Podľa amerického bádateľa Herberta S. Dinersteina začali v Kremli uvažovať o inštalácii sovietskych rakiet na Kube niekedy začiatkom roku 1962. Odvoláva sa pritom na svoj rozhovor s Fidelom Castrom v roku 1975. K podobnému záveru dospel ruský historik Aleksandr Fursenko v spolupráci s kanadsko-americkým kolegom Timothym Naftalim po analýze dlho nedostupných kremeľských archívov.
Sovietsky líder sa mal začiatkom roku 1962 spýtať ministra obrany maršala Rodiona Malinovského toto: „Radion Jakovlevič, čo keby sme strčili strýčkovi Samovi do nohavíc nášho ježa?" Ježmi nazývali sovietski činitelia vo vojenskom žargóne jadrové rakety a nohavicami Spojených štátov Karibik, čiže oblasť priliehajúcu k brehom Floridy.
Takto si Chruščov predstavoval odpoveď Moskvy na rozmiestnenie amerických rakiet v Turecku rok predtým. Išlo o 15 striel stredného doletu s jadrovými hlavicami namierenými vtedy na sovietsku Ukrajinu a na južné Rusko.
Americké vojenské základne v Turecku a v Taliansku sa stali pred 60 rokmi pre Chruščova asi takou nočnou morou, akou sú dnes pre šéfa Kremľa Vladimira Putina základne NATO v Poľsku a v Rumunsku (s perspektívou ich zriadenia aj na území Ukrajiny).
Malinovskij reagoval na slová Chruščova o strčení ježa do nohavíc tak, že z vojenského hľadiska to považuje za rozumnú myšlienku, ale treba zvážiť politické riešenie. Americký politológ William Taubman vo svojej knihe o Chruščovovi a o jeho dobe tvrdí, že sovietsky líder potom s expertmi dlho diskutoval na dači v abcházskej Picunde. O čosi neskôr (18. februára 1962) prevzali aj české a slovenské noviny vyhlásenie sovietskej vlády. Kritizovalo podporu exilového hnutia odporu proti Castrovmu režimu zo strany Washingtonu. „Ak USA nebudú tolerovať odlišný spoločenský systém, Moskva prehodnotí svoju politiku voči štátom, ktoré umožnili rozmiestnenie amerických základní na svojom území," uvádzalo sa vo vyhlásení.
O vybudovaní sovietskych základní na Kube tam ešte nebolo ani zmienky. Kremeľ zatiaľ schválil Kubáncom rozsiahlejšiu vojenskú a hospodársku pomoc. Jej súčasťou mali byť aj tajné dodávky rakiet typu zem-vzduch pre protivzdušnú obranu.
Začiatkom marca 1962 však Washington oznámil, že aktivuje svoje jadrové rakety na základniach v Turecku. Preto Moskva podľa zistení Taubmana dodávku protilietadlových rakiet na Kubu odložila. Žeby sa zľakla možných následkov tohto kroku?
Čítajte viac Chladno, chladnejšie, zima. Ešteže nie jadrová!
Do veľkého rizika
Napätie okolo Kuby sa vystupňovalo v apríli 1962, keď prebiehali manévre amerického námorníctva v Karibiku. V Havane i v Moskve sa obávali, že je to len predohra k druhému pokusu zvrhnúť Castrov režim, tentoraz už s priamou inváziou americkej armády. Pripomeňme, že o rok skôr podnikli kubánski emigranti s podporou USA neúspešné vylodenie v Zátoke svíň.
Moskva vtedy reagovala tesnejšou spoluprácou s Havanou a poskytnutím ochrany tamojšej vláde. V júni 1961 sa Chruščov stretol s prezidentom USA Johnom F. Kennedym vo Viedni. Vrcholila vtedy berlínska kríza a Chruščov prišiel s iniciatívou zjednotiť Berlín a urobiť ho „slobodným mestom" v rámci Nemeckej demokratickej republiky. Diskutovali aj o Kube, ale rokovanie sa skončilo bezvýsledne. Už o dva mesiace vyrástol v Berlíne povestný múr.
Situácia okolo Berlína čímsi pripomínala to, čo sa dnes deje okolo Ukrajiny a jej Donbasu. Kennedy bol dlho presvedčený, že Sovieti chcú vyhnať Američanov zo Západného Berlína. A Chruščov neustále opakoval: Načo je ďalekým Spojeným štátom prítomnosť ich vojakov v Berlíne?
Medzitým zblíženie Moskvy s Castrovou Kubou priviedlo k zostreniu situácie v karibskej oblasti. Hrozilo, že Moskva príde o Kubu, a to tým skôr, že s Havanou koketovala aj Maova Čína, ktorá nemala dobré vzťahy s Kremľom.
Zjari 1962 sa Chruščov rozhodol zoznámiť so zámerom „strčiť ježa do amerických nohavíc" svojho dávneho priateľa a člena sovietskeho vedenia Anastasa Mikojana. Ten ho odrádzal: „Pôjdeme do veľkého rizika, Amerika to nenechá len tak a rozmiestnenie rakiet na Kube určite nezostane dlho utajené." Na zasadaní politbyra však Chruščov presvedčil väčšinu členov. Mal aj podporu maršala sovietskych raketových vojsk Sergeja Biriuzova.
V máji 1962 dostal plán konkrétnu podobu a kódové označenie Anadyr (podľa rieky na Čukotke). Do Havany odcestovala skupina sovietskych politikov a generálov. Moskva o svojom zámere nedala vedieť ani najbližším spojencom.
Zvláštna delegácia
Na Kubu skupina pricestovala ako sovietska „poľnohospodárska delegácia". Napríklad maršal Biriuzov bol pre nezasvätených „inžinierom Petrovom".
Delegácia odovzdala Castrovi list od Chruščova, kde mu vysvetľoval hlavné politické a vojenské dôvody operácie. Tvrdil, že mu v prvom rade ide o ochranu Kuby pred útokmi z USA, pričom význam má i dosiahnutie strategickej vyváženosti. Castro neskôr spomínal, že ho veľmi prekvapilo, keď sa dozvedel, ako Sovieti zaostávajú za Američanmi v kapacite atómových zbraní. Američania mali stovky medzikontinentálnych striel, Sovieti iba zopár desiatok. Moskva však vlastnila veľké množstvo rakiet stredného doletu a ich rozmiestnenie na Kube by umožnilo podstatne znížiť prevahu USA.
Americký expert na medzinárodné vzťahy Robert S. Thompson upozornil na ďalší pravdepodobný motív: Chruščovovi išlo aj to, aby ukázal Spojeným štátom, že nielen ony môžu rozmiestňovať svoje rakety po celom obvode územia Sovietskeho zväzu. A že Moskva si trúfne postaviť tie svoje priamo „pod oknami" USA. Veď vzdušná vzdialenosť severného pobrežia Kuby od brehov floridského polostrova je v rozpätí 150–200 km.
Čítajte viac Karolko šúpal Chruščovovi cesnak
Na Kube chcela Moskva umiestniť 24 rakiet typu R-12 s doletom takmer 1700 km a 16 rakiet R-14 s dosahom 3220 km. Súčasťou arzenálu malo byť aj 80 rakiet krátkeho doletu (do 45 km) typu Lun, schopných niesť jadrové hlavice so silou dve kilotony TNT. Všetky strely mal sprevádzať kontingent sovietskych vojakov v počte 42-tisíc mužov a letecký pluk s letkou ťažkých bombardérov. Za veliteľa vymenovali generála Issu Plijeva, ktorý v apríli 1945 oslobodzoval Bratislavu s mechanizovaným jazdeckým zborom.
Sovietsky veľvyslanec na Kube Alexandr Alexejev neveril, že by Castro ponuku Chruščova prijal. Veď by to znamenalo zriadenie ďalšej cudzej vojenskej základne na tzv. ostrove slobody (USA už tam mali svoju na Guantáname). Castro však napodiv súhlasil. „Nemôžeme odmietnuť, od krajín sovietskeho bloku sme už dostali príliš veľkú pomoc." Týmito slovami presviedčal členov kubánskeho vedenia.
Druhého júla 1962 navštívila Moskvu kubánska delegácia vedená Fidelovým bratom Raúlom, aby podpísala tajnú zmluvu o vojenskej a ekonomickej spolupráci. Jej súčasťou bola dohoda o vyslaní sovietskych lodí s materiálom na výstavbu raketových odpalísk.
Na prahu vojny
Už 26. júla 1962 dorazila na Kubu prvá loď s tajným nákladom a nasledovali ju ďalšie v rýchlom slede. Za jeden mesiac až 66 plavidiel. Prepravovali aj žeriavy, bagre a buldozéry na výstavbu raketových zariadení. Obsluhu vydávali za členov turistických výprav alebo civilného technického personálu.
Na Kube prebieha inštalácia rakiet zem-vzduch, ktoré majú slúžiť s najväčšou pravdepodobnosťou na obranu jadrových rakiet.zo správy CIA pre Johna F. Kennedyho
Začiatkom augusta 1962 to začalo vzbudzovať pozornosť amerických tajných služieb. Podľa Thompsona mal Kennedy prvú správu od CIA na stole 10. augusta. „Na Kube prebieha inštalácia rakiet zem-vzduch, ktoré majú slúžiť s najväčšou pravdepodobnosťou na obranu jadrových rakiet," bolo napísané v správe. Kennedy si stále myslel, že Kubu používajú Sovieti len ako odpútavajúci manéver a incident pripravujú v Berlíne. Preto sa zatiaľ veľmi neznepokojoval.
Žiadal však presvedčivý dôkaz o prítomnosti sovietskych balistických rakiet. Lenže lety prieskumných lietadiel U-2 boli v ďalších dňoch odložené, aby sa utlmili obavy druhej strany z invázie. Až 13. októbra ich znovu povolili. Stroj pilotovaný majorom Richardom Heyserom urobil nad ostrovom San Cristóbal fotografie, na ktorých boli raketové silá pre rakety stredného doletu a dve protivzdušné strely SS-2. Práve prebiehala ich montáž.
Foto: JFKLIBRARY.ORG
V nasledujúcich dňoch Kennedy spolu so šéfom diplomacie Deanom Ruskom, ministrom obrany Robertom McNamarom a so zástupcami generálneho štábu rozmýšľal, ako reagovať. Podľa Thompsona i Fursenka s Naftalim zvažovali okrem iných scenárov aj bombový útok na sovietsku základňu alebo inváziu na ostrov. Obávali sa však rozšírenia konfliktu, preto napokon zvolili morskú blokádu Kuby. Informovali o tom sovietsku stranu.
Večer 22. októbra Kennedy prehovoril k americkému ľudu. Zmienil sa o morskej blokáde a zároveň varoval: „Ak bude z Kuby odpálená raketa na ktorýkoľvek štát západnej hemisféry, Spojené štáty odpovedia protiútokom na Sovietsky zväz."
Predtým konzultoval veci s najbližšími spojencami – s Britániou a s Francúzskom. A Chruščovovi poslal list, v ktorom vyjadril vieru, že sovietsky líder nebude chcieť „úmyselne zavliecť svet do vojny, v ktorej by žiadna krajina nemohla vyhrať a ktorá by mala katastrofálne dôsledky pre celý svet vrátane agresora".
Cesta ku kompromisu
Nasledujúce dva týždne boli vyvrcholením karibskej krízy aj studenej vojny. Každú chvíľu sa ľudstvo mohlo ocitnúť na pokraji priepasti. Ozbrojenému konfliktu, po ktorom volali horúce hlavy na oboch stranách, sa usilovali predísť diplomati. Do rokovaní vstúpil aj generálny tajomník OSN U Thant. Navrhol, aby Sovieti na tri týždne zastavili dodávky zbraní na Kubu a aby Američania odvolali jej morskú blokádu.
V ten istý deň, 24. októbra, na mimoriadnom zasadnutí Bezpečnostnej rady OSN vznikla slovná prestrelka medzi zástupcami USA a ZSSR o dôkazoch sovietskej vojenskej prítomnosti na Kube. Do zasadacej siene vošli Američania s leteckými snímkami inštalácie rakiet, ktoré dovtedy nezverejnili. A všetko bolo jasné.
Čítajte viac Happy Birthday, Mr. President! Kennedy by mal 100 rokov
O tri dni neskôr dve sovietske rakety zasiahli americké prieskumné lietadlo U-2 nad Kubou. Údajne sa to stalo bez súhlasu Plijeva, ktorý bol v tom čase „nedosiahnuteľný", o zostrelení preto rozhodol jeho zástupca. Pilot v troskách stroja zahynul. Chruščov zúril: „To sa nemalo stať!" kričal na generálov. Svojmu synovi Sergejovi neskôr povedal: „V tom okamihu som sa utvrdil v presvedčení, že rakety treba z Kuby vyviezť."
Nakoniec sa kompromis našiel. Navyše taký, aby obe strany konfliktu vyšli z neho bez straty tváre. Pristúpili na vzájomné ústupky bez toho, aby ich oficiálne priznali. Sovieti to mali ťažšie, lebo Castrovi sa zapáčila predstava, že Kuba bude vlastniť aspoň taktické jadrové zbrane, ale aj tie sa napokon podarilo Sovietom z ostrova dostať. USA na revanš stiahli svoje rakety z Turecka. Časom ich nahradili rakety na ponorke v Stredozemnom mori.
Za šesť desaťročí, ktoré odvtedy uplynuli, sa všeličo zmenilo. Zbraňové systémy i komunikačné možnosti. Spojené štáty a Rusko sa však znovu nachádzajú v stave studenej vojny.
Putin sa nedávno vyjadril, že ak USA neposkytnú Rusku písomné záruky bezpečnosti, Moskva odpovie „vojensko-technickými" opatreniami. Akými? Vraj sa ešte poradí s vojenskými expertmi. Vasilij Kašin, jeden z nich, si myslí, že Rusko nepotrebuje budovať nákladné raketové základne vo Venezuele. Stačilo by jej, keby sa s tamojšou ústretovou vládou dohodla na prenájme hlbokomorského prístavu pre ruské ponorky prešpikované najmodernejšími raketami a prípadne jedného letiska pre diaľkové strategické bombardéry Tu-160.
Aká by bola odpoveď z USA? Rozhodná – už zaznelo stadiaľ. A svet by sa znovu ocitol v kríze, možno ešte v horšej ako pred 60 rokmi.