Dieselový hladomor? To už tu bolo, aj keď krátko

Na pozadí dramatických politických správ sa v posledných dňoch rozsypalo vrece s nápadmi, ako šetriť energie vo firmách, na úradoch i v domácnostiach. Napríklad zaznelo odporúčanie znížiť vykurovanie miestnosti na 19 stupňov Celzia, zatepliť okná, dobre izolovať rozvody teplej vody, nesvietiť zbytočne.

V krízových situáciách však nestačia podobné úsporné opatrenia. A v demokratickej spoločnosti zvyknutej na určitý komfort sa vtedy už nedá spoliehať iba na uvedomelosť občanov alebo na účinnosť cenových tlakov. Výraznejšie šetrenie bude potrebné vynútiť si.

„Sme na prahu energetickej krízy, aká tu nebola od roku 1973,“ upozorňuje americký odborník na energetiku Daniel Yergin, ktorý sa venuje tiež jej histórii. Čo to bolo za krízu a ako ju štáty zvládali?

Keď sa ropa zbláznila

Šiesteho októbra 1973 vypukol vojnový konflikt na Blízkom východe. Egypt so Sýriou využili najväčší židovský náboženský sviatok Jom kipur (Deň zmierenia) a napadli Izrael. Židovský štát však rýchlo prešiel do protiofenzívy a o tri týždne už stáli jeho jednotky len 100 kilometrov od Káhiry a 50 kilometrov od Damasku.

V snahe odvrátiť porážku siahli arabské krajiny po svojej poslednej zbrani: po rope. Členské štáty Organizácie štátov vyvážajúcich ropu (OPEC) sa rozhodli prudko znížiť jej ponuku. Chceli takto donútiť Západ, aby prestal podporovať Izrael.

Na mimoriadnej konferencii OPEC-u vo Viedni sa členské štáty dohodli zvýšiť cenu ropy takmer na dvojnásobok. Z troch dolárov na päť dolárov za barel (159 litrov). Súčasne sa zaviazali znížiť vývoz o päť percent s tým, že ešte pritvrdia, ak sa Izrael nestiahne z okupovaných palestínskych ú­zemí.

Čítajte viac Nekonečný príbeh jednej autostrády

Už 16. októbra 1973 vzrástla cena čierneho zlata na svetových trhoch o 17 percent. Americký prezident Richard Nixon napriek tomu požiadal Kongres USA o vojenskú pomoc pre Izrael vo výške 2,2 miliardy dolárov.

Arabskí členovia OPEC-u reagovali zastavením vývozu ropy do Spojených štátov a ďalších krajín, ktoré Izrael podporili, čiže do Holandska, Rhodézie (dnes Zimbabwe), Juhoafrickej republiky a Portugalska. Napriek tomu, že Egypt, Sýria a Izrael vyhlásili 25. októbra 1973 prímerie, OPEC pokračoval v embargu. Do 23. decembra zdražela ropa o ďalších 128 percent.

„Ropa sa zbláznila!“ oznamovali titulky svetových denníkov. Do marca 1974 sa jej cena zvýšila štvornásobne. Analytici nazvali dôsledky tohto vývoja ropným šokom, ktorý vrhol svetovú ekonomiku do hlbokej recesie.

V USA nasledovali dni a týždne „dieselového hladomoru“. Cena benzínu sa zvýšila z 25 centov na viac ako jeden dolár za galón (3,78 litra). Vodiči mohli jednorazovo tankovať najviac 10 galónov benzínu. Obmedzujúce opatrenia išli až tak ďaleko, že sa určili dni v týždni, keď mohli tankovať vodiči s párnymi a nepárnymi číslami vodičského preukazu. V nedeľu sa benzín nepredával.

V úsilí zvýšiť šetrenie benzínom niektoré americké štáty zaviedli už koncom novembra 1973 rýchlostný limit 55 míľ za hodinu (89 km/h). V prvom štvrťroku nasledujúceho roku začal tento limit platiť na federálnej úrovni. Vláda si sľubovala od toho zníženie spotreby o 2,2 percenta. V skutočnosti niekde klesla o pol percenta, inde o necelé jedno percento.

Federálna vláda sa dokonca chystala zaviesť prídelový systém, dala vytlačiť päť miliónov kupónov, nakoniec ich však dala zničiť. Z tých čias pochádza aforizmus šéfa diplomacie USA Henryho Kissingera: „Kontroluj jedlo a budeš kontrolovať ľudí, kontroluj ropu a budeš kontrolovať národy.“

Kongres USA dal v súvislosti s energetickou krízou prezidentovi mimoriadne právomoci. Pre všetky odvetvia ekonomiky začal platiť zákaz prechodu z uhlia na ropu. Aerolínie museli znížiť počet letov, štátne inštitúcie, školy a predajne prešli na skrátený pracovný čas. A v priemysle bol už začiatkom roku 1974 zavedený kvôli tomu letný čas! Čo sa údajne nepáčilo najmä rodičom, ktorí museli v zimných mesiacoch chodiť s deťmi do školy ešte pred východom slnka.

Nixon v rozhlasovom prejave vyzval Američanov, aby obmedzili vykurovanie v obytných domoch a celkovo šetrili energiu. Blížili sa Vianoce, a tak sa šetrilo aj na tradičnej výzdobe a osvetlení budov a ulíc.

Čo sa medzitým dialo v Európe?

Zákaz jazdy autom v nedeľu

Ropný šok postihol zásadne rozdielnym spôsobom západnú a východnú Európu. Bolestne ho pocítili najmä štáty na západ od železnej opony.

Západné Nemecko zistilo, že ak bude s ropnými rezervami zaobchádzať hospodárne, vystačia mu na tri mesiace. Vláda preto už 19. novembra 1973 zaviedla prísne limity v doprave. „V Nemeckej spolkovej republike nesmú automobilisti v nedeľu jazdiť. V ostatných dňoch je povolená maximálna rýchlosť motorových vozidiel do 100 km/h na diaľnici a do 80 km/h na ďalších cestách,“ informovali médiá o dva dni neskôr.

Dánsko vládnym nariadením obmedzilo svetelnú reklamu a znížilo predaj vykurovacej nafty o 25 percent. V Taliansku prepukol taký dopyt po bicykloch, že sa s nimi začalo kšeftovať na čiernom trhu.

Automobilky vo Francúzsku vyhlásili neplánovanú celozávodnú dovolenku. Jeden z parížskych luxusných hotelov prejavil aj v tejto mizérii zmysel pre humor, keď oznámil: „Klientom, ktorí k nám pocestujú konským povozom, poskytneme ovos a seno zadarmo.“

Britská vláda zaviedla v podnikoch, náročných na spotrebu ropy, len trojdňový pracovný týždeň.

Kríza totiž ťažko dopadla nielen na motoristov a dopravu. Ropa slúžila na vykurovanie a výrobu elektriny, bez ropy sa nezaobišiel chemický a ďalší priemysel. Vysoké ceny ropy sa rýchlo premietli do cien elektrickej energie a priemyselných výrobkov. Mnohé firmy začali krachovať, milióny ľudí zostali bez práce, svet zachvátila finančná kríza. Vysoké ceny energií spôsobili vysokú infláciu.

Ako sa prejavili zničujúce efekty ropnej krízy v socialistickom Československu? Spočiatku sa ho takmer nedotkli, aspoň nie hneď priamo a bezprostredne. O to väčší bol však ich dlhodobý a sprostredkovaný vplyv na ekonomiku i sociálnu sféru.

Koniec éry lacnej energie

Československo patrilo do sovietskej sféry vplyvu a Moskva si ako vývozca čierneho zlata vďaka ropnému šoku polepšila.

Od roku 1962 prúdila ropa na Slovensko potrubím Družba, ktoré ústilo pri Slovnafte v bratislavskom Vlčom hrdle. Hneď po spustení ropovodu do prevádzky znížili cenu benzínu zo štyroch korún za liter na 2,10 koruny. „Vďaka Sovietskemu zväzu máme toľko nafty, koľko potrebujeme, a môžeme vyrábať toľko benzínu, koľko potrebujeme,“ zdôvodnil zníženie cien poslanec Václav Škoda. Ani slovíčkom sa nezmienil o tom, že čierne zlato dodávajú Sovieti spojencom za „ideologicky“ zdôvodnené ceny. A že očakávajú za to stopercentnú lojalitu, čo prehlbuje závislosť Československa.

Na jeseň 1973 bola priemerná mzda v národnom hospodárstve ČSSR 2171 korún a cena benzínu či motorovej nafty sa stále nemenila, hoci svetom už otriasala ropná kríza. K zmene prišlo až v nasledujúcom roku, keď na Západe už kríze odzváňali. Špeciál, ktorý stál 2,4 koruny, zdražel na 4,3 koruny za liter.

Čítajte viac Ako Chruščov strkal ježa do amerických nohavíc

Prvé reakcie politického vedenia Československa na ropný šok a drastické úsporné opatrenia Západu by sa však dali vyjadriť slovami: „Tak im treba, nás sa to netýka“.

S Arabmi sa priatelil nielen ZSSR, ale i ČSSR, a štáty celého východného bloku horúčkovito vyzbrojovali arabské krajiny vyvážajúce ropu.

Koncom novembra 1973 zasadal Ústredný výbor KSČ a zaoberal sa aj vyhliadkami československej ekonomiky. Apel na hospodárne využívanie všetkých energií zaznel iba vo všeobecnej rovine. Nikto ešte nebil na poplach. Veď napokon ani nebol dôvod. Sovietska ropa čiastočne zdražela aj pre Slovákov a Čechov až v roku 1974. Začala sa vypočítavať z priemeru svetovej ceny.

„Žiadna udalosť od konca druhej svetovej vojny nemala takéto rozsiahle dôsledky medzinárodných rozmerov. Vlády pochopili, že éra hojnosti lacnej energie sa skončila,“ napísal vtedy americký časopis Time.

Zároveň dostali zelenú alternatívne zdroje energie. Holandsko stavilo na veterné elektrárne. Dánsko začalo s ťažbou zemného plynu v pobrežnom morskom šelfe. Francúzsko sa začalo orientovať na jadrové elektrárne. V Československu ropná kríza urýchlila realizáciu výstavby vodnej elektrárne na Dunaji.

Na Západe začali vlády podporovať rozvoj nových, energeticky menej náročných odvetví priemyslu. V krajinách východného bloku niežeby nebola vôľa postupovať rovnako, ale systém direktívno-administratívneho riadenia ekonomiky to sťažoval, či dokonca znemožňoval. Je napríklad paradoxné, že útlm trolejbusovej dopravy v Bratislave a nahrádzanie trolejbusov autobusmi „prepuklo“ uprostred sedemdesiatych rokov. Zrejme sa to rozhodlo a naplánovalo ešte pred ropným šokom. A čo bolo zapísané v päťročnici, to bolo priam ako Písmo sväté…

Už v roku 1979 prišiel v dôsledku iránsko-amerického konfliktu tzv. druhý ropný šok. Prezident USA Jimmy Carter nazval situáciu na ropnom trhu morálnym ekvivalentom vojny.

Bez elektriny je po civilizácii

Vo februári 1979 mal Západ zažiť druhý ropný šok následkom islamskej revolúcie v Iráne. Československo sa v tom čase spamätávalo z energetickej krízy iného druhu.

V noci zo Silvestra 1978 na Nový rok 1979 postihol krajinu nečakaný tepelný šok. Pri Žiari nad Hronom klesla ortuť v teplomeri v priebehu niekoľkých hodín o 20 až 22 stupňov Celzia. Nasledovali prudké snehové zrážky. Na celom území republiky.

V povrchových hnedouhoľných revíroch, ktoré boli také dôležité pre energetiku, všetko zamrzlo a ocitlo sa pod záľahou snehu. Ťažiť sa nedalo v priebehu celého januára. Zamrzlo aj uhlie vo vozňoch, ktoré čakali na cestu do elektrární.

Zlyhala cela elektrizačná sústava, z prevádzky vypadli mamutie zariadenia v povrchových hnedouhoľných baniach na severe Čiech. Vagóny s naloženým uhlím boli také zmrznuté, že sa nedali vykladať.

„Boli sme konfrontovaní s reálnou energetickou krízou. Na niektorých miestach prepukala panika,“ priznal vtedajší premiér Lubomír Štrougal po štyridsiatich rokoch vo svojich pamätiach. Československá infraštruktúra neskolabovala vraj iba vďaka dostatočným štátnym rezervám nafty, ktorá nezamŕza ani pri extrémnych mrazoch.

Čítajte viac Keď sa Slovensko stávalo tranzitnou veľmocou

Začali platiť vyššie regulačné stupne (počnúc desiatym) pre odber elektriny v mnohých podnikoch. Spotrebu energie museli znížiť na technologické minimum. V podnikoch náročných na spotrebu elektriny (napríklad v hutách) sa museli niektoré prevádzky odstaviť.

Väčšina verejných budov sa prestala vykurovať, mohli ich len temperovať. Obmedzené bolo aj vykurovanie električiek a trolejbusov. Teplá voda tiekla na obytné sídliská len každý druhý deň.

Školy mali uhoľné prázdniny od 8. do 27. januára. V tom istom čase platilo aj nariadenie vlády o zákaze verejného osvetlenia ulíc. Obmedzilo sa tiež vysielanie Československej televízie. V bežných dňoch vysielali oba kanály až od 20. hodiny a počas víkendov od 18. hodiny.

O štyridsať rokov nastala plynová kríza, čo už bolo v ére samostatného Slovenska. Niektorí autori označujú 7. január 2009 za zlomový dátum v histórii energetickej bezpečnosti na Slovensku. Gazprom prvýkrát v 37-ročných dejinách tranzitu ruského plynu do Európy náhle prerušil dodávky na slovenské územie a aj do ďalších 16 krajín vrátane 12 štátov EÚ.

Slovensko spolu s Bulharskom bolo najpostihnutejšie, lebo obe krajiny stopercentne záviseli od prísunu tzv. modrého zlata z Ruska. Moskva zdôvodňovala priškrtenie kohútikov neochotou Kyjeva zaplatiť dlh a vykrádaním plynu z tranzitného potrubia Ukrajincami.

Na Slovensku sa rozchýrilo, že v zásobníkoch je plyn iba na desať dní. Našťastie to nebola pravda. Problémom však bol tlak v tranzitnom plynovode. Experti vysvetľovali, že sa v ňom nemôže presadiť tlak plynu zo zásobníkov, ktoré sa nachádzali na západe republiky. Objasňovali, že systém nedokáže pretlačiť plyn zo zásobníkov na východné Slovensko.

Nasledovalo vyhlásenie 8. regulačného stupňa ministerstvom hospodárstva, čím sa obmedzil odber plynu pre veľkoodberateľov. Opatrenie sa týkalo takmer 770 podnikov. Najviac ohrozená bola elektrizačná sústava, lebo na Slovensku sa v tom čase 15 percent elektriny vyrábalo na báze plynu. Odstavením paroplynových elektrární by chýbala dostatočná rezerva výkonu v čase zvýšenej spotreby elektrickej energie.

Prioritou však bolo zabezpečenie domácností a nemocníc. Vláda Roberta Fica sa snažila krízu riešiť v Bruseli, v Kyjeve aj v Moskve. V jednej chvíli dokonca nahlas uvažovala o opätovnom spustení odstavenej jadrovej elektrárne v Jaslovských Bohuniciach, ale proti tomu sa dôrazne postavila Európska komisia.

Nakoniec sa riešenie našlo v reverznom toku. Jedenásť dní po vypuknutí krízy začal prúdiť plyn z Česka. O dva dni na to nasledovalo urovnanie sporu medzi Moskvou a Kyjevom. Európe však bolo jasné, že musí urýchlene hľadať ďalších dodávateľov

Čo nás čaká a neminie

Čím sa však líši súčasná krízová situácia a jej možná eskalácia od spomenutých energetických kríz? Teraz sa chce Slovensko a veľa iných štátov odstrihnúť od ropy a plynu samo. Predchádzajúce krízy trvali pár týždňov alebo mesiacov, tá súčasná sa môže roztiahnuť na celé roky. Niektorí analytici varujú, že pre mnohé štáty bude odpojenie od ruských zdrojov energií znamenať ekonomickú samovraždu.

Už po ropnom šoku v roku 1973 sa svet nedokázal celkom vrátiť do starých koľají, hoci dodávky ropy sa relatívne rýchlo obnovili z pôvodných zdrojov. Čo sa stane teraz, to je stále vo hviezdach. Skúsenosti z riešenia minulých krízových situácií by však mohli prispieť k hľadaniu východísk z tej súčasnej.