Vojenská pomoc nebýva zadarmo

Senát USA schválil vojenskú pomoc Ukrajine formou pôžičky a prenájmu. Stalo sa to prvýkrát od druhej svetovej vojny. Pred vyše 80 rokmi Američania takto materiálne podporili svojich Spojencov vrátane Sovietskeho zväzu. Išlo o veľmi účinnú pomoc, aj keď nebola zadarmo.

, 25.04.2022 06:00
americkí vojaci, munícia, vojna na ukrajine Foto: ,
Americkí vojaci balia muníciu pre ukrajinskú armádu.

Očakáva sa, že zákon prijme aj Snemovňa reprezentantov a potom ho podpíše prezident Joe Biden. Veľké problémy sa už nepredpokladajú, keďže v Senáte zákon podporili demokrati aj republikáni.

Jeho predkladatelia z oboch politických táborov sa ani netajili, že vychádzali z princípov Lend-Lease Act, zákona o pôžičke a prenájme prijatého Kongresom USA 11. marca 1941. Formuloval ich prezident Franklin Roosevelt a jeho poradca Harry Hopkins. „Zákon o pôžičke a prenájme je najlepší spôsob, ako pomôcť Spojencom a pritom nedať sa vtiahnuť do vojny," tvrdil Hopkins.

Hlavný princíp: Spojenci nemusia za americké dodávky platiť hneď a po vojne uhradia iba ten vojenský materiál, ktorý nezničia v boji. Alebo ho vrátia Spojeným štátom.

Amerika mala izolacionistickú zahraničnú politiku, verejnosť bola zásadne proti priamej účasti USA v ozbrojených konfliktoch na európskom kontinente. Vrcholili však zničujúce nálety nemeckej Luftwaffe na anglické mestá vrátane Londýna. Britský premiér Winston Churchill takmer denne žiadal Biely dom o urgentnú pomoc. Ostrovný štát mlel z posledného a hrozilo, že dlhšie nevydrží, lebo mu akútne chýbali zbrane, potraviny, lieky.

Churchill však podobne ako teraz ukrajinský prezident Volodymyr Zelenskyj verejne žiadal predovšetkým zbrane: „Dajte nám do ruky nástroje a my dielo dokonáme.“

Pomoc v čase najväčšej núdze

Prezident USA si uvedomoval, že v bitke o Britániu sa rozhoduje aj o Spojených štátoch. V prípade víťazstva „bezbožnej aliancie" (ako nazýval štáty Osi vedené hitlerovským Nemeckom) sa v smrteľnom nebezpečenstve ocitne aj Amerika.

Ešte pred Vianocami 1940 putoval zákon do Kongresu USA pod číslom H.R 1776 a s názvom zákon o ďalšej podpore obrany Spojených štátov a na iné účely. Do historických análov sa však zapísal ako zákon o pôžičke a prenájme.

Prvú prekážku zdolal v Snemovni reprezentantov, kde 8. februára 1941 prešiel v pomere hlasov 260 : 165. Keď jeden z kongresmanov v rozprave namietol, že zákon zatiahne USA do vojny a že sa to skončí smrťou „každého štvrtého amerického chlapca", Roosevelt sa neovládol: „Je to najnepravdivejšie, najpodlejšie a najnepatriotic­kejšie, čo za života mojej generácie odznelo na verejnosti."

Ani potom však nebolo isté, že zákon má vyhraté. Búrlivé diskusie o ňom pokračovali v médiách i na verejnosti. Napokon 11. marca 1941 zaň hlasovali aj senátori pomerom hlasov 60 : 31. Keď sa o tom ráno dozvedel Churchill, poslal Rooseveltovi do Washingtonu kábelogram: „Vám a americkému národu patrí naše požehnanie od celého britského impéria za poskytnutie pomoci v čase núdze."

Winston Churchill takmer denne žiadal Biely dom... Foto: SITA/AP
Winston Churchill Winston Churchill takmer denne žiadal Biely dom o urgentnú pomoc. Británii chýbali zbrane, potraviny i lieky.

Aby sa vytvorila predstava, ako to bolo s americkou pomocou pre Britániu pred prijatím toho zákona, treba pripomenúť aspoň prípad výmeny torpédoborcov za vojenské základne na niektorých britských ostrovoch. Briti, ktorých loďstvo bolo značne oslabené neustálymi útokmi nemeckých ponoriek, ponúkali Američanom v lete 1940 za 50 ich zastaraných torpédoborcov ostrovy Newfoundland a Bermudy.

Išlo o dlhodobý prenájom vojenských základní umiestených na týchto ostrovoch. Pre USA to bola veľmi výhodná výmena. Jedny americké noviny neskôr napísali: „Takýto dobrý obchod sme neurobili od čias, keď Indiáni predali Manhattan za 24 dolárov a demižón pálenky." Napriek tomu Rooseveltova administratíva musela výmenu prekvalifikovať ako dar Británie: ako „prejav priateľského záujmu o národnú bezpečnosť Spojených štátov", aby jej to Kongres odsúhlasil.

Briti sa však tešili predčasne. Ako píše americký historik a spisovateľ Erik Larson, už prvých osem amerických torpédoborcov, ktoré dorazili do prístavu Halifax, nebolo možné zapojiť do boja. Briti boli radi, keď po zložitých opravách boli tieto lode vôbec schopné plavby.

Zákon o pôžičke a prenájme poskytol americkému prezidentovi také právomoci, aby si nemusel na každú položku vojnovej pomoci pýtať súhlas Kongresu a sám rozhodoval o objemoch i kvalite dodávok. Zákon odbúraval zložitú byrokraciu spojenú s touto pomocou.

Sovietom podobne ako Britom

Zdá sa, že v prípade Ukrajiny prechádza „nový lend-lease" oveľa hladšie. V Senáte ho 6. apríla prijali jednomyseľne. V Kyjeve sa oprávnene obávali, že americké dodávky zbraní v rámci programu pôžičky a prenájmu nestihnú prísť do začiatku rozhodujúcej bitky o Donbas. Ukrajinský ekonóm Danylo Monin však považuje za dôležité, že program umožní USA pomáhať Ukrajine aj dodávkami pohonných hmôt, potravín a liekov: „Význam tejto nevojenskej pomoci vzrastie najmä za predpokladu, že vojna sa stane pozičnou a potrvá dlho."

Kyjevského analytika Maksyma Oryščaka viac zaujíma technický aspekt tejto pomoci: „Je zrejmé, že nepôjde o charitu alebo o nenávratnú pôžičku. Po skočení vojny bude treba zaplatiť účet. Otázne je čím."

Kyjev, oslava, nezávislosť, Ukrajina Čítajte viac Nezávislý ukrajinský štát sa už raz rozpadol

Tamojším expertom je zrejmé, že na troskách Ukrajiny to nebude jednoduché. Niektorí živia nádej, že Washington po víťazstve Kyjeva dlhy odpíše alebo donúti Moskvu, aby ich vyplatila v podobe reparácií. Prípadne ich vyrovnajú zo zmrazených ruských zlatých a valutových rezerv. Opatrnejší hľadajú odpoveď v dejinách bývalého Sovietskeho zväzu (a vtedy ešte sovietskej Ukrajiny). Veď americký lend-lease mu kedysi pomohol vyhrať Veľkú vlasteneckú vojnu. Tak Rusi dodnes volajú druhú svetovú vojnu.

Sovietske (a po nich aj československé) dejepisy to síce dlho zamlčovali, ale je historickým faktom, že Spojené štáty začali prostredníctvom Británie materiálne pomáhať Sovietskemu zväzu už v auguste 1941. Prvý konvoj s pomocou prišiel do Archangeľska už dva mesiace po vpáde hitlerovských vojsk. V prístave zakotvilo sedem nákladných lodí a deväť bojových plavidiel eskorty. Táto flotila prekonala okolo 2-tisíc kilometrov a doviezla vyše 20-tisíc ton strategického nákladu.

Briti medzitým preskúmali možnosti vytvorenia spoločnej britsko-sovietskej námornej základne na Medveďom ostrove (medzi Nórskom a Špicbergami) pre zabezpečenie tejto severnej morskej cesty.

Americká pomoc Sovietom nabrala obrátky po japonskom útoku na Pearl Harbor 7. decembra 1941, keď USA vstúpili do svetovej vojny, a najmä po bitke o Moskvu. Dovtedy boli Briti aj Američania zdržanlivejší. Nemali istotu, či Josif Stalin zahnaný do kúta po úvodných porážkach nepristúpi na mierovú dohodu s Adolfom Hitlerom. Navyše v britskej i americkej verejnosti ešte nevybledli spomienky na sovietsko-nemecký pakt o neútočení.

V septembri 1941 Stalin v zúfalom liste Churchillovi prosil neodkladne pomôcť Sovietskemu zväzu. Žiadal najmä hliník na výrobu lietadiel i motorov do tankov. Britský premiér následne vyzval Roosevelta, aby Amerika čo najskôr pomohla aj Sovietom.

Podľa zistení ruského historika Michaila Supruna sovietska rozviedka dokonca fabrikovala dezinformáciu, podľa ktorej Moskva začala tajné rokovania s Berlínom o možnom mieri na spôsob Brestlitovského mieru s Nemeckom z roku 1918, keď boľševické Rusko prišlo takmer o jeden milión štvorcových kilometrov svojho územia.

Americký prezident si bol istý, že Kongres mu momentálne neschváli rozšírenie lend-leasu na ZSSR. Preto ho obišiel a prikázal zvýšiť objemy dodávok do Británie s tým, že Briti ich časť prepravia do ruských prístavov. A koncom februára 1942 oznámil listom Stalinovi, že USA nielenže odpisujú všetky predchádzajúce sovietske úvery, ale odteraz budú aj ZSSR poskytovať vojenskú pomoc na podobnom bezodplatnom základe ako v prípade Británie.

Dodnes sa vedú spory o tom, ako úlohu zohral americký program pôžičky a prenájmu v porážke nacizmu. Čo sú mýty a čo realita?

Dávajte im, čo len chcú!

Za minulého režimu sa americká vojnová pomoc podceňovala, takmer bagatelizovala. A to v Sovietskom zväze i v ČSSR. Napríklad sa uvádzalo, že dodávky z USA, Kanady a Británie ledva dosahovali štyri percentá sovietskej výroby. A že sa zvýšili až po rozhodujúcich bitkách na východnom fronte pri Stalingrade a Kursku.

Šéf Kremľa Vladimir Putin vlani prvýkrát priznal, že to bolo ináč a citoval maršala Georgija Žukova: „Nebyť dodávok v rámci lend-lease, tak by sme museli bojovať o rok a možno aj dva dlhšie." Putin označil za najdôležitejšie dodávky potravín a kovov z USA. V besede s vedením Ruskej zemepisnej spoločnosti pripomenul, že sovietski vojaci nazývali americkú konzervu s duseným hovädzím mäsom „druhým frontom" dávno pred jeho skutočným otvorením v roku 1944.

Stalin Čítajte viac Prečo sú mnohým Slovákom bližší Rusi ako Ukrajinci

Ruský prezident považoval vojenskú pomoc USA a vôbec Západu za dôležitú, nie však rozhodujúcu pre víťazstvo Červenej armády. To pripísal tradične prudkému rastu sovietskej vojnovej výroby a hrdinstvu sovietskych ľudí na frontoch aj v tyle. Historik Suprun s tým súhlasí iba čiastočne. Na rozdiel od Putina si myslí, že v niektorých fázach vojny a na niektorých jej úsekoch bola pomoc partnerov z protihitlerovskej koalície rozhodujúca. Napríklad americké dodávky v rokoch 1942 – 1943 ešte pred stalingradskou a kurskou bitkou. Alebo britský vklad do ochrany morských komunikácií.

Boli položky, v ktorých západné dodávky pokrývali potreby ZSSR až na 80–100 percent. Napríklad v niektorých druhoch potravín a liečiv. Vďaka dodávkam britského a amerického penicilínu sa podarilo zachrániť tisícky ranených a chorých červenoarmejcov.

Len nákladných áut dodali USA 430-tisíc, vrátane 30-tisíc džípov. Mimochodom, Moskva nemala spočiatku záujem o americké jeepy, prosila motocykle, podobné tým, čo vtedy používal wehrmacht. Neskôr si Rusi nevedeli „dvojčatá" Willys MB a Ford GPW vynachváliť.

Čo sa týka nákladiakov, zapáčili sa im najmä studebakre. Koncom vojny každé tretie auto v Červenej armáde bolo americké, na fronte prevážali väčšinu povestných kaťuší. A čo americké rádiostanice a telefóny? Predseda štátneho výboru pre zásobovanie Červenej armády Anastás Mikojan neskôr Stalinovi referoval, že bez spojovacej techniky by sa vonkoncom nezaobišla.

Američania Sovietom dodávali všetko, čo im videli na očiach, len čo si uvedomili význam východného frontu. Osobný vyslanec prezidenta USA pre koordináciu programu lend-lease Averell Harriman telegrafoval do Washingtonu z Moskvy koncom roku 1941: „Treba im dávať, dávať a ešte raz dávať bez toho, aby ste počítali s návratom."

Lenže všetko niečo stojí a za všetko treba raz zaplatiť…

Kto najviac získal na lend-lease?

Spojenci za americké dodávky platili už aj v priebehu vojny. Platby mali rôzne podoby. Briti poskytli Spojeným štátom vzácne technológie, napríklad radarov, sonarov, prúdových motorov atď, podieľali sa na jadrovom programe Manhattan. Okrem toho sa Británia v druhej polovici vojny podieľala aj na vyzbrojovaní americkej armády. Poskytla jej stovky lietadiel spitfire.

Už bola zmienka, že Briti platili aj svojimi ostrovmi v Karibiku a ďalšími teritóriami v kolóniách. Odovzdali ich do dlhodobého prenájmu (spravidla na 99 rokov) pre americké vojenské základne. Podľa niektorých autorov väčšina týchto základní tvorí mocenskú oporu USA dodnes.

Z celkového objemu dodávok v rámci lend-lease v objeme 50,1 miliardy dolárov sa až 31,4 miliardy ušlo Británii. Zvyšok dlhu jej USA po vojne odpustili. Dlh za vojenský materiál úplne odpísali a civilné zariadenia predali Britom za desať percent ich ceny.

Ďalší spojenec Francúzsko takisto poskytlo USA základne a nerastné suroviny zo svojich kolónií. Zvyšok dlhu sa v máji 1946 vymazal výmenou za viacero obchodných koncesií.

tank, Afganistan, vojna Čítajte viac Veľké vojny sa začínali malými incidentmi

Oveľa zložitejšie to bolo so sovietskym dlhom. Po vojne, už po prudkom ochladení vzájomných vzťahov, vypočítali Američania hodnotu dodávok do ZSSR zhruba na 11 miliárd dolárov. Len malú časť z toho Sovieti splatili v priebehu vojny dodávkami vzácnych kovov (platiny) a priemyselných diamantov. USA žiadali po vojne platby len za materiál a zariadenia, ktoré sa dali využiť v čase mieru. Nimi dodané zbrane úplne odpísali. Moskve ostávalo zaplatiť 2,6 miliardy dolárov, v atmosfére studenej vojny však odmietala dlh vyrovnať.

Washington ho teda postupne znižoval, aby sa mu vrátilo aspoň niečo. V roku 1972 by sa uspokojil aj so sumou 722 miliónov dolárov a zvyšok dlhu bol ochotný odpísať.

V roku 1990, už po skončení studenej vojny, sa prezidenti Michail Gorbačov a George Bush st. dohodli, že zvyšných 674 miliónov dolárov dlhu Sovieti zaplatia do roku 2030. ZSSR sa však rozpadol a Ruská federácia ako následnícky štát vyrovnala tento dlh v roku 2006.

Niektorí historici tvrdia, že vďaka programu lend-lease najviac získali USA. Nie však vďaka rôznorodým platbám za pôžičky a prenájom, ale program nevídaným spôsobom naštartoval dovtedy ochabnutú americkú ekonomiku. „Spojené štáty boli jedinou veľmocou, ktorá v dôsledku tejto vojny neschudobnela, ale vyšla z nej bohatšia, a to podstatným spôsobom," konštatuje americký historik Paul Kennedy.

© Autorské práva vyhradené

chyba
Viac na túto tému: #vojenská pomoc #vojna na Ukrajine #lend-lease
Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy