Prečo sú mnohým Slovákom bližší Rusi ako Ukrajinci

Bežnému Slovákovi sa rozum zastavuje nad rusko-ukrajinskou krízou. Nerozumie najmä nevraživosti medzi Rusmi a Ukrajincami. Je to sčasti aj pochopiteľné. Ukrajina mu splýva s Ruskom a Ukrajinci s Rusmi. Asi tak, ako splývajú Rusom alebo Ukrajincom Slováci s Čechmi. Všetko má svoju históriu: dávnu, novšiu i najnovšiu.

21.02.2022 06:00
Stalin Foto:
Obdivovatelia Stalina s jeho portrétom. Rusifikácia a tzv. etnická integrácia napredovali míľovými krokmi najmä počas vlády šéfa Kremľa, ktorý vládol v rokoch 1922 - 1953.
debata (302)

Pozorovateľovi zvonku, ktorý nepozná tunajšie špecifiká, pripadá možno čudné, že Slovákom sú bližší zemepisne ďalekí Rusi, a nie bezprostredne susedia Ukrajinci. Alebo že mnohí Slováci drukujú skôr Ruskej federácii alebo ruskojazyčnému Donbasu ako ostatnej Ukrajine. Veď od slovensko-ukrajinskej hranice do Moskvy meria cesta takmer 2 600 km a do Donecka 1 540 km, kým do Kyjeva 820 km a napríklad do Ľvova len 270 km.

Veľa ľudí na Slovensku žije v presvedčení, že aj vo Ľvove a v Kyjeve žijú prevažne Rusi. „Čím sa líšia Ukrajinci, ktorí u nás pracujú na niekoľkých stavbách, od Rusov, veď ešte aj hovoria s nami po rusky?“ pýtal sa jeden môj známy zo Záhoria, ktorý sa s týmito gastarbeitermi dal do reči.

Mimochodom, podľa niektorých sociologických výskumov z ostatných rokov časť oslovených prejavuje obavy, že Ukrajinci, ktorí v čoraz väčších počtoch prichádzajú, respektíve sa sťahujú na Slovensko za prácou, pripravujú o ňu domácich uchádzačov. Nehovoriac už o najnovšom strachu zo státisícov ukrajinských utečencov v prípade ozbrojeného konfliktu medzi Ukrajinou a Ruskom.

V povedomí starších generácií Slovákov sa pojem Ukrajinec spája s pojmom banderovec. Tak po druhej svetovej vojne volali príslušníkov Ukrajinskej povstaleckej armády (UPA), ktorí v boji proti boľševikom kolaborovali s nacistami. Po porážke Nemecka sa prebíjali cez slovenské územie na Západ a niektoré ich oddiely pritom lúpili a dopúšťali sa aj horších zločinov na civilnom obyvateľstve. Československá armáda proti nim nasadila jednotky regulárnej armády.

Tri roky predtým sa na potláčaní Povstania podieľala aj divízia SS Galizien (Halič). Tvorili ju zväčša ukrajinskí dobrovoľníci, ktorým velili nemeckí dôstojníci. Zákerne sa do slovenských dejín zapísali najmä jej dve bojové skupiny Wildner a Wittenmayer. Obe sa zúčastnili aj záverečnej ofenzívy proti povstalcom a potom sa zapojili do protipartizánskych akcií v horách.

„Príslušníci oboch skupín sa dopúšťali teroru a represálií vrátane vrážd, vypaľovania dedín a osád,“ približuje historik Stanislav Mičev. Na Slovensku je o to ťažšie pochopiť, že v Kyjeve, vo Ľvove či v ďalších mestách sa od vyhlásenia samostatnosti Ukrajiny pravidelne konajú zrazy veteránov tejto divízie. A že sú tam oslavovaní aj predstaviteľmi štá­tu…

Treba však pripomenúť, že Slováci sa v tej strašnej vojne zúčastnili okupácie Ukrajiny po boku nemeckej armády, pričom ubližovali aj civilistom. Ďalej aj to, že pri oslobodzovaní našej vlasti od nemeckých okupantov bojovali v radoch Červenej armády aj desaťtisíce Ukrajincov. V niektorých jednotkách ich bolo iba o niečo menej ako Rusov. Medzi príslušníkmi 1. Československého armádneho zboru ich bolo dokonca viac ako Slovákov.

Žeby aj vtedy boli Ukrajinci na nerozoznanie od Rusov?

Bezbrehé porušťovanie

Spomínam si na svoju služobná cestu do Kyjeva v apríli 1994. Ukrajina bola už tretí rok suverénnym štátom a zápasila s mnohými detskými chorobami rastu. Na tlačovom oddelení ministerstva zahraničného obchodu som mal kamaráta Vasiľa, rodáka zo Zakarpatskej oblasti. Spýtal som sa, čo ich najviac zamestnáva. „Takmer všetci sa učíme cudzí jazyk a ide to ťažko.“ „Ktorý jazyk, angličtinu?“ pýtam sa ďalej. „Ale kdeže, ukrajinčinu!“ Pomyslel som si, že žartuje, ale hovoril to celkom vážne.

Sovietsky režim za bezmála 70 rokov svojej existencie poruštil značnú časť Ukrajincov. Rusifikácia a tzv. etnická integrácia napredovali míľovými krokmi najmä za vlády Stalina. Kto sa protivil tejto politike, vyhlásili ho za buržoázneho nacionalistu a poslali čo najďalej: na Sibír alebo až na Ďaleký východ. Kým v roku 1926 sa k ruskej národnosti na Ukrajine hlásilo 12 percent obyvateľov, v roku 1970 to bolo už 32 percent. Podľa výskumov z konca osemdesiatych rokov 20. storočia tam ruský jazyk označilo za materinský 45 percent opýtaných (ukrajinský 53 percent).

Významne k tomu prispievala aj vnútorná migrácia obyvateľstva v rámci ZSSR za novými pracovnými príležitosťami. Na Ukrajinu sa každoročne sťahovali tisíce pracovníkov (aj s rodinami) z Ruska a ďalších zväzových republík, ktorí sa mohli s domácim obyvateľstvom dorozumievať iba po rusky.

Vo väčšine škôl sa vyučovalo po rusky, ukrajinský jazyk patril medzi voliteľné predmety, na ďalších školách sa iba niektoré predmety vyučovali v ukrajinčine. V najvyšších štátnych a straníckych inštitúciách sovietskej Ukrajiny nebolo počuť ukrajinčinu, dokonca v ukrajinskej Akadémii vied bola popoluškou. „Pre väčšinu Ukrajincov žijúcich v mestách bola ukrajinčina len kuchynskou rečou, rozprávali ňou iba doma, v práci a na verejnosti používali ruštinu,“ upozorňuje historička z Kyjevskej univerzity Marija Parachinová.

Sovietsky režim za bezmála 70 rokov svojej existencie poruštil značnú časť Ukrajincov.

S tým sa viaže ďalšia spomienka na vôbec prvú moju novinársku cestu do Kyjeva v roku 1977. Tešil som sa, že si konečne "naživo“ vyskúšam svoju školskú ukrajinčinu v jej prirodzenom prostredí. V dvojmiliónovom hlavnom meste Ukrajiny mi však oslovení ľudia odpovedali zásadne po rusky. Až v kníhkupectve Ukrajinskaja kniga (!) sa jedna predavačka dala so mnou do reči po ukrajinsky. Možno som pomýlil okoloidúcich nezvyčajným prízvukom. Až neskôr som sa dozvedel, že sovietski ľudia boli naučení komunikovať s cudzincami len po rusky.

V redakcii kyjevského večerníka, ktorý vychádzal v ruštine s prílohou v ukrajinskom jazyku, mi kolegovia poradili, kde si môžem vypočuť írečitú ukrajinčinu: na hlavnom trhovisku, kde ponúkajú svoj tovar babky z vidieka.

„Keby Sovietsky zväz vydržal ešte takých 40 až 50 rokov, tak sovietsky národ by bol pre svet rovnakou samozrejmosťou ako národ americký,“ povedal po rozpade ZSSR uznávaný ruský historik a disident Roj Medvedev.

Považovaní za „Malorusov“

Málo sa vie, že prvým Slovákom, ktorý označil ukrajinčinu za samostatný jazyk, bol slavista a jazykovedec Pavol Jozef Šafárik. Bolo to počas Slovanského zjazdu v Prahe v revolučnom roku 1848. V tom čase väčšina ukrajinského územia patrila do cárskeho Ruska a západné oblasti do Rakúsko-Uhorska. Cárska vláda považovala Ukrajincov za „Malorusov“ a ukrajinčinu za dialekt ruštiny. „Malorusov“ chcel cár stoj čo stoj poruštiť a mal v tom podporu ruských slovanofilov. Minister vnútra Piotr Valujev podpísal tajný obežník, ktorým zakazoval vydávanie vedeckých, náboženských, a predovšetkým pedagogických publikácií v ukrajinčine.

Most pre chodcov ponad rieku Už v Užhorode.... Foto: SHUTTERSTOCK
most, Užhorod Most pre chodcov ponad rieku Už v Užhorode. Toto mesto, ktoré kedysi patrilo do Československa, sa po druhej svetovej vojne stalo súčasťou Sovietskeho zväzu.

Slovenskí národovci si cárske Rusko zväčša idealizovali. Ľudovít Štúr v spise Slovanstvo a svet budúcnosti označil Západ za mravne skazený a Rusku pripisoval "poslanie a právo rozmetať všetky slovanské separatistické tendencie a nárokovať si hegemóniu v celej rodine slovanských národov“.

Niektorí predstavitelia českého národného obrodenia sa v tomto ohľade líšili od slovenských buditeľov. Napríklad Štúrov vrstovník Karel Havlíček Borovský upozornil na obrátenú stranu slovanskej vzájomnosti: na hrozbu „veľkoruského“ šovinizmu. "Kým nebude odčinená krivda spáchaná na Ukrajine, nie je možný ozajstný európsky mier a slovanské porozumenie,“ napísal.

Neskôr aj Svätozár Hurban Vajanský (ďalšia významná postava novodobých slovenských dejín) bol veľký rusofil. Cárske Rusko považoval za „veľké dubisko“, o ktoré sa malým slovanským národom bolo treba oprieť, ak chceli prežiť. Vtedajšej generácii slovenských rusofilov však išlo podľa historičky Daniely Kodajovej skôr o formu protestu proti vtedajším uhorským pomerom (maďarizácii, národnostnému útlaku) ako o politické smerovanie. Nosili ruské brady, čítali ruské knihy, písali do ruských časopisov, pili ruský čaj… a to bolo tak asi všetko.

Ukrajinskej kultúre sa venovali podstatne menej ako českí panslávi. Je napríklad príznačné, že prvé české vydanie Kobzara od ukrajinského barda Tarasa Ševčenka vyšlo v češtine už v roku 1876. Vajanský ho ešte aj v roku 1911 charakte­rizoval ako „maloruského básnika“. Prvé slovenské preklady súborného diela tohto otca ukrajinskej literatúry sa objavili až v polovici 20. storočia.

Nikita Chruščov Čítajte viac Ako Chruščov strkal ježa do amerických nohavíc

Ukrajinci mali bližšie k Čechom

Mnohí Slováci privítali októbrovú revolúciu a zrod boľševického Ruska. Málokto však registroval, že na troskách ruského impéria vznikla v januári 1918 aj samostatná Ukrajinská ľudová republika. A už po roku samostatnosti vo februári 1919 boľševici so zbraňou dobyli Kyjev.

Ukrajina sa zmietala v chaose. Jej územie neskôr rozdelili medzi Poľskú republiku (Halič a Volyň) a sovietske Rusko (južné aj východné oblasti). Práve na juhu a na východe dnes žije najviac ľudí, ktorí sa hlásia k ruskej národnosti (takmer štvrtina obyvateľov Ukrajiny). Zakarpatská oblasť, ktorá predtým patrila do Uhorska, pripadla na základe parížskych mierových zmlúv Československej republike.

Takmer 100-tisíc Ukrajincov vtedy emigrovalo smerom na západ, nie však na Slovensko, ale do Čiech a na Moravu, kde im prezident Tomáš G. Masaryk poskytol veľkorysé útočisko. V Prahe vznikla Ukrajinská slobodná univerzita, našli tam nový domov mnohí ukrajinskí umelci a vedci z porevolučnej emigrácie.

Česi, a nie Slováci, zohrávali hlavnú úlohu aj pri povznesení Podkarpatskej Rusi, ktorá pred pripojením k Československu patrila medzi najzaostalejšie regióny v Európe. V medzivojnovom období sa tam usadili stovky českých učiteľov, úradníkov a ďalších zamestnancov štátnej správy aj s rodinami. Možno práve odvtedy sú Česi Ukrajincom bližší ako Slováci.

Slováci však ľudí na druhej strane Karpát nikdy ako Ukrajincov nevnímali. Boli pre nich karpatskými Rusínmi, veľmi podobnými východoslovenským Rusínom, s ktorými po stáročia žili v bezprostred­nom styku.

Po druhej svetovej vojne sa Podkarpatská Rus stala Zakarpatskou oblasťou sovietskej Ukrajiny a súčasťou Sovietskeho zväzu. Od Slovenska a ČSR ju oddelila takmer nepriedušná štátna hranica. Je však zaujímavé, že zatiaľ čo za ňou prebiehalo porušťovanie, v slovenských lokalitách s prevažne rusínskym obyvateľstvom sa po roku 1948 začala intenzívna ukrajinizácia národnostného školstva. A ďalší paradox: v roku 1950 rozhodol nový režim o likvidácii gréckokatolíckej cirkvi, ktorá mala najviac farností práve na východnom Slovensku.

Podľa výskumov ruskej religionistky Marie Snegovovej „práve táto cirkev spájajúca pravoslávny (východný) obrad a liturgický jazyk s vládou rímskeho pápeža bola zárukou zachovania ukrajinskej identity od roku 1596 a teda od Brestskej únie“. Aký bol v Československu dôvod likvidácie uniatov, čiže členov cirkvi východného obradu? Ich zákaz činnosti na sovietskej Ukrajine. Vraj počas vojny kolaborovali s hitlerovcami.

Pokus nahradiť uniatskú cirkev pravoslávnou, orientovanou na moskovský patriarchát, však nevyšiel. V roku 1968 ju musel štát povoliť. A po roku 1989 sa mnohí slovenskí Ukrajinci začali hlásiť k rusínskej národnosti. Podľa sčítania z minulého roku žije na Slovensku takmer 2,5-krát viac Rusínov ako Ukrajincov. Mimochodom, ukrajinský štát rusínsku národnosť naďalej neuznáva. Ako to asi môžu vnímať tunajší Rusíni?

Lenin, socha Čítajte viac Zánik Sovietskeho zväzu prekvapil najmä znalcov tejto ríše

Dve vetvy jedného národa?

Šéf Kremľa Vladimír Putin je presvedčený, že Rusi a Ukrajinci sú dve vetvy jedného národa. Vlani o tom dokonca napísal a uverejnil zásadnú stať. V zmysle, že sú svojbytné, majú svoje veľmi príbuzné jazyky a nárok na vlastnú štátnosť; ale je to jeden národ a basta.

Kedysi niečo podobné hlásal Masaryk, zaviedol dokonca pojem „československý národ". Rýchlo sa ukázalo, že to robil z taktických dôvodov, aby západným mocnostiam zdôvodnil vznik spoločného štátu: štátotvorný národ musel počtom prevyšovať najväčšie národnostné menšiny. Ideológia čechoslovakizmu však neskôr priniesla viac škody ako osohu a niektorí historici ju považujú za jednu z príčin krachu prvej republiky.

Putin nenašiel so svojou „teóriou“ jedného národa pochopenie nielen na Ukrajine, ale ani v Rusku, kde mu oponovali viacerí znalci tejto problematiky. Veď nestačí, aby niektoré národy mali spoločnú históriu alebo príbuzné jazyky, veľmi dôležité sú ich politické, kultúrne, konfesionálne a ďalšie tradície. Spoločnú históriu mali Slováci s Maďarmi aj s Čechmi. Niektoré národy, napríklad Nemci a Rakúšania, hovoria fakticky jedným jazykom, no dnes existujú ako svojbytné národy s vlastnou štátnosťou.

V školách počas socializmu kedysi učili, že Rusi a Ukrajinci sú bratské národy. Ako Slováci a Česi. „Som za priateľstvo slovanských národov, ale bez ich rozlišovania na starších mladších bratov,“ hovorieval významný slavista Mikuláš Nevrlý (zomrel pred tromi rokmi vo veku 105 rokov), ktorý vyrástol na Ukrajine. Tvrdil, že to vedie len k nadradenosti jedných a podradenosti druhých.

Na záver mi nedá nespomenúť ešte osobný zážitok z rokov 1980 – 1983. Z moskovskej ašpirantúry. Na internáte bývali budúci kandidáti vied a riadiace kádre z celého Sovietskeho zväzu i z krajín východného bloku. Rusi a Ukrajinci vychádzali pomerne priateľsky, ale len kým si dobre nevypili. V mnohých sa prebudili staré resentimenty a začali sa urážať. Navzájom si nadávali do „chocholov“ a „moskaľov“. Ak sa niečo také dialo vo vysokoškolskom prostredí, ako to asi mohlo vyzerať inde? Totalita držala nacionalizmus i šovinizmus pod pokrievkou, len čo sa však trochu uvoľnili pomery, začal hrniec kypieť. Prejavilo sa to už počas Gorbačovovej perestrojky.

Staré krivdy či animozity sa zvyknú naplno prejaviť najmä v krízových situáciách. A spravidla v sprievode nových krívd, po ktorých nasledujú ešte väčšie animozity. Práve sme toho svedkami východne od hraníc Slovenska.

© Autorské práva vyhradené

302 debata chyba
Viac na túto tému: #Rusko #Vladimir Putin #Ukrajina #vojna na Ukrajine
Flowers