Plte leteli dolu Váhom až do Budapešti

Dnes je to už len turistická atrakcia na Váhu, Hrone či Dunajci. Kedysi však išlo o dôležitý dopravný prostriedok. Umieračik mu začal zvoniť v 30. rokoch 20. storočia a definitívne mu odzvonilo pred 70 rokmi. Reč je o slovenskom pltníctve.

, 14.07.2022 12:00
Imrich Weiner-Kráľ, pltníctvo, pĺť Foto:
Pltníctvo na Slovensku v umeleckej tvorbe. Obraz je od Imricha Weinera-Kráľa.

Podľa starých kroník sa plte v našich končinách využívali na prepravu dreva a iného tovaru už v 11. storočí. Svedčí o tom listina uhorského panovníka Gejzu I. z roku 1071, ktorou bolo založené opátstvo v Hronskom Beňadiku. Vyplýva z nej, že poplatok za drevo plavené dolu Hronom sa mal platiť tomuto opátstvu.

Z neskorších zachovaných správ sa dozvedáme, koľko pltí mali poddaní každoročne dodať určitému panstvu. Napríklad Oravskému zámku poddané dediny dodali v roku 1615 dovedna 386 pltí. Z nich 211 naložených senom, slamou, obilím, soľou, doskami poslali do Žiliny, Bytče, Hričova a iných považských miest alebo do vojenských táborov. Ďalších 56 pltí so stavebným materiálom použili na opravu zámku, ostatné na výstavbu mlynov, pekární a pivovarov.

Viac ako o dve storočia neskôr sa z Liptova prepravilo na Dolniaky viac ako 200 pltí ročne naložených doskami. Z Horehronia sa plavilo ročne okolo 100 pltí so stavebným a s palivovým drevom do Ostrihomu a Budapešti.

Význam vodnej dopravy v slovenských župách Uhorska začal klesať zhruba od roku 1875 s rozvojom železníc. Najmä pltníctvo na našej najdlhšej rieke, ktorou je Váh, sa dostalo do hlbokého útlmu. Ešteže od roku 1901 ho oživili nevýhodné železničné tarify. Prepraviť tovar vodnou cestou vyšlo zrazu lacnejšie.

Pltí veľa – zárobku málo

Stovky a tisíce pltí, ako svedčil Alojz Medňanský v Malebnej ceste dolu Váhom (vyd. 1826), vozili z vrchov do nížin predovšetkým drevo. Pltníci však prevážali aj iný tovar: „Masť, maslo a syr, tento známy najmä pod menom bryndza, ďalej orechy, sušené slivky a čerstvé jablká,“ poctivo vyratúval Medňanský.

Využívali sa plte aj na osobnú dopravu? Už v 17. storočí sa na pätnástich pltiach prevážalo z Ružomberka do Prešporka (Bratislavy) niekoľko sto vojakov palatína Františka Wesselényiho. Bol vojenským veliteľom Horného Uhorska, zohral významnú úlohu v tridsaťročnej voj­ne.

A ako nespomenúť prepravu oravských a liptovských murárov na pltiach po Váhu a Dunaji do Budapešti? Podľa maďarského historika Pétera Róberta sa začiatkom 19. storočia významne podieľali na výstavbe hlavného mesta Uhorského kráľovstva. Jedna z budapeštianskych ulíc dnes preto nesie názov Tutaj utca (v preklade Pltnícka ulica).

Na zasadnutie výboru spolku Tatrín začiatkom augusta 1847 sa jeho účastníci z Liptovského Mikuláša dostali vodnou cestou. Prenajali si dve plte, ktoré ich mali doviezť do Nového Mesta nad Váhom. Na plavidlá nasadli vo Vrbici, národný buditeľ Štefan Marko Daxner však meškal. Potom pri Ondrišovej musel skákať na letiacu plť…

Pltníctvo poskytovalo obživu aspoň časti mužskej populácie, malo to však jednu chybu. „Jediný priemysel v Trenčianskej stolici je splav dreva po Váhu na Dunaj. Pltí ide množstvo, ale zárobku je z toho málo, nuž Trenčania musia chodiť za chlebom do iných stolíc, i ďaleko za hranice. Ako drotári drôtujú rozbité hrnce" oznamoval českým čitateľom spisovateľ Karel Procházka.

Napriek zmeneným okolnostiam sa ešte aj v máji 1928 Váhom splavilo denne 122 pltí, väčšinou s nákladom reziva. Ročne sa takto prepravilo 150-tisíc až 200-tisíc kubických metrov dreva, ktoré potom dunajské lode odvážali ďalej do nezalesnených, na drevo chudobných oblastí stredného Maďarska, Srbska a Bulharska.

Plte sa využívali aj na iných slovenských riekach, napríklad na Hrone alebo na Kysuci. „Na Kysuciach pltníci púšťajú plte už z Turzovky, obyčajne naložené šindľom, a v Čadci nakladajú na ne dosky a šteky (tyče do vinohradov)," písal v roku 1929 v časopise Prúdy etnograf Pavol Sucháň.

K ďalšiemu úpadku pltníctva prispeli okrem rozvoja železníc rozsiahle vodohospodárske úpravy spojené s energetickým využitím Váhu. V roku 1932 sa začalo s výstavbou vodnej elektrárne Ladce. Uviedli ju do prevádzky o štyri roky neskôr s vodnou nádržou Kočkovce.

To bol začiatok konca pltníctva na Váhu. Od leta 1937 sa však píše história jeho rekreačnej podoby. Riaditeľstvo piešťanských kúpeľov organizovalo vtedy pre svojich hostí výlety na plti po Váhu. Vyhliadkové plavby sa rozmohli najmä v ostatných dvoch desaťročiach aj na iných riekach.

Slovenská flotila – samé plte

Vráťme sa ešte do zlatej éry slovenského pltníctva. Rieka je splavná, ak má ponor aspoň 50, ale lepšie 60 až 70 centimetrov. Pri nízkej vode môžu totiž plte naraziť na plytčinu alebo na skalu. Takýto ponor ešte aj v 40. rokoch 20. storočia poskytovala pri normálnom vodnom stave rieka Váh od Liptovského Hrádku, Hron od Brezna, Ipeľ od Lučenca, Orava od Ústia nad Oravou, Hornád od Košíc, Poprad od Kežmarku. Po rieke Poprad sa pltníčilo vo veľkom a oddávna. Do Poľska a do Nemecka sa vyvážalo víno, čerstvé i sušené ovocie, med, medovina, slivovica, konope, drevo na lode (ale aj hotové liptovské drevenice), železo, meď.

Podľa zistení historika Miroslava A. Húsku sa okolo roku 1780 vyviezlo zo stredoslovenskej oblasti za hranice na pltiach po Váhu a po Poprade asi 2-tisíc metrických centov vosku a 4-tisíc metrákov medu každoročne.

Pltníctvo na Slovensku v umeleckej tvorbe.... Foto: SLOVENSKÁ NÁRODNÁ GALÉRIA
pltníctvo, pĺť, jaroslav Věšín Pltníctvo na Slovensku v umeleckej tvorbe. Obraz je od Jaroslava Věšína.

Ako taká plť vyzerala? To je zložitá otázka, lebo nebola plť ako plť, ale celá riečna flotila plavidiel rozmanitých rozmerov podľa určenia. Významný učenec zo začiatku 19. storočia Gregor František Berzevici, rodák z Veľkej Lomnice, podnikol na jar 1807 cestu na plti po Poprade, Dunajci a Visle. Chcel preskúmať možnosti zintenzívnenia obchodu s Poľskom a Nemeckom prostredníctvom tejto vodnej cesty.

Na rieke Poprad sa nachádzali plťoviská (prístavy svojho druhu) pri Podolínci, v Hniezdnom, pri Kežmarku, v Ľubovni, Chmeľnici, Plavči a Ľubotíne. Tam sa zbíjali plte a nakladal tovar dovezený furmanmi na vozoch po tzv. uhorskej ceste.

Plte sa plavili najmä v apríli a máji, už menej v lete a skorej jeseni pri priemernej hĺbke vody. Pri zvýšenej hladine hrozilo, že sa rozbijú na drevených kataraktoch, nízkych stupňovitých vodopádoch, ktorých na Poprade bolo neúrekom.

Berzevici uvádzal tri typy pltí, ktoré zabezpečovali vodný transport tovaru po Poprade. Plte „Bretterflosse" zviazané zo 70 kusov hrubých dosák (forštov). Bývali naložené rezivom a hranolmi. Ďalej to boli trámové plte zviazané z 30 kusov upravených trámov a napokon špeciálne guľatinové plte. Boli zbité z 15 klátov päť siah (približne 10 m) dlhých a deväť až dvanásť cólov hrubých (25–30 cm).

Prácu pltníkov organizoval najdôležitejší z nich: takzvaný faktor. Plť riadil skúsený predník. A na zadnej časti plavidla bol menej skúsený alebo začiatočník – zadník. To bola celá posádka.

Bežný život slovenského pltníka

Po Váhu sa plavilo v tom čase až šesť typov pltí. Húska ich podrobne opisuje a vysvetľuje odlišnosti: „Zväzok vznikol spájaním dvoch pltí (jediniek) zviazaných ,zadkami', čiže hrubšími koncami. Zväzok bol už dokonalým typom diaľkového transportného prostriedku, ktorý pri dobrom stave vody na Váhu prepravil náklad s objemom 50 až 60 kubických metrov. Zväzok viedli dvaja a od Nového Mesta nad Váhom aj traja pltníci. Na Orave, na Kysuci a niekedy aj na Hrone pri vysokom stave vody spájali dve-tri plte, aby zviezli čím viac dreva a tovaru. Dĺžka zväzku bola 27 až 34 m," napísal v knihe.

Diaľková plavba si vyžadovala osobitné vybavenie zväzku pltí. V jeho prednej časti postavili z dosák tzv. kolibu. Nesmela byť vysoká, predný pltník musel vidieť na zadného, aby sa mohli dorozumieť.

Koliba slúžila najmä ako komora na potravu pltníkov – na múku, solenú baraninu v súdku, jačmenné krúpy, zemiaky. V kolibe mali pltníci aj kuchynský riad a slúžila im ako prístrešie v zlom počasí. A, samozrejme, na nocľah.

Varili si na ohnisku a pri ňom sa aj zohrievali. Keď pršalo, stavali nad ním striešku. Ohnisko malo tvar kruhu.

Veslá mali pltníci zhotovené z 10 až 15 cm hrubej a 6 až 8 metrov dlhej „žrdky". Správne zapustiť do „prílatku" kužeľ a doňho nasadiť veslo bolo priam umenie i veda zároveň.

Na splavenie pltí po Poprade z Podolínca po ústie Dunajca potrebovali pltníci 24 hodín čistého času. Plavba z Ľubovne do Varšavy pri dobrom počasí trvala desať dní, v nečase sa pretiahla až na tri týždne. V noci sa totiž nesmelo pltiť z bezpečnostných dôvodov a plavbu komplikoval aj nepriaznivý vietor. Berzevici spomínal, ako v ktorejsi haličskej obci museli tri dni čakať, kým sa utíši vietor, až potom sa mohli vydať ďalej na cestu.

Smrť číhala pod Strečnom

Cesty pltníkov boli plné nástrah a nebezpečenstiev. Spoluzakladateľ slovenského národopisu Ján Čaplovič o tom napísal pred 200 rokmi vety plné obdivu: „Ktovie, či by si anglický námorník trúfol previesť loďku okolo turčianskej Margity tak, ako liptovský pltník prevedie svoju plť. Valiaci sa prúd hlboko vymlel na týchto miestach vápenné bralo a za ním sa Váh valí so smrtiacou prudkosťou ďalej. Keď pltníci neuvládzu udržať plavidlo v patričnej vzdialenosť od braliska, prúd ich vtiahne nezadržateľne do hrtanu výmoľa a stroskotajú Nespočetné množstvo pltí i s nákladom našlo tu svoj hrob. Je to opravdivá vážska Charibda (skazonosný morský vír v Messinskej úžine medzi Apeninským polostrovom a Sicíliou, pozn. red.)."

Dramatické príbehy o Margite a Besnej, ostrých skaliskách pod Strečnom s úzkymi prielazmi, vyrozprávali viacerí slovenskí bardi. Najznámejšia je balada od Jána Bottu:

Zmĺkli piesne. Faktor rečie: Páčte tie tri skaly,

jak nám priekom šírym Váhom do cesty zastali,

to Margita. A za ňou toť! Besná na nás čaká,

hľa! jak hltá celý Váh do svojho pažeráka.

Niektoré nehody pltí vošli do historických análov. Napríklad v júni 1873 narazil do Besnej skaly a utopil sa faktor Matej Mrva z Ľubochne.

Pri náhlej povodni začiatkom augusta 1925 sa o skaliská pod Strečnom rozbilo viacero pltí. Niektorí pltníci sa priviazali o plte a tak zahynuli. „Počet a ich mená nemohli byť dosiaľ ustálené, lebo Váh ich dosiaľ nevydal," informoval 5. augusta Slovenský denník.

Stávali sa aj iné prípady. Koncom marca 1937 sa zrazili dve plte na Váhu pri Sučanoch. Jeden pltník sa dostal medzi brvná rozbitých pltí, ktoré mu dolámali nohy.

Ktovie, či by si anglický námorník trúfol previesť loďku okolo turčianskej Margity tak, ako liptovský pltník prevedie svoju plť.
Ján Čaplovič, spoluzakladateľ slovenského národopisu

Niekedy sa utopených alebo zabitých nepodarilo nájsť, rieka ich telá nevyplavila. V takýchto nešťastných prípadoch pozostalí vystrojili pltníkovi symbolický pohreb. Húska opisuje takýto pohreb z roku 1826 vo Vrbiciach. Predtým na rozvodnenom Váhu pri Trenčíne stroskotal zväzok pltí, ktorý viedol Michal Hubka a jeho 17-ročný syn. Ich telá sa nenašli. Doma im neskôr urobili pohreb s jednou rakvou, do ktorej vložili prsť a piesok z miesta nešťastia, širáky oboch a úlomky z rozbitých vesiel. To všetko vyvrhla rieka na breh.

V mnohých liptovských rodinách sa profesia pltníka dedila, pltníkom sa stával zvyčajne najstarší syn. V roku 1850 bolo na Liptove 26 pltníckych obcí a stovky takýchto pracovných dynastií.

Posledné karavany pltí

V rôznych publikáciách je údaj, že posledný transport dreva po Váhu uskutočnil faktor Gejza Šavrnoch z Lúčok začiatkom leta 1942. Možno že tým ukončil splavovanie dreva z Liptovskej Teplej do Serede, ale na iných úsekoch Váhu a na iných slovenských riekach sa určite splavovalo aj neskôr.

Denník Slovák 16. júla 1944 písal o „karavanoch pltí", ktoré tiahli dolu Oravou. Na tejto rieke sa síce koncom júla 1941 začala stavať veľká priehrada, ale ak pltníci dodržali predpísané obmedzenia, dostali sa s nákladom po hladine rieky do Váhu. A po ňom až do Žiliny.

Častá-Papiernička, účelové zariadenie SNR Čítajte viac Keď mocní dovolenkujú, treba si dávať pozor

Na Hrone, a zrejme nielen na Hrone, sa pltníčilo podľa dobových správ ešte aj začiatkom 50. rokov 20. storočia. Ibaže sa obmedzilo na kratšie trasy. Ako zistil Húska, niektoré drevárske firmy ešte nejaký čas využívali plte na lacnú prepravu dreva pre píly a celulózky. Ale potom začal štát jednostranne preferovať železničnú nákladnú dopravu.

Zároveň pokračovala výstavba Vážskej kaskády. V roku 1953 uviedli do prevádzky hydrocentrálu na Oravskej priehrade, nasledovali vodné elektrárne a priehrady v Kostolnej, Novom Meste nad Váhom, Hornej Strede atď. Projekt každého stupňa počítal síce aj s plavebnou komorou, ale väčšinou ich len rozostavali. A nedokončili.

Pltníctvu ako spôsobu dopravy bol totiž definitívny koniec. Do zabudnutia odišli aj pltnícke piesne. Napríklad aj táto:

Nebudem pltníkom,

budem ja zbojníkom

budem si vodievať

ovečky chodníkom.

Z predpisov pre prevádzku pltí

  • Na každej plti musí byť vyznačené na tabuli dostatočne vyvýšenej meno a bydlisko majiteľa alebo dopravcu plte. Nápisy musia byť čitateľné z oboch brehov
  • Každá plť musí byť vystrojená dvoma veslami, hákom dostatočne dlhým, lanom, kolom a sekerou
  • Plť nesmie byť zaťažená tak, aby jej povrch bol celkom pokrytý vodou. Na plti smie byť len mužstvo.
  • Plte nesmú byť širšie ako 7 metrov a dlhšie ako 35 metrov. Na každej plti keď táto prekročí dĺžku 20 metrov, majú byť najmenej dvaja pltníci.
  • Plte udržiavajú medzi sebou počas plavby vzdialenosť najmenej 120–140 m. Vedľa seba plávať dvom pltiam nie je dovolené.
  • Pltiam je zakázané plaviť sa v noci, t. j. od západu do východu slnka, ďalej za počasia, keď je hmla alebo búrka a v prípade, že voda prevyšuje brehy. V noci treba plte osvetliť strážnym ohňom.
  • Plte sa smú vyväzovať (spájať do zväzkov) len v jednom rade za sebou a nikdy nie vedľa seba.
  • Plte pristávajú a vyväzujú sa tak, ako priplávali za sebou, pričom nie je dovolené pristávať a vyväzovať v zátokách na miestach úzkych a nie na oboch brehoch súčasne, že by tým bola rušená plavba.

Zdroj: Poriečny plavebný úrad pre oblasť Dunaja v Bratislave, 1944

© Autorské práva vyhradené

chyba
Viac na túto tému: #pltníci #pltníctvo #plte
Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy