Najznámejšiemu leteckému únosu velil trenčiansky narkoman

Deviateho júna 1972 vyšla oficiálna správa Československej tlačovej kancelárie: „Československé lietadlo L-410, ktoré letelo na trati Mariánske Lázně – Praha prinútili vo štvrtok okolo 16. hodiny dvaja zatiaľ neznámi únoscovia zmeniť kurz a núdzovo pristáť pri Weidene v Nemeckej spolkovej republike. Na palube bolo 15 cestujúcich, medzi nimi jednoročné dieťa a dvaja členovia posádky. Zločinci pri únose lietadla spoločnosti Slovair zastrelili pilota Jána Mičicu a dvoch cestujúcich zranili. Po pristátí na letisku sa pokúsili o útek, západonemecká polícia ich však dolapila a zatkla." Podrobnosti leteckej drámy sa verejnosť dozvedala iba postupne, v Čechách a na Slovensku neskôr ako v Nemecku. Príbeh obrástol mýtmi a legendami, v bývalom Československu sa stal najznámejším príbehom o leteckom pirátstve. Skupina Olympic vydala v roku 1973 hit pod názvom Únos, veľmi populárny televízny seriál 30 prípadov majora Zemana mu venoval jednu epizódu.

Kapitán, ktorého zabili, mal tri deti

Spoločnosť Slovair so sídlom v Bratislave vznikla iba tri roky predtým a okrem práškovania „čmeliakmi" vykonávala aj pravidelné vnútroštátne lety na dvojmotorových strojoch L-410 A Turbolet.

Kapitán Mičica, rodák zo Zástrania (dnes súčasť Žiliny) mal v čase únosu 52 rokov a s manželkou sa staral o tri deti. Ako pilot pracoval od leta 1957 v Českos­lovenských aerolíniách (ČSA) a posledné dva roky v Slovaire.

Ako druhý pilot mu sekundoval Dominik Chrobák, rodák z Kysúc. V čase únosu 44-ročný, ženatý, dve deti. V ČSA desať rokov odlietal s práškovacími strojmi. Od roku 1970 absolvoval dvojročný výcvik pre 17-miestne lietadlo L-410. V pondelok 5. júna 1972 nastúpil do Slovairu k šéfpilotovi Mičicovi.

Vo štvrtok o tri dni neskôr okolo štvrtej poobede vošlo do lietadla s poznávacou imatrikulačnou značkou OK – ADN 15 cestujúcich. Únoscov medzi nimi bolo desať, a nie dvaja, ako zneli prvé informácie. Sedem mužov a tri ženy. Všetci mladí, vo veku 18–23 rokov. Väčšinou Pražania.

Čítajte viac Ako Chruščov strkal ježa do amerických nohavíc

Najstarší, zememerač Ľubomír Adamica (1949), rodák z Trenčína bol iniciátorom únosu. V rokoch 1969 – 1971 sa nachádzal v emigrácii, v New Yorku a na Havajských ostrovoch vraj experimentoval s drogami. Potvrdilo sa, že ako jediný mal už skúsenosti aj s tvrdými drogami a mal za sebou aj pokus o samovraždu, po čom sa liečil na psychiatrii. Do vlasti sa údajne vrátil na naliehanie rodičov. Adamica velil tejto skupine, v ktorej ďalej boli tieto osoby: študent Jiří Beran (1950), geodet Milan Trčka (1951), úradník Jiří Vochomůrka (1950), geodet František Hanzlík (1951), študent Jaromír Dvořák (1952), vrátnik Jaromír Kerbl (1953), predavačka Alena Černá (1950), zdravotná sestra Alena Heinzová (1952) a úradníčka Olga Setnická (1954). Tá mala so sebou v kočíku niekoľkomesačné dieťa a s Vochomůrkom čakala ďalšie.

Isté skúsenosti zo života na Západe mal ešte Trčka, ktorý sa v USA spoznal s Adamicom, a Vochomůrka, ktorý v roku 1968 navštívil Dánsko a západné Nemecko.

Pred letom sa všetci vydávali za členov hudobnej skupiny, ale iba dvaja z nich hudobníkmi skutočne aj boli.

Prečo sa rozhodli pre únos lietadla? „Chceli sme žiť v slobodných pomeroch a venovať sa hudbe," vysvetľovali pri výsluchoch v Nemecku. „Pôvodne sme na Západ chceli vycestovať turisticky cez Juhosláviu, ale nedostali sme od našich úradov povolenie."

Medzi ďalšími cestujúcimi, ktorí s leteckým pirátstvom nemali nič spoločné, bol Ivan Klementis (vedúci obchodnej prevádzky spoločnosti Slovairu), Ladislav Smrček (šéfkonštruktér z podniku Let Kunovice, ktorý sa podieľal na vývoji L-410), Josef Jahn (maliar natierač zo stavebného podniku) a Josef Hrubý (študent hotelovej školy v Mariánskych Lázňach).

Únoscovia nepoznajú zľutovanie

S Dominikom Chrobákom sa denník Pravda o všetkom zhováral pred 20 rokmi. Vtedy 74-ročný dôchodca už v úvode rozprávania prekvapil dosiaľ neznámou informáciou. „S niektorými únoscami som prvýkrát prišiel do styku už 6. júna. Leteli z Prahy do Mariánskych Lázní, ostatní tam cestovali vlakom. O dva dni všetci spoločne akože leteli s nami naspäť do Prahy,“ spomínal. Boli niečím nápadní? „Ani nie, typické máničky, ako sme vtedy volali mladíkov s dlhými vlasmi, ktorí holdovali rockovej hudbe."

Pracovníčka cestovnej kancelárie Rekrea na letisku v Mariánskych Lázňach však upozornila letušku, a tá zase policajtov, na čudné správanie skupiny, ktorej predala letenky. Vraj hrali pri tom na bubienkoch… Policajti skupinu chvíľu sledovali a potom mávli rukou, aby sa venovali inej práci.

Čítajte viac Päť mŕtvych za 20 hodín. Od leopoldovskej masakry uplynulo 30 rokov

Mimochodom, polícia na malom letisku ešte nedisponovala bezpečnostnými rámom či detektorom kovov. V opačnom prípade by zistila, že dve mladé ženy prenášajú do lietadla zbrane. Jednu pištoľ schovala Setnická do kočíka, druhú mala Černá prilepenú páskou k nohe pod spodnou bielizňou. Obe zbrane boli nabité ostrými nábojmi. Ukradla ich Černá svojmu otcovi, vysokému dôstojníkovi Zboru národnej bezpečnosti. Ako neskôr vypovedala, s otcom už dlhšie mala napätý vzťah, lebo bol proti tomu, aby mala pomer s Trčkom, a trval na jeho ukončení.

Prečo potrebovali ostro nabité zbrane? Pred vyšetrovateľmi vypovedali, že o tom sa pohádali, keď vznikal plán únosu. Kerbl bol za to, aby si do lietadla vzali iba maketu pištole. Adamica však trval na svojom: „To funguje len so skutočne funkčnými zbraňami," tvrdil.

Odvolával sa na únos iného L-410 s inou posádkou na tej istej linke len o dva mesiace skôr (18. apríla 1972). Dvaja českí recidivisti (jeden z nich iba nedávno vyšiel z väzenia) donútili pilotov pištoľami a balíčkom s výbušninou, aby zmenili smer letu a pristáli v Norimbergu. Pri únose bol postrelený druhý pilot, ktorý našťastie prežil.

Zdá sa, že práve tento únos Adamicu veľmi inšpiroval. „My, samozrejme, nebudeme strieľať, ale na zastrašenie pilotov potrebujeme funkčné zbrane," presviedčal komplicov.

Kontrola na letisku prebehla ledabolo. Dieťa v kočíku vrieskalo, policajti chceli mať prehliadku rýchlo za sebou.

„Neboli sme vo vzduchu ani celých päť minút, nestačil som ešte ani udať polohu, keď som registroval kymácanie lietadla a nezvyklý hluk a krik na palube," spomínal Chrobák.

Malé lietadlo v tristometrovej výške rozkolísal pohyb cestujúcich v zadnej časti lietadla. Všetko sa odohralo vari v priebehu tridsiatich sekúnd. Adamica si vyzliekol bundu, čo bol signál na akciu. Čo nasledovalo, to presne vystihujú aj prvé slová hudobnej skladby kapely Olympic:

„Únosci vůbec páni,

neznají zlitování.

Pouhá zloba poručí,

pouhá zbraň tě poučí."

Pristátie len s kompasom

Adamica spolu s Vochomůrkom odhrnuli záves, ktorý oddeľoval kokpit od kabíny cestujúcich, pristúpili k obom pilotom a strhli im slúchadlá z hláv.

Chrobák: „Len čo Adamica zakričal, že máme zmeniť smer a letieť k západonemeckej hranici, zaznel výstrel. Mičicova hlava odkväcla na moje rameno, z krku sa mu liala krv rovno na prístrojovú dosku. Hneď som sa ujal riadenia, aby som vyviedol stroj z chaotického le­tu."

Jeden z únoscov zaútočil na konštruktéra Smrčeka, ktorý v tej chvíli už asi ľutoval, že nenavrhol oddeliť kokpit od cestujúcich niečím pevnejším. Dostal fľašou limonády po hlave tak, že sa zosunul na palubu.

Trčka s Beranom vzápätí zneškodnili Jahna. Mylne sa domnievali, že je policajtom v civile a že má zbraň. Ozbrojený sprievod civilných dopravných lietadiel v Československu nasadilo ministerstvo vnútra na domáce linky až po tomto únose.

Čítajte viac Maďarské povstanie proti komunizmu rozdrvili tanky

Rekonštrukcia prípadu ukázala, že Mičicova krv spôsobila skrat, ktorý vyradil z prevádzky dôležité funkcie, napríklad navigáciu a spojenie so zemou. Adamica napriek tomu priložil pištoľ pre zmenu k Chrobákovmu zátylku a prikázal mu letieť k západonemeckým hraniciam. „Mne už teraz je všetko jedno, mne už na ničom nezáleží, ak nepristaneme v Nemecku, zastrelím aj teba!"

„V tých časoch sme už podľa smernice nemali klásť únoscom odpor, a tak som poslúchol. Navyše som dúfal, že kapitánovi sa ešte dá nejako pomôcť, ak šťastne pristaneme. Lietadlo som síce otočil, ale netušil som, či správne," pokračoval Chrobák v opise udalostí.

V duchu sa modlil, aby neletel s nimi do východného Nemecka, lebo to by odbachli aj jeho. Držal sa popod spodným prahom mrakov, preto po pätnástich minútach letu uvidel diaľnicu a po nej premávať autá so západnými ešpézetkami. Chvíľu sa pohrával s myšlienkou, že pristane na diaľnici, potom však v diaľke zbadal letiskovú vežu. A pri nej malé športové letisko s krátkou pristávacou dráhou v údolí medzi kopcami. Ešte nevedel, že patrí bavorskému mestu Weiden vzdialenému len 35 km od československých hraníc.

Našťastie na letisku práve nebola žiadna prevádzka. Pristával len s pomocou magnetického kompasu, lebo nemal spojenie s riadením západonemeckej leteckej prevádzky. Na veľké prekvapenie zamestnancov letiska dokázal Chrobák s ťažkým a vážne poškodeným strojom bezpečne pristáť. „Nepochybne tým zachránil život všetkým na palube," zdôrazňuje v štúdii o teroristických metódach pri prekonávaní štátnej hranice český vojenský historik Ivo Pejčoch.

Rozsudok: vinní

Niektorí z únoscov po vystúpení z lietadla bozkávajú zem, na letisku ich však nevítajú. Rozhorčený dav vykrikuje: „Mali by vás obesiť!"

Telo Mičicu vynášajú na nosidlách, ale už mu niet pomoci. Všetky pokusy privolaného lekára o resuscitáciu sú neúspešné. Beran a Kerbl sa pokúšajú uniknúť bavorskej polícii, bezhlavo utekajú do neďalekého lesa. O niekoľko minút ich majú a všetkých desiatich zatýkajú.

Slovair posiela do západného Nemecka náhradnú posádku. Po výmene skratovaných prístrojov sa Chrobák na opravenom stroji vracia domov. S Mičicom v rakve.

Československé úrady požiadali o vydanie únoscov, Nemci žiadosť odmietli.

Vyšetrovanie bavorských justičných orgánov trvalo dvanásť mesiacov. V januári 1973 obžalovali Adamicu z vraždy. Nasledujúcu noc sa obesil v cele. „Neverte ničomu z toho, čo počujete, a len polovici z toho, čo uvidíte," napísal rodičom v liste na rozlúčku.

Čítajte viac Vojenská pomoc nebýva zadarmo

Proces s ostatnými únoscami sa začal 18. júla 1973 vo Weidene. „Každý, kto uteká z Východu na Západ v unesenom lietadle, má len minimálnu nádej získať politický azyl v Nemeckej spolkovej republike," upozornil týždenník Der Spiegel.

Po 41 dňoch porota krajinského súdu dospela v prípade Adamicu k záveru, že úmyselne zastrelil hlavného pilota. U ostatných obžalovaných súd rozhodol, že sú vinní zo zločinu leteckého pirátstva.

Hrozil im za to až desaťročný trest. Napokon na najvyšší trest sedem rokov odňatia slobody bol odsúdený Beran, o rok menej dostali Vochomůrka, Trčka a Hanzlík, zatiaľ čo Dvořák, Kerbl a Černá po päť rokov. Setnickú, ktorú odsúdili na tri roky, však krátko po procese prepustili. Vo väzení sa jej totiž narodilo druhé dieťa.

Tresty boli vyššie ako zvyčajne, veď za únos lietadla ČSA na linke Karlove Vary – Praha v júni 1970 odsúdili v NSR ôsmich únoscov (štyroch mužov a štyri ženy) na tresty od 6 mesiacov do 2,5 roka. V decembri 1971 však v NSR novelizovali trestný zákon a tresty za únosy sprísnili.

Nehľadiac na to vzdušných pirátov prepustili na slobodu už po vykonaní polovice trestu. Viacerí si založili neďaleko mesta Kassel keramickú dielňu. Svoje výrobky modelovali i predávali. Bolo o nich známe, že holdujú hašišu. Pred piatimi rokmi priniesla rozhlasová stanica Sdwestrundfunk informáciu, že z desiatich žijú už len štyria.

Obete a vrahovia

V roku 1990 československý prezident Václav Havel všetkých omilostil. (V Česku pred piatimi rokmi žil iba jeden z únoscov, aj to na psychiatri v Bohniciach.)

V ostatných rokoch sa v českej tlači objavujú články, ktoré zľahčujú zločin Adamicu a spol. a označujú ich za obete normalizačného režimu. Podľa niektorých špekulácií Adamicova pištoľ vystrelila sama náhodnou manipuláciou alebo po tom, čo ho zozadu napadol Klementis. „Svedecké výpovede a znalecké posudky to vylučujú. Náhode nezodpovedá ani násilné správanie Adamicu," namietol český dokumentarista Miroslav Kačor.

A čo bolo s druhým pilotom? Dominik Chrobák lietal s dopravnými strojmi ešte päť rokov. Pred odchodom do dôchodku sa vrátil k práškovaniu. S kariérou letca skončil vo veku 55 rokov. Vtedy to bol vekový strop.

Do penzie odchádzal v roku 1983 s dôchodkom vyšším o 275 korún, ktoré mu patrili ako držiteľovi štátneho vyznamenania Za statočnosť. Po roku 1990 mu príplatok odňali. „Vraj nemám nárok, pretože mi peniaze navyše boli priznané za budovanie socializmu. Uráža ma to," poznamenal zatrpknuto.

Ako dôchodca robil strážnika na parkovisku v Považskej Bystrici. Zomrel 20. februára 2014.