Niektorí českí novinári prirovnávajú Raichla k Monte Christovi, aj keď mal asi viac spoločného so slávnym Henrim Charrierom, ktorý utiekol z väzenia na Francúzskej Guayane do Venezuely (odplával na vreci s kokosovými orechmi). Podobne ako Raichl aj on bol odsúdený na doživotie neprávom a tiež sa opakovane pokúsil o útek zo žalára. Charrierovi vyšiel až siedmy pokus.
Obaja patrili do kategórie nenapraviteľných „útekárov". Tak nazývajú väzňov, ktorí sa nikdy neprestanú snažiť o útek na slobodu. Po každom neúspešnom skončia spravidla na samotke, ale ani to ich neodradí od ďalšieho pokusu. Skúšajú všetko možné, od prešmyknutia sa v prestrojení popri ozbrojených strážcoch až po hĺbenie tunelov popod múry väznice.
Americký expert Andy Pearson, ktorý testuje väzenia v USA na odolnosť proti útekom, tvrdí: „Šikovnému útekárovi stačí nájsť malú prasklinu v múre, vychýlenú tehlu alebo kameň, aby zosnoval plán úteku. Ak má dosť energie a skúsenosti, dokáže ho aj uskutočniť."
Raichl sa pokúšal utiecť z väzenia už v ranej dospelosti pred druhou svetovou vojnou v rodných Čechách i na Slovensku. Neskôr neúspešne utekal z gulagu na severnom Urale a po vojne opäť z väzníc v Československu. Útek z najprísnejšie stráženej v Leopoldove sa mu napodiv vydaril.
Prvý trest smrti
Raichl sa narodil v januári 1921 v obci Skůry neďaleko Kladna. Krstné meno Pravomil je dnes veľmi zriedkavé aj v Čechách a vyjadruje lásku k právu a spravodlivosti.
Chlapec bol z komunistickej rodiny, jeho otec továrenský robotník patril medzi zakladajúcich členov KSČ. Rod matky pochádzal z Čiernej Hory a tak zdedil i južanskú krv. Možno preto býval Pravoško, ako ho volali doma, v dospelosti temperamentný, chvíľami až prchký, čo mu spôsobilo viaceré ťažkosti.
Čítajte viac Hrozné spomienky rukojemníka z leopoldovskej masakry: Čakal som, kedy zaznie výstrel
Po skončení základnej školy chodil na strednú lesnícku v Písku, ale nedokončil ju. Prvého marca 1939 odviedli mladého Raichla do armády. Už o dva týždne Čechy a Moravu okupovalo hitlerovské Nemecko a na Slovensku vznikol pod jeho kuratelou samostatný štát.
Raichl sa dostal do civilu, ale v roku 1939 ho niekto udal, že ukrýva zbrane a vedie protinemecké reči. Zatklo ho gestapo, onedlho prepustilo a potom sa rozhodol emigrovať, aby sa pridal k zahraničnému odboju. Najprv mal namierené do Francúzska, podarilo sa mu prejsť cez slovenské územie do Maďarska, kde ho však zatkli a vrátili na Slovensko.
Tu ho zadržali viackrát. Najprv v Nitre, odkiaľ sa dostal na slobodu vďaka jednému financovi. Neskôr v Medzilaborciach, keď sa chcel nelegálne dostať do Poľska aj so svojou prvou láskou Alžbetou Skúpou, ktorú spoznal v Novom Meste nad Váhom. Žandári ju poslali domov, Raichla vzali do väzby. Utiekol z nej, ale ďaleko sa nedostal. V Humennom ho znovu zadržali.
Túto časť Raichlovho osudu opisuje jeho životopisec a český historik Jaroslav Čvančara podrobne i farbisto. Dôležité preňho bolo, že vďaka dobroprajným humenským žandárom sa čoskoro dostal na slobodu a v sprievode dvoch Rusínov prešiel cez hranicu na poľskú stranu, ktorá sa medzitým na základe dohody Ribbentrop-Molotov dostala pod sovietsku okupačnú správu. Ruskí pohraničníci ich okamžite zatkli.
Darmo Raichl na výsluchoch tvrdil, že uteká pred fašistami a že sa chce zapojiť do boja proti Hitlerovi. Sovieti sa však momentálne „priatelili" s Nemcami, a navyše sa Raichla pýtali: „Ako je potom možné, že máš nemecké meno?"
Obaja Rusíni vyfasovali po tri roky za nelegálny prechod hranice. Raichla, lebo mal pri sebe mapu, obvinili ešte zo špionáže a odvliekli ho na päť rokov do pracovného lágra pri Sverdlovsku (dnes Jekaterinburgu).
Mal šťastie, lebo vedel trochu po rusky, a po niekoľkých mesiacoch sa stal pomocníkom ošetrovateľa. Koncom leta 1941 sa pokúsil o útek, hoci gulag obklopovali samé močiare a husté lesy, ktoré nepoznal. Chcel sa vybrať východnou stranou Uralu cez Karéliu do Fínska, ktoré bolo vtedy vo vojnovom stave so ZSSR. Bol to fantastický plán, Raichl mal však iba 20 rokov a myslel si, že zvládne všetko. Ale ďaleko sa nedostal, po týždni blúdenia v lese ho dozorcovia so strážnymi psami lapili a s ďalšími 17 „útekármi" z iného lágra dopravili do sverdlovskej väznice.
Súd všetkých odsúdil na trest smrti, ale Raichl mal opäť z pekla šťastie. Krátko pred popravou ho predviedli k prokurátorovi, ktorý mu oznámil, že na základe dohody medzi sovietskou vládou a vládou ČSR v exile sa mu udeľuje milosť a pridelia ho k československej vojenskej jednotke, ktorá sa formovala v Buzuluku. To, čo napáchal, bude vraj môcť odčiniť na fronte. Medzitým totiž Nemecko napadlo ZSSR a z bývalých spojencov sa stali nepriatelia na život a na smrť.
Raichl prešiel so Svobodovou armádou takmer celú jej bojovú cestu. Ako radový samopalník a neskôr veliteľ čaty samopalníkov sa zúčastnil bojov o Bielu Cerkov a Kyjev, prešiel peklom bojov na Dukle, bol päťkrát zranený. Pri Štrbe v januári 1945 tak vážne, že skončil v sovietskom lazarete na Kaukaze. K svojej jednotke sa vrátil až začiatkom mája, keď sa už nachádzala pri Kroměříži.
Čítajte viac Generál: Leopoldovská vzbura. Pomsta za plané sľuby politikov
Raichla vyznamenali tromi čs. vojnovými krížmi a čs. medailou Za chrabrosť pred nepriateľom. Na sklonku vojny hodnotil generál Ludvík Svoboda 23-ročného podporučíka Raichla ako odvážneho, spoľahlivého, svedomitého a inteligentného vojaka.
Druhý trest smrti
Rok po vojne Raichl zostával v armáde, slúžil v Tepliciach a oženil sa. Nie však so Skúpou, ktorá sa medzitým vydala za iného, ale s Jiřinou Nováčkovou, ktorá nosila pod srdcom ich dcéru.
Všetko sa skomplikovalo, keď Raichl vstúpil do politickej strany, nie však do KSČ, ale do Československej strany národne socialistickej, ktorú v tom období viedol podpredseda Gottwaldovej vlády Petr Zenkl.
Raichlovi ponúkli Američania službu v strážnej rote.
Povýšený medzitým na poručíka Raichl sa čoraz častejšie dostával do názorových sporov, a to aj s bývalými spolubojovníkmi. Aj s bratrancom Vlastimilom Raichlom, ktorý tiež bojoval v Svobodovej armáde. Kým však Vlastimil urobil po vojne veľkú kariéru v armáde, lebo sa stal veliteľom protivzdušnej obrany a neskôr náčelníkom vojenskej kancelárie prezidenta Svobodu, aby do dôchodku odišiel ako generálporučík, Pravomil sa dostal na „šikmú plochu".
Raichl si nedával pozor na jazyk a otvorene hovoril o pomeroch v ZSSR vrátane tamojších gulagov. Nadával na politrukov Červenej armády i československej jednotky. Stávalo sa, že vzájomné spory sa končili šarvátkami. „Prispievala k tomu jeho prchká povaha a zrejme aj bolestivé vojnové traumy, ktoré s kamarátmi zapíjal alkoholom," dokresľuje český historik Petr Blažek.
Keď Raichl zistil, že sa oňho zaujíma vojenská kontrarozviedka, tajne odišiel cez hranice do Bavorska, kde nadviazal styk s americkou spravodajskou službou a československými exilovými politikmi. Na pomedzí rokov 1946 a 1947 sa vrátil do Čiech, aby do Bavorska dostal aj manželku a dcérku. Jiřina však odmietla emigrovať. A Pravomila, ktorý sa rozhodol znovu nelegálne prejsť na nemeckú stranu, v Chebe zatkli.
Vo väznici na Pankráci trčal niekoľko mesiacov, nejaký čas aj na samotke. V júli 1947 ho prepustili po intervencii ministra spravodlivosti Prokopa Drtinu, ktorý bol v Gottwaldovej vláde za národných socialistov. Ale už o štyri mesiace Raichla znovu zatkli, aby sa stal obeťou jednej z najväčších provokácií, ako vraví Blažek. Išlo o tzv. mosteckú špionážnu aféru, ktorá predchádzala februárovému prevratu v roku 1948.
V novembri 1947 nadviazala s Raichlom kontakt dvojica mužov vydávajúcich sa za občanov USA. Požiadali ho o pomoc pri špionáži. Naletel im. Za informácie z armády mu mali umožniť hladký odchod do zámoria. Netušil, že v skutočnosti je v styku s príslušníkmi Štátnej bezpečnosti. V prvom veľkom inscenovanom procese po nástupe komunistov k moci súdili Raichla v máji 1948 za údajnú špionáž spolu s niekoľkými ďalšími tzv. zradcami, príslušníkmi československej armády. Pojednávalo sa pred senátom Krajského súdu v Prahe na Pankráci. Súd vyniesol tri tresty smrti. Jeden nad Raichlom, ale tento verdikt prezident Edvard Beneš odmietol podpísať. „Čím mi druhýkrát v živote zachránil život," spomínal Raichl. Súd ho potom poslal za mreže na doživotie.
Raichla vláčili 2,5 roka z jednej basy do druhej. Väznili ho v Ostrove pri Karlových Varoch, v Plzni-Boroch a neďaleko Příbramu. Práve tam sa v decembri 1951 pokúsil s jedným spoluväzňom o útek z bane, kde spolu s civilistami pracovali aj odsúdení. Dohoda znela, že po vyfáraní zo šachty ich budú čakať hore bývali partizáni a postarajú sa o všetko. Niekto však „útekárov" zradil a hore ich čakali bachari so samopalmi. Raichla deportovali do prísne stráženej pevnosti v Leopoldove.
„Stadiaľ sa vychádza len nohami napred," upozornil ho po jeho príchode veliteľ. O leopoldovskej väznici sa totiž tradovalo, že z nej niet úniku.
Foto: SITA, Martin Medňanský