Armády troch štátov proti banderovcom

Kým v bojoch za Madrid sa mu guľky vyhýbali, pri prestrelke s banderovcami na ceste neďaleko československej hranice dostal až tri zásahy. Smrť generála spustila spoločnú vojenskú operáciu troch susedných štátov proti ukrajinským partizánskym oddielom. Sprevádzali ju však rozsiahle etnické čistky.

V povojnovom Poľsku, ale aj v Sovietskom zväze sa Swierczewski tešil značnej popularite. Pre Ernesta Hemingwaya sa stal prototypom postavy generála Golza v jeho slávnom románe Komu zvonia do hrobu (prvýkrát vyšiel v roku 1940).

Swierczewski síce pochádzal z Varšavy, kde sa vo februári 1897 narodil židovským rodičom, ale od svojich 18 rokov žil v Moskve. Po vpáde hitlerovských vojsk do ZSSR sa „generál Walter" prihlásil na front, velil motostreleckej divízii a pri obrane Moskvy v decembri 1941 bol ťažko ranený. O dva roky neskôr stál pri zrode poľských vojenských jednotiek v Sovietskom zväze (obdoba Československého armádneho zboru). Velil 2. armáde poľského vojska, zúčastnil sa s ňou Berlínskej i Pražskej operácie.

Josif Stalin na recepcii konanej na počesť víťazstva vo Veľkej vlasteneckej vojne venoval Swierczewskému osobitný prípitok: „Na zdravie najlepšieho ruského generála v poľskej armáde!"

Stalin chcel mať z neho ministra bezpečnosti v povojnovom Poľsku, generál však ponuku zdvorilo odmietol. Od roku 1946 bol námestníkom ministra obrany Poľska, velil aj operácii proti oddielom Ukrajinskej povstaleckej armády (UPA), ktorej duchovným otcom bol Stepan Bandera. Koncom marca 1947 na inšpekčnej ceste v juhovýchodnom pohraničí sa generál a jeho ozbrojený sprievod dostali do prestrelky s jedným z takýchto oddielov.

Za tzv. Veľkú Ukrajinu

Dnes už je historicky doložené, že Swierczewského zastrelili banderovci z oddielu Udarník 5. Velil im Stepan Stebeľskyj prezývaný Chrin (Chren). Ako veliteľ roty operoval spočiatku v okolí Przemyslu, od septembra 1945 sa s ňou presunul na „Lemkivščinu". Aj v súčasnej ukrajinskej odbornej literatúre sa takto označuje „ukrajinské etnické územie" v rámci Poľska (medzi riekami San a Dunajec) a Slovenska (od rieky Uh v Zakarpatsku až po rieku Poprad). Čiže územie obývané Lemkami – Rusínmi, ktorých však Kyjev dodnes nepovažuje za osobitnú národnosť, ale za súčasť ukrajinského národa.

Organizácia ukrajinských nacionalistov (OUN), rodná mater UPA, už vo februári 1943 zahrnula do projektu budúcej samostatnej Ukrajiny aj celú juhovýchodnú časť dnešného Poľska až po Krakov, rumunskú Bukovinu a východoslovenské okresy od Sniny po Starú Ľubovňu (tzv. Prešovsko). Autori projektu sa v postate riadili podľa hesla: Ukrajina je tam, kde žijú Ukrajinci (hoci len ako menšina) a im podobní či príbuzní Rusíni, Lemkovia, Bojkovia atď. Preto sa banderovci mali cítiť ako doma aj na juhovýchode Poľska a na severovýchode Slovenska.

Na tej istej konferencii OUN, ktorá sa konala blízko Ľvova na Nemcami okupovanej sovietskej Ukrajine, padlo ešte jedno dôležité rozhodnutie: na ukrajinských teritóriách sa treba stoj čo stoj zbaviť poľského obyvateľstva.

Čítajte viac Víťazný pochod k Azovskému moru. A neslávny koniec

Čoskoro začala UPA operáciu, ktorá vošla do dejín pod názvom volynský masaker. Všetko sa totiž udialo vo Volynskej oblasti. Historické územie, ktoré kedysi patrilo do Poľska, neskôr do cárskeho Ruska a po roku 1939 pripadlo Sovietskemu zväzu, okupovali Nemci. Po stáročia tam žili vedľa seba Poliaci, Ukrajinci, Židia a od konca 19. storočia aj prisťahovalci z Čiech.

Etnické čistky sa začali hneď po okupácii v roku 1941, keď esesáci za pol druha roka zlikvidovali 200-tisíc volynských Židov. Podľa britského historika Keitha Loweho sa už na tomto vyvražďovaní významne podieľalo okolo 12-tisíc ukrajinských policajtov. „Mladí ukrajinskí muži sa vycvičili v zabíjaní a privykli si na masové vraždenie," konštatuje Lowe, ktorého kniha Krutý kontinent vyšla aj v slovenčine. Nie je bez zaujímavosti, že jadro UPA sa formovalo práve z týchto zabijakov.

Od marca 1943 do februára 1944 zavraždili banderovci na Volyni 50-tisíc až 60-tisíc Poliakov. Počínali si pritom naozaj až neuveriteľne kruto. Napríklad v obci Podkamień sa ľudia skryli v kláštore. Útočníci väčšinu z nich povraždili a telá obeti rozvešali okolo kláštora za nohy na výstrahu bojovníkom z hnutia odporu.

Genocída takéhoto rozsahu sa nedala zamlčať. O zverstvách na Volyni sa dozvedela aj poľská exilová vláda v Londýne. Vyslala k zástupcom UPA dvoch emisárov, tých však okamžite zatkli a popravili. Banderovci nemali o rokovania záujem.

V lete 1944 Červená armáda oslobodila od Nemcov Ľvov a veľkú časť západnej Ukrajiny. Oddiely UPA, ktoré medzitým prešli na partizánske formy boja, postupne vytláčala na poľskú stranu. Banderovci sa ocitli síce medzi jazykovo príbuzným, ale vystrašeným (a ako sami tvrdili) „národne neuvedomelým" obyvateľstvom, ktoré ich nevítalo. Prišli k nemu so svojimi krvavými skúsenosťami a s predstavami o tzv. Veľkej Ukrajine.

Kto vraždil v Uliči a Kolbasove

Banderovci sa nezmierili s porážkou a podporovaní predstaviteľmi OUN, ktorí včas emigrovali na Západ, žili v očakávaní ďalšej vojny, tentoraz medzi USA a Sovietskym zväzom. Veď ochladenie v ich vzťahoch bolo cítiť už koncom roku 1945. Preto príslušníci UPA neodkladali zbrane ani sa nevzdávali a pokračovali v útokoch na Poliakov, Židov, komunistov. Zároveň šírili propagandu svojej ideológie po celej „Lemkivščine".

Už krátko po druhej svetovej vojne začali niektoré oddiely prenikať aj na slovenské územie, najmä do okresov obývaných Rusínmi. Podľa správy Elemíra Polka, náčelníka štábu 4. vojenskej oblasti v Bratislave, banderovci prešli v okrese Snina koncom novembra 1945 od „lúpežného rekvirovania potravín a šatstva k zvýšenej aktivite, ba aj k politickým vraždám". Vyhľadávali a vraždili najmä členov komunistickej strany a Židov. Napríklad v obci Ulič sa stal obeťou banderovcov 42-ročný Alexander Stein, lesný robotník a radový člen KSS, jeho manželka Ružena a ďalšie dve ženy z príbuzenstva.

Čítajte viac Ako Slováci prijímali migrantov z Ukrajiny pred sto rokmi

V obci Kolbasov spáchali ešte väčší masaker. V poslednú noc židovského sviatku Chanuka, čiže Sviatku svetiel, keď sa zapaľujú sviečky na osemramennom svietniku, sa v dome 39-ročného krajčíra Samuela Polláka zišli tí, čo zázrakom prežili holokaust. Dvanásť Židov z celého okolia. Najstarší Jozef Lieber z Uble mal 43 rokov, najmladšia Helena Jakubičová ani nie 17. Hodinu pred polnocou vošli do zasneženej dediny na saniach ťahaných koňmi neznámi ozbrojenci. Išli naisto, pred Pollákovým domom rozostavili hliadku, vtrhli do domu.

Zdalo sa, že útok teroristov nikto neprežil. Ale nie! Ako vyplýva z vyšetrovacieho spisu, tak „pod perinami bolo spratané pološialené a ošedivené dievča". Helena Jakubovičová. Spočiatku sa nezmohla ani na slovo, neskôr rozprávala, že votrelci si najprv pýtali niečo zjesť a vypiť, potom už len znásilňovali a strieľali. Jej sa podarilo ešte predtým skĺznuť za posteľ a ostala ukrytá pod rozhádzanými perinami.

Páchateľov nikdy nechytili a k jednoznačným výsledkom nedospel ani historický výskum. Niektorí bádatelia nachádzajú vo vraždách rukopis UPA, iní pripúšťajú, že sa ich mohli dopustiť aj poľské alebo nemecké lupičské bandy, ktoré sa potulovali v pohraničí. Aj dvojica historikov z Univerzity Mateja Bela Marek Syrný a Michal Šmigeľ pracovala v štúdii s viacerými verziami, aby napokon dospela k záveru: „Podieľanie sa niektorej nedisciplinovanej skupiny UPA na týchto vraždách nemožno úplne vylúčiť, no takisto ani potvrdiť."

Etnická čistka v tieni operácie

V nasledujúcom roku poľská i československá vláda prijali množstvo opatrení proti UPA. Varšava predpokladala, že banderovcov podstatne oslabí, keď ich zbaví prirodzeného zázemia, o ktoré sa opierali, predovšetkým o rusínsko-lemkovské obyvateľstvo a gréckokatolíckých duchovných. S Moskvou preto dohodla výmenu obyvateľstva: Lemkov z Poľska presídlia na sovietsku Ukrajinu a Poliakov z Ukrajiny do Poľska.

Do začiatku júla 1946 odsunuli do ZSSR takmer 490-tisíc a do Poľska takmer 780-tisíc osôb. V znovu poľskej Haliči sa pritom opakovali zverstvá známe z obdobia volynského masakru. Nastal čas odplaty, Poliaci sa správali k Ukrajincom podľa biblického oko za oko, zub za zub.

Lemkovia v tejto situácii hľadali útočisko na slovenskej strane hranice. Len v okolí Medzilaboriec sa v máji 1946 zdržiavalo 8-tisíc až 9-tisíc utečencov z Poľska. Povereníctvo vnútra ich prikázalo vykázať späť za hranice, ale nešlo to tak ľahko. Do slovenského pohraničia so svojimi farníkmi utekali aj desiatky greckokatolíckych duchovných, ktorých poľské úrady obviňovali zo spolupráce s UPA. Prešovský biskup Pavol Gojdič sa opakovane obracal s listami na vládu i prezidenta Edvarda Beneša s prosbou pomôcť lemkovským utečencom, prosil, aby ich úrady nevracali späť do Poľska, „kde ich čaká iba smrť". Uvádzal príklad z okolia Sanoku, kde malo byť zavraždených 16 gréckokato­líckych kňazov aj s rodinami.

Čítajte viac Nezávislý ukrajinský štát sa už raz rozpadol

Odpovede na listy sa však nedočkal. Praha a po nej i Bratislava vyhoveli naliehavej žiadosti Varšavy a ešte v roku 1946 dali eskortovať do Poľska väčšinu utečencov. Všetkých nebolo možné, lebo národné výbory v niektorých pohraničných obciach už stihli vystaviť viacerým žiadateľom povolenie na trvalý pobyt. Na základe provizórnych dokladov sa potom sťahovali do slovenského vnútrozemia.

Ani Sovieti nepristupovali k presídlencom v rukavičkách. Väčšinu nenechávali na Ukrajine, ale ich rozptyľovali po celom ZSSR. To sa mnohým nepáčilo a začali sa vracať do Poľska.

Koncom roku Moskva výmenu ukončila a nemienila v nej pokračovať. Zvyšných Lemkov z juhovýchodného Poľska sa Varšava rozhodla presídliť do západných častí krajiny, ktoré sa vyľudnili po odsune etnických Nemcov. „Pokusy miestnych lídrov vysvetliť rozdiel medzi Ukrajincami a Lemkami narazili na hluché uši," približuje Lowe. Preto sa obrátili na UPA, aby ich ochránila pred deportáciou.

Nasledovali ozbrojené konflikty partizánov s poľskými bezpečnostnými orgánmi a vojenskými jednotkami. Podľa štatistík za dva roky po vojne padlo v týchto bojoch vyše 1 600 vojakov a policajtov a okolo 2 500 prísluš­níkov UPA.

Praha medzitým opakovane prijímala opatrenia na posilnenie štátnej hranice pred vpádmi banderovcov na slovenské územie. Velenie UPA totiž považovalo Slovensko vzhľadom na jeho nedávny ľudácky režim a porážku komunistov vo voľbách 1946 za potenciálne spojenecký štát. „Ukrajinci vôbec nepostrehli – alebo im nebol známy – zreteľný posun zahraničnej politiky ČSR, ktorej garantom sa stal Sovietsky zväz," upozorňuje český historik Vlastimil Ondrák.

Už v apríli 1946 spustila československá armáda akciu pod krycím názvom Široké hrable. Jej cieľ bol vyčistiť severovýchod Slovenska od banderovcov a zabrániť im v opätovnom narušení hraníc. Nasadených bolo vyše 11-tisíc vojakov. Ibaže zovretie oddielov UPA na jednej strane sovietskymi vojenskými jednotkami a na druhej poľskými ich nútilo prechádzať na Slovensko.

Na konci marca 1947 sa situácia kardinálne zmenila. Po atentáte na generála Swierczewského sa Varšava rozhodla definitívne skoncovať s banderovcami. A zároveň jednou ranou etnicky vyčistiť juhovýchod krajiny. UPA kedysi vytýčila heslo Ukrajina len pre Ukrajincov a nenaplnila ho. Povojnová Varšava si predsavzala vytvoriť čisto poľský štát. A stalo sa.

Stálo to za nasadenie armády?

V Poľsku dostala operácia krycí názov Visla, v Československu Akcia B (banderovci). Sovietske vojsko malo zabrániť ústupu oddielov UPA na Ukrajinu a československá armáda ich úteku na západ, predovšetkým do okupačných zón v Rakúsku a v Nemecku.

Poľsko nasadilo vyše 19 300 mužov v zbrani a zneškodnilo okolo 1 500 príslušníkov UPA. Na Slovensko sa potom dokázalo prebiť už len päť väčších oddielov, medzi nimi aj zmienený Chrin a vari najnebezpečnejší Burlak.

Proti ním stálo nielen vyše 13-tisíc vojakov, pohraničníkov a žandárov, ale aj v lete mobilizovaných okolo 1 500 bývalých partizánov. Podľa viacerých historikov ich zapojenie do operácie bolo zbytočné (išlo predsa o niekoľko stoviek banderovcov).

Nad Akciou B prevzal od júla 1947 velenie brigádny generál Július Nosko, známy z Povstania. Najmä vďaka jeho taktike sa dostala do obkľúčenia aj Burlakova skupina, ktorá spôsoboval armáde asi najväčšie problémy.

V noci z 3. na 4. septembra sa na samote Jánošíkovo podarilo bez boja zajať 26-ročného stotníka Burlaka (vlastným menom Volodymyra Ščigolského), jeho milenku Ofeliu a ďalších bojovníkov. Burlak vo vyšetrovacej väzbe podpísal vyhlásenie, v ktorom vyzval príslušníkov UPA ukončiť boje na území ČSR a zložiť zbrane. V roku 1948 Burlaka deportovali zo Slovenska do Poľska, kde ho popravili.

Po zajatí Burlaka sa o presun cez Slovensko pokúšali už len menšie skupiny, aj to zväčša neúspešne. Onedlho sa bilancovalo: armáda zneškodnila 350 banderovcov, z nich 61 padlo v bojoch. Medzi československými vojakmi boli straty menšie: 32 mŕtvych, 26 zranených. Historici však dodnes vedú spory, či nasadenie armády bolo vhodné a primerané.