Veľké vojny sa začínali malými incidentmi

Malej vojne predchádza obvykle prestrelka na štátnej hranici alebo nejaká iná provokácia vo vnútrozemí. Niekedy ide o drobnosť, ktorú vojnoví štváči dokážu svojou propagandou nafúknuť do nevídaných rozmerov. Nuž a lokálne konflikty môžu prerásť aj do veľkej vojny. Dejiny sú plné podobných príkladov.

26.02.2022 06:00
tank, Afganistan, vojna Foto:
Moska vtrhla do Afganistanu v roku 1979. Na viacerých miestach sa tam doteraz stále nachádzajú zničené sovietske tanky.
debata (4)

Dávno v stredoveku, keď ešte na území dnešného severného Talianska existovali mestské štáty, sa medzi dvoma z nich schyľovalo k vážnemu konfliktu. Modena a Bologna sa preli o to, kto obsadí pápežský stolec. Jedným z kandidátov bol vládca Modeny. Hľadala sa iba zámienka, aby súperiace strany prešli od slov k zbraniam.

„Dôvod“ sa napokon našiel. Jednej jesennej noci v roku 1325 sa niekoľkí modenskí vojaci prikradli k hlavnej studni v centre Bologne a ukradli jediné vedro, ktoré slúžilo na naberanie vody. Keď to Bolončania zistili, označili krádež sa urážku a žiadali vrátiť vedro na jeho miesto. Modena to odmietla a 15. novembra 1325 sa armády oboch miest stretli v bitke pri Zappoline neďaleko Bologne. Jej vojsko malo síce početnú prevahu, ale prehralo v dôsledku horšej organizácie. Slávne vedro je dodnes vystavené na radnici v Modene.

O štyri storočia neskôr vypukla vojna medzi Anglickom a Španielskom pre jedno odrezané ucho. V roku 1731 zadržala španielska námorná hliadka britskú obchodnú loď a jej kapitána Richarda Jenkinsa obvinila z pašeráctva. Na výstrahu ostatným pašerákom mu potupne odrezali ucho, čom informoval britskú vládu.

Prípad sa dostal pred britský parlament až o sedem rokov, ale v najvhodnejšom čase. Poslúžil totiž ako dôvod na vyhlásenie vojny Španielsku. Samozrejme, o Jankinsovo ucho išlo pritom až v poslednom rade. Nasledujúcich takmer desať rokov sa bojovalo o španielske kolónie v Karibiku.

V karibskej oblasti sa v apríli 1898 strhol konflikt medzi USA a Španielskom. Išlo o Kubu, ktorá práve bojovala za svoju nezávislosť. Dva mesiace predtým Američania vyslali do Havany vojnový krížnik Maine. Jeho úlohou bolo chrániť občanov USA na ostrove. Ale 15. februára došlo na lodi v havanskom prístave k nečakanej explózii, pri ktorej zahynulo 226 námorníkov. Príčiny výbuchu dodnes ostávajú záhadou. Spojené štáty obvinili Španielsko, druhá strana tvrdila, že USA využili explóziu na vojenskú intervenciu.

V tejto súvislosti sa traduje historka spojená s vydavateľom bulvárnych novín Williamom R. Hearstom. Krátko pred incidentom v prístave vyslal na Kubu reportéra Frederica Remingtona, aby informoval o nadchádzajúcej vojne. Po príchode na ostrov Hearstovi telegrafoval: „Všade pokoj. Nikde žiadne problémy. Tu vojna nebude." Hearst mu mal obratom odpovedať: „Vy sa postarajte o obrázky, ja obstarám vojnu."

Dobre vyzbrojené a na vojnu nachystané Nemecko tlačilo na svojho spojenca, aby využil príležitosť a vypovedal Srbsku vojnu.
Dušan Kováč, historik

Neskôr sa vraj Hearst v spoločnosti chvastal, že vojnu o Kubu odštartoval on. Seriózni bádatelia o tom síce pochybujú, historici americkej tlače Michael Emery a George Bailey však upozorňujú, že Hearst vojnové konflikty priam vyhľadával, lebo ich považoval za skvelé príležitosti na zvýšenie predaja novín. Je nespochybniteľným faktom, že Hearstove tlačoviny New York Journal a Chicago Tribune sa výrazne pričinili o nárast vojnových nálad v USA. Napokon, ako tvrdil americký senátor Hiram Johnson, tak „prvou obeťou vojny je pravda."

Pražská defenestrácia

Tridsaťročnej vojne pred vyše 400 rokmi predchádzal miestny incident v Prahe. Na Hrad vtrhla delegácia českých stavov a vyhodila z okien dvoch cisárskych úradníkov. Nič strašné sa im nestalo, lebo dopadli na kopu hnoja. Pražská defenestrácia sa však navždy zapísala do historických análov. Spočiatku sa zdalo, že zostane iba pri tomto incidente a konflikt stúpencov a odporcov arcivojvodu Ferdinanda neprekročí hranice Čiech. Veď to vtedy aj označili za „českú vojnu". Jej plamene však po dvoch rokoch preskočili na sever Európy a potom i na juh.

Tridsaťročná vojna prepísala politickú mapu kontinentu a vyžiadala si obrovský počet obetí. Počet obyvateľov klesol Nemecka z 21 miliónov na 13 miliónov. A nielen to. „Znásilňovanie, ktoré páchali španielski, švédski, chorvátski, flámski a francúzski vojaci, celkom zmenilo rasové zloženie národa. Nemecká kultúra sa ocitla v takom traumatickom stave, že výtvarné umenie aj literatúra sa celkom prispôsobili cudzím, predovšetkým francúzskym vzorom,“ píše britský historik Norman Davies.

Netreba pritom zachádzať až do stredoveku. Stačí si pripomenúť predohru prvej svetovej vojny. Povestnou iskrou globálneho požiaru bol atentát srbských ultranacionalistov na následníka rakúsko-uhorského trónu, arcivojvodu Františka Ferdinanda D'Este v Sarajeve. Na začiatku leta 1914 bola Európa už takpovediac tehotná veľkou vojnou. Predchádzalo jej niekoľko ozbrojených konfliktov na Balkáne. Hľadal sa len dôvod, aby bolo možné pripraviť verejnú mienku na čosi väčšie. Veď čo tvrdil nemecký železný kancelár Otto von Bismarck? „Beda tomu štátnikovi, ktorému sa nepodarí nájsť také zdôvodnenie vojny, ktoré si zachová svoj význam aj po nej,“ zdôrazňoval.

Keď v roku 1864 zabili v Mexiku cisára Maximiliána, brata Františka Jozefa II., pre rakúskeho panovníka to ešte nebol dôvod vyhlasovať vojnu Mexiku. A nepovažoval za nevyhnutné vypovedať vojnu Taliansku v roku 1898, keď anarchista Luigi Lucheni usmrtil cisárovnú Alžbetu prezývanú Sissi (Františkovu manželku a Ferdinandovu tetu). Smrť následníka trónu o 16 rokov neskôr sa však javila ako vhodná zámienka. Vojnychtivým politikom vo Viedni ostávalo už len vnuknúť túto ideu staručkému panovníkovi.

Stalin Čítajte viac Prečo sú mnohým Slovákom bližší Rusi ako Ukrajinci

Podľa historikov by 84-ročný cisár sotva vyzýval svoj ľud do boja, keby ho k tomuto rozhodnutiu nedohnali jastrabi vo vláde i v generálnom štábe. Navyše mali podporu nemeckého cisára a pruského kráľa v jednej osobe Wilhelma II. „Dobre vyzbrojené a na vojnu nachystané Nemecko tlačilo na svojho spojenca, aby využil príležitosť a vypovedal Srbsku vojnu,“ hovorí Dušan Kováč z Historického ústavu SAV.

Celý mesiac (až do 28. júla 1914) prebiehali horúčkovité diplomatické rokovania. Ale aj vojnové štvanie v médiách a na verejných zhromaždeniach. Pravda, nezaháľali ani stúpenci mieru, hoci ich bolo počuť menej. Napríklad uhorský premiér István Tisza bol proti vojne so Srbskom. Obával sa, že porážkou Srbov a pripojením Srbska k habsburskej ríši sa v nej zvýši už beztak vysoký podiel Slovanov (podľa sčítania ľudu z roku 1910 tvorili viac ako 40 percent obyvateľstva v Uhorsku, viac ich malo iba ruské impérium).

Rakúskych jastrabov poháňali zase obavy zo srbskej rozpínavosti. Počas dvoch balkánskych vojen (1912 – 1913) Srbsko zdvojnásobilo svoje územie na úkor Osmanskej ríše pripojením Mecedónska a Kosova. Na rade mala byť Čierna Hora a zvýšený apetít srbských nacionalistov nachádzal podporu v Rusku.

V sobotu 28. júla 1914 vyhlásilo Rakúsko-Uhorsko vojnu Srbsku. Medzitým sa Rusko postavilo na podporu Srbska a vyhlásilo mobilizáciu. Nemecko ho najprv vyzvalo, aby s povolávaním záloh prestalo a keď sa tak nestalo, vyhlásilo 1. augusta Rusku vojnu.

A čo Londýn? Už 29. júla oznámil minister zahraničia Edward Grey, že Británia zachová v konflikte neutralitu iba dovtedy, kým doňho nebude zavlečené Francúzsko.

Nemci sa nezapreli a už 3. augusta vyhlásili vojnu Francúzsku. Ako zámienku použili vymyslený incident na hraniciach. Odpoveď z Londýna nedala na seba dlho čakať. A rinčala zbraňami. Veľká vojna sa mohla začať. Vtedy ešte nikto nepredpokladal, že potrvá dlhšie ako štyri roky a vyžiada si 9 miliónov mŕtvych vojakov (ďalších 20 miliónov bolo potom natrvalo zmrzačených).

Hoaxy a provokácie

Druhej svetovej vojne predchádzalo fingované prepadnutie rozhlasového vysielača v sliezskom meste Gliwice (vtedy patrilo do Nemecka, dnes do Poľska). Akciu naplánoval na osobný rozkaz Hitlera šéf Hlavného úradu ríšskej bezpečnosti Reinhard Heydrich. Jeho muži, esesáci prezlečení do poľských uniforiem, vtrhli 31. augusta 1939 večer do miestnosti vysielacích technikov. Najprv strieľali do stropu, potom si od technikov vyžiadali mikrofón, ktorým táto retranslačná stanica obvykle oznamovala do rozhlasového štúdia v Breslau (dnes Wroclaw) prerušenie vysielania signálu kvôli búrke.

Fingované prepadnutie rozhlasového vysielača v... Foto: SHUTTERSTOCK
Reinhard Heydrich, Heinrich Himmler Fingované prepadnutie rozhlasového vysielača v sliezskom meste Gliwice v roku 1939 na Hitlerov rozkaz naplánoval Reinhard Heydrich (v strede). Vľavo je ďalší nacistický pohlavár Heinrich Himmler.

„Pozor, tu sú Gliwice, stanica je v poľských rukách." Len toľko odvysielal jeden z esesákov z pripraveného „vyhlásenia o začatí povstania sliezskych Poliakov", lebo vysielač mal vzápätí poruchu. Aby toho nebolo málo, esesáci zastrelili pri vchode do vysielača nemeckého občana poľského pôvodu Franciszka Honioka. Stačilo to, aby Hitler získal zámienku na vypovedanie vojny.

Führer sa predtým tváril, že mu ide iba o mesto Gdansk s jeho väčšinou nemeckým obyvateľstvom a o Poľský koridor, čiže o poľské územie, ktoré oddeľovalo Východné Prusko od zvyšku nemeckého teritória. A že je prístupný skôr dohode, ako použitiu sily pri presadzovaní územných požiadaviek.

Na druhý deň po provokácii v Gliwiciach však Nemecko zaútočilo na Poľsko zo vzduchu i po zemi pozdĺž celej spoločnej hranice. Útok z juhu podporilo ako jediný spojenec Hitlera ľudácke Slovensko. O tri dni vypovedali Nemecku vojnu Británia a Francúzsko. Ich vlády ešte pred rokom mylne predpokladali, že Hitler sa nasýti, keď mu predhodia Sudety a potom i celé Čechy a Moravu. Potvrdila sa stará pravda, že vojny začínajú politici, nie vojaci. Do dvoch týždňov Poľsko padlo a rozdelili si ho Hitler so Stalinom. Druhá svetová vojna potom trvala päť rokov a zomrelo v nej vyše 70 miliónov ľudí, z toho 47 miliónov civilistov.

Po tejto apokalypse sa všeličo zmenilo, základné atribúty útočnej vojny sa však zachovali. Svedčí o tom aj tzv. incident v Tonkinskom zálive, ktorý 2. augusta 1964 odštartoval vyše 10 rokov trvajúcu nevyhlásenú vojnu v juhovýchodnej Á­zii.

Vláda prezidenta USA Lyndona Johnsona tvrdila, že incident vyvolali severovietnamské torpédové plavidlá streľbou na americký torpédoborec. Z neskôr zverejnených dokumentov Národnej bezpečnostnej agentúry však vyplynulo, že išlo o falošné informácie.

Ako prvý opísal skutočnú situáciu americký publicista David Wise ešte v roku 1973. Podľa neho žiadne severovietnamské lode neútočili. „Náš torpédoborec strieľal na prízraky, nebolo tam nič len temné more," vypovedal jeden z amerických pilotov zapojených do akcie. A Johnson v jednej súkromnej debate priznal, že „pokiaľ vie, tak námorníctvo strieľalo na veľryby". Američania potom prišli vo vietnamskej vojne o 58-tisíc vojakov, straty Vietnamcov (vrátane civilistov) sa odhadujú na dva milióny.

Ozbrojený konflikt po vpáde sovietskej armády do Afganistanu v roku 1979 trval tiež takmer 10 rokov napriek pôvodnej predstave Moskvy, že tam „obmedzený kontingent vojska" zotrvá len dva týždne. Formálnym dôvodom pre vyslanie armády bolo „poskytnutie internacionálnej pomoci spriatelenému afganskému ľudu na základe žiadosti jeho vlády".

V skutočnosti pri invázii išlo o výmenu politického vedenia v Kábule, ktoré malo síce so Sovietskym zväzom zmluvu o priateľstve a spolupráci, ale Moskve sa zdalo príliš proamerické. Podľa ruského historika Vladimira Snegireva Kremeľ podozrieval prezidenta Hafizulláha Amína zo spolupráce so CIA, lebo kedysi študoval v USA a do vysokých funkcií dosadzoval svojich príbuzných a známych, ktorí takisto študovali v amerických školách.

Vojna sa začala operáciou špeciálnej jednotky výsadkárov, ktorí obsadili prezidentský palác a Amína zavraždili. Sovieti ho nahradili Babrakom Kamralom, mimochodom, bývalým afganským veľvyslancom v Československu. Nasledovali boje s opozičnými vojskami, ktoré trvali až do polovice roku 1989. Oficiálne priznané straty na sovietskej strane boli vyše 15-tisíc padlých a okolo 11-tisíc ťažko zranených. Odhady na afganskej strane sa začínajú od 670-tisíc obetí, zväčša išlo civilistov.

Lenin, socha Čítajte viac Zánik Sovietskeho zväzu prekvapil najmä znalcov tejto ríše

Zbabelý útek od vnútorných problémov

Po druhej svetovej vojne sa chvíľu zdalo, že vo svete zavládne trvalý mier. Vypukla však studená vojna, ktorá miestami nadobúdala veľmi horúce podoby. Pravda, ďalšie vojnové konflikty sa už väčšinou zaobišli bez ich formálneho vypovedania, čo bol prípad aj kórejskej a vietnamskej vojny. Dokonca sa pre tieto konflikty prestalo používať označenie vojna. Štáty ich čoraz častejšie riešili nie nasadením regulárnych armád, ale „vojenských misií" či „mierových síl“, prípadne prostredníctvom hybridných útvarov.

Britský historik Mark Harrison, ktorý skúma najmä ekonomické aspekty vojen, prichádza k záveru, že medzištátnych ozbrojených konfliktov by bolo menej pri stabilite hraníc. Je to logické, lebo v takom prípade by bolo menej aj územných nárokov.

Veľa vojen však býva výsledkom úsilia štátov získať prístup k zdrojom energie alebo k novým odbytiskám tovaru. Navyše, medzištátna vojna odpútava pozornosť od neriešených vnútroštátnych problémov. „Je to len zbabelý útek od problémov mierovej doby," napísal kedysi o vojne spisovateľ Thomas Mann.

Kto najčastejšie viedol vojny v rokoch 1870 – 2001

  • Rusko (vrátane Sovietskeho zväzu): 219 konfliktov
  • USA: 161 konfliktov
  • Čína: 151 konfliktov
  • Británia: 119 konfliktov
  • Irán: 112 konfliktov
  • Nemecko: 102 konfliktov
Zdroj: Correlates of War

© Autorské práva vyhradené

4 debata chyba
Viac na túto tému: #vojna #Reinhard Heydrich #invázia do Afganistanu
Flowers