Rôzne predpovede o možnom rozpade Ukrajiny sa objavili už pred siedmimi rokmi. Vo februári 2015 musela ukrajinská armáda po niekoľkomesačných bojoch s doneckými a luhanskými separatistami o Debaľcevo v Donbase (tzv. debaľcevský kotol) z tejto oblasti ustúpiť.
Už predtým Ruská federácia anektovala ukrajinský polostrov Krym. Začalo sa špekulovať, že Rusko sa pokúsi postupne rozobrať si Ukrajinu po kúskoch.
Na Západe sa našli experti, ktorí dokonca zastávali názor, že bez Donbasu, Krymu a prípadne ešte jednej provincie by sa zvyšok Ukrajiny mohol rozvíjať demokratickejšie, pokojnejšie a prosperovať. Patril medzi nich napríklad Alexander John Motyl, profesor politológie na Rutgersovej univerzite v USA. „Donbas je ekonomická čierna diera, len odčerpáva zdroje Ukrajiny a zaťažuje jej rozpočet. Spolu s Krymom tam väčšinu majú proruské politické strany a obyvateľstvo je za dôslednú integráciu s Ruskom." povedal ešte pred anexiou Krymu a vznikom dvoch samozvaných republík v Doneckej a Luhanskej oblasti.
Ruský politik Vladimir Žirinovskij vtedy tvrdil, že rozdiely medzi východom a západom Ukrajiny môžu prerásť do občianskej vojny, preto bude lepšie, keď sa rozdelia: „Sú to predsa dva rozdielne národy. Na jednej strane Rusi a ruskojazyční Ukrajinci, na druhej strane ,západníci', ktorí kedysi žili v Rakúsko-Uhorsku."
Riaditeľ Ústavu politických štúdií v Moskve politológ Sergej Markov prišiel pred dvomi rokmi s nápadom, že na území Ukrajiny by sa mohli vytvoriť až tri štáty: prvý Novorusko na juhovýchode, druhý západná Ukrajina s centrom vo Ľvove, tretí v strede a na severe Ukrajiny (Kyjev, Poltava, Černihiv a iné – územie, nazývané kedysi Maloruskom). Markov vychádzal aj z rozdielneho hlasovania v týchto regiónoch v parlamentných voľbách.
Opozičný ukrajinský politik Jevgenij Murajev, ktorý pred tromi rokmi neúspešne kandidoval v prezidentských voľbách, nevylúčil vlani dokonca rozpad Ukrajiny na štyri časti, čím by sa zopakoval príbeh bývalej Juhoslávie. Podľa Murajeva by sa na tomto delení podieľalo nielen Rusko, ale aj Poľsko, Maďarsko a Rumunsko. „Ide o štáty, ktoré sledujú na Ukrajine vlastné záujmy. Veď inak by etnickým Poliakom, Maďarom a Rumunom žijúcim v priľahlých susedných oblastiach neudeľovali občianstvo, nevydávali pasy a tak štedro nerozdávali peniaze," tvrdil.
Pri podobných prognózach sa ich autori zvyčajne odvolávajú na historické peripetie Ukrajiny, najmä na okolnosti, za akých vznikol prvý nezávislý ukrajinsky štát a za akých sa o tri roky neskôr rozpadol.
Ruská demokracia sa končí tam, kde sa začína ukrajinská otázka.Volodymyr Vynnyčenko, historik a spisovateľ z 20. storočia
Kde sa končí ruská demokracia
Dvakrát v priebehu jedného storočia vznikal samostatný ukrajinský štát. Zakaždým to bolo po zániku impéria: najprv ruského, potom sovietskeho.
Ukrajinská ľudová republika (UĽR) sa začala formovať o rok skôr ako Československá republika. Už vo februári 1917 zmietla prvá ruská revolúcia z trónu cára Mikuláša II. a skoncovala s monarchiou v krajine. Moci sa ujala dočasná vláda na čele s kniežaťom Georgijom Ľvovom, v ktorej však dominoval demokrat Alexander Kerenskij. Najväčším problémom vlády bolo, že vlastne nevládla. Vybíjala sa v nekonečných vnútrokoaličných sporoch, či sa Rusko má, alebo nemá naďalej zúčastňovať prvej svetovej vojny na strane mocností Dohody (Británia a Francúzsko) proti cisárskemu Nemecku a Rakúsko-Uhorsku (tzv. centrálne mocnosti). Boľševici to naplno využívali v revolučnej agitácii proti vojne a za vládu Sovietov.
V situácii faktického bezvládia sa postupne osamostatňovali jednotlivé časti bývalej ruskej ríše. Už v júni 1917 vyhlásilo zvrchovanosť päť gubernií, kde žili prevažne Ukrajinci. Išlo o Volyň, Kyjev, Podolie, Poltavu a Černigov. Reprezentovala ich Centrálna rada Ukrajiny (prvý ukrajinský parlament) a Generálny sekretariát (prvá ukrajinská vláda). Faktickým premiérom sa stal 37-ročný historik a spisovateľ Volodymyr Vynnyčenko. „Na politickej scéne sa objavil revolučný junák s komunistickým manifestom Marxa a Engelsa v jednej ruke a s Kobzarom básnika Tarasa Ševčenka v druhej," napísal o ňom historik Ivan Lysiak-Rudnyckyj.
Ukrajinská historiografia dodnes hodnotí Vynnyčenka ako pomerne kontroverznú politickú postavu. Bol autor programového dokumentu, tzv. prvého univerzálu, v ktorom sa písalo aj toto: „Nechceme sa úplne odtrhnúť od celého Ruska, ale nech ukrajinský národ má na svojom území právo si zariadiť život podľa vlastných predstáv."
Pri rokovaniach s ruskou stranou Vynnyčenko síce vymohol pre oných päť oblastí veľmi širokú autonómiu, ale keď v auguste 1917 žiadal pripojiť k rodiacemu sa štátu ďalšie gubernie s ukrajinským obyvateľstvom (napríklad charkovskú a chersonskú), ktoré patrili medzi najbohatšie, tvrdo narazil. „To sú predsa ruské kraje, to je Novorusko a nie Malorusko," počul na rokovaniach v Petrohrade. Argumenty predstaviteľov vtedajšej ruskej vlády sa veľmi nelíšili od súčasných tvrdení prezidenta Vladimira Putina. Neskôr, keď už Vynnyčenko bol mimo politiky, napísal: „Ruská demokracia sa končí tam, kde sa začína ukrajinská otázka."
Čítajte viac Prečo sú mnohým Slovákom bližší Rusi ako Ukrajinci
Nezávislosť a útok
V novembri 1917 prevzali moc v Petrohrade boľševici. Potom pripravili povstanie v Kyjeve. Generálny sekretariát sa pokúsil zabrániť mu, ale Centrálna rada (parlament) vedená socialistom Mychajlom Hruševským sa postavila za boľševikov, ktorých vojská sa potom z Kyjeva stiahli do Charkova, kde založili Ukrajinskú sovietsku socialistickú republiku.
O dva mesiace neskôr vyhlásila Centrálna rada nezávislosť od Ruska. Nasledoval však útok oddielov Červenej armády, prepukla prvá ukrajinsko-ruská vojna. Územie nazývané Maloruskom sa zmietalo v chaose, v ktorom sa niekedy ťažko orientujú aj historici. Vznikali malé, spravidla krátko trvajúce samozvané štátne útvary. (Niečo podobné sa dalo pozorovať o rok neskôr na území Slovenska, keď po rozpade Uhorska vznikla Terchovská, Spišská a neskôr Východoslovenská republika.)
Na juhu a východe Ukrajiny dali o sebe vedieť Odeská sovietska republika, Donecko-krivorožská republika a Kubánska ľudová republika. Čo však bolo s prvým nezávislým ukrajinským štátom? Už začiatkom marca 1918 podpísalo sovietske Rusko s Nemeckom potupný Brestlitovský mier. Jeho následkom prišlo o značné územie s tým, že Nemci okupovali aj veľkú časť Ukrajiny.
V Kyjeve sa vtedy zdržiaval ako legionár slovenský spisovateľ Janko Jesenský, ktorý sa mal podieľať na tvorbe jedného z časopisov československých légií. „Prišli sme do Kyjeva, vtedy hlavného mesta Ukrajinskej republiky. Ledva sme si sadli k večeri, už sa zakudlilo na vŕškoch a zahučali delá. To sovietske vojská začali obliehať mesto. Ukrajinská vláda ušla, aby si na pomoc pozvala Nemcov a s nimi sa vrátila," napísal v knihe spomienok.
Čo sa vlastne stalo? Išlo nielen o potupný Brestlitovský mier. Aj predstavitelia Centrálnej rady uzavreli s Nemeckom mier, čím sa republika dostala pod jeho kuratelu. Dohoda zaväzovala Ukrajincov, že nesmú mať na svojom území cudzie vojská, nepriateľské k centrálnym mocnostiam, čiže voči Nemecku a Rakúsko-Uhorsku. Československé légie sa preto museli pobrať z Kyjeva a Jesenský s nimi.
Nemci síce vytlačili jednotky Červenej armády z územia UĽR, ale Centrálnu radu postupne nahradili hajtmanstvom na čele s veliteľom kozáckeho vojska Pavlom Skoropadským, ktorý sa stal absolútnym vládcom v štátnom útvare premenovanom na Ukrajinský štát.
Skoropadskyj s pomocou Nemcov sa pokúšal presadzovať zásady monarchie. Metropolita kyjevský a haličský mu dokonca ponúkal pomazanie do úradu kráľa. Zišlo z toho, lebo v novembri 1918 Nemecko prehralo prvú svetovú vojnu, kapitulovalo a jeho armáda sa stiahla z Ukrajiny. Namiesto hajtmanstva sa ustanovil direktoriát, ktorý vzkriesil odumretú republiku. Na jej čelo sa postavil Symon Petljura, populárny na ľavobrežnej Ukrajine (územie naľavo od Dnepra), ale s odstupom času kontroverzný.
Čítajte viac Veľké vojny sa začínali malými incidentmi
Pod vedením Petljuru
O tom, že Petljura bol kontroverznou postavou, svedčí aj postoj veľkého lovca vojnových zločincov Simona Wiesenthala. Keď ešte žil (zomrel v roku 2005), ostro protestoval proti premenovaniu jednej z ulíc vo Ľvove po Petljurovi. Za svojej vlády totiž prinajmenšom toleroval, ak už nie podporoval, protižidovské pogromy.
To je už historický exkurz na západ Ukrajiny, kde sa na sklonku prvej svetovej vojny a krátko po jej skončení takisto odohrali prevratné udalosti. V januári 1919 sa k UĽR prihlásila Západoukrajinská ľudová republika (ZUĽR), ktorá vznikla ešte v novembri predchádzajúceho roku. K ich oficiálnemu zjednoteniu prišlo koncom roku 1919.
Čo to bol za štátny útvar? Išlo o územie východnej Haliče, časti Bukoviny a Podkarpatskej Rusi. Samotnú Halič, územie veľké asi ako Rakúsko, odtrhla Mária Terézia v roku 1772 od Poľsko-litovskej únie a pripojila ako korunnú krajinu k habsburskej monarchii. Jej sídlom bol Ľvov, ktorý bol na začiatku 20. storočia štvrtým najväčším mestom v Rakúsko-Uhorsku.
Vo vyhlásení pri príležitosti zjednotenia oboch republík sa uvádzalo: „Odteraz sa spájajú do jedného celku po stáročia odtrhnuté od seba dve časti jednej Ukrajiny. Odteraz jestvuje jednotná nezávislá Ukrajinská ľudová republika." ZAĽR zmenila názov na Západná oblasť UĽR a Petljurov direktoriát jej mal zabezpečiť územnú autonómiu. Ako však upozorňuje ukrajinský historik Mykola Lytvyn, vzťahy medzi jednotlivými časťami zjednotenej UĽR neboli ideálne: „Postupne sa čoraz viac prejavovali kultúrne a ďalšie rozdiely ako v rakúskej, tak aj v ruskej Ukrajine."
Politikom zo západnej Ukrajiny, ktorí už mali skúsenosti s parlamentným systémom v Rakúsko-Uhorsku, sa priečil diktátorský charakter petljurovského režimu a mali obavy z rozšírenia socialistických myšlienok na západ krajiny. Preto Ľvov sa často staval proti vedeniu z Kyjeva. Zrejme šípil jeho zradu. Na konci roku 1919 totiž Petljura uzavrel spojenectvo s Pilsudského Poľskom, ktoré uznalo jeho vládu. Na revanš podpísal v marci 1920 s poľskou vládou dohodu, že za pomoc v boji proti sovietskemu Rusku pripadne Poľsku Ľvov a oblasť Haliče.
Poľská armáda pomohla ukrajinským plukom opätovne obsadiť Kyjev, ale nakoniec bola nútená ustúpiť. V marci 1921 nasledoval Rižský mier (uzavretý v lotyšskej Rige), ktorý rozdelil Ukrajinu medzi Poľsko a sovietske Rusko.
O Petljurovi pomerne často písali aj slovenské noviny. Napríklad denník Slovenská politika koncom novembra 1920 informoval, že Petljurove oddiely porušili ťažko dohodnuté prímerie v poľsko-ruskej vojne. V parížskom exile Petljuru zastrelil údajný židovský anarchista Solomon Schwarzbard. Či to bola to odplata za pogromy, sa dodnes presne nevie.
Pripomeňme, že o pripojení Podkarpatskej Rusi k Československej republike rozhodli už predtým (v septembri 1919) víťazné mocnosti na rokovaní mierovej konferencie vo Versailles. „Je to náš veľký územný úspech," tvrdil po návrate z Paríža do Prahy vedúci delegácie minister Edvard Beneš. Svojmu americkému životopiscovi Edwardovi B. Hitchcockovi však s odstupom času povedal toto: „Vedel som, že to bude skôr bremeno ako dar."
Pri tomto delení Ukrajiny prišlo aj na Bukovinu. Pripadla Rumunsku.
Čítajte viac Utečenecké krízy: Pokrytectvo alebo neporovnateľné situácie?
Spomienky na budúcnosť?
Medzitým sovietske Rusko počas niekoľkoročnej občianskej vojny znovu ovládlo východnú aj centrálnu Ukrajinu. Ďalšiu expanziu na západ mu prekazila prehratá vojna s Poľskom.
Na konci roku 1922 vznikol Sovietsky zväz a jeho súčasťou sa stala Ukrajinská sovietska socialistická republika, ktorej zárodok sa objavil hneď po boľševickej revolúcii v Charkove.
Ďalšie „stratené" časti Ukrajiny získal ZSSR anexiou východného Poľska na jeseň 1939 a v roku 1945 si pripojil aj Podkarpatskú Rus, ktorá do cárskeho impéria nikdy nepatrila. Sovieti si zobrali aj rozlohou väčšiu, severnú, časť Bukoviny, zatiaľ čo južná zostala Rumunsku.
Pri rozpade Sovietskeho zväzu v roku 1991 Ukrajina vyhlásila nezávislosť druhýkrát v dejinách a vo svojich vtedajších hraniciach. Teraz je otázne, či o ňu nepríde aj druhýkrát.