Sto rokov dozadu sa len rozbiehala činnosť na troch fakultách prvej slovenskej univerzity. Medzi 545 poslucháčmi bolo len 37 žien. Dnes ich je 15 500 z takmer 23 700 všetkých študentov na 14 fakultách.
To je predsa fantastický nepomer: 37 a 15 500. Ale pred vznikom Československej republiky (v bývalom Uhorsku) to bolo ešte horšie. Prvé Slovenky s vysokoškolským diplomom sa dali spočítať na prstoch jednej ruky. Inak to ani nemohlo byť – všetko vyplývalo z veľmi nízkej vzdelanostnej úrovne obyvateľstva.
Začiatkom 20. storočia sa vedela podpísať len každá druhá slovenská žena. Až 41 percent žien v slovenských župách Horného Uhorska nevedelo čítať ani písať. Ostatné dosiahli aké-také vzdelanie najčastejšie v ľudových a niektoré ešte v tzv. dievčenských školách. Aké to boli školy?
Pred 150 rokmi ich v Uhorsku začali zriaďovať buď mestá, alebo súkromné osoby pre desaťročné až trinásťročné dievčatá. Ako uvádza historička Daniela Kodajová, prvé takéto školy na území dnešného Slovenska vznikli v rokoch 1877 až 1883 v Trenčíne, Levoči, Banskej Bystrici a v Bratislave. Čo sa týka súkromných škôl tohto typu, na celom Slovensku ich bolo trinásť, z nich osem v Bratislave. Boli však určené prevažne pre ratolesti rodičov z vyšších kruhov a mali značne rozdielnu úroveň.
Predsudky majú veľkú moc V tom čase ešte prevládali na Slovensku veľké predsudky v súvislosti so vzdelávaním žien. „Príliš vzdelaná žena" mala strácať svoje ženstvo a väčší objem poznatkov mohol jej údajne len škodiť. Učení muži so všetkou vážnosťou tvrdili, že zvýšená intelektuálna činnosť môže výrazne oslabiť reprodukčné schopnosti ženy. Navyše si mysleli, že ženský mozog je príliš malý na to, aby zvládol náročné akademické štúdium. Podľa Kodajovej k podobným názorom inklinovali aj štúrovci. Horlili síce za vzdelávanie pospolitého ľudu, ale išlo im najmä o organizovanie nedeľných škôl pre negramotných a pologramotných.
Začiatkom 20. storočia sa vedela podpísať len každá druhá slovenská žena.
Ešte aj v roku 1872 písal pedagóg a filozof Pavol Hečko v almanachu Živena, že dostatočne pripravené ženy sa síce môžu uplatniť aj ako lekárky, učiteľky alebo poštárky (!), ale iba za predpokladu, že „odhodlané sú zotrvávať v stave slobodnom alebo vdovskom, lebo popri manželskom stave sotva by mohli takéto úrady bez pretrženia a s prospechom zastávať".
Ako najprístupnejšie pre ženy sa v tom čase zo spomínaných povolaní javilo učiteľstvo. Koncom 19. a začiatkom 20. storočia pôsobili v slovenských župách tri učiteľské ústavy či prípravky, ktoré v Nitre, Trnave a v Prešove vychovávali aj učiteľky pre základné školy.
Ešte skôr, niekedy okolo roku 1860, vykonala skúšky na mužskej prípravke v Kláštore pod Znievom Ľudmila Kuorková. Vzdelávala sa samoštúdiom a školský dozorca jej týmto spôsobom umožnil stať sa jednou z prvých, ak nie vôbec prvou kvalifikovanou učiteľkou pre prvý stupeň škôl na území Slovenska.
Čítajte viac „Babské oddiely" dokázali viac ako chlapi
V Martine potom založila a viedla súkromnú trojročnú triednu dievčenskú školu. Žiačky sa v nej učili katechizmus, nemeckú a slovenskú gramatiku, počty a krasopis. Za päť rokov skončilo školu okolo 60 dievčat.
Málo sa vie, že jednu z takýchto dievčenských škôl vychodila aj prvá slovenská lekárka.
Ako sa presadila Mária Bellová
Na známych európskych univerzitách začali koncom 19. storočia sprístupňovať dievčatám spočiatku len fakulty medicíny a farmácie, ale aj to s viacerými podmienkami. Brali pritom do úvahy obetavosť, jemnocit, empatiu a ďalšie typicky ženské vlastnosti. Ako prvá s tým prišla lekárska fakulta v Zürichu.
Foto: Slovenská národná knižnica v Martine
Ešte aj na začiatku 20. storočia mali výhrady k prijímaniu uchádzačiek o štúdium medicíny viacerí profesori Karlovej univerzity v Prahe. Napríklad Jan Jánošik odmietol vyučovať tri študentky s odôvodnením, že pre ne nemá v posluchárni miesto. A slávny Josef Thomayer tvrdil, že ženám chýbajú sily na takéto fyzicky a duševne náročné povolanie (svoje negatívne stanovisko nikdy nezmenil, zomrel v októbri 1927). Napriek tomu v roku 1902 tam promovala prvá česká lekárka Anna Honzáková, pričom v už v školskom roku 1904/1905 študovalo medicínu na tejto univerzite 18 poslucháčok, ako uvádza česká historička Jana Malinská.
Veľa nechýbalo a aj prvá slovenská lekárka Mária Bellová by svoj diplom získala na Karlovej univerzite. Pochádzala z rodiny evanjelického kňaza a slavianofila, ktorý by ju najradšej poslal študovať do Prahy. Bolo to však spojené s viacerými komplikáciami, preto sa rodina napokon rozhodla pre štúdium dcéry na univerzite v Budapešti. Stalo sa tak po jej úspešnej maturite na evanjelickom lýceu v Banskej Štiavnici. Dievčatá síce na lýceum neprijímali, Mária tam však vďaka otcovmu priateľovi mohla študovať externe.
Do istej miery sa to zopakovalo aj pri jej prijímaní na lekársku fakultu peštianskej univerzity. Dostala sa tam len ako externistka zásluhou profesora patológie Antona Genersicha, ktorý pochádzal zo Spiša. V školskom roku 1905/1906 bola preto mimoriadnou študentkou a až v nasledujúcom roku riadnou. Štúdium úspešne ukončila v roku 1910 a časopis Dennica o tom slávnostne informoval: „Na peštianskej univerzite povýšená bola 26. novembra za doktorku veškérého lekárstva naša rodáčka slečna Mária Bellová. Duševne nadané dievča už od malička bažilo za niečím vyšším, za vedou a vzdelaním."
Čítajte viac Husákových detí bolo ako smetí
Nebola to však celkom pravda, lebo išlo „len" o promóciu. Diplom lekárky mohla aj Bellová dostať až na základe popromočnej praxe. Podľa zistení Anny Malíkovej Jakubcovej ju absolvovala postupne v Pécsi, Trenčíne a Berlíne ako sekundárna lekárka. V roku 1913 začala Bellová svoju lekársku kariéru v Sedmohradsku na chirurgickom oddelení a počas prvej svetovej vojny pôsobila ako vojenská lekárka.
Po vzniku ČSR túžila vrátiť sa domov. V januári 1920 poslala žiadosť na ministerstvo zdravotníctva, odkiaľ jej odpísali: „Všetky lekárske miesta máme obsadené, sledujte inzeráty v novinách." Básnik a tajomník Matice slovenskej Štefan Krčméry reagoval glosou v Slovenskom denníku: „Dr. Mária Bellová, prvá lekárka slovenská, klopaním unavená, v duchu znevážená, so slzou v oku dala si prepísať pas naspäť do Rumunska (kam už vtedy patrilo Sedmohradsko, pozn. red.)." Mimochodom, jednou z troch prvých slovenských lekárok bola aj Krčméryho sestra Milica Szoldová. Básnik teda vedel o ich trápeniach z prvej ruky.
Pritom ľudí v bielych plášťoch potrebovalo vtedajšie Slovensko ako soľ. Nie však ženy, všade bol dopyt po mužoch doktoroch. Bellovú nakoniec prijal do košickej nemocnice na vlastnú zodpovednosť jej konškolák, ktorý bol primárom chirurgického oddelenia. Neskôr našla vďaka Vavrovi Šrobárovi trvalé miesto v detskom sanatóriu v Starom Smokovci.
V januári 1920 sa už prednášalo aj na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského, ktorá vznikla o niekoľko mesiacov skôr. Vtedy sa na ňu zapísalo 144 študentov.
Pedagogický zbor tvorili v drvivej väčšine českí profesori. Podľa zákona mali prednášať po česky alebo po slovensky. Lenže medzi poslucháčmi prevládali študenti maďarskej a nemeckej národnosti, profesori im preto poskytovali rôzne jazykové úľavy, ako priznal prednosta internej kliniky pri fakulte Kristián Hynek. Stojí za zmienku, že asistentkou tohto profesora bola jediná žena medzi učiteľmi fakulty Božena Kuklová, Češka, ktorá sa vydala za slovenského filozofa Svätopluka Štúra. Medzi prvými poslucháčmi sa našlo aj zopár dievčat. Dobová tlač zaznamenala, že v marci 1923 na fakulte promovala prvá Slovenka: Anna Trnovská z Liptovského Mikuláša.
V súčasnosti má Lekárska fakulta UK v Bratislave vyše 3 570 študentov, z toho 2 265 žien, čiže väčšinu (63 percent). A to je len jedna zo štyroch fakúlt na Slovensku, kde sa študuje medicína.
Prvé advokátky na Slovensku
Pred sto rokmi v akademickom roku 1921/1922 sa začalo s právnickým vzdelávaním na Slovensku. Otvorili sa brány Právnickej fakulty UK v Bratislave na Kapitulskej ulici.
Podľa zistení výskumníčky Martiny Gajdošovej na štúdium v zimnom semestri sa zapísalo 199 poslucháčov, z toho šesť žien. V letnom semestri to bolo 143 poslucháčov a z nich už len päť žien. Medzi nimi aj Alžbeta Cziglerová, ktorá sem prestúpila z maďarskej právnickej akadémie, ktorá existovala do roku 1921 v Košiciach.
Čítajte viac Sčítanie ľudu bývalo presným súčtom nepresných čísel
Z dochovaných dokumentov vyplýva, že Cziglerová sa musela pred prijatím na fakultu podrobiť skúške z dejín práva na území novej Československej republiky. Až potom jej uznali tri skúšky, ktoré predtým zložila v Košiciach. Zároveň sa musela zlepšiť v slovenčine, skúšku z nej však mala odloženú na nasledujúci rok.
Cziglerová promovala ako prvá žena právnička na slovenskej univerzite v roku 1926. Stala sa aj prvou advokátkou na Slovensku. Do zoznamu advokátov ju zapísali v rodných Košiciach v júni 1931, keď mala 30 rokov. Podľa zistení historika advokácie Petra Kerecmana pôsobilo v metropole východu koncom roku 1936 presne 118 advokátov, z nich len tri ženy.
V roku 1926 promovalo s Cziglerovou na Právnickej fakulte UK ešte päť absolventiek. V ďalších rokoch sa počet žien medzi poslucháčmi zvyšoval. Napríklad v akademickom roku 1931/1932 ich bolo osem percent z celkového počtu 1186 poslucháčov, čiže okolo 94. Na porovnanie: aktuálne má táto fakulta viac ako 2 500 poslucháčov, z nich takmer 1 450 je žien (nadpolovičná väčšina). Na Slovensku sú v súčasnosti ďalšie štyri právnické fakulty v rámci rôznych univerzít.
Úloha číslo 1: Vyškoliť učiteľov
Pred 100 rokmi bol „úzkym profilom" na Slovensku najmä slovenský učiteľ, a to na všetkých stupňoch školstva. Ako a s kým budovať prvú slovenskú univerzitu, ak nefungujú základné a stredné školy? V dôsledku dlhodobej a intenzívnej maďarizácie chýbala početnejšia národná inteligencia. Bezprostredne po vzniku ČSR bolo síce na Slovensku 66 stredných a 429 ľudových škôl, ale z nich iba 25 so slovenským vyučovacím jazykom.
Ostávalo jediné východisko – povolať na Slovensko českých učiteľov.
Chýbali učitelia, ktorí by ostatné školy „poslovenčili". Podľa zistení historičky Alžbety Bojkovej sa predstavitelia nového štátu zamýšľali aj nad možnosťou, že by časť maďarských učiteľov ponechali na svojich miestach, ale s podmienkou, že sa do dvoch-troch rokov naučia po slovensky. Napokon však dospeli k záveru, že im nemožno dôverovať, lebo sú „psychologicky hlboko zakotvení do maďarského nacionalizmu". A tak ostávalo jediné východisko – povolať na Slovensko českých učiteľov.
„Aspoň tisíc staníc učiteľských nutno zaplniť Čechmi, ako aj asi 300 – 400 miest profesorských a odborne učiteľských," usúdili na ministerstve s plnou mocou pre správu Slovenska. Onedlho sa prisťahovalo 1 400 pedagógov z Čiech a Moravy, mnohí aj rodinami. Vyučovali a zároveň sa sami učili po slovensky. Viacerí z nich neskôr napísali prvé slovenské učebnice.
V Bratislave síce už v septembri 1921 vznikla Filozofická fakulta UK (prevažne s českými profesormi), ktorá mala pripravovať aj učiteľov pre slovenské gymnáziá. V prvom akademickom roku mala však len okolo 150 poslucháčov, z nich niekoľko žien. V roku 1926 promovali jej prvé tri absolventky.
Ešte aj v roku 1937 bolo podľa dobovej štatistiky medzi 1 144 stredoškolskými profesormi na Slovensku viac ako 53 percent Čechov. Medzitým sa každý rok otvárali desiatky nových základných a stredných škôl. Prezident Tomáš G. Masaryk totiž vytýčil heslo „uškoliť Slovensko“, nehľadiac na výšku vynaložených prostriedkov a energie. „Čo národ vloží do učiteľov, trikrát sa mu vráti,“ tvrdil. Prvá pedagogická fakulta vznikla na Slovensku však až v roku 1946.
Odkedy sú inžinierky
Natíska sa otázka, kto bola prvá slovenská inžinierka? Ako vyplýva z pamätnice vydanej k 50. výročiu Chemicko-technologickej fakulty SVŠT (dnes STU), mohla ňou byť Danica Žuffová. Diplom inžinierky získala na bratislavskej technike vo februári 1946. Pochádzala z Martina a študovať začala v septembri 1940.
Na webe STU zverejnili pred dvomi rokmi záznam zo štátnic Ing. Žuffovej. Platný formulár z roku 1946 vôbec nerátal s možnosťou, že by diplom mohla získať žena. „Pán" pred menom je preto škrtnutý a ručne je tam dodatočne dopísané „slečna".
SVŠT absolvovalo v prvej dekáde jej existencie (roky 1937 až 1947) 368 poslucháčov, ale iba štyri ženy. Všetky skončili chemicko-technologickú fakultu. V súčasnosti študuje na STU takmer 11-tisíc poslucháčov, pričom 33 percent z tohto počtu tvoria ženy. Na fakulte chemickej a potravinárskej technológie sú však študentky v zjavnej väčšine.
Samozrejme, že to neznamená, že vysokoškolské vzdelávanie na Slovensku nemá problémy. Pridlho sa rozvíjalo extenzívnym spôsobom: naháňali sa počty poslucháčov, čo sa prejavilo na kvalite štúdia i na úrovni absolventov. Najmä na univerzitách, ktoré narýchlo vznikali v 90. rokoch. Svedčí o tom aj fakt, že tisíce talentovaných študentov radšej odchádzajú na vysoké školy v susednom Česku.