ju. Ruskí boľševici päť rokov po revolúcii zaviedli trest smrti za úplatkárstvo. Využívali ho aj v politických procesoch proti svojim ideovým protivníkom.

Vráťme sa však do našich zemepisných končín. Vari tu sa veci vyvíjali ináč?

súd, Vladimír Pčolinský Čítajte rozhovor Burda: Neodôvodnené trestné stíhania sú rovnako nebezpečné ako korupcia

Ako likvidovať nepohodlných

Milan Hodža aktívne vystupoval proti korupcii všetkého druhu a najmä na predvolebných zhromaždeniach z nej obviňoval politických súperov „svojej“ Agrárnej strany. Ale podľa zistení Ľudovíta Hallona z Historického ústavu SAV sa ani Hodža neštítil „čiernych peňazí“ na kampane agrárnikov od bohatých sponzorov. Boli medzi nimi aj známe banky.

Napríklad Tatra banka vyplatila v rokoch 1926 – 1930 na konto vládnej agrárnej strany i osobne jej predstaviteľa – ministra Hodžu bezmála 2 milióny korún. Išlo pritom často o nenávratné pôžičky, takzvané politické úvery. Nebolo to však celkom zadarmo. Ako protislužbu presadili agrárnici vo vláde 90-miliónovú sanačnú podporu peňažnému ústavu zo strany štátu.

Zatiaľ čo tieto kšefty vyšli najavo až po rokoch, aféra s tzv. coburgovským dedičstvom sa stala predmetom verejného záujmu hneď po prijatí dodatku k zákonu o šľachtických majetkoch v roku 1924. Išlo o majetky po bratovi bulharského cára Filipa Coburga – lesy, pôdu, kaštiele. Nachádzali sa na Slovensku a ich hodnota sa odhadovala na 520 miliónov korún. Jeden z dedičov Cyril Coburg ich vraj získal vďaka tučným úplatkom viacerým československým politikom. V tejto súvislosti sa často spomínalo aj Hodžovo meno, nikdy sa mu však nič nedokázalo.

Niektorí súčasní bádatelia pripúšťajú, že mohlo ísť o umelo vyvolanú súčasť tejto aféry. Ničím nepodložené obvinenie z podplácania slúžilo ako politická zbraň. Podľa českého historika Dušana Uhlířa išlo dokonca o neúspešný pokus „politicky likvidovať Hodžu“ niektorým politikmi blízkymi Hradu: „Hradná skupina si postupne vybavovala účty so svojimi najnebezpečnejšími odporcami.“

V tých rokoch nešlo o nejaký ojedinelý jav, korupčné aféry boli takmer na dennom programe a zďaleka v nich nelietali iba agrárnici. V niektorých prípadoch vládne strany mali dokonca tichú dohodu, že si s podobnými peňazovodmi budú navzájom pomáhať. Napríklad v tzv. liehovej afére z roku 1923 sa takto dohodli na blokácii rastu cien liehu, z čoho čerpali miliónové provízie nielen agrárnici, ale aj socialisti.

Keď o týchto nezákonných kšeftoch začala podrobne informovať opozičná tlač, koaličné strany presadili posilnenie cenzúry a zrušenie inštitútu redakčného tajomstva.

Protikorupčná rétorika: veľa kriku pre nič

Znalci pomerov v Južnej Kórei vypozorovali istú zákonitosť v striedaní antikorupčných vĺn. Prvá sa objavuje rok pred voľbami a druhá po nástupe nového prezidenta do funkcie.

Protikorupčná rétorika sa vtedy využíva na „prečistenie“ ministerstiev či ďalších ústredných úradov a tým na uvoľnenie dôležitých pozícií pre „svojich“ ľudí. Po nejakom čase však nasleduje obvinenie „čističov“, vrátane samotnej hlavy štátu a jej rodiny z podplácania. Pred 12 rokmi pre to spáchal samovraždu bývalý prezident Ro Mu-hjon.

Na Slovensku takúto pravidelnosť zatiaľ nepoznáme, ale obviňovanie politických konkurentov i potenciálnych koaličných partnerov z korupčného správania sa stalo súčasťou tunajšej politiky. Už v prvom roku jeho existencie samostatnej SR vypukol konflikt medzi premiérom a predsedom HZDS a predsedom SNS ohľadne údajného podplácania. Vladimír Mečiar obvinil vtedajšieho šéfa národniarov Ľudovíta Černáka, že si vypýtal za koaličné spojenectvo milión korún! Ten to rozhodne odmietol a na vec sa postupne zabudlo.

Korupcia prekvitala najmä v čase „slovenskej cesty privatizácie“. Pôvodne štátne podniky, neskoršie štátne akciovky sa predávali zväčša priamym predajom za vopred dohodnutú službu.

Fungovalo to aj tak, že po dohode s privatizérom sa 34 percent akcií predávanej spoločnosti „zablokovalo“ v prospech HZDS. Po nejakom čase začala tento balík obhospodarovať firma, ktorú zastupoval funkcionár strany. „Privatizácia slúži na to, aby sa upevnila politická moc,“ prezradil nevdojak vtedajší šéf Fondu národného majetku (FNM).

Brigita Schmögnerová, foto do ankety Čítajte aj Privatizácia pod rúškom koronakrízy?

Pred štvrťstoročím, v novembri 1996, Ústavný súd rozhodol, že fond privatizoval v rozpore s Ústavou SR. Medzitým však do rúk „domácej kapitálotvornej vrstvy“ prešiel majetok v účtovnej hodnote vyše 136 miliárd korún.

V tom čase posledná Mečiarova vláda už rozbiehala antikorupčný program Čisté ruky. Mnohí to považovali za vrchol farizejstva a otvorený výsmech nielen opozícii, ale aj širokej verejnosti. Tí, čo najviac korumpovali, išli zrazu bojovať proti korupcii. V novembri 1996 v jednom prieskume verejnej mienky nedôveru tomuto programu vyjadrilo 72 percent opýtaných.

Koncom roku 1998 nastúpila k moci vláda širokej koalície, ktorá sa dlhodobo zastrájala, že podvodmi odštátnené podniky reprivatizuje a zodpovedných poženie pred súd. Väčšinou však zostalo iba pri slovách. A koho vlastne potrestali? Po niekoľkých rokoch sa pred súdom ocitli dvaja najvyšší predstavitelia FNM za Mečiarovej vlády, ale nakoniec sa im nič nedokázalo.

Navyše, obe Dzurindove vlády nezaháľali a pustili sa do privatizácie toho, čo ešte zostávalo majetkom štátu, čiže „zlatých nosníc“ slovenskej ekonomiky: plynární a elektrární. Ako to prebiehalo, naznačil spis a nahrávka Gorily.

Stačí si spomenúť na kauzu motorových vlakov, ktorá tak zapáchala korupciou. Lietal v nej financmajster SDKÚ i premiérov brat. Alebo na prevzatie mnohomiliónového dlhu tejto strany súkromnou firmou. Nie je však nič ťažšie ako dokazovať úplatkárstvo a protekcionizmus na najvyšších miestach. A tak všetko išlo do stratena, vrátane spomínanej strany.

Gorila odhalila aj financovanie Smeru „vlastnou hlavou“ alebo peňažné toky, ktoré sa neobjavili v oficiálnom účtovníctve. Záznam odpočúvania však sotva možno použiť na súde, keďže bol urobený nezákonne, čo pred dvoma mesiacmi potvrdil Európsky súd pre ľudské práva.

Peniaze – materské mlieko politiky

Veľká korupcia na Slovensku súvisí najčastejšie s financovaním politických strán. Vychádza to na povrch aj práve vo vyšetrovaných korupčných aférach. Napríklad Martin Kvietik z kauzy Dobytkár sa pri výsluchu mal vyjadriť, že vlastne iba zabezpečoval „finančné prostriedky pre médiá a na stranícke výdavky s blížiacimi sa voľbami pre SNS“. Aspoň tak sa to uvádza v uznesení Špecializovaného trestného súdu.

Je nesporné, že náklady na volebné kampane a vôbec na činnosť politických strán enormne rastú. „Peniaze sú materským mliekom politiky,“ povedal kedysi Jesse M. Unruh, ktorý viedol volebné kampane bratov Kennedyovcov.

Tieto náklady rastú aj na Slovensku, čo spôsobuje stranám problémy pokryť ich bez „dodatočných“ zdrojov. Malo by sa tak diať nehľadiac na významné príspevky štátu a na financie od sponzorov na transparentných účtoch strán. Tie preto možno zháňajú ďalšie „dary“, ktoré by nepremietli do svojho účtovníctva a tvorili by tzv. čierne fondy. Platí pritom, že čím vyšší „dar“, tým väčšia závislosť od darcu.

Možno sa potom čudovať, že politické strany sú považované vo svete za náchylné na korupciu?

K týmto súkromným „darom“ sa zrejme uchyľujú v tej či onej miere všetky subjekty. Je však pravdepodobné, že viac sú na ne odkázané rôzne novovznikajúce populistické hnutia a nesystémové strany. Tie totiž nedisponujú vnútornými zdrojmi financovania, predovšetkým členskými príspevkami a nemajú ešte peniaze za hlasy vo voľbách. A pritom takéto subjekty vstupujú do politickej súťaže pod zástavami protikorupčné­ho boja…

Keď podobná strana alebo hnutie s niekoľkými desiatkami členov uspeje vo voľbách a zasadne vo vláde, začne plniť svoje predvolebné sľuby vrátane „očisty“ verejného priestoru od korupcie. Aj vzhľadom na nedostatok politických skúseností rúbe pritom hlava-nehlava…

Věra Jourová (v súčasnosti eurokomisárka) si... Foto: SHUTTERSTOCK
Věra Jourová Věra Jourová (v súčasnosti eurokomisárka) si odsedela v Česku viac ako mesiac vo vyšetrovacej väzbe. Trvalo dva roky, kým ju zbavili obvinenia a ďalšie tri roky, než dosiahla odškodnenie a ospravedlnenie.

Po príklady netreba chodiť ďaleko. V Česku vyhrali parlamentné voľby pred 11 rokmi síce sociálni demokrati, ale nedokázali zostaviť vládu. Vznikla potom koalícia z ODS, z vtedy novej pravicovo-liberálnej strany TOP 09 a z populistického zoskupenia Věci veřejné. Práve tento subjekt mal v programe okrem presadzovania priamej demokracie aj boj proti korupcii. Jeho čelný predstaviteľ redaktor Radek John sa stal dokonca vicepremiérom pre tieto záležitosti a istý čas bol aj ministrom vnútra.

Koalícia sa od začiatku zmietala v krízach a ako prvé na to doplatili Věci veřejné. A ešte ako! Odhalený podvod s ich financovaním stál hlavu predsedu strany Víta Bártu a postupne sa začal štiepiť jej poslanecký klub. Odštiepenci založili vlastnú platformu a jej členovia – ministri odišli z vlády.

Polícia mala rozviazané ruky a čoskoro išla po veľkých rybách. V júni 2013 príslušníci Útvaru pre boj s organizovaným zločinom vtrhli na úrad vlády a zatkli šéfku kabinetu premiéra Petra Nečasa. Kauza Nagyová viedla potom k pádu vlády. Obaja, bývalý premiér i jeho podriadená (dnes už manželka) boli najprv obžalovaní z brania darov – úplatkov, zneužívania tajnej služby, krivej výpovede atď. Po rokoch však súdy oboch oslobodili od obžaloby.

Nezmieriteľný boj proti korupcii má aj svoje nevinné obete. Ak zostaneme v Česku, tak ešte v roku 2006 zatkli v Prahe na letisku bývalú námestníčku ministra pre miestny rozvoj Věru Jourovú, ktorá v súčasnosti zastáva funkciu eurokomisárky EÚ. Zadržali ju na základe odpočúvania, kde sa dvaja úradníci rozprávali, že „Věra má dostať dva milióny“. Ktorá Věra? No zrejme Jourová, povedali si vyšetrovatelia. Obvinili ju z korupcie, údajne za úplatok vybavila štedrú dotáciu z eurofondov.

Viac ako mesiac ju držali vo väzbe, potom prebiehalo vyšetrovanie na slobode. Trvalo dva roky, kým Jourovú zbavili obvinenia a ďalšie tri roky, než dosiahla odškodnenie a ospravedlnenie. „Musela som sa naučiť žiť s prepísaným životopisom,“ povedala v roku 2011. „Veľa ľudí si naďalej myslí, že som vzala úplatok,“ upozornila.

Ján Mičovský Čítajte viac Mičovský píše Matovičovi a spochybňuje boj OĽaNO s korupciou

Slovenské vlády proti korupcii

  • V prvom období po vzniku samostatného Slovenska (1993 – 1995) vlády neprijímali špeciálne programy boja proti korupcii. V nasledujúcich rokoch však svoj protikorupčný program mala každá vláda. Každá garnitúra zároveň mala kauzy, ktoré nedokázala vysvetliť.
  • Február 1995. Tretia vláda Vladimíra Mečiara prišla s programom Čisté ruky. Inšpirovala sa talianskou protikorupčnou akciou Mani pulite. Na Slovensku však na rozdiel od Talianska skončili v sieti samé malé ryby, hoci v tom období vrcholila privatizácia štátnych podnikov priamymi predajmi, sprevádzaná mimoriadne intenzívnymi korupčnými aktivitami.
  • Jún 2000. Prvá vláda Mikuláša Dzurindu schválila Národný program boja proti korupcii a pokračovala v ňom i druhá Dzurindova vláda. Každé ministerstvo vypracovalo podrobný akčný program. Často však išlo o číry formalizmus, hoci v tom období prepukli také veľké kauzy, ako boli „ľahké vlaky“, „tunelovanie Braniska“, „kupovanie poslancov“ alebo pochybné financovanie SDKÚ.
  • August 2011. Druhá vláda Roberta Fica prijala Strategický plán boja proti korupcii. Týmto dokumentom sa riadila aj tretia Ficova vláda a vláda Petra Pellegriniho. Určitý posun v protikorupčnom ťažení nastal koncom roku 2019, keď Najvyšší súd SR definitívne poslal za mreže dvoch bývalých ministrov – nominantov SNS vo Ficovej vláde za tzv. nástenkový tender. Množstvo korupčných káuz (napr. predražovanie diaľnic a tunelovanie eurofondov) však ostávalo s otvoreným koncom.
  • Apríl 2020. Vláda Igora Matoviča (dnes už Eduarda Hegera) prišla s programovým vyhlásením, v ktorom boj s korupciou patrí medzi hlavné priority. Vo väzbe skončili viacerí predstavitelia justície, polície, ale aj niektorí oligarchovia. Ich obvinenia zatiaľ spočívajú viac na výpovediach tzv. kajúcnikov, ktorí sú sami po uši namočení v korupcii, než na priamych dôkazoch. V ostatnom čase to vyvolalo tzv. vojnu policajtov a otriasa celou vládou.

© Autorské práva vyhradené

Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy
9 debata chyba
Viac na túto tému: #Věra Jourová #politický boj #Niccolo Machiavelli #boj proti korupcii