Čierne zlato sa dovážalo aj z Texasu a z Venezuely

Ruské slovo „družba" (priateľstvo) patrí po dlhom čase znovu medzi často používané. V súvislosti s rovnomenným ropovodom. Otázka znie, ako Slovensko od neho odpojiť a pritom si čo najmenej uškodiť. Odpoveď možno treba hľadať aj tam, kde ju zatiaľ málokto hľadá: v histórii. Ako vznikla takmer stopercentná závislosť od dovozu čierneho zlata z Ruska? A ako si Slováci vystačili dovtedy, kým nebol Slovnaft a ešte neexistoval ropovod Družba?

20.06.2022 12:00
Ropovod Družba spojený Foto:
Posledné zvary na ropovode Družba urobili v pohraničnej oblasti na východnom Slovensku. Do práce sa zapojili aj sovietski zvárači.

Pred Slovnaftom bola rafinéria Apollo. Vznikla v apríli 1895 v Budapešti na ustanovujúcom zhromaždení akciovej spoločnosti. Mala zakúpený pozemok v Prešporku (v Bratislave) na ľavom brehu Dunaja, kde dnes stojí budova Tower 115 (bývalé Presscentrum). Podnik začal vyrábať takpovediac do roka a do dňa.

Apollo malo pôvodne stáť v Győri, ale Arpád Spitz z Maďarskej vlasteneckej banky (Hazai Bank) presvedčil kolegov finančníkov v Budapešti, že Uhorsko potrebuje mať rafinériu aj vo svojom druhom najväčšom meste: v trojjazyčnom Pressburgu – Poszony – Prešporku.

Už v auguste 1895 kotvili v tamojšom prístave tri nádržové lode vyrobené uhorskou lodnou staviteľskou a strojárskou spoločnosťou Danubia. „Budú sem zo Suliny prepravovať ruskú ropu," oznamovali noviny v Budapešti.

Sulina je čiernomorský prístav v Rumunsku, neďaleko dunajskej delty. Rumuni ťažili čierne zlato v okolí mesta Ploešti. Do Suliny smerovala ropa loďami pre Apollo aj z gruzínskeho prístavu Batumi. Prepravovali ju z Baku, čiže z Azerbajdžanu, ktorý patril do cárskeho Ruska podobne ako Gruzínsko. Od roku 1907 spájal obe mestá (Baku a Batumi) prvý ropovod.

Zo Suliny prevážali lode rumunskú aj azerbajdžanskú ropu hore Dunajom až do Bratislavy. Mimochodom, v roku 1903 postavili prvý ropovod na našom území. Viedol z bratislavského prístavu do Apolla, mal dĺžku iba 270 metrov.

Najviac ropy sem však prichádzalo z haličského Boryslavu v cisternách po železnici. Východná Halič bola súčasťou Rakúsko-Uhorska (dnes patrí Ukrajine) a mesto Boryslav vzdialené bezmála 100 kilometrov od Ľvova patrilo medzi dôležité priemyselné strediská. Začiatkom 20. storočia tam ťažili takmer dva milióny ton ropy ročne (5 % svetovej produkcie).

Čo to všetko znamenalo? Zásada diverzifikácie ropy, čiže rozšírenie počtu jej zdrojov, sa v Prešporku uplatňovala od samého začiatku jej spracovania. Majitelia Apolla nakupovali základnú surovinu tam, kde bola na trhu, kde to bolo práve možné a výhodné.

Automobilisti si žiadali svoje

Pätnásť rokov po svojom vzniku bola bratislavská rafinéria druhým najväčším spomedzi 25 podnikov tohto druhu v monarchii. Z nich 14 sa nachádzalo v Uhorsku. Prečo Uhorsko potrebovalo toľko rafinérií, aj keď relatívne malých a prečo sa bratislavská rozvíjala rýchlo?

Vyžiadal si to okrem iného prudký nástup motorizmu. Výrobky z ropy už neslúžili iba na svietenie, mazanie či tesnenie, ale začali nahrádzať parný pohon v priemysle i doprave.

Prvý osobný automobil sa v uliciach Prešporka objavil v roku 1896, keď začalo fungovať Apollo. Kúpil si ho bohatý miestny obchodník s vínom János Palugyai.

auto, benzín, ceny ropy, benzínka, čerpacia stanica, tankovanie Čítajte viac Dieselový hladomor? To už tu bolo, aj keď krátko

Z archívnych materiálov vyplýva, že bratislavská rafinéria patrila medzi najmodernejšie v Európe a spracovala 23 560 ton ropy z Haliča a Zakaukazska. Vyrobila z nej 11 697 ton petroleja, 7 260 ton minerálnych olejov, 2 559 ton motorového benzínu, stovky ton parafínu na výrobu sviečok atď. Neskôr zvýšila svoju kapacitu na 40-tisíc ton spracovanej ropy ročne.

To už zamestnávala okolo 300 pracovníkov (z toho iba 10 žien!) a výrobky vyvážala do celej Európy. Haličská – vtedy vlastne domáca – ropa tvorila až 80 percent Apollom spracovanej suroviny. Je to pochopiteľné, lebo v tom čase rafinériu už nevlastnila Hazai Bank, ale Haličsko-karpatská petrolejárska spoločnosť s anglickým kapitálom.

Boli to roky, keď v celom Rakúsko-Uhorsku (spočiatku najmä v jeho západnej polovici a skôr vo veľkých mestách ako na vidieku ) začali vznikať kluby automobilistov a motocyklistov, ktoré členom zabezpečovali vo svojich staniciach čerpanie benzínu a nafty.

„Americká nafta je na ceste k nám!"

Po prvej svetovej vojne a po vzniku Československej republiky sa bratislavská rafinéria spojila s Moravskou ťažobnou spoločnosťou, ktorej ropu predtým spracúvali rakúske rafinérie. Do Apolla vstúpil francúzsky kapitál a postaral sa o jej rozvoj. Postupne prevzalo všetky ložiská, vrátane tých pri Gbeloch, kde miestny sedliak Ján Medlen objavil v roku 1912 prvé slovenské ložisko ropy.

V súčasnosti sa tam ročne vyťaží iba okolo 10-tisíc ton ropy, čo je zlomok percenta spotreby Slovnaftu. Pred sto rokmi sa jej ťažilo mnohonásobne viac a ešte v roku 1963 to bolo viac ako 84-tisíc ton (najviac v histórii).

Apollo a ďalšie československé rafinérie by si však nevystačili s domácimi zdrojmi ropy. Preto ju vo veľkom dovážali zo zahraničia. Už však nie z Haliče, ktorá po vojne pripadla Poľsku a to zakázalo export všetkej nespracovanej ropy, čo, mimochodom, urobilo aj Československo.

V prvých rokoch po vojne bol akútny nedostatok ropy v celej Európe. Preto aj v ČSR platil istý čas zákaz jazdy autom pre fyzické osoby s výnimkou lekárov. Ale už v roku 1922 vyzýval Slovenský denník bratislavskú radnicu a políciu, aby robila niečo s automobilovou premávkou na námestí pred Slovenským národným divadlom, ktorá „ruší promenádne koncerty".

Namiesto haličskej ropy sa nakupovalo čierne zlato dokonca v zámorí: v Texase, v Kolumbii, vo Venezuele. „Státisíce litrov americkej nafty sú na ceste k nám!" informovali pražské Národní listy na jar 1920. Naftou nazývali aj nespracovanú ropu.

Situácia sa zlepšila koncom 20. rokov, keď pre Apollo pracovalo 30 vrtných veží okolo Gbelov a Hodonína a lode privážali po Dunaji lacnú ropu zo spriateleného Rumunska. Začínala však technologicky starnúť a nevyhnutne potrebovala zmeny.

plynovod, Slovensko, tranzit Čítajte viac Keď sa Slovensko stávalo tranzitnou veľmocou

Podľa spomienok prvého riaditeľa Slovnaftu Václava Veselého (1911 – 1995), ktorý ako prevádzkový chemik pracoval aj v Apolle, zlom prišiel v roku 1934: „Na investovaní do rafinérie mala záujem vláda v rámci opatrení na zníženie nezamestnanosti a ministerstvo národnej obrany."

Výsledkom bola modernizácia za účasti americkej firmy McKee a Škody. Navyše, na Slovensku sa vzápätí rozbehla výstavba ďalšieho podniku na spracovanie ropy v Dubovej pri Podbrezovej. Do prevádzky ho uviedli v septembri 1938 a spracúval takmer výhradne domácu surovinu.

Po rozbití ČSR a po vzniku slovenského štátu získal obe rafinérie a prenajal si ropné polia pri Gbeloch mamutí nemecký koncern I.G. Farben. V Apolle postavil nový závod a rozšíril sortiment výrobkov. Surovinovú základňu rafinérie tvorila okrem gbelskej a hodonínskej najmä rumunská, čiastočne maďarská a na konci vojny aj rakúska ropa.

Počas vojny výroba išla prudko hore, firma dodávala pre nemeckú armádu. Vrchol produkcie dosiahla v roku 1943, keď spracovala vyše 160-tisíc ton ropy (na porovnanie – Slovnaft v súčasnosti spracúva okolo 5 miliónov ton).

A potom prišla pohroma. Po bombardovaní americkým letectvom 16. júna 1944 bolo zničených 80 percent zariadenia rafinérie. Čo ostalo nepoškodené, demontovali a odviezli Nemci tesne pred príchodom frontu.

Stalin nechcel „vypredávať vlasť"

Červená armáda mala záujem čo najskôr obnoviť výrobu v Apolle. Vedenie podniku poslalo do Nemecka zmieneného inžiniera Veselého, aby vyhľadal bývalého riaditeľa Erharda Willinga. Ten prezradil, kde jednotky wehrmachtu vyvezené zariadenie ukryli. „Aj jeho zásluhou mohli inžinieri, majstri a robotníci postupne kompletizovať prevádzky a uviesť rafinériu do chodu," upozorňuje historik Ľudovít Hallon.

Išla však len na tretinu kapacity z roku 1943. Problémom bol veľký nedostatok suroviny. Gbely vyťažili mesačne len 2 500 ton ropy, čo ledva pokrývalo potreby čiastočne obnovenej, tiež v roku 1944 zbombardovanej Dubovej. Apollu niečo dodalo sovietske velenie z rezerv Červenej armády. Problémy vyriešila až medzivládna dohoda s Rumunskom koncom roku 1945. Dodávky tamojšej ropy oplácalo Československo zariadením na rekonštrukciu rumunského petrochemického priemyslu. Dodávky ropy však veľmi často kolísali.

Lenin, socha Čítajte viac Zánik Sovietskeho zväzu prekvapil najmä znalcov tejto ríše

Od roku 1955 sa preto začala dovážať ropa výhradne zo Sovietskeho zväzu, a to po železnici vo veľkokapacitných cisternách cez Čiernu nad Tisou. Obsahovala viac síry ako gbelská alebo rumunská, preto jej bolo potrebné prispôsobiť technológiu výroby. O dva roky uzavreli vlády ČSR a ZSSR dlhodobú zmluvu o dodávkach. A v tichosti sa začali prípravy na výstavbu ropovodu.

Podľa zistení ruského historika Viktora Suvorova o jeho výstavbe a o predaji surovej ropy najbližším spojencom uvažovala Moskva už koncom štyridsiatych rokov 20. storočia. S návrhom prišli členovia najvyššieho sovietskeho vedenia Nikita Chruščov a Anastas Mikojan. Stalin však projekt odmietol s tým, že „obchodovať s prírodnými zdrojmi znamená obchodovať s vlasťou".

Expert na dejiny ropného priemyslu Alexandr Igolkin z Ruskej akadémie vied tvrdí, že zmena nastala až po smrti krutovládcu a po objavení ďalších bohatých nálezísk čierneho zlata vo volgo-uralskej ropnej oblasti. Išlo najmä o romaškinské nálezisko na území dnešného Tatarstanu. V roku 1953 tam začali budovať mesto Almatevsk, ktoré sa o sedem rokov stalo východiskovým bodom ropovodnej sústavy nazvanej neskôr Družba.

Chruščov už ako šéf Kremľa presadil svoj zámer v roku 1958. Krátko potom sa projektu ujala Rada vzájomnej hospodárskej pomoci (RVHP), čiže ekonomické združenie krajín východného bloku. A v decembri 1959 podpísali dohodu o výstavbe magistrálneho ropovodu predstavitelia Sovietskeho zväzu, Poľska, Východného Nemecka, Maďarska a Československa.

Všetky tieto štáty boli odkázané na dovoz ropných produktov a vo všetkých prebiehala výstavba nových chemických kombinátov. V Slovnafte medzitým uviedli do prevádzky prvé dve výrobné jednotky. Staré Apollo už len dosluhovalo a úplne zaniklo o päť rokov neskôr.

Družba chválená i zatracovaná

Nedá sa zistiť, kedy presne ropovod nazvali Družbou. Je však isté, že po úplnom dokončení v roku 1964 sa už takto bežne volal. Propagandisti ho ešte nazývali „tepnou priateľstva".

Na sovietskej strane základné potrubie viedlo do Brianska a odtiaľ na západ do Bieloruska, kde sa ropovod rozdelil na dve vetvy. Severná viedla cez Poľsko do Východného Nemecka, zatiaľ čo južná smerovala cez Ukrajinu do Československa a Maďarska.

Posledné zvary na ropovode Družba urobili v... Foto: TASR
ropovod Družba Posledné zvary na ropovode Družba urobili v pohraničnej oblasti na východnom Slovensku. Do práce sa zapojili aj sovietski zvárači.

Ukázalo sa, že vytýčenie trasy ropovodu od ukrajinských hraníc cez Slovensko malo zásadný význam. Po rokoch totiž paralelne uložili aj potrubie tranzitného plynovodu. Trasa vedie cez Vojany, Trebišov, Košickú kotlinu, Rimavskú Sobotu, Lučenec a Šahy do Bratislavy. Plánovačom zrejme išlo o najkratšie možné spojenie s kľúčovým odberateľom ropy na Slovensku Slovnaftom a zároveň sa vyhli severoslovenskému koridoru preťaženému prepravou hromadných substrátov.

Pred šiestimi desaťročiami sa ešte nemohli prejaviť názory ochrancov prírody. Až oveľa neskôr upozornili a dodnes poukazujú na environmentálne riziká Družby, ktoré sa zvyšujú starnutím potrubia. Vedie predsa nielen cez Žitný ostrov, kde niekoľkokrát pretína vzácne zdroje pitnej vody, ale aj ponad jaskyne v Slovenskom krase.

Pri výstavbe ropovodu sa najmä v záverečnej fázy „kvaltovalo", aby šéfovia stíhali termíny a plnili plán. Nezriedka sa tak dialo na úkor kvality.

Dnes sú už zabudnuté viaceré ťažké havárie najmä v prvých rokoch a desaťročiach prevádzky ropovodu. Napríklad v roku 1967 sa pretrhlo zvárané potrubie pri Dolných Plachtinciach. Nasledoval únik takmer 1 500 ton ropy. Našťastie sa to stalo v zime a pôda bola zamrznutá, preto neprišlo ku kontaminácii podzemných vôd.

Najväčšia havária na území ČSR sa udiala začiatkom novembra 1980 pri obci Bartoušov v Královohradeckom kraji. Otvorom 30 × 2 cm v mieste zvaru potrubia uniklo až 6-tisíc ton ropy (viac vytieklo len z ropovodu Arthur Kill v USA o desať rokov neskôr). Ropa z terénu sa vyliala do močiarov a do dvoch riek, na likvidáciu havárie museli nasadiť 300 pracovníkov. Sanačné práce trvali dva roky.

Výhodou, ktorá prevyšovala tieto a podobné nepríjemnosti, však bola lacná ropa. V roku 1964 znížili cenu benzíny zo 4 korún za liter na 2,10 koruny. „Vďaka Sovietskemu zväzu máme toľko nafty, koľko potrebujeme, a môžeme vyrábať toľko benzínu, koľko potrebujeme," pochvaľoval si poslanec Václav Škoda. Ani slovom sa však nezmienil o tom, že čierne zlato dodávajú Sovieti spojencom za smiešne ceny. A že za to očakávajú stopercentnú lojalitu, čo prehlbuje závislosť Československa.

Nikita Chruščov Čítajte viac Ako Chruščov strkal ježa do amerických nohavíc

Kým Moskva vypredávala svoje prírodné zdroje za bagateľ, jej spojenci obchodovali s ropnými produktmi za svetové ceny a zdanlivo bohatli na úkor ZSSR. V rámci medzinárodnej kooperácie však Československu pripadla úloha prednostne rozvíjať hutníctvo a ťažké strojárstvo, čo zase viedlo k veľkým deformáciám tunajšej ekonomiky.

Čiastočná náprava prišla až koncom sedemdesiatych rokov po dvoch ropných šokoch. Sovietska ropa zdražela aj pre štáty východného bloku. Cena však ani potom nedosiahla úroveň svetovej.

Iná situácia nastala po roku 1990 a po rozpade ZSSR. Odvtedy bolo už prinajmenšom šesť alebo sedem niekoľkodňových prerušení dodávok ropy, spravidla vinou sporov o exportné clá, ceny alebo platby medzi Ruskom na jednej strane a Ukrajinou a Bieloruskom na druhej strane.

Ropovod Družba

  • Je najdlhším ropovodom na svete s dĺžkou viac ako 5 100 km. Od roku 1974, keď dokončili jeho druhú líniu, je zdvojený, čo umožnilo zvýšiť dodávky ruskej ropy do Európy viac ako dvojnásobne.
  • Ropa v ňom prúdi rýchlosťou 3,5 – 5 km/h potrubím s priemerom pol metra (niekde 70 cm), ktoré je uložené 130 cm pod zemou, na niektorých úsekoch sa však nachádza na pilieroch nad zemským povrchom. Pri výstavbe bolo potrebné prekonať 45 väčších riek.
  • Slovensko sa stalo prvou krajinou, do ktorej pred 60 rokmi začala prúdiť ropa cez Družbu. Kompletne uviedli ropovod do prevádzky (s poľsko-nemeckou a maďarskou vetvou) v roku 1964.
  • Denne ním pretečú v priemere dva milióny barelov ropy (jeden barel je presne 158,98 litra).

© Autorské práva vyhradené

chyba
Viac na túto tému: #ropa #ropovod Družba