Na začiatku druhej svetovej vojny síce Bulharské cárstvo (kráľovstvo) vyhlásilo neutralitu, ale Boris III. už v nasledujúcom roku ustúpil tlaku a pridal sa na stranu Nemecka a jeho spojencov. V Sofii vznikla vláda na čele s archeológom, germanofilom a zúrivým antisemitom Bohdanom Filovom. Práve Filov obklopený svojimi stúpencami tlačil panovníka do ďalších ústupkov Berlínu.
Vo Filovovej vláde však fašistické strany nikdy nezískali väčšinu. Pritom aj podľa súčasných bulharských bádateľov sa orientovali predovšetkým na taliansky, a nie na nemecký národnosocialistický model fašizmu. Čiže boli viac proti komunistom ako proti Židom, a najmä za územnú expanziu Bulharska a revíziu hraníc vytýčených po prvej svetovej vojne. Pod vplyvom tejto ideológie zrejme konal aj cár, ktorý však bol kontroverznou postavou. Bulharskí historici naďalej vedú spory o jeho politike počas vojny. Čo v nej bolo prejavom vernosti k určitým hodnotám či ideálom a čo len chladný politický kalkul?
Čítajte viac Ako Slováci tiahli na Moskvu
Predpokladá sa, že spojenectvo s Hitlerom zvolil cár najmä v nádeji získať naspäť územia stratené po prvej svetovej vojne, na ktorých žili etnickí Bulhari. Za to, že v apríli 1941 otvoril Hitlerovi cestu do Juhoslávie a Grécka, si Bulharsko skutočne mohlo privlastniť Vardarské Macedónsko, Západnú Tráciu a časť pohraničia so Srbskom (opäť o ne prišlo v roku 1945). Čiže oveľa viac, ako získali ľudáci poskytnutím slovenskej armády Nemecku pri jeho útoku na Poľsko v septembri 1939. (Tisova vláda však tajne dúfala, že poľské ťaženie jej vynesie aj návrat aspoň časti južného Slovenska, ktoré rok predtým po Viedenskej arbitráži pripadlo Maďarsku.
Bulharsko sa však na rozdiel Slovenska odmietlo vojenský zúčastniť na vojne proti Sovietskemu zväzu. Keď Berlín naliehal na Sofiu, aby aspoň vyhlásila vojnu ZSSR, nemecky vyslanec v Bulharsku Adolf-Heinz Beckerle oznámil: „Nemožno ich presvedčiť kvôli etnickej príbuznosti Bulharov a Rusov." Ale malo to ešte jednu príčinu: Bulhari nezabúdali, že práve Rusi ich v roku 1878 vo vojne s Turkami oslobodili spod päťstoročnej nadvlády Osmanskej ríše.
Plán bol. Na papieri
V januári 1941 začalo v Bulharsku platiť protižidovské zákonodarstvo: tzv. zákon o ochrane národa pripravený Filovovou vládou. Stalo sa tak o niekoľko mesiacov skôr, ako na Slovensku vstúpil do platnosti v mnohom podobný tzv. Židovský kódex. Obe normy výdatne čerpali z nemeckých norimberských zákonov. Ich bulharská obdoba zakazovala Židom účasť vo voľbách, pracovať v štátnej správe, slúžiť v armáde, sobášiť sa s etnickými Bulharmi, vlastniť pôdu, zaviedla sa lupičská daň na ich majetok atď.
Ako však upozorňuje expert na dejiny holokaustu v Bulharsku Georgiy Chernyavskiy, ktorý po odchode z vlasti pôsobí na univerzitách v USA, mnohé z reštrikcií boli mäkšie než inde, a najmä sa tak striktne nedodržiavali. Napríklad židovských študentov nevylúčili z vysokých škôl, ako sa to stalo na Slovensku, ale určili pre nich kvóty. Židia v Bulharsku si podľa vládneho nariadenia tiež mali prišiť na odev žlté šesťcípe hviezdy, ale na mnohých miestach sa to nekontrolovalo ani nevymáhalo.
S tým súvisí jedna priam neuveriteľná vec. Podnikateľ, ktorý dostal vládnu zákazku na zhotovenie potupných označení, ich za celý rok po vydaní nariadenia dokázal zhotoviť len 20 percent z požadovaného množstva. Inými slovami: žlté hviezdy jednoducho neboli k dispozícii. Navyše tie, čo vyrobil, boli miniatúrne a pripomínali skôr nenápadné odznaky.
Čítajte viac „Babské oddiely" dokázali viac ako chlapi
V auguste 1941 vznikol v Sofii Komisariát pre židovské záležitosti na čele s mladým právnikom Alexandrom Belovom, ktorý predtým v Berlíne absolvoval stáž na Hlavnom úrade bezpečnosti. Minister vnútra Petar Gabrovski a Belov (mimochodom, obaja nominovaní najväčším fašistickým zoskupením, tzv. ratnikmi) pripravovali pod vedením premiéra Filova plán deportácií bulharských Židov. V tom čase ich v krajine žilo okolo 48-tisíc. Komisariát urobil evidenciu rodín určených na vysťahovanie do nacistických táborov smrti v okupovanom Poľsku, ale ďalej sa nedostal.
Referát pre židovské záležitosti v Berlíne to nakoniec dožralo až tak, že začiatkom januára 1943 vyslal do Sofie svojho pracovníka, dôstojníka SS Theodora Danneckera. Dovtedy pôsobil ako kľúčový pobočník neslávne známeho Adolfa Eichmanna, rok predtým dozeral na zabezpečenie tzv. konečného riešenia židovskej otázky vo Francúzsku. Pri bulharskej vláde mal funkciu poradcu s podobným poslaním ako v Bratislave jeho kolega Dieter Wisliceny. Hlavná úloha: organizovať deportácie. Podľa nového plánu s nimi museli začať v prvých dňoch marca 1943. Mesačne malo ísť približne o 20-tisíc Židov. Zbernými strediskami sa stali pracovné tábory v blízkosti dunajských prístavov. Lenže situácia sa nečakane skomplikovala.
Židov si nedáme!
Krvavý plán Belova a Danneckera unikol na verejnosť. Prví sa o chystaných deportáciách dozvedeli Židia v západobulharskom meste Kyustendil. Informovali o tom poslanca Petara Michaleva, ktorý o tom dal okamžite vedieť podpredsedovi parlamentu Dimitrovi Peševovi.
Pešev sa priatelil s panovníkom a začal ho presviedčať, že to nemožno dopustiť. Boris III. si však nemohol dovoliť otvorený konflikt s Hitlerom. Preto len vydal vláde pokyn, aby „dočasne" zastavila sústreďovanie Židov v zberných táboroch a zrušila pre nich nedávno nariadené domáce väzenie.
Bolo zrejmé, že na panovníka i na vládu treba vyvinúť väčší tlak. Pešev koncipoval list Filovovi, ktorý podpísalo a 17. marca 1943 predložilo 43 poslancov, čo bola viac ako tretina členov Národného zhromaždenia. Premiéra žiadali, aby nedopustil masové vyvraždenie nevinných obyvateľov krajiny a tým poškvrnil jej česť. Ba čo viac, v Bulharsku považovali deportácie za neprípustné aj cirkevní hodnostári. Nielen katolícki a evanjelickí, ale aj najvyšší predstavitelia v krajine najväčšej pravoslávnej autokefálnej cirkvi: sofijský metropolita Stefan a plovdivský metropolita Kyril, budúci bulharský patriarcha.
Stefan vyhlásil: „Poskytnem všetkým Židom úkryt v našich chrámoch a kláštoroch, nedovolím ich likvidovať." Cárovi poslal metropolita list: „Nerobme ohavnosti, za ktoré sa niekedy náš milý národ bude musieť hanbiť a možno zažije aj iné trápenia." Miestne fašistické organizácie obvinili za to Stefana z vlastizrady.
Metropolita Kyril v liste premiérovi Filovovi oznámil, že pôjde so Židmi s krížom v ruke na čele ich kolóny do transportu smrti. Svätá synoda schválila list predsedovi vlády, v ktorom bolo napísané:,,Nezbavovať kresťanov židovského pôvodu a Židov vo všeobecnosti základného práva žiť v našej krajine, pracovať tu a zabezpečiť si dôstojnú ľudskú existenciu."
K predstaviteľom kléru sa pridali niektoré politické strany, napríklad Agrárny zväz a komunisti, ktorí sa nachádzali v ilegalite. Protestovali aj bulharskí spisovatelia. Ich vyhlásenie podpísalo 22 tvorcov, medzi nimi aj zvučné mená literatúry známe i v zahraničí: Elin Pelen, Ľudmil Stojanov, Elisaveta Bagriana.
Cár zrušil opatrenia
Deportácie napokon nenašli podporu v bulharskej spoločnosti. „Ľudový antisemitizmus tu bol podstatne menej rozšírený ako v iných krajinách,“ vysvetľuje bulharská historička Nadežda Danovová.
Napriek tomu sa vláda v máji 1943 opäť pokúsila rozbehnúť deportácie. Náhradný plán počítal s tým, že každý mesiac vyvezú z krajiny 16-tisíc ľudí. Ako prví podliehali deportáciám obyvatelia Sofie, kde vtedy žilo okolo 25-tisíc Židov. Belovov komisariát dal vytlačiť oznámenie, ktoré sa chystal rozposlať vyhliadnutým osobám: „Do troch dní od doručenia sa musíte dostaviť na určené miesto s príručnou batožinou do 30 kg." Aj táto informácia unikla predčasne na verejnosť a vyvolala búrku protestov. V uliciach Sofie sa objavili letáky s výzvami nedať sa a bojovať, ministerstvo vnútra uviedlo do pohotovosti políciu. Dav protestujúcich Židov sa na Námestí obrodenia dostal do šarvátok s policajtmi. Okolo 450 ľudí bolo zadržaných. Zriadili pre nich samostatný internačný tábor.
Foto: SHUTTERSTOCK
Cár, ktorý už pocítil podporu časti parlamentu a kléru, zaujal principiálny postoj. Pozval do svojho paláca nemeckého vyslanca Bickerleho, aby mu (údajne) oznámil: „Židia mojej krajiny sú jej poddaní a akýkoľvek útok na ich slobodu budeme brať ako urážku Bulharov." Pravda, tento výrok nebol nikde dokumentovaný a uvádza sa len v svedectvách pamätníkov, ktoré zachytil americký historik David Meltzer. Ostáva však faktom, že premiér Filov si v ten deň poznamenal do denníka toto: „Jeho veličenstvo úplne zrušilo opatrenia proti Židom."
Postoj Borisa III. nezostal bez reakcie v Nemecku. V auguste 1943 si ho pozval na koberec do východného Pruska Hitler. Krátko po návrate z návštevy do Sofie 49-ročný cár nečakane zomiera. Oficiálne na zlyhanie srdca, mnohí Bulhari sú však dodnes presvedčení, že pod jeho smrť sa podpísali nacisti.
Spravodlivosť nakoniec zvíťazí?
Po smrti cára sa jeho funkcií ujala regentská rada, lebo následník trónu Simeon mal iba šesť rokov. Na základe rozhodnutia vlády vyviezli Židov zo Sofie a z ďalších veľkých miest na vidiek. Práceschopných mužov vo veku 26 až 46 rokov potom zaradili do pracovných útvarov a nasadili pri výstavbe ciest. Ale prežili! Vďaka tomu na konci vojny žilo v Bulharsku viac Židov ako pred ňou.
Až po smrti Borisa III. vyšlo najavo, že sa nepostavil proti deportáciám Židov z „nových" území, čiže z Vardarského Macedónska a zo Západnej Trácie. V marci 1943 vyviezli odtiaľ Nemci „potichu" do Treblinky a Auschwitzu okolo 11-tisíc ľudí.
V súčasnej bulharskej historiografii je táto udalosť predmetom veľkých diskusií. Jedni bádatelia tvrdia, že cár tomu nemohol zabrániť, lebo išlo o teritóriá, ktoré boli síce okupované, ale ešte oficiálne nepripojené k bulharskému kráľovstvu. Ďalší Borisa III. odsudzujú za mlčanie a tretí si myslia, že iba tak mohol zachrániť Židov zo „starého" Bulharska a nepohnevať si úplne Hitlera. Inými slovami zvolil kompromis.
Čítajte viac Operácia Barbarossa: Prečo Stalin neveril svojim špiónom
Sú historici, ktorí zásluhy cára znižujú s odkazom na to, že v roku 1943 po porážke wehrmachtu v bitkách pri Stalingrade a Kursku už bola situácia v Európe iná ako predtým. Aj na Slovensku sa už nepokračovalo v deportáciách a obnovili sa až po potlačení Povstania, ale už v réžii nemeckých okupantov. Dovtedy však Tisov režim dal vyviezť do nacistických táborov smrti takmer 53-tisíc slovenských Židov.
Nehľadiac na to štát Izrael si po dôkladnom preskúmaní uctil pamiatku Borisa III. a jeho manželky cárovnej Jany Savojskej. Spolu s Peševom sú ich mená od roku 1996 zvečnené v Jeruzaleme v areáli pamätníka obetiam holokaustu Jad Vašem (v preklade Pomník a meno).
Mimochodom, Peševa po oslobodení Bulharska Červenou armádou v roku 1944 odsúdil Národný súd na 15 rokov väzenia ako predstaviteľa bývalého režimu. Jeho zásluhy pri záchrane Židov sa nebrali do úvahy. Keď vyšiel spoza mreží, emigroval do Izraela, kde mu udelili vyznamenanie Spravodlivý medzi národmi.
Paradoxne v roku 1996 bulharský súd zrušil rozsudok smrti, ktorý vyniesol nad expremiérom Filovom Národný súd vo februári 1945. Dôvod? Údajné procesné chyby. Keď v máji 2009 rozhodla sofijská radnica pomenovať jednu z ulíc podľa Filova, izraelské veľvyslanectvo protestovalo. Mestská rada nakoniec primátorovo rozhodnutie odvolala.
Kto bola Liliana Panica
Bola vychýrená krásavica. Tmavé vlasy, biela pleť, modré oči, úžasná postava. V čase, keď zachraňovala bulharských Židov pred deportáciami, mala 28 rokov. V roku 1943 pracovala Liliana Panica ako sekretárka Alexandra Belova, šéfa Komisariátu pre židovské záležitosti v Sofii. Belov bol fašista a anitisemita. V jeho úrade sa pripravoval plán deportácií.
Dodnes prežíva mýtus, že Liliana bola do Belova zamilovaná, že dokonca bola jeho milenkou. Vo svojich knihách sa tento mýtus usiluje nabúrať Samuel Arditi, menej známy príbuzný svetoznámeho spisovateľa Eliasa Canettiho. „Belov mal pomer s inou Lilianou, vlastnou sesternicou!" tvrdí Arditi, ktorý vyrastal v Bulharsku a už dlho žije v Izraeli. „Zachovali sa o tom dokumenty, fotografie. Mýtus je aj to, že Panicu otrávila tá druhá Liliana, lebo v nej videla svoju sokyňu, ktorá vedela o tajomstve svojho šéfa."
Arditi je presvedčený, že práve podobné mýty a výmysly bránia tomu, aby Panicu v Izraeli aj v Bulharsku posmrtne vyznamenali. Aby si ju uctili ako hrdinku, ktorá zachránila pred peklom Treblinky a Auschwitzu tisíce bulharských Židov. Veď v duchu týchto mýtov ešte nie tak dávno vznikol o Liliane film.
Aká je teda pravda? V januári 1943 prepisovala rukou písaný návrh na deportácie prvých 20-tisíc Židov, ktorých mali vyviezť z Bulharska už o dva mesiace. Odovzdala kópiu tajného spisu predsedovi konzistória, ústredného orgánu židovských obcí. Ten posunul informáciu niektorým poslancom. Tak sa začal boj za odvrátenie deportácií, do ktorého sa postupne zapojili predstavitelia kresťanských cirkví, politické strany a dokonca panovník.
Arditiho zistenia potvrdzuje izraelský historik Michael Bar-Zohar i svedectva pamätníkov. Niektorí z nich vypovedali aj pred Národným súdom v Sofii začiatkom roku 1945, ktorý Lilianu súdil. Predtým sa však dlho nachádzala v rukách vyšetrovateľov, ktorí ju po uväznení podrobili brutálnym výsluchom ako spolupracovníčku (a údajnú milenku!) Belova.
Bili ju železnou tyčou, mučili všetkými možnými spôsobmi. Na súde zohral kľúčovú úlohu právnik Nissim Buko Levi, ktorý vypovedal o tom, kto Panica v skutočnosti je. Zbavili ju viny, ale už bolo neskoro. Dva mesiace po vynesení oslobodzujúceho verdiktu zomrela na následky vnútorného krvácania a na ťažký zápal pobrušnice.
