Otázniky nad Martinskou deklaráciou

Je všeobecne známe, že slovenská politická reprezentácia sa k projektu spoločného štátu prihlásila Martinskou deklaráciou. Stalo sa tak dva dni po jeho vzniku, 30. októbra 1918. Ďalšie desaťročie na Slovensku sa však nieslo v znamení sporov o to, či deklarácia nebola sfalšovaná a či nemala tajný dodatok.

, 01.11.2021 06:00
Martinská deklarácia, Fedor Ruppeldt Foto:
Október 1968. Oslavy 50. výročia Deklarácie slovenského národa v Martine. Na podujatí bol aj žijúci signatár Fedor Ruppeldt (celkom vpravo).
13

Martinská deklarácia vyhlásila Slovenskú národnú radu za jediného oprávneného zástupcu práv slovenského národa na Slovensku. Vyslovila požiadavku zbaviť uhorskú vládu právomoci nad Slovenskom. Prízvukovala svojbytnosť slovenského národa a zároveň sa vyjadrila za čo najužšie jeho spojenie s českým národom v spoločnom štáte.

Ak vnímame text deklarácie dnešnou optikou, je v ňom sporné najmä to, ako charakterizuje slovenský národ. Ako „čiastku rečovo i kultúrno-historicky jednotného česko-slovenského národa“. Túto formuláciu vtedy presadzoval najmä jeden zo signatárov deklarácie Ivan Dérer, ktorý na rozdiel od mnohých iných mal spojenie s českým domácim i zahraničným odbojom.

Tvrdil, že sa ešte nevie, ako prijmú koncept Československej republiky západné mocnosti – víťazi svetovej vojny. Popredný český politik Karel Kramář v rozhovore s Dérerom mal vysloviť obavy, či vôbec budú súhlasiť s pripojením Slovenska k Čechám, Morave a Sliezsku. Preto v návrhu deklarácie, ktorý na zhromaždení v Turčianskom Sv. Martine prečítal Samuel Zoch (budúci bratislavský župan), sa píše o „česko-slovenskom" národe. Jeho spoluautori boli presvedčení, že je to len z taktických dôvodov, že taká je, skrátka, aktuálna potreba.

Až oveľa neskôr vyjde najavo, že Tomáš G. Masaryk v exile už od roku 1915 presviedčal britských a francúzskych politikov o existencii jednotného československého národa. „Slováci sú Česi, hoci používajú svoje nárečie ako spisovný jazyk," ubezpečoval ich. Sám Masaryk s tým vraj nemal problém. „Ak mal opísať svoju národnosť, hovoril najčastejšie, že je Slovák, prípadne Slovák a Moravan súčasne," pripomína český historik Pavel Kosatík.

Masarykova „československá idea“ mala však aj pragmatické dôvody. Ak by v novom štáte boli Česi a Slováci dvoma rozdielnymi národmi, predstavovali by najpočetnejší Česi len asi polovicu jeho obyvateľov a Slovákov by bolo menej ako Nemcov. Zato „Čechoslováci" ako štátny národ tvorili nakoniec skoro dve tretiny obyvateľstva novoutvorenej republiky. V roku 1918 to pôsobilo ako skvelý nápad, neskôr sa však práve „čechoslovakizmus" stal najväčším jablkom sváru vo vzťahoch medzi oboma národmi.

Martinskú deklaráciu však sprevádzali aj ďalšie spory, otázniky a dohady. Ak by sa potvrdili, bol by z toho prinajmenšom veľký škandál.

Zuzana Čaputová Čítajte viac Prezidentka: Štefánik a Masaryk boli kľúčovými osobnosťami pre vznik ČSR

Sfalšovaná deklarácia?

Prvýkrát sa informácie o dodatočných úpravách textu deklarácie dostali na verejnosť takmer pred 100 rokmi, koncom januára 1922. Najprv v týždenníku Slovenská národná jednota a potom aj v denníku ľudovej strany Slovák vyšiel článok, podľa ktorého „deklarácia bola nehanebne sfalšovaná". Stalo sa to vraj pričinením Milana Hodžu a „bez opýtania sa národa".

Ak máme pochopiť súvislosti, musíme sa vrátiť o viac ako o tri roky späť do dvorany martinskej Tatra banky, kde sa konalo pamätné celonárodné zhromaždenie, zvolané predsedom Slovenskej národnej strany Matúšom Dulom. Bol 30. október 1918, v Prahe už dva dni vládol Národný výbor, ktorý vydal zákon o zriadení samostatného československého štátu, ale v Turčianskom Sv. Martine o tom ešte nevedeli. V pražskom výbore Slovákov síce zastupoval Vavro Šrobár, ale komunikácie so Slovenskom nefungovali.

Organizátori martinského zhromaždenia preto improvizovali. Na začiatok dali schváliť utvorenie riadnej Slovenskej národnej rady (predtým fungovala ako prechodná) s predsedom Dulom a Karolom A. Medveckým ako tajomníkom. Rovnako jednomyseľne odsúhlasili prvých dvadsať členov rady.

Všetci čakali, čo povie Andrej Hlinka, predseda ľudovej strany. „Tisícročné manželstvo s Maďarmi sa nepodarilo. Sme za bratskú jednotu s bratmi Čechmi, sme jednotný národ československý," vyhlásil. A pokračoval: „Márne by sial kto medzi nás kúkol rozporu, nás nikto viac, nič viac nerozbije, nech sme akejkoľvek konfesie alebo sociálnych náhľadov, ktorí cítime v žilách slovenskú krv, sme jední a ostaneme."

Nasledoval hlavný bod zhromaždenia – prijatie Deklarácie slovenského národa, ktorá sa stala známou ako Martinská deklarácia. Schválili ju takisto jednomyseľne. Žiaľ, nezachoval sa o tom nijaký zápis. „Priebeh celého zhromaždenia bol taký uchvacujúci, že nik ma nepoveril, ba nikomu ani na myseľ neprišlo písať z neho zápisnicu," spomínal Medvecký.

„Jediný akt uznesenia bol originál rukopisu Zochovho, ktorý bol hneď po zhromaždení prevzatý vedúcimi martinskej kníhtlačiarne k vysádzaniu. Keď potom v noci prišiel z Pešti dr. Hodža a zvolaná bola najužšia porada k Dulovcom, pravdepodobne poslali po kefový odtlačok do kníhtlačiarne a tento bol potom opravený podľa najnovších chýrov a rady Hodžovej. Originál deklarácie sa potom v kníhtlačiarni nejako zahádzal. Aspoň nič o tom dosiaľ nevieme," ozrejmil Medvecký, povolaním rímskokatolícky kňaz a historik.

Treba vari dodať, že keď v noci z 30. na 31. októbra dorazil vlakom do Martina Hodža, väčšina účastníkov zhromaždenia – signatárov deklarácie už odcestovala z mesta domov. Podľa rôznych zdrojov z celkového počtu 106 ich zostala nanajvýš pätina. Práve oni si vypočuli Hodžovo informovanie o najnovších udalostiach v Prahe i v Pešti.

A čo vlastne Hodža navrhol doplniť v pôvodnom texte, prípadne vynechať z neho? Okrem drobných nezrovnalostí predovšetkým vety, v ktorých si Slováci žiadali osobitné zastúpenie na mierovej konferencii v Paríži. „Žiadosť táto sa totiž protivila faktu uznania už jestvujúceho štátu československého, ktorý bude na konferencii zastúpený vlastnými orgánmi," vysvetlil s odstupom času Medvecký.

Súčasná bádateľka Zuzana Mlkvá Illýová z Právnickej fakulty UK v Bratislave považuje Hodžove zásahy do textu deklarácie za „nie veľmi šťastný ťah". Vniesli totiž pochybnosti o jej originalite „a tým pádom aj o skutočnej vôli a zámere deklarantov", ako volali jej signatárov.

Dosť na tom, že v upravenej podobe vyšla deklarácia už na druhý deň v Národných novinách a dostala sa do historických análov… Pomerne dlho to nikomu neprekážalo. Všetko sa zmenilo po tom, čo sa Hlinka zoznámil s Pittsburskou dohodou a prečítal si jej ustanovenia o slovenskej autonómii. A po tom, čo sa inkognito, na poľský pas vybral na parížsku konferenciu a po návrate do vlasti ho uväznili. Boj za slovenskú autonómiu sa potom stal hlavným heslom jeho ľudovej strany. To už sa ľudia na Slovensku začali deliť na „autonomistov“ a „čechoslovakistov“, často podľa toho, do ktorého politického tábora patrili.

Kladenie vencov k Pamätníku odboja v Martine v... Foto: Archív TASR
Martinská deklarácia, oslava, kladenie vencov, Pamätník odboja Kladenie vencov k Pamätníku odboja v Martine v októbri 1968 pri príležitosti okrúhleho výročia Martinskej deklarácie.

Keď si Juriga vypil

Martinská deklarácia sa vtedy začala skloňovať aj v inej súvislosti. To už išlo o jej údajnú tajnú klauzulu. Vari prvý o nej začal verejne hovoriť jeden z deklarantov Ferdiš Juriga. Stalo sa to 11. októbra 1924 na oslavách jeho 50. narodenín v bratislavskom hoteli Jeleň.

Juriga bol svojráznym človekom a z „normálu" chvíľami vybočovala i jeho verejná činnosť. Ako rímskokatolícky kňaz vo Vajnoroch sa preslávil tým, že niektoré omše odslúžil v ľudovom kroji. Milovníka dobrého vínka nezaprel v sebe ani ako politický väzeň za Rakúsko-Uhorska. Táto kategória väzňov mala vtedy právo vypiť liter vína denne, (pravda, za svoje peniaze) a Juriga to využíval plnými dúškami.

Keď si vypil viac, mal vo zvyku Juriga veľa rozprávať a fabulovať. Inak to nebolo ani pri oslavách jeho päťdesiatin. Tvrdil, že 31. októbra 1918 v užšom kruhu vznikol akýsi dodatok k deklarácii, podľa ktorého sa najneskôr do desiatich rokov dohodne nový „štátoprávny pomer" Slovákov v republike, a to „úmluvou medzi legálnymi zástupcami" Slovenska a Čiech, Moravy a Sliezska. Vraj sa o tom spísala aj zápisnica, lenže sa niekde zapatrošila.

Na Jurigovo „svedectvo" sa nabaľovali postupne ďalšie, až bol z toho mýtus. Podľa Mlkvej Illýovej ho však naplno a rafinovaným spôsobom rozvinul až Vojtech Tuka. Bol vtedy už v užšom vedení ľudovej strany a zastupoval ju ako poslanec v československom parlamente. V januári 1925 pripravil otvorený list pre Hlinku, ktorý ho adresoval predsedovi rakúskej vlády. Protestoval proti jeho pokynu, aby sa v Rakúsku používal názov Československá republika bez spojovníka ako „Tschechoslowakei". Odvolával sa pritom na parížske mierové zmluvy, kde sa spojovník používal (vo francúzskom origináli „Tchéco-slovaquie“).

Mimochodom, spojovník (vtedy ho nazývali spojovacou čiarkou alebo zjednodušene čiarkou) sa v názve spoločného štátu Čechov a Slovákov požíval aj u nás v rokoch 1918 – 1920, až do prijatia prvej ústavy ČSR. V nej sa názov republiky písal len spolu. Nasledovala „čiarková" vojna, predobraz tej „pomlčkovej" v rokoch 1991 – 1992 pred rozpadom federácie.

Ale vráťme sa k tzv. tajnej klauzule. V tom istom otvorenom liste Hlinku (napísanom Tukom) rakúskemu premiérovi sa dočítame: „V tajnej klauzule (k Martinskej deklarácii) bolo stanovené, že nastávajúci štátoprávny pomer Slovákov a Čechov určený je nanajvýš na 10-ročné trvanie. Po uplynutí tejto lehoty Slováci si uplatnia neodškriepiteľné právo samourčovacie a prejavia osvedčenie, že či zostanú i naďalej v štátnom zväzku s Čechmi alebo či si založia samostatný štát."

Kauza o dva-tri mesiace od Jurigovho „prerieknutia" narástla do fantastických rozmerov. Pritom Tuka nebol 31. októbra 1918 medzi deklarantmi. „Vtedy bol ešte veľkým maďarským vlastencom v Pozsonyi, neskoršej Bratislave," pripomína historik Ferdinand Vrábel.

Tukov boj za svätú vec

Polemika čoskoro dospela do prvého súdneho procesu, ktorý sa konal v Bratislave začiatkom apríla 1926. V ňom žaloval šéfredaktor ľudáckeho Slováka Juraj Koza-Matejov šéfredaktora agrárnického Slovenského denníka Karola Hušeka za urážku na cti. Ten totiž v novinárskom spore o tzv. tajnej klauzule nazval Hlinku i Matejova šíriteľmi neprávd a klamármi.

Súd hľadal v podstate odpoveď na otázku, či existoval takýto dodatok k deklarácii, alebo nie. Vypočul 36 svedkov, väčšinou priamych účastníkov martinského zhromaždenia i nasledujúcej porady. „Žeby tam bývala reč o nejakej tajnej klauzule, žeby sa tam hovorilo o tom, že sa s Čechmi spojíme len na próbu, o tom nič nebolo. Bola len reč o autonómii," vypovedal Zoch. Podobne svedčili ďalší predvolaní, dokonca Juriga zrazu poprel, že by niečo vedel o inkriminovanom dodatku.

Z výpovedí vyplynulo, že na porade 31. októbra 1918 sa hovorilo o desiatich rokoch ako o prechodnom období, počas ktorého sa vyjasnia vzťahy medzi Čechmi a Slovákmi. Nikto ani neuvažoval o tom, že by sa Slováci mali potom odtrhnúť a vytvoriť samostatný štát alebo pripojiť sa k inému.

Hušek bol oslobodený, Matejov odsúdený na zaplatenie súdnych trov. Zdalo sa, že týmto sa spory o tajnej klauzule skončili, ale ba! Nové obrátky nabrali v jubilejnom, desiatom roku existencie Československa.

Adin Ljuca Čítajte aj Sloboda sa nedá zdediť, o tú musíme bojovať stále

Už na Nový rok 1928 uverejnil Slovák „štátofilozofickú úvahu" z pera Tuku pod názvom V desiatom roku Martinskej deklarácie. Tvrdil, že na jej okrúhle výročie nastane na Slovensku mimoriadny stav – „vacuum iuris" a 31. októbra nič na jeho území nebude pokryté právnou úpravou. „Týmto kritickým dňom prestane totiž etický podklad istých ústavných ustanovizní, pretrhne sa právna kontinuita, prestane zásadne dočasná platnosť dôležitých zákonov. A tento stav nemôže sa ináč napraviť, len pomocou uplatnenia sebaurčovacieho práva slovenského národa," tvrdil Tuka. A to sa vraj dá jedine zvolaním Slovenského snemu ešte do 31. októbra 1928, aby národ mohol prostredníctvom svojich zástupcov na ňom vyjadriť svoju vôľu čo a ako ďalej.

Už druhý deň po zverejnení tohto článku reagoval v Robotníckych novinách, tribúne sociálnych demokratov, Dérer a obvinil Tuku fakticky z vlastizrady v prospech Maďarska. Ľudáci sa svojho poslanca, naopak, zastali. Hlinka síce vyhlásil, že o tajnej klauzule nič nevie, ale že Tukovu úvahu vníma predovšetkým ako zamyslenie nad súčasným stavom Slovenska bez úmyslu podvracať ČSR. Vraj článok poukázal iba na to, že Slováci majú sväté právo na autonómiu.

Slovná prestrelka sa z médií čoskoro preniesla do parlamentu a prípad začala vyšetrovať polícia. A čo bolo ďalej?

Spravodajské hry?

Koncom októbra 1928 žiadny „vacuum iuris" nenastal, zato pred Vianocami parlament zbavil Tuku poslaneckej imunity. Začalo sa jeho trestné stíhanie. Od 3. januára 1929 Tuku stíhali väzobne a o osem mesiacov neskôr postavili pred súd. Proces prebiehal za mimoriadneho záujmu domácich i zahraničných médií a najviac z neho vyťažila ľudová strana. Jej tlač vykresľovala Tuku ako mučeníka v boji za svätú vec autonómie.

Obžalovaný sa však bránil zo všetkých síl. Pred súdom sa oháňal aj kópiou zápisnice z porady 31. októbra 1918, v ktorej sa malo rokovať o tajnej klauzule a ktorú mu zadovážil istý inžinier Hazalík za 10-tisíc korún. Vo svojich pamätiach to napísal Alexander Mach. Pod dokumentom však chýbali podpisy a jeho pravosť je dodnes spochybňovaná.

Tuku nakoniec odsúdili ako maďarského agenta aj za špionáž na 15 rokov ťažkého žalára. Na slobodu sa dostal na jeseň 1938 hneď po vyhlásení autonómie. V slovenskom štáte jeho kariéra išla strmo nahor a po zvolení Jozefa Tisa za prezidenta sa stal predsedom vlády.

V marci 1942 však vojenský súd v Bratislave vyniesol smrteľný ortieľ nad Tukovým bývalým blízkym spolupracovníkom Antonom Snaczkým. Odsúdili ho v neprítomnosti, lebo krátko pred tým ušiel do Budapešti z Ríma, kde pôsobil na slovenskom veľvyslanectve. Obvinený bol zo špionáže v prospech Maďarska, ale tú mu nedokázali, a tak ho potrestali len za dezerciu.

Po vojne Tiso pred Národným súdom ČSR vypovedal, že po úteku Snaczkého sa Tuka snažil celú vec bagatelizovať a neskôr i zabrániť súdnemu procesu. Český historik Michal Lukeš po preštudovaní archívov je presvedčený, že to viedlo k postupnej strate Tukovho vplyvu a k jeho odchodu z vedenia Hlinkovej slovenskej ľudovej strany v roku 1943.

Mimochodom, pred vyhlásením autonómie ľudáci odmietali sláviť 28. október (deň vzniku ČSR) ako štátny sviatok. Hlinka ešte v roku 1925 vyhlásil: „My budeme oslavovať 30. októbra, hoci teraz je zo zákona o sviatkoch vynechaný." Ľudácky štát ho však neoslavoval. Len pripomínal ako historický deň, keď sa Slovensko vymanilo z područia Uhorska. V kalendári demokratickej Slovenskej republiky je výročie Martinskej deklarácie pamätným dňom od roku 1993.

© Autorské práva vyhradené

13 debata chyba
Viac na túto tému: #Martinská deklarácia
Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy