Odmyslime si proroctvá Nostradama, baby Vangy, Edgara Caycea a ďalších jasnovidcov. V 60. a 70. rokoch 20. storočia sa priam roztrhlo vrece s dlhodobými vedeckými prognózami, orientovanými na vtedy magický rok 2000. Americkí futurológovia tvrdili, že ľudstvo sa dovtedy naučí regulovať počasie a začne kolonizovať Mars. Významne sa na tom mal podieľať aj Sovietsky zväz. O jeho možnom rozpade alebo krachu sa vôbec neuvažovalo.
Podľa amerického historika a politológa nemeckého pôvodu Waltera Laqueura silu Sovietskeho zväzu jeho odporcovia dlho a značne preceňovali. Až v roku 1980 zverejnil rusko-americký ekonóm Igor Birman v denníku Washington Post kritiku tamojších analytikov a ich odhadov veľkosti sovietskej ekonomiky. Tvrdil, že dosahuje len 20 percent, a nie 50 percent americkej. V dôsledku masívnych investícií do armády očakával, že Sovietsky zväz sa čoskoro zrúti.
Napriek tomu svetoznámy sovietológ Zbigniew Brzezinski, ktorý radil v otázkach národnej bezpečnosti dvom prezidentom USA, naďalej tvrdil, že kolaps ZSSR je síce nevyhnutný, ale až vo vzdialenej budúcnosti: „Jeho politika sa prakticky nezmení v priebehu niekoľkých pokolení.“ Dokonca ešte aj v marci 1989 považoval Brzezinski krach komunistického režimu v Sovietskom zväze za „menej pravdepodobný“ scenár pre blízku perspektívu, ako návrat tejto krajiny do stavu pred perestrojkou. Je to čierne na bielom v jeho knihe Veľké zlyhanie.
Za málo pravdepodobný považoval rozpad Sovietskeho zväzu aj americký expert Richard E. Pipes, poradca prezidenta Ronalda Reagana. „Priveľmi sme sa spoliehali na štatistické modely a nedostatočne brali do úvahy ľudský faktor,“ vysvetľoval neskôr omyly v odhadoch.
Podobne dopadli so svojimi prognózami analytici západných spravodajských služieb. „Dokonca ešte aj v roku 1986 trvali na tom, že sovietska ekonomika sa chystá expandovať,“ pripomína Arthur Herman z Hudsonovho inštitútu, výskumného pracoviská pre dlhodobé prognózovanie v New Yorku.
Stansfield Turner, ktorý stál na čele Ústrednej spravodajskej služby (CIA) v rokoch 1977 – 1981, o desať rokov neskôr napísal: „Mali by sme si priznať, že sme nedokázali predpovedať rozmery sovietskej krízy.“ Väčšiu schopnosť dlhodobo predvídať možný katastrofický vývoj v ZSSR osvedčili ľudia, ktorí spoznali sovietsky systém zvnútra a prebehli na druhú stranu. Západní experti však dlho nevenovali ich informáciám a tvrdeniam náležitú pozornosť.
Čítajte viac Gorbačov dával všetkým slobodu. Nechápe tých, čo ho nenávidia
K moci príde „sovietsky Dubček"
Ako prvého z tejto plejády prebehlíkov treba spomenúť Anatolija Golicyna (Golitsyna). Vtedy 35-ročný major KGB slúžiaci v jej centrále ušiel do USA v roku 1961 a odovzdal CIA dôležité informácie o agentoch Moskvy a o dlhodobej stratégii Sovietskeho zväzu. James Angleton, ktorý viedol kontrarozviedku CIA v rokoch 1954 – 1974, označil Golicyna za „najcennejšieho prebehlíka, aký kedy ušiel na Západ“.
V roku 1982 vypracoval Golicyn pre vedenie americkej spravodajskej služby prognózu vývoja v ZSSR na najbližšie roky. Tvrdil, že do roku 1986 sa postaví na čelo komunistickej strany v Moskve človek s liberálnejšími názormi – doslova „sovietsky Dubček“ – a začne robiť zásadné reformy. „Liberalizácia bude okázalá a pôsobivá, príde možno aj k obmedzeniu monopolu moci komunistickej strany, domácich disidentov oslobodia a ostatní sa budú môcť vrátiť z exilu, niektorí dokonca zasadnú vo vláde,“ predpovedal Golicyn. Pripustil vznik alternatívnych politických strán v ZSSR. Nevylúčil pád Berlínskeho múru a zjednotenie Nemecka.
Mali by sme si priznať, že sme nedokázali predpovedať rozmery sovietskej krízy.Stansfield Turner, šéf CIA v rokoch 1977 - 1981
CIA nebrala Golicynove predpovede vážne, považovala ich skôr za jeho fantázie. Povolila mu však, aby po určitom literárnom spracovaní vydal svoju prognózu knižne. V roku 1984 vyšla anglicky s názvom Nové lži namiesto starých. Americký expert na bezpečnostné zlyhania Mark Riebling svojho času zistil, že do roku 1993 sa zo 194 Golicynových predpovedí splnilo 139.
To už bolo po perestrojke aj po studenej vojne. Napriek tomu západní analytici a historici tajných služieb (napríklad Brit Christopher Andrew) hodnotia Golicyna ako kontroverznú osobnosť. Môže za to najmä jeho druhá kniha Perestrojkový podvod z roku 1995. Tvrdil v nej, že komunizmus sa ešte zďaleka neskončil, len nadobudol nové podoby. Podpora perestrojky Západom mu v tejto zmene stratégie vraj výdatne pomohla. Po tejto kritike sa Golicyn natrvalo odmlčal. (Zomrel v roku 2008.)
O slonovi na hlinených nohách
Spomedzi amatérskych prognostikov si zaslúži pozornosť Andrej Amalrik, ruský spisovateľ a disident. Štúdium histórie v Moskve nedokončil, lebo ho z tamojšej štátnej univerzity (MGU) vylúčili pre „scestné“ názory na dejiny Kyjevskej Rusi, obsiahnuté v jeho ročníkovej práci.
Už v roku 1969 napísal Amalrik esej Prežije Sovietsky zväz rok 1984?, v ktorej predpokladal, že väčšia kríza, spôsobená napríklad čínsko-sovietskym ozbrojeným konfliktom, môže viesť k odtrhnutiu jednotlivých zväzových republík aj satelitov ZSSR a nakoniec i ku kolapsu tohto súštátia. Z čoho pritom vychádzal? „ZSSR je krajina vnútorne nestabilná kvôli zaostávajúcej ekonomike a národnostnej roztrieštenosti,“ napísal.
Napriek tomu, že išlo o publicistiku, mala viaceré znaky vedeckej práce. O to prudšiu reakciu vyvolala v sovietskych vládnucich kruhoch. Už v roku 1970 Amalrika odsúdili na tri roky straty slobody. Ale jeho tvrdenia nemali priaznivý ohlas ani medzi sovietskymi disidentmi. Napríklad Andrej Sacharov sa im otvorene vysmieval.
A západní sovietológovia? Tí Amalrika zhodne ignorovali. Zato sovietske úrady ho nespúšťali z pozornosti. V roku 1976 zbavili Amalrika sovietskeho občianstva a donútili ho emigrovať do Holandska. O štyri roky neskôr zahynul pri autonehode.
Takisto na Západe dokázali zánik sovietskej ríše predpovedať so značným predstihom a pomerne konkrétne skôr jasnozriví historici, sociológovia a ekonómovia ako profesionálni prognostici a politickí analytici. Na prvom mieste treba uviesť britského historika Roberta Conquesta, známeho svojimi štúdiami o stalinských čistkách a o hladomore na Ukrajine v 30. rokoch 20. storočia. V roku 1970 Conquest napísal: „ZSSR je krajina, ktorej politicky systém je v príkrom rozpore s jej sociálno-ekonomickou dynamikou. To je predpoklad zmien, ktoré môžu prísť nečakane a spôsobiť katastrofu.“
Aj ďalší historici si spomenuli na neblahé skúsenosti, ktoré mala s pokusmi o reformy už panovníčka Katarína Veľká a po nej cári Alexander II. či Alexander III. Ostali na polceste v obave, že zmeny povedú k rozpadu ríše.
Čítajte viac Bodka za rozpadom sovietskeho bloku
V roku 1985 vydal nemecký ekonóm Werner Obst v Mníchove knihu s názvom Červená hviezda dohorela. Úpadok Moskvy – šanca pre Nemecko. Predpovedal v nej krach nielen ZSSR, ale celého sovietskeho bloku a zjednotenie Nemecka. Podľa Obsta sa to malo stať už o päť rokov – v roku 1990. Vraj ako na to prišiel? Na základe vlastnej analýzy ekonomických štatistických dát a trendov.
Samozrejme, Obstove tvrdenia nikto nebral vtedy vážne. Veď v roku 1985 sa Michail Gorbačov iba ujímal moci a o perestrojke ešte nikto nechyroval.
Na záver tohto prehľadu si priblížme predpoveď nórskeho bádateľa Johana Galtunga. Bola totiž najpresnejšia. Vyštudovaný matematik a sociológ, profesor na univerzite v Osle, použil svoj teoretický model na zmapovanie súvzťažnosti rôznych štruktúrnych rozporov vnútri sovietskej ríše. V roku 1980 prišiel k záveru, že ZSSR sa do desiatich rokov (teda do roku 1990!) rozpadne, ak dovtedy neprejde úplnou transformáciou.
Mimochodom, v roku 2000 Galtung predpovedal, že globálna moc USA sa zrúti do roku 2025…
Samovražda ZSSR
Aj v prípade Sovietskeho zväzu sa ukázalo, že predpovedať vývoj spoločenských procesov je oveľa ťažšie, ako prognózovať rozvoj vedy a techniky. Navyše zrútenie sovietskej ríše prekonalo rýchlosťou všetky krachy impérií v európskych dejinách vrátane zániku Rímskej ríše, rozpadu Rakúsko-Uhorska alebo likvidácie Tretej ríše nacistického Nemecka.
Kým však v týchto a ďalších podobných prípadoch spôsobili kolaps zložitých štátnych útvarov predovšetkým vonkajšie faktory (nájazdy barbarov, porážky vo vojnách, intrigy susedov), tak ZSSR zanikol inak. Povedané slovami talianskeho publicistu Giulietta Chiesu, Sovietsky zväz ukončil svoj život samovraždou.
Foto: SITA/AP, Alexander Zemlianichenko
Podľa viacerých ruských historikov bol spúšťacím mechanizmom rozpadu ZSSR ani nie tak pokus o štátny prevrat v lete 1991, ako skôr to, čo nasledovalo bezprostredne po ňom: mocenské vákuum a ekonomický kolaps. V reakcii na ultimátum Borisa Jeľcina odstúpil Michail Gorbačov z postu generálneho tajomníka ÚV KSSZ a odporučil ústrednému výboru, aby komunistickú stranu rozpustil, čo sa vzápätí aj stalo.
Zároveň prestala fungovať federálna (celozväzová) vláda a väčšina federálnych ministerstiev. Namiesto nich začal pôsobiť akýsi medzirepublikový ekonomický výbor bez reálnych právomocí. Čiže zrútili sa štátno-stranícke štruktúry, ktoré tvorili kostru ZSSR. Federálne centrum sa odmlčalo, nastalo bezvládie.
Už 20. augusta 1991 to využilo Estónsko a vyhlásilo nezávislosť. O deň neskôr ho nasledovalo Lotyšsko. Litva tak urobila ešte 11. marca 1991 po krvavých udalostiach vo Vilniuse.
Mimochodom, aj v bývalom Československu politici a politológovia verejne pripustili rozpad ZSSR ako reálnu možnosť až po nevydarenom augustovom puči. Medzi prvými s tým prišiel spolužiak Gorbačova z právnických štúdií v Moskve Zdeněk Mlynář 23. augusta 1991.
V ďalších dňoch a týždňoch začali vyhlasovať nezávislosť od Moskvy ďalšie zväzové republiky, ktoré to dovtedy ešte neurobili. Keď sa 1. decembra 1991 v referende vyslovilo za samostatnosť Ukrajiny 96 percent jej občanov, ostávalo v Sovietskom zväze z pôvodných 15 republík fakticky už len Rusko a Kazachstan. (Ďalšie, najmä stredoázijské republiky, tam patrili iba formálne.) O týždeň neskôr sa v poľovníckej rezidencii blízko bielorusko-poľských hraníc stretli lídri Ruskej federácie, Ukrajiny a Bieloruska, aby podpísali úmrtný list Sovietskemu zväzu.
Čo povedia Američania?
Je príznačné, že o spečatení dohody, na základe ktorej ZSSR prestával takmer po 70 rokoch existovať, informoval Jeľcin telefonicky najprv prezidenta USA. George Bush st. sa vraj zaujímal o jedinú vec: komu teraz pripadne jadrový kufrík. „Keď počul, že zostane v mojich rukách ako prezidenta následníckej Ruskej federácie, zreteľne sa upokojil,“ spomínal neskôr Jeľcin.
Úlohou informovať Gorbačova partneri poverili bieloruského lídra Stanislava Šuškeviča. „Gorbačov reagoval prekvapene: Vy ste sa tam asi všetci zbláznili, čo na to povedia Američania?“ približuje obsah ich telefonátu dnes 87-ročný Šuškevič. „A tak som Gorbačovovi povedal, že Američania sú už informovaní a že to prijali pokojne,“ dodal.
V stredu 25. decembra 1991 Gorbačov uvoľnil svoju pracovňu v Kremli Jeľcinovi. Nad vežami a kupolami moskovskej dominanty zaviala namiesto sovietskej ruská zástava.
„Zavalitý muž s populárnou škvrnou na čele opúšťa scénu a zanecháva Rusko s neistou budúcnosťou, neistejšou než bola kedykoľvek predtým od boľševickej revolúcie,“ napísal na druhý deň Oliver Wates z agentúry Reuters.
Už nemecký „železný kancelár“ Otto von Bismarck tvrdil, že „Rusov nemožno poraziť, možno im však vštepiť falošné hodnoty a oni sa potom porazia sami“. Ale išlo naozaj o tento prípad?