Pozor na úniky informácií. A politici pozor na jazyk

Nič nové pod slnkom. Utajované informácie unikajú z mocenských orgánov štátu do nepovolených rúk a na verejnosť, odkedy je svet svetom. Niekedy sa však z výnimočného javu stáva pravidlo. A najmä vtedy, keď to medzi štátnymi a politickými inštitúciami alebo vnútri nich začína vrieť. Ako v súčasnosti na Slovensku.

, 19.11.2021 06:00
Pentagon, Washington Foto:
Sídlo Pentagonu vo Washingtone. Nepríjemnému úniku tajných informácií sa v minulosti nevyhlo ani americké ministerstvo obrany.
1

Odborníci tvrdia, že zlom vo vývoji nastal takmer pred polstoročím. Nie však až aférou Watergate, ako sa mnohí nazdávajú, ale o niečo skôr.

V nedeľu 13. júna 1971, čiže pred 50 rokmi, zverejnil denník New York Times (NYT) tajné dokumenty, ktoré unikli z Pentagonu. Vyvolali škandál porovnateľný s únikmi utajovaných informácií o vojne v Iraku na serveri WikiLeaks o štyri desaťročia neskôr.

Z textov v NYT bolo zrejmé, že vlády všetkých amerických prezidentov, Harrym Trumanom počnúc a Lyndonom Johsonom končiac, informovali o vietnamskej vojne buď skreslene, alebo nepravdivo. A to Kongres USA, americkú verejnosť i spojencov. Napríklad sa ukázalo, že Tonkinský incident, ktorým sa vlastne začala táto vlečúca sa vojna, vyprovokovali začiatkom augusta 1964 Spojené štáty. Aj to, že do nej úmyselne vtiahli Kambodžu a Laos.

Neskôr vyšlo najavo, že tajné materiály poskytol redakciám bývalý vládny úradník Daniel Ellsberg, ktorý pracoval v Pentagone i na americkom veľvyslanectve vo Vietname. „Keď som videl, že USA nemôžu túto vojnu vyhrať, rozmýšľal som, ako ju zastaviť a dospel som k záveru, že verejnosť by sa mala o nej dozvedieť pravdu,“ vysvetľoval motívy svojho konania.

Richard Nixon Čítajte viac Po 36 rokoch musia zverejniť Nixonovu výpoveď v kauze Watergate

Na pokyn vtedajšieho prezidenta Richarda Nixona sa americká federálna vláda prvýkrát v histórii obrátila na súd, aby zabránila zverejňovaniu ďalších informácií z Pentagon papers (ako v angličtine nazvali uniknuté dokumenty) v novinách. Denník NYT na základe súdneho nariadenia skutočne musel prerušiť publikovanie ďalších materiálov, štafetu však prebrali noviny Washington Post.

O niekoľko týždňov rozhodoval v kauze Najvyšší súd USA a dal za pravdu novinám. Historici to hodnotia ako významný medzník v dejinách americkej žurnalistiky a víťazstvo prvého dodatku Ústavy USA (o slobode tlače a o práve verejnosti na informácie).

Výrok súdu umožnil širšiu interpretáciu tohto dodatku. Až takú širokú, že médiá publikujúce tajné materiály získané z „nemenovaných“ zdrojov už nenapĺňali touto činnosťou skutkovú podstatu trestného činu. Tento precedens spustil celú reťaz udalostí, ktoré viedli až k oveľa známejšej afére Watergate a v konečnom dôsledku k rezignácii prezidenta Nixona.

Nixona odstavili jeho „inštalatéri“

Krátko pred rozhodnutím Najvyššieho súdu USA sa Ellsberg prihlásil federálnym úradom. Nixonova administratíva mala v rukách informátora, ktorého poradca pre národnú bezpečnosť Henry Kissinger nazval najnebezpečnejším mužom v Amerike.

Bol obžalovaný z 12 trestných činov vrátane porušenia zákona o špionáži a hrozilo mu až 115 rokov väzenia. Prezident sa však neuspokojil s jeho stíhaním pred súdom a nariadil vytvorenie osobitnej vyšetrovacej jednotky. Mala nájsť na Ellsberga nejakú špinu a spochybniť jeho povesť vo verejnosti.

V štátnych orgánoch bude vždy dosť tých, ktorí novinárom budú pomáhať nezachovaním mlčanlivosti.
James Q. Wilson, americký politológ

Títo „Nixonovi inštalatéri“, ako ich potom prezývali, mali oficiálne upchávať možné diery pre úniky tajných informácií. V skutočnosti sa však vlámali do pracovne jedného psychiatra, aby našli niečo na Ellsberga. Keďže to, čo odtiaľ vyniesli, získali nezákonným spôsobom, súd to odmietol.

„Inštalatérov“ však nezastavil a v kriminálnej činnosti pokračovali. O deväť mesiacov neskôr vnikli do sídla Demokratického národného výboru v komplexe Watergate, aby odpočúvali kanceláriu a fotografovali materiály. Dôvod? Išlo o to, aby v nadchádzajúcich prezidentských voľbách opäť zvíťazil Nixon.

Informáciu o odpočúvaní demokratov piatimi mužmi od republikánov priniesol ako prvý denník Washington Post, jeho dvaja reportéri Carl Bernstein a Bob Woodward. Sami by však takúto utajenú operáciu neodhalili, pomáhal im spoľahlivý anonymný zdroj, ktorý vystupoval pod prezývkou Deep Throat (Hlboké hrdlo).

Až v roku 2005 sa 90-ročný Mark Felt verejne priznal, že on bol tým zdrojom. Pred 50 rokmi zastával post zástupcu riaditeľa Federálneho úradu pre vyšetrovanie (FBI). Predpokladá sa, že odovzdávaním informácií novinárom si vybavoval účty s Nixonom. Prezident totiž po smrti dlhoročného šéfa FBI Edgara Hoovera v roku 1972 vymenoval na čelo tohto úradu nie Felta, ale Patricka Graya, človeka zo svojho okolia, ktoré malo blízke vzťahy s tajnou službou CIA.

Podľa viacerých svedectiev obe služby sa nachádzali vo vojne bezpečnostných zložiek a Nixon sa chystal maximálne oslabiť CIA. Našincovi to zrejme pripomenie niečo aktuálne na Slovensku…

Niektorí experti tvrdia, že až aféra Watergate legitimovala médiá ako štvrtú veľmoc (popri zákonodarnej, výkonnej a súdnej). Myslí si to napríklad aj známy český publicista Karel Hvížďala.

Ďalší idú ešte ďalej. Podľa nich sa médiá stali odvtedy nezávislou inštitúciou vyšetrovania, akousi občianskou políciou, a v mnohých prípadoch začali nahrádzať aj prokuratúru a súdy (hoci na to nemajú nástroje ani ďalšie predpoklady).

Dosť na tom, že po Watergate sa pre mnohých novinárov stali reportéri z Washington Post vzormi a začali označovať svoje kauzy (alebo len kauzičky) príponou „gate“ napriek tomu, že väčšina z nich sa nekončila pádom politikov a rýchlo sa na ne zabudlo.

Zároveň sa rozmohol únik utajovaných informácií. Nevídaným tempom a v neúnosnom rozsahu ako ešte nikdy. Ako si to vysvetliť?

Záhadná obálka na stole redaktora

Uznávaný americký politológ James Q. Wilson už pred 40 rokmi v svojej knihe o vládnutí v USA tvrdil, že tamojšie štátne orgány sú „najderavejšie“ na svete, čo sa týka informačných únikov. „V ostatnom čase sa však z ojedinelých únikov informácií stali doslova gejzíry a so zákulisnými informáciami sa doslova roztrhlo vrece,“ napísal Wilson. Hlavnú príčinu podľa neho nezdravého javu videl v úsilí jednotlivých skupín štátnych orgánov získať čo najviac moci pre seba.

„Jednou z metód, ako to v uvedenom konkurenčnom boji dosiahnuť, je prinútiť masové médiá, aby presadzovali projekty, na ktorých jednotlivým skupinám záleží, a predstaviť druhú stranu v zlom svetle,“ pokračoval politológ. „Navyše v USA nejestvuje zákon o štátnom tajomstve porovnateľný napríklad s Britániou. Preto americké médiá uverejnia až na niekoľko výnimiek každé štátne tajomstvo, o ktorom sa dozvedia,“ dodal.

Wilson považoval za jediné východisko z tejto situácie vytváranie vzťahov dôvery medzi štátnym orgánmi a médiami aspoň na federálnej úrovni, ale nevidel to nijako ružovo: „V štátnych orgánoch bude vždy dosť tých, ktorí novinárom budú pomáhať indiskrétnosťou, nezachovaním mlčanlivosti.“

Medzitým sa škandály vyvolané únikmi informácií zo štátnych inštitúcií na verejnosť rozšírili aj mimo USA. Médiá zistili, že tajné informácie nielen odhaľujú odvrátenú stranu politiky, ale zvyšujú aj predaj novín či sledovanosť rozhlasu a televízie.

Pavol Lupták, etický hacker, Čítajte aj Citlivé údaje boli mesiace pohodené na internete

Bohatšie vydavateľstvá sa dokázali aj primerane odmeniť za „sólokapra“ informátorom na ministerstvách alebo na polícii. Nezriedka to však išlo aj bez finančnej odmeny, hlavné bolo odrovnať politického konkurenta.

Táto prax sa začala vo veľkom využívať v Európe. Po rozpade sovietskeho bloku aj v bývalom Československu. Prvá veľká aféra s príponou „gate“ vypukla už koncom apríla 1990, nazvali ju Sachergate (podľa vtedajšie federálneho ministra vnútra). Išlo o únik informácií o ponovembrových politikoch zo zväzkov Štátnej bezpečnosti (ŠtB). Aj na Slovensku to viedlo k odstúpeniu viacerých horúcich kandidátov na vysoké funkcie tesne pred prvými slobodnými voľbami.

Tzv. lustračné aféry destabilizovali situáciu celé deväťdesiate roky, čo po zániku federácie existovalo v oboch nástupníckych štátoch. Nielen Vladimír Mečiar si nachádzal ráno na stole povestnú obálku so záznamami o bývalých agentoch či dôverníkoch ŠtB. V rokoch 1990 až 1993 sa tým mohli pochváliť aj viaceré redakcie. Novinári nachádzali v obálke od anonymného odosielateľa niekedy nielen písomnosti, ale aj kazety s nahrávkami odpočúvaní.

Servus, Ľudovít. Servus, Ivanko

Niektoré nahrávky mali silu granátu, iné až bomby. Ako tá, čo ešte koncom novembra 1993 unikla z uzavretého aktívu funkcionárov vládnuceho HZDS v Zlatej Idke. Vystupoval na nej premiér Mečiar a hovoril napríklad o novom generálnom prokurátorovi: „Meno je zavčasu uverejňovať, má k nám blízko a predpokladáme, že začne robiť to, čo má robiť…"

Keď záznam začali uverejňovať médiá, v centrále hnutia boli presvedčení, že ich niekto odpočúval. Až neskôr vysvitlo, že nahrávku zhotovil a vyniesol jeden z účastníkov, ktorým bol poslanec nespokojný s pomermi v HZDS a rozhodnutý hnutie opustiť.

Trvalo takmer dva týždne, než sa mečiarovci zmohli na reakciu. Je zaujímavé, že odpočúvaní na Slovensku reagujú s menšími či väčšími obmenami na ich zverejnenie dodnes približne takto: „Publikované materiály, tak ako vyšli, boli z jednotlivých častí vystúpenia pospájané účelovo a tendenčne.“

Jedného rána roku 1995 po únose prezidentovho syna Michala Kováča ml. našiel šéf Rádia Twist Andy Hryc na stole spolu s novinami obálku, ktorú doručil kuriér až z Prahy. Bola v nej nahrávka telefonátu riaditeľa SIS a ministra vnútra: „Servus, Ľudovít.“ „Servus, Ivanko.“ „Ty, keď ho kopneš do gúľ, dám ti pusu na čelo. Čo?“ „No však ten, toho kopneme do gúľ.“ A tak ďalej a podobne. Hlasy na nerozoznanie podobné Hudekovmu a Lexovmu sa bavili o odstavení vyšetrovateľa kauzy únosu.

Opozícia žiadala hlavy oboch aktérov odpočúvaného rozhovoru. Odborná expertíza v tom čase pravosť nahrávky ešte nepotvrdila a neskôr ju spochybnila. Opozičným lídrom to však neprekážalo dožadovať sa rýchleho vyvodenia dôsledkov. Zdôrazňovali, že aj keď nahrávku nemožno brať ako právny dôkaz, tak jej obsah možno považovať za dostatočný politický a morálny dôvod na odvolanie.

Michal Kováč Čítajte viac Únos syna Michala Kováča zostal nepotrestaný

Celkom inak sa k zverejneniu odpočúvaní stavali o desať rokov neskôr už ako vládni politici. Druhej Dzurindovej vláde v novembri 2005 hrozilo, že prestane mať v parlamente väčšinovú podporu. Prepukla aféra s kupovaním „odídených“ poslancov, korupciu mali dokazovať dva uniknuté videozáznamy.

„Také niečo môžem zinscenovať s rehotom,“ zareagoval podpredseda NR SR Béla Bugár. Premiér Mikuláš Dzurinda odmietal zaoberať sa nahrávkami najmä kvôli tomu, ako boli získané. Podľa analytika Pavla Haulíka sa však informácie tohto druhu nedajú zadovážiť úplne „nepoškvrneným“ spôsobom. „Skutočnosť, že podľa viacerých náznakov dochádza v parlamente ku korupcii, je oveľa závažnejšia ako neférovosť zaobstarania nahrávky,“ komentoval Haulík.

Neskorší vnútropoliticky vývoj priniesol ešte väčšie kauzy s uniknutými obrazovými i zvukovými nahrávkami. Stačí spomenúť spis Gorila či odpočúvanie novinárov agentmi Vojenského obranného spravodajstva, alebo nelegálne výsledky sledovania rôznych osôb spojené s kauzami Mariána Kočnera.

„Na Slovensku sa rok čo rok odpočúva viac a čoraz rafinovanejšie. Deje sa tak so súhlasom súdov aj bez neho, čiže nelegálne. Poslanci diskutujú radšej o zriadení nového úradu pre odpočúvanie, možno by však pomohlo lepšie dozrieť na dodržiavanie zákonov v tejto oblasti. Nech sa necítia byť bez kontroly tí, čo majú legálne odpočúvania v popise práce,“ písala Pravda.

Odpoveďou na zvýšený výskyt nepovoleného, ale aj legálneho odpočúvania bol aj na Slovensku už na začiatku tohto storočia rastúci dopyt po technike a službách, ktoré zabezpečujú ochranu (napríklad záujem o šifrované mobily). Ale ani tie vlastníka stopercentne neochránia, ako potvrdzuje prípad Kočnerovej Threemy.

Od politických škandálov po sexuálne

Svet médií medzitým nachádzal nové spôsoby získavania tajných informácií. S tým súvisiace aféry nadobúdali dovtedy nevídané podoby a rozmery. Spomeňme aspoň zverejnené tajné depeše na stránkach WikiLeaks alebo informácie o globálnom odpočúvaní vynesené Edwardom Snowdenom.

V USA sa však ešte v roku 1998 prevalil aj škandál iného druhu, v ktorom figuroval prezident Bill Clinton a 22-ročná stážistka v Bielom dome Monika Lewinská. Ukázalo sa, že orálny sex mali priamo v Oválnej pracovni! Proti prezidentovi svedčili dokonca aj Monikine modré šaty pokryté jeho spermiami, ale hroziacemu procesu odvolávania z funkcie sa napokon šikovne vyhol.

Opačný koniec mala o rok neskôr podobná aféra pre ruského generálneho prokurátora Jurija Skuratova. Do médií prenikla videonahrávka, ako pripitý Skuratov vyvádza v saune s niekoľkými prostitútkami. Bolo to ešte za prezidenta Borisa Jeľcina a generálny prokurátor musel z funkcie preč.

V roku 2011 niektoré ruské internetové servery zverejnili nahrávku telefonických rozhovorov opozičného lídra Borisa Nemcova. Tvrdo sa v nich vyjadroval o niektorých kolegoch z ruskej mimoparlamentnej opozície. O štyri roky sa Nemcov (neskôr zavraždený) márne domáhal od orgánov činných v trestnom konaní vyšetrenia nezákonných odpočúvaní. A od majiteľov serverov dostával stereotypnú odpoveď: novinári neodhaľujú svoje zdroje…

Pred desiatimi rokmi vyšlo najavo, že západné bulvárne médiá si v honbe za tajnými a zákulisnými informáciami najímajú profesionálov, ktorí im pomáhajú odpočúvať politikov a celebrity. To bol prípad britského nedeľníka News of the World, ktorý patril do skupiny Ruperta Murdocha. Týmto spôsobom prenikli jeho novinári až k obsahu rozhovorov členov kráľovskej rodiny. Vyvolalo to škandál takých rozmerov, že nedeľník ho neprežil.

Trestné spisy ako rešeto

Na Slovensku, ale napríklad aj v Česku sa v posledných rokoch rozšírili najmä úniky z trestných spisov, ktoré sa objavujú v médiách už vo fáze prípravného konania a nezriedka skôr, ako sa s nimi oboznámia advokáti obvinených. Podľa uznávaného českého právnika Pavla Vantucha je to v rozpore so zákonom: „Stalo sa to módnou záležitosťou, doslova tovarom, po ktorom je v médiách i na verejnosti veľký dopyt, ak však nejde o oficiálne poskytnuté informácie, marí sa tým trestné konanie a porušuje sa princíp prezumpcie neviny.“ Podobný názor zastávajú aj mnohí slovenskí právnici.

Zástupcovia médií odpovedajú, že nahrávky zverejňujú, lebo je to vo verejnom záujme. V niektorých prípadoch zrejme áno, v iných možno ani nie. Kto však môže objektívne rozhodnúť túto dilemu, ak nie nezávislý súd?

História učí, že nezákonné odpočúvanie a úniky tajných informácii majú „zelenú“ najmä na konci volebných období, pri výmene vlád a počas krízových turbulencií v zložitých vládnych koalíciách. Zjavne najmä vtedy by si mali dať politici pozor na jazyk. A nielen opoziční…

© Autorské práva vyhradené

1 debata chyba
Viac na túto tému: #únik informácií #SIS #Pentagon #Ivan Lexa
Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy