Čo sa medzitým zmenilo? Vojna začala hrmieť blízko hraníc Slovenska. Ale želať si mier, túžiť po ňom ešte neznamená, že našinec je ochotný zaň aj bojovať.
Z prezentácie výsledkov prieskumu pred necelým mesiacom vyplynulo, že jeho organizátori skúmali aj osobné hodnoty občanov. Pýtali sa, na čom im v súčasnosti najviac záleží. V tejto kategórii prvé miesto obsadila rodina, mier sa v prvej desiatke vôbec neobjavil. V kategórii želaných hodnôt sa však rodina umiestnila na treťom mieste, hoci so značným odstupom za prvým mierom.
Slováci síce svoju túžbu po mieri radi deklarujú, ale iba v anonymnom prieskume. Ak ju majú prejaviť osobne a verejne, napríklad na protivojnovej demonštrácii, nájde sa ich ochotných vyjsť do ulíc či na námestia maximálne niekoľko stovák (častejšie zopár desiatok).
Treba však uznať, že hnutie za mier sa kedysi diskreditovalo, a to nielen u nás, ale takpovediac medzinárodne. V tých časoch koloval na Slovensku vtip: „Pýtajú sa Rádia Jerevan: Bude vojna? Rádio Jerevan odpovedá, že vojna nebude, ale rozpúta sa taký boj za mier, že neostane kameň na kameni."
Dnes sa v politickej rétorike i v reči médií oveľa viac skloňuje „vojna" než „mier". Mierové rokovania sa dostali do úzadia aj v prípade bojov na Ukrajine. V popredí sú dodávky zbraní – modernejších a ničivejších, aby sa sily bojujúcich strán vyrovnávali.
Historikom to pripomína situáciu pred prvou svetovou vojnou. Vzájomné vyhrážky štátnikov v ich korešpondencii a útoky vojnových štváčov v novinách sa vtedy vyhrotili natoľko, že ozbrojený konflikt bol potom ich logickým vyústením. Samozrejme, išlo hlavne o neprekonateľné rozpory v národnoštátnych záujmoch súperiacich strán.
Čítajte viac V modernej vojne najviac riskujú civilisti
Aj vtedy málokto protestoval proti vojne. Slováci boli poddanými rakúskeho cisára a uhorského kráľa v jednej osobe Františka Jozefa I. Na jeho výzvu „do zbrane" odpovedali ako vlastenci a dobrovoľne, miestami až manifestačne, sa hlásili na front.
Nuž áno, vtedy ľudia nevedeli, do čoho idú, uverili propagande, že do Vianoc sa vrátia domov. Veľkej vojne predchádzalo takmer polstoročie mieru. Ale o dve desaťročia neskôr už väčšine mohlo byť jasné, čo za mraky sa sťahujú nad Európou. Proti „hnedému moru", ktorý sa šíril z Hitlerovho Nemecka, vznikali antifašistické ľudové fronty.
Aj v našich mestách sa v rokoch 1935 – 1938 často demonštrovalo. Tieto akcie organizovali väčšinou ľavicové strany – sociálni demokrati a komunisti, z nich polovicu spoločne. Len v roku 1937 sa konalo na Slovensku 120 demonštrácií a pouličných sprievodov pod heslami boja proti vojne a proti nacistickým plánom ovládnuť svet.
O rok neskôr však vlády západných spojencov ustúpili požiadavkám Hitlera a „v záujme mieru" mu obetovali časť Československa. Zatiaľ sa mohli lepšie pripraviť na vojnu. Jej rozpútaniu však nezabránili.
Foto: Ivan Majerský, Pravda
Mier je, keď sa strieľa niekde inde
Nemecký filozof Oswald Spengler parafrázoval pred sto rokmi známy výrok iného Nemca, pruského generála Carla von Clausewitza, že vojna je len pokračovaním politiky inými prostriedkami. Spengler napísal: „Mier je pokračovaním vojny inými prostriedkami." Ale je to tak?
Zárodky vojny skutočne vznikajú v mierových časoch, ak sa narastajúce nezhody v medzištátnych vzťahoch neriešia diplomaticky. Alebo ak sa hľadá vonkajší nepriateľ, na ktorého plecia možno preložiť neriešené vnútroštátne problémy.
Zároveň s tým, ako sa vojna vzďaľuje až stráca v minulosti, nové pokolenia ľudí si už nevedia ani predstaviť jej hrôzy a mier považujú sa samozrejmú súčasť života. Nadobudnú presvedčenie, že „mier je, keď sa strieľa niekde inde", tak ďaleko, že ich sa to už ani netýka. Podľa jednej starej arabskej múdrosti mier prináša bohatstvo, bohatstvo prináša pýchu, pýcha prináša vojnu, vojna prináša chudobu, chudoba pokoru a až pokora prináša mier.
Na ukončenie vojny si totiž treba priznať porážku (pokoriť sa) a dohodnúť, vyjednať s víťazom mier. Niekedy je to kompromis, inokedy bezpodmienečná kapitulácia.
Dosť na tom, že nebyť vojny, tak ľudia si zrejme ani nedokážu poriadne vychutnať mier a predovšetkým – nevedia si ho vážiť. Po skončení tej najstrašnejšej vojny pred 77 rokmi si ho cenili tak vysoko, že začali od svetových lídrov žiadať tzv. trvalý mier, čiže mier bez vojen.
Čítajte viac Ako Slováci prijímali migrantov z Ukrajiny pred sto rokmi
V nasledujúcich rokoch vznikali masové medzinárodné mierové a protivojnové organizácie a hnutia. A keďže svet už bol rozdelený železnou oponou, aj tieto spolky sa rýchlo dostávali pod vplyv veľmocí. Niektoré boli vládami dokonca priamo riadené a financované. To je aj prípad Svetovej rady mieru, ktorá vznikla v roku 1950 z iniciatívy Sovietskeho zväzu. Predchádzal tomu kongres v Paríži, ktorému predsedal chemik nobelista Frédéric Joliot-Curie. K myšlienke celosvetového hnutia „obrancov mieru" sa hlásili také významné osobnosti ako maliar Pablo Picasso či spisovateľ Heinrich Mann.
Čoskoro vznikol z podnetu vlády USA protipól Svetovej rady mieru: Kongres pre kultúrnu slobodu. Zakladajúcu konferenciu mal v Berlíne s účasťou iných známych osobnosti (napríklad historika Arthura Schlesingera a dramatika Tennessee Williamsa).
Nie je náhoda, že v tom istom čase vypukla na Kórejskom polostrove bratovražedná vojna severu proti juhu (trvala do júla 1953). Na strane severnej Kórey stál ZSSR a Čína, južnú Kóreu podporovali predovšetkým USA. Československo už dva roky patrilo medzi satelity Moskvy.
Svetová rada mieru a jej národné organizácie od svojho vzniku bojovali za zákaz vojenských blokov (najmä však proti práve založenému NATO) a jadrových zbraní (hoci Sovieti už stihli odskúšať svoju prvú atómovú bombu).
Aj na Slovensku prebiehali protivojnové zhromaždenia, organizované Československým výborom obrancov mieru, ktorý sa nachádzal pod kontrolou aparátu komunistickej strany. Protesty to boli na dnešné časy prinajmenšom svojrázne. Pracujúci prijímali kolektívne záväzky na znak nesúhlasu s „americkou agresiou“. Zaväzovali sa napríklad „znížiť plánované percento výrobných nákladov“. Výnosy z mimoriadnych pracovných smien putovali do „fondu mieru", z ktorého sa mala financovať pomoc „ľudu Kórey".
Za mier s mečom v ruke?
Po karibskej raketovej kríze pred 60 rokmi, keď existencia ľudstva visela chvíľu na vlásku, sa pozornosť mierových aktivistov sústredila na ovplyvňovanie verejnej mienky v prospech jadrového odzbrojenia. V roku 1963 dosiahli nukleárne mocnosti dohodu o zákaze skúšok jadrových zbraní v ovzduší, čo bol obrovský úspech.
O rok neskôr však prepukla vietnamská vojna. A práve s ňou je spojený vari najväčší rozmach protivojnových iniciatív v moderných dejinách. Vyvolali ju obete a ukrutnosti páchané vo Vietname. Bola to najdlhšia vojna v dejinách USA, zomrelo v nej 57-tisíc amerických vojakov, na vietnamskej strane sa počet obetí odhaduje až na dva milióny, vrátane civilistov.
Podľa nemeckého historika vietnamskej vojny Marca Freya zohrali mimoriadnu úlohu v stupňovaní protestov televízne reportáže priamo z vietnamských bojísk a zverejňovanie tajných dokumentov z Pentagónu na pokračovanie v denníku New York Times. Tie boli často v príkrom rozpore s oficiálnymi informáciami vládnych miest určenými pre americkú verejnosť.
Čítajte viac Nezávislý ukrajinský štát sa už raz rozpadol
Nesúhlas s vojnou naberal na sile súčasne s eskaláciou vojny a mal rôzne podoby: počnúc diskusiami na univerzitách, pálením povolávacích rozkazov, protestnými petíciami a končiac verejným sebaupálením mladých ľudí. Vyvrcholilo to v máji 1970 obliehaním Bieleho domu takmer 100-tisícovým davom demonštrantov.
Mierové hnutie proti vietnamskej vojne sa rýchlo rozšírilo aj v západnej Európe a výrazne prispelo k tomu, že tamojšie vlády boli zdržanlivé v podpore USA. Francúzsky prezident Charles de Gaulle dokonca otvorene kritizoval americkú politiku vo Vietname. Veľkým sklamaním pre americkú vládu bola však vlažná podpora Británie, tradičného spojenca. V uliciach Londýna a ďalších miest sa konali pravidelné protivojnové demonštrácie. Ich účastníci požadovali mierové rokovania. Predpokladá sa, že to ovplyvnilo aj postoj britskej vlády.
V bývalom Československu naďalej platili heslá „Buduj vlasť, posilníš mier" a „ZSSR – záruka svetového mieru". Zhromaždenia obrancov mieru sa veľmi nelíšili od ich akcií v čase kórejskej vojny.
Výnimkou sa stal rok 1968, keď aj v uliciach slovenských miest protestovali ľudia proti invázii vojsk Varšavskej zmluvy do ČSSR. Protestovali spolu s tisíckami Francúzov, Britov, Nemcov a aj ôsmich odvážnych disidentov na Červenom námestí v Moskve.
Išlo o spontánne demonštrácie, s ktorými Svetová rada mieru ani jej československá odbočka nemali nič spoločné. Autorita štátom protežovaného hnutia dostala ďalší úder o jedenásť rokov neskôr, keď sovietske vojská vtrhli do Afganistanu. Obrancovia mieru aj vtedy mlčali. Ich tútori v Moskve nedokázali presvedčivo odpovedať na shakespearovskú otázku: „To mier kážete s mečom v ruke?"
Ako otupiť protivojnové hnutie
V sedemdesiatych rokoch sa viaceré západné protivojnové organizácie pokúšali nadviazať kontakt s československými disidentmi, konkrétne s Chartou '77, a dohodnúť spoločné akcie. „Pojem mier bol v našej časti sveta zbavený obsahu," odpovedal im Václav Havel. Zároveň upozornil na to, že Svetová rada mieru protestuje len proti tomu, čo sa hodí Moskve.
Po „nežných" revolúciách a po skončení studenej vojny mierové hnutie akoby stratilo motiváciu. V roku 1991 sa svet viezol na vlne optimizmu a aj ručičky hodín súdneho dňa sa vzdialili až na 17 minút od „jadrovej polnoci" – najďalej za svoju históriu. Čo sú to za hodiny? Od roku 1947 ich ručičky ukazujú, ako je svet blízko globálnej katastrofe. Začiatkom každého nového roku to určí v časopise Bulletin of the Atomic Scientists 15 nositeľov Nobelovej ceny. V januári 2022 odhadli čas na tri minúty, vojnou na Ukrajine však ich výpočet zrejme zostarol. Pre porovnanie – v dramatických dňoch karibskej krízy ukazoval ciferník sedem minút.
Protivojnové hnutie sa znovu prebudilo až v predvečer druhej irackej vojny. Nie však zásluhou Svetovej rady mieru, ktorá je v dlhodobom útlme, ale pričinením mierového aktivizmu vyvierajúceho zdola, nezávisle od vlád.
Čítajte viac Veľké vojny sa začínali malými incidentmi
Ide o stovky menších organizácií, ktoré sa v prípade potreby dokážu spojiť a vystúpiť globálne. Tak to bolo aj 15. februára 2003 počas celosvetového protestu proti chystanému vpádu „koalície odhodlaných" vedenej USA do Iraku.
Podľa francúzskeho výskumníka Dominiqua Reynieho sa demonštrácie konali v 60 krajinách, v troch tisíckach miest a zúčastnilo sa ich dovedna okolo 36 miliónov ľudí, z toho 20 miliónov v Európe. V Bratislave sa v ten deň zišlo okolo 1 500 demonštrantov, oveľa menej ako v iných porovnateľných metropolách. Napriek tomu to bola najväčšia protivojnová akcia od vzniku samostatnej Slovenskej republiky.
Protesty boli prelomové nielen svojou veľkosťou, ale aj koordináciou cez národné sociálne siete. Prvýkrát sa v tomto ohľade výrazne prejavil internet. „Demonštrácie ukázali, že na svete sú v súčasnosti dve superveľmoci: USA a medzinárodná verejná mienka," napísal New York Times. Tá druhá však nemala ani takú silu, aby mohla zvrátiť rozhodnutie amerického prezidenta. Nehovoriac už o tom, že počas samotnej irackej vojny (2003 – 2010) protesty postupne ustávali.
Historik Frey sa nazdáva, že americká vláda sa poučila z vietnamskej vojny a v druhej irackej vojne, aspoň v jej počiatočnej fáze, sa vďaka prísnym smerniciam dostalo na verejnosť menej utajovaných informácií. Navyše, vojnoví reportéri mali sťaženú pozíciu. Americké velenie vymyslelo rafinovanú taktiku, pri ktorej nemuselo použiť priamu cenzúru. Vojnové spravodajstvo jednoducho pričlenilo k vojenským jednotkám. „Reportéri sa s vojakmi zžili a spriatelili, čím stratili od reálnej situácie novinársky odstup. Spravodajstvo bolo potom prevažne provojnové, vlastenecké a neobjektívne," tvrdí britský sociológ médií John B. Thompson.
Vďaka tomu zábery z bojísk už nepodnecovali protesty domácej verejnosti, ako to bolo v prípade vojny vo Vietname. Iracká vojnová kampaň sa však líšila ešte čímsi dôležitým. Americkí a ďalší koaliční vojaci v nej používali vysoko presné zbrane. Tým podstatne znížili vlastné straty, lebo zriedkavejšie sa dostávali do bezprostredného styku s protivníkom. Za sedem rokov vojny padlo „len" 4 417 amerických a 179 britských vojakov. Aj to akoby oslabilo tradičnú argumentáciu mierových aktivistov. Vo vojne však zomrelo okolo 650-tisíc civilistov…
O mier sa má postarať vrchnosť?
Mierový aktivizmus podlomila podľa niektorých politológov najmä tzv. politika zdržiavania, ktorá zabraňuje vojne medzi veľmocami. Jadrové odstrašovanie sa predsa osvedčilo ako spoľahlivá záruka, že k najhoršiemu nepríde, hovoria. Kto zaútočí „jadrom" ako prvý, zničí nielen protivníka, ale aj seba a spôsobí Armagedon na zemi. Oponenti namietajú: už niekoľkokrát sa ukázalo, že sa tak môže stať aj bez zlého úmyslu, povedzme nešťastnou náhodou či omylom.
V minulej dekáde sa protesty z roku 2003 nezopakovali, hoci prebiehali krvavé vojny v Sýrii, Afganistane či Jemene. Ľudia túžia po mieri, ale iba akosi tak pasívne. Zvykli si žiť v tieni odpaľovacích rámp. Očakávajú, že o ich bezpečnosť sa postará vrchnosť. Skrátka, sú občianski infantilní. Dokedy ešte?