Čo v tých časoch znamenalo 200 korún československých? Priemerný zamestnanec zarábal 135 až 260 korún mesačne, robotník v ľahkom priemysle 170 korún, poľnohospodársky robotník 50 až 90 korún. Kilogram chleba stál v roku 1921 okolo šesť korún, kilogram masla takmer 49 korún, liter mlieka 3,3 koruny.
Zákon však poznal aj výnimky. Od povinnosti očkovania boli oslobodení „tí, u ktorých lekár zistil, že by očkovaním proti kiahňam mohol byť ohrozený zdravotný stav". Týkalo sa to predovšetkým „detí slabých a zle živených". Pravda, len dovtedy, kým sa ich stav nezlepšil. „Každý je povinný pustiť lekára, vykonávajúceho verejné očkovanie, aj tých, čo mu pomáhajú alebo vedú záznamy, do domu alebo do bytu," uvádzalo sa v paragrafe 10 zákona č. 412 prijatého 15. júla 1919.
Povinnému očkovaniu podliehali deti, ktoré dovŕšili prvý rok veku. Ďalšie preočkovanie mali podstúpiť po dovŕšení siedmeho a potom štrnásteho roku života. No už v auguste 1919 vyšlo na základe zákona nariadenie, „aby sa očkovaniu proti kiahňam podrobili všetci úradníci a zriadenci na Slovensku". V niektorých slovenských župách totiž prepukla epidémia kiahní. Nešlo o ovčie (plané) kiahne, ale o pravé, čierne kiahne, odborne nazývané variola. Boli podstatne nebezpečnejšie, lebo často sa končili úmrtím nakazeného. Podľa odhadov pripravili o život desiatky miliónov ľudí na celom svete.
Mimochodom, priebeh tohto ochorenia v prvej fáze veľmi pripomínal chrípku alebo COVID-19. Prvé príznaky sa ukázali po týždni, niekedy až po štrnástich dňoch. Ochorenie sa spočiatku prejavovalo triaškou, nevoľnosťou, bolesťami hlavy a kašľom. Práve pri kýchnutí sa nákaza v tomto štádiu šírila kvapôčkami do okolia.
U pacienta sa prejavila horúčka a po jej ústupe sa mu na koži začali vyhadzovať vyrážky, ktoré sa postupne menili na pľuzgiere. V ťažkých stavoch bolo nimi posiate nielen celé telo, ale aj vnútorné orgány, najmä pľúca, žalúdok a črevá. Infikovaný sa pre veľké bolesti nemohol vôbec hýbať.
Čítajte aj Zverejnili list cárovnej, v ktorom vyzýva na očkovanie proti kiahňam
V Uhorsku, čiže aj na území Slovenska, sa začalo s očkovaním proti pravým kiahňam pred vyše 200 rokmi, ale narazilo to na značný odpor verejnosti. Medzi príčinami bolo zrejme aj spoplatnenie očkovania 15 grajciarmi. Na druhej strane od tohto poplatku boli oslobodení učitelia a príslušníci šľachty, ako vyplýva zo zistení historika Vavrinca Žeňucha z Prešovskej univerzity.
Už vtedy sa formovali aj prvé organizované šíky odporcov, a to po celej Európe. Veď prvá demonštrácia proti povinnému očkovaniu v Anglicku sa konala v roku 1853 a o 14 rokov neskôr vznikla na Britských ostrovoch aj prvá organizácia s názvom Liga proti očkovaniu.
V Uhorsku nastala zmena v roku 1876, keď snem po poslednej veľkej epidémii nariadil povinnú vakcináciu. Časom sa však čoraz viac zabúdalo na preočkovanie detí a už pred prvou svetovou vojnou sa nákaza znovu začala nebezpečne šíriť. Najviac vyčíňala v okresoch, kde počet neočkovaných prevyšoval počet zaočkovaných. Epidémia počas prvej svetovej vojny preto mala najviac nakazených práve v týchto okresoch.
Ešte aj v prvom roku existencie spoločného štátu Čechov a Slovákov sa vyskytlo okolo 10-tisíc prípadov pravých kiahní, ochorenia, pri ktorom bola až 20-percentná úmrtnosť. Republika sa preto rozhodla nadviazať na vyše 40 rokov starý vakcinačný program monarchie a prijať nový zákon.
Jeho návrh v parlamente zdôvodňoval poslanec a profesor medicíny Ladislav Syllaba. Podrobne sa pritom zaoberal najmä námietkami proti očkovaniu. Ukazuje sa, že za storočie, ktoré odvtedy uplynulo, sa výhrady veľmi nezmenili. Len s rozdielom, že odporcovia vakcinácie sa vtedy zoskupovali v rôznych spolkoch za tzv. prírodnú liečbu (najčastejšie za vodoliečbu).
Čítajte viac Štúdia: Očkovanie znižuje riziko hospitalizácie u ľudí nad 50 rokov o 90 percent
Presviedčal faktami
Antivaxeri už v roku 1919 tvrdili, že očkovaním sa môžu na očkovaného preniesť ťažké, dokonca smrteľné ochorenia vrátane tetanu alebo syfilisu. Tvrdili tiež, že vakcína môže spôsobiť otravu krvi, hnisanie lymfatických žliaz v podpazuší a rôzne zápalové komplikácie.
Syllaba neskrýval, že zdravotné riziká existujú, námietky odporcov očkovania však jasne spochybňoval vedeckými argumentmi. Upozorňoval, že smrteľné vedľajšie účinky vakcinácie sú podstatne nižšie ako pri podávaní narkózy. Zdôrazňoval zároveň, že prenosu iných nákazlivých ochorení, ktorých sa pri očkovaní kiahní vyskytlo v Anglicku iba 50 prípadov za celé 19. storočie, možno predísť kvalitnou výrobou vakcín a prísnym dodržiavaním hygieny pri jej podávaní.
Prínos očkovania proti pravým kiahňam Syllaba vysvetľoval podobne, ako sa to deje v súvislosti s očkovaním proti covidu: „Pri triezvom posudzovaní na jednej strane dobrodenia a na druhej rizík, ktoré z očkovania plynú, nemožno váhať: dobrodenie jednoznačne prevažuje. Ak použijeme vzdialené prirovnanie, tak je to aj pri parnom alebo elektrickom pohone, hoci občas býva príčinou úrazov alebo nešťastia."
Profesor poslanec sa zároveň odvolával na príklady zo sveta. V období rokov 1892 až 1902 bolo očkovanie obmedzené výhradou v svedomí. Na jej základe môže človek odmietnuť niečo, čo je v príkrom rozpore s jeho svedomím. V Nemecku podobné obmedzenie neexistovalo. A výsledok? Kým v Nemecku za toto desaťročné obdobie zomrelo na pravé kiahne iba 607 ľudí, tak v Anglicku až 6 771, čiže viac ako desaťnásobne pri oveľa menšom počte obyvateľov.
Zrejme aj vďaka takémuto výkladu a presvedčivým argumentom sa do rozpravy neprihlásil jediný diskutujúci a parlament prijal zákon takmer jednomyseľne.
Za zmienku ešte stojí, že v tom čase bolo povinné očkovanie proti kiahňam už uzákonené v Nemecku, vo Francúzsku, v Taliansku a v niektorých ďalších štátoch.
Čítajte viac Covidový očkovací paradox: Vzdelaní ľudia nedôverujú očkovaniu. Očkovanie proti covidu však podporujú najviac
Na Slovensku najväčší odpor
Zďaleka nie vo všetkých regiónoch Československa sa darilo rozbehnúť povinné očkovanie podľa predstáv ministerstva verejného zdravotníctva. Najmä na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi, ktorá bola súčasťou ČSR, to spočiatku išlo veľmi ťažko.
Na Slovensku to dlho súviselo s neusporiadanými pomermi. Veď zákon prijali len krátko po tom, čo sa z východných žúp podarilo vyhnať maďarské červené gardy. V mnohých okresoch sa sieť zdravotníckych zariadení iba začala budovať. Chýbali nemocnice aj zdravotníci. Povinné očkovanie sa v porovnaní s českými krajmi oneskorilo. No nielen preto.
V decembri 1921 o problémoch porozprával Slovenskému denníku exminister zdravotníctva Ladislav P. Procházka: „Hlavnou prekážkou, ktorú bolo treba prekonať, bola neuvedomelosť mnohých ľudí na vidieku a ich nedôvera k zdravotníckym opatreniam. Viem o prípadoch, keď celá dedina, postihnutá neštoviciami, vysťahovala sa hlboko do lesa, vlečúc za sebou svojich nemocných, akonáhle prišiel na revíziu a pomoc okresný lekár."
Možno ešte väčšie problémy spôsobovala na mnohých miestach nefungujúca verejná správa. „Pomoc, ktorú poskytujú výkonu zdravotníctva župné, okresné a obecné úrady, je naprosto nedostatočná. V mnohých prípadoch až nepriateľská voči nariadeniam ústredných štátnych orgánov," prízvukoval Procházka. „V mnohých prípadoch to súvisí s agitáciou určitých kruhov proti Čechom,“ objasnil.
Bývalý minister to vzápätí vysvetlil: veľa maďarských lekárov po prevrate v októbri 1918 odišlo zo Slovenska a tí, čo zostali, odmietali zložiť sľub vernosti ČSR. Slovenských lekárov bolo žalostne málo, preto ministerstvo zdravotníctva poslalo na Slovensko českých lekárov. „Tí väčšinou pracujú veľmi obetavo, niekoľkí už položili aj svoje životy v boji s nákazou, napriek tomu sú vystavení nedôvere až nepriateľstvu," povedal Prochádzka. „Zvyčajne sa tak deje tam, kde je táto nedôvera živená miestnym notárom, farárom alebo dokonca slúžnym (prednostom okresnej správy, poz. red.). Tam, kde sa to nedeje, lekári si rýchlo získajú dôveru obyvateľstva a povinnému očkovaniu sa darí," uzavrel.
Čítajte viac YouTube bude odstraňovať antivaxerské videá o vakcínach
Zlepšenie nastalo aj vďaka misii britského Červeného kríža, ktorú organizovala známa filantropka a humanitárna pracovníčka Muriel Pagetová na priamu výzvu prezidentovej dcéry Alice Masarykovej. „Príďte nám pomôcť… podmienky sú zúfalé," napísala.
Misia Pagetovej pôsobila na Slovensku od júla 1919. V najzaostalejších okresoch: na Kysuciach a na Orave. Ľudí tam kosila nielen epidémia kiahní, ale aj škvrnitého týfusu. Pridal sa hladomor. V Turzovke boli vraj chalupy, kde mali naraz aj tri úmrtia. A boli dni, keď sa organizoval pohreb 12 nebožtíkov, väčšinou detí. Práve tam zriadili Angličania prvý tzv. epidemický špitál, ktorý otvorili v novembri 1919 v budove miestnej školy. Spočiatku mal 30 postelí. Podľa kroniky tejto kysuckej obce sa vyučovanie potom presunulo do cirkevnej školy.
Turzovka však nebola ani zďaleka jediným miestom činnosti misie Pagetovej. V Bytčici pri Žiline sa podieľala na založení detskej nemocnice v miestnom kaštieli. Viedol ju britský lekár. Ďalej zriadila oddelenie pre podvyživené deti v Modre, ozdravné stredisko v Košiciach a tým sa výpočet nekončí. „Menšie dedinské školy boli premenené na dočasné nemocnice pre chorých na kiahne. Medzi dedinami obiehala mobilná stanica vedená britskou zdravotnou sestrou so šiestimi študentmi medicíny, ktorí očkovali obyvateľstvo," približuje historička a etnografka Zora Mintalová Zubercová.
Napriek všetkému úsiliu sa nepodarilo povinným očkovaním pokryť všetkých, ktorí by vakcínu potrebovali. Problémy boli aj s preočkovaním. Preto v roku 1934 prijal parlament vládny návrh zákona o povinnom očkovaní proti pravým kiahňam všetkých osôb nastupujúcich na vojenskú prezenčnú službu alebo výcvik náhradnej zálohy. V zdôvodnení bolo napísané, že sa predíde aj možnosti odopretia očkovania v civilnom živote.
Čítajte viac Pandémia vyplašila antivaxerov. Dávajú očkovať svoje deti
Beneš nasledoval Masaryka
Tieto i ďalšie opatrenia prispeli k tomu, že v nasledujúcich rokoch bolo prípadov pravých kiahní v Československu čoraz menej, až sa napokon vyskytovali iba ojedinele, aj to boli privezené z cudziny.
Dobré skúsenosti s povinným očkovaním proti kiahňam využilo neskôr Československo v boji proti ďalším infekčným ochoreniam. A opäť sa to nestalo až počas vládnutia komunistov.
V roku 1946 zomrelo v Československu na záškrt vyše 800 detí. V rovnakom roku podpísal prezident demokrat Edvard Beneš zákon o povinnom očkovaní proti tomuto ochoreniu. Paragraf 10 zákona počítal s pokutou 10-tisíc korún alebo väzením až do jedného mesiaca pre tých, čo vakcínu odmietnu bez opodstatnených dôvodov. Desaťtisíc korún – to boli až tri priemerné mesačné platy úradníka alebo štyri robotníka.
Od roku 1958 sa celoplošne očkovalo proti čiernemu kašľu. Predtým naň ročne ochorelo v ČSR viac ako 30-tisíc detí a približne 80 z nich zomrelo. Od roku 1969 sa začalo povinné očkovanie proti osýpkam. Od roku 1980 nebolo na toto ochorenie zaznamenané jediné úmrtie. V roku 1960 dosiahlo Československo ako prvý štát na svete vylúčenie prenosnej detskej obrny. Podarilo sa to dosiahnuť po zavedení celoplošného povinného očkovania proti tomuto ochoreniu.
Prvý slovenský antivaxer
Očkovanie otravuje krv a zapríčiňuje neskoršie prepuknutie iných ochorení. V otvorenom liste prezidentovej dcére Alici Masarykovej to v roku 1926 tvrdil prvý slovenský antivaxer, pritom uznávaný pedagóg a národovec Ján Zigmundík z Pezinka.
List vyšiel 26. septembra 1926 v novinách Slovenský národ, ktoré redigoval Štefan Koza Matejov, rímskokatolícky kňaz. Bol známy okrem iného tým, že uverejnil „senzačné" správy o falšovaní Martinskej deklarácie a o existencii tajného dodatku k nej, čo sa nikdy nepotvrdilo.
Masaryková bola predsedníčkou Československého Červeného kríža a mala značný podiel na presadzovaní vakcinácie proti nebezpečným infekčným ochoreniam vrátane povinného očkovania. Tentoraz išlo o očkovanie proti osýpkam.
„Je čistou poverou, že štepenie chráni pred osýpkami. V čase epidémie vysypú sa a zomierajú pri medicínskom liečení očkovaní práve tak ako neočkovaní," písal Zigmundík. Svoje tvrdenie však nedoložil žiadnymi dôkazmi. Napriek tomu uviedol: „Vec nemá nijaký vedecky rozumný podklad, opiera sa len o výkazy predpojaté vedenej štatistiky v záujme lekárov."
Čiže ak dnes sú za „propagandou" očkovania podľa antivaxerov nadnárodné farmaceutické spoločnosti, vtedy to podľa Zigmundíka boli lekári. S dnešnými antivaxermi mal Zigmundík spoločné jedno: zrejme ich trvalé presvedčenie: „Očkovanie je neoprávnené zasahovanie do toho najdrahšieho, čo človek má – do zdravia a života v záujme istých kruhov a ľudí."
Zigmundík sa narodil pred 175 rokmi vo Vrbovom, absolvoval učiteľský ústav v Banskej Bystrici a od roku 1869 učil v Pezinku. Vyznamenal sa pri vynachádzaní dômyselných učebných pomôcok. Navrhol napríklad tellúrium (zemostroj), ktorý znázorňoval pohyb planét na oblohe. Mal naň patent a na výstave v Paríži s ním získal zlatú medailu.
Českému slovákofilovi Karlovi Kálalovi sa pri jeho návšteve zdôveril: „Učím nemecké deti po maďarsky." Nebolo to však celkom tak. Ako národovec začal písať slovenské učebnice, ktoré sa ujali aj na ďalších školách. Maďarské úrady ho za to potrestali odchodom do predčasného dôchodku v roku 1904.
Potom sa Zigmundík začal intenzívne venovať prírodnej liečbe, a najmä vodoliečbe. Vzorom mu bol predstaviteľ nemeckej prírodoliečby Friedrich E. Bilz, známy viacerými pseudovedeckými názormi na možnosti účinnej liečby rôznych ochorení. Zigmundík inšpirovaný týmito názormi dokonca vydal knihu Malý Bilz – zlatá pokladnica zdravia.
Vo svete sa hnutie antivaxerov organizovalo už v 19. storočí a malo vo svojich radoch aj svetoznáme osobnosti. Napríklad britský dramatik George Bernard Shaw odmietal vakcináciu a na pravé kiahne preto takmer zomrel. Očkovanie nazýval druhom čarodejníctva. Pre Zigmundíka bolo „iba" poverou. Zomrel 26. februára 1938 vo veku nedožitých 93 rokov.