Nemal som čo stratiť
Legendárny útek sa udial až neuveriteľne rýchlo. Raichl totiž nastúpil do rozbehnutého vlaku. Plán úteku sa v tom čase už začal črtať a čiastočne aj uskutočňovať. Raichl o tom porozprával Čvančarovi.
V kazematoch, podzemných chodbách 300-ročnej leopoldovskej pevnosti, postavenej kedysi proti nájazdom Turkov, sa práve pracovalo. Robili aj muklovia, čiže politickí väzni. Traja, najmä bývalý partizán Štěpán Gavanda, si všimli, že v bočnej tmavej chodbe, kam väzni chodili vykonávať potrebu, je v murive miesto, ktoré by sa dalo rozobrať. Išlo zrejme o bývalú strieľňu, iba nedávno zamurovanú.
Traja väzni začali dlabať všetkým, čo mali poruke. Mohli sa tomu venovať len po jednom a iba vtedy, keď sa vypýtali od bacharov na svoju potrebu. Niekoľko minút a dosť, aby to nebolo nápadné. Chodba však bola veľmi znečistená výkalmi a tak hrozne v nej smrdelo, že dozorcom ani nenapadlo ísť sa tam pozrieť. Pred skončením každej zmeny vznikajúci otvor v múre muklovia zaplnili kameňmi a zamazali hlinou.
Raichl sa do plánu úteku nielen zapojil, ale ho ako skúsený „útekár" zdokonalil a začal organizovať. Zistil, že diera v hradbách, ktorú neustále rozširovali, je obrátená smerom k Váhu. Medzi riekou a pevnosťou prechádzala železničná trať, po ktorej okolo 17.00 premával každý deň rýchlik. O piatej hodine bachari väzňom oznámili, že končia s prácou, museli odovzdať náradie. Nasledovalo sčítanie väzňov, čo trvalo asi desať minút, a vrátili sa do ciel.
„Vymyslel som, že najprv dokončíme dieru, zvnútra ju zakryjeme dekou, aby do chodby neprenikalo denné svetlo, tesne pred piatou sa pri nej zhromaždíme a vo chvíli, keď bude prechádzať vlak, vyskočíme všetci von," spomínal Raichl. Bolo to riskantné, mali 10 až 15 minút, aby prebehli rovné pole medzi pevnosťou a Váhom cez nechránený železničný násyp. Čo ak niektorý z dozorcov sa obzrie a zbadá, že utekajú? Alebo ak po nich začnú strieľať zo strážnej veže?
O leopoldovskej väznici sa tradovalo, že z nej niet úniku.
Útek pôvodne plánovali na niektorý z vianočných dní, ale dvaja ochoreli a jeden sa dostal na samotku. Náhradný termín stanovili na stredu 2. januára 1952. „Boli sme celí vzrušení, ale okrem straty životov sme nemali čo stratiť," prízvukoval Raichl.
Jeden po druhom preliezli dierou v hradbe a bežali smerom k železničnému násypu. Spomalil ich jeden zo šestice „útekárov", americký Slovák Ján Hlavsa, ktorý si pri preskakovaní jarku poranil členok. Raichl mu pomáhal držať s ostatnými krok, stálo ho to veľa energie. Napriek tomu do polnoci prekonali vyše 10 kilometrov a dostali sa do lesa.
Prenasledovateľom unikali viac ako týždeň. Najviac problémov mali s Hlavsom: s poraneným členkom aj s jeho porazeneckými náladami. Nakoniec sa im stratil… To sa už nachádzali v pohorí Považského Inovca. Stretli niekoľko ľudí, ktorí im pomohli zorientovať sa a poradili ďalších, na ktorých sa mohli s dôverou obrátiť o pomoc. Len vďaka nim sa útek mohol nakoniec podariť.
Večný nespokojenec
Pred 15 rokmi autor tohto textu pátral po dvoch mužoch, ktorí pomohli Raichlovi pri úteku najviac. Jeden bol v roku 1952 žandár, druhý úradník. Obaja skončili potom za mrežami. A v roku 2007 už ani jeden nebol nažive. S pomocou pozostalých a vyšetrovacieho spisu, ktorý ležal v Ústave pamäti národa, vznikla príležitosť rekonštruovať ďalšie udalosti.
Trestanci na úteku sa po desiatich dňoch rozdelili na dve skupiny. Raichl a Josef Chalupa sa ukrývali najprv na kopaniciach. Potom v Beckove, kde robil na národnom výbore Adam Skúpy, brat Raichlovej prvej lásky. Zaobstaral im civilné šaty, potraviny a nejaké peniaze. Príslušník Zboru národnej bezpečnosti Ján Polorecký, zástupca náčelníka na policajnej stanici v Beckove, sa postaral o falošné občianske preukazy. Jeden znel na Valoviča, druhý na Hrušovského. O dva týždne nasmerovali oboch mužov autobusom na Moravu.
„Nikdy by sa nedostali tak hladko do Prahy a ďalej do zahraničia, keby im obžalovaný nezabezpečil falošné doklady," uvádza sa v zdôvodnení rozsudku Vyššieho vojenského súdu v Trenčíne. Poloreckého obvinili so sabotáže a odsúdili na 16 rokov straty slobody. V jáchymovských uránových baniach otročil osem rokov, až v období Pražskej jari sa dočkal skrátenia trestu. Neskôr pracoval ako skladník.
V Jáchymove si odpykával trest aj Skúpy. Podľa jeho dcéry Aleny práve tam ochorel na rakovinu a predčasne zomrel.
A čo sa dialo medzitým s väzňami na úteku? Ako prvý sa dostal do západného Nemecka Gavenda. Američania zo spravodajskej služby však jeho výpovedi neverili. „Aby vyvrátil podozrenia, sám im navrhol, že sa vráti späť, kde ho však zatkli, odsúdili na trest smrti a popravili," píše historik Blážek.
Raichlovi, naopak, ponúkli Američania službu v strážnej rote. V západnom Nemecku sa druhýkrát oženil a postupne mal šesť detí. Po niekoľkých rokoch rodina odišla žiť do USA.
Skúpy i Polorecký sa dožili návratu Raichla z Ameriky v roku 1990 a spolu to oslávili. „Nie, otčim nebol nikdy zatrpknutý, opakoval, že vykonal dobro, keď pomohol nespravodlivo odsúdeným k úteku a že Pán Boh sa mu za to odvďačil dlhým životom," spomínal na Poloreckého jeho nevlastný syn Marián Kyška.
Raichl navštívil Československo viackrát po novembri 1989, ale s vývojom nebol spokojný. „Celý život som bojoval proti totalite, či už nemeckej, alebo sovietskej. Byť mladší, tak bojujem proti dnešnej totalite liberálne-ľavicových intelektuálov, tých novodobých marxistov, ktorí sú podľa môjho názoru najväčším nebezpečenstvom tak v Amerike, ako aj v Európe," povedal na sklonku života. Zomrel v roku 2002.