Deklarácia o zvrchovanosti. Na krok od bodu zlomu

Jedni význam dokumentu naďalej nedoceňujú, iní ho preceňujú a ďalším môže byť ukradnutý, lebo tí jeho obsah ani nepoznajú. Deklarácia o zvrchovanosti Slovenskej republiky má už 30 rokov.

, 17.07.2022 06:00
gašparovič, mečiar Foto:
Podpis deklarácie o zvrchovanosti Slovenska. Na snímke sú vtedajší premiér Vladimír Mečiar a predseda SNR Ivan Gašparovič.

Parlament prijal dokument 17. júla 1992 o pol jednej popoludní. Jeho krátky text sa končil slovami: „Touto deklaráciou Slovenská národná rada vyhlasuje zvrchovanosť Slovenskej národnej republiky ako základ suverénneho štátu slovenského národa."

Približne o pol hodiny vydala tlačová agentúra bleskovú správu o chystanom odstúpení Václava Havla z funkcie prezidenta Českej a Slovenskej federatívnej republiky (ČSFR). O niekoľko hodín neskôr v televíznom prejave k občanom to potvrdil a dodal: „Na funkciu prezidenta už kandidovať nebudem." Prečo? „Nemôžem niesť zodpovednosť za vývoj, na ktorý prestávam mať vplyv," vysvetlil.

České a po nich i svetové médiá spojili obe udalosti. Podľa nich Havel abdikoval bezprostredne po tom, čo sa dozvedel, že slovenský parlament prijal Deklaráciu o zvrchovanosti SR. Darmo neskôr opakoval, že to nemalo priamu súvislosť a nebolo hlavným dôvodom, prečo odstúpil. Džina už vypustili z fľaše a začal si žiť svojím životom.

Dodnes sa traduje, že Havel prijal správu z Bratislavy ako bodku za minulosťou, s ktorou už nemienil spájať svoju budúcnosť v česko-slovenskej politike. Viaceré fakty i svedectvá pamätníkov však svedčia o niečom inom.

Privítanie Václava Havla chlebom a soľou na... Foto: TASR
václav havel Privítanie Václava Havla chlebom a soľou na bratislavskom letisku v januári 1990. Keď SNR v júli 1992 prijala Deklaráciu o zvrchovanosti SR, oznámil, že sa rozhodol abdikovať.

Blízky Havlov spolupracovník Michael Žantovský si spomenul, že prezident sa rozhodol nekandidovať na ďalšie funkčné obdobie po štvorhodinovom presvedčovaní Václavom Klausom. Ten mu mal tvrdiť, že čím skôr odstúpi z funkcie, tým skôr federácia skončí a tým skôr sa Havel bude môcť stať českým prezidentom. Podľa Žantovského sa „po určitom váhaní" dal českým premiérom Klausom presvedčiť.

Klaus navštívil Havla na Pražskom hrade v druhej polovici júna 1992 po treťom kole povolebných rokovaní ODS – HZDS. Slovenský premiér Vladimír Mečiar odmietol návrh, aby obaja vstúpili do federálnej vlády; Klaus mu dokonca ponúkol post federálneho premiéra. Mečiar bol však rozhodnutý stať sa už po druhý raz predsedom slovenskej vlády. Pre Klausa to bol signál, že federácia má svoje dní zrátané.

Druhého júla 1992 Havel vymenoval federálnu vládu na čele s českým ekonómom Janom Stráským. Ten po rokoch spomínal, že Havel mu medzi štyrmi očami prezradil, že za daných okolností už nemieni byť ďalej prezidentom ČSFR.

Mandát sa Havlovi končil 5. júla a podľa zákona mal byť nový prezident zvolený najneskôr do troch mesiacov, čiže do 5. októbra 1992. V prvom dvojkole prezidentskej voľby 3. júla Havel síce ešte kandidoval, ale prepadol v dôsledku chýbajúcich hlasov väčšiny slovenských poslancov Federálneho zhromaždenia. Ich antipatia voči Havlovi bola zjavná. Nielenže s ním nesúhlasili, ale HZDS a SNS odmietli navrhnúť proti nemu svojho kandidáta.

Druhé dvojkolo o 13 dní, v ktorom mal Havel súťažiť s prognostikom Valterom Komárekom, sa napokon nekonalo, lebo doň nenastúpil ani jeden z kandidátov. Nuž a tretie dvojkolo prebehlo už po Havlovej abdikácii 30. júla bez neho a takisto neúspešne.

Bolo teda vyhlásenie deklarácie a rozhodnutie Havla odstúpiť z funkcie (a vzdať sa kandidatúry) v ten istý deň len zhodou náhod? Celkom zrejme nie, deklarácia sa na to hodila ako vhodné pozadie i nevyslovená zámienka. A z Prahy letel do sveta ďalší „dôkaz" o tom, že spoločný štát rozbíjajú Slováci, a nie Česi.

Jasná správa. Ideme do toho!

Aký význam vlastne malo prijímanie deklarácie a prečo ju schválili práve 17. júla 1992? Slovo suverenita (zvrchovanosť) zrejme prvýkrát použil francúzsky učenec Jean Boden v 16. storočí: „Ide o zvrchovanosť štátu na jeho území." Nazdával sa, že tam, kde niet suverénneho panovníka, nemôže byť ani spravodlivosť a politická spoločnosť, ale iba anarchia.

Právna veda i politológia rozlišuje vnútornú a vonkajšiu suverenitu, respektíve zvrchovanosť. Tá prvá sa prejavuje nezávislosťou zákonodarstva štátu. Druhá znamená, že konkrétny štát nie je podrobený vôli a záujmom iného štátu alebo medzinárodnej organizácie.

Volanie po vyhlásení zvrchovanosti zaznievalo na slovenských námestiach prinajmenšom od počiatku takzvanej pomlčkovej vojny, čo bolo označenie sporu o názov spoločného štátu Čechov a Slovákov (trenice sa začali od januára 1990). O rok sa zrodil prvý návrh vyhlásenia s názvom Deklarácia o štátnej suverenite SR. Pretláčala ho najmä Matica slovenská a združenia pronárodnej a vlasteneckej inteligencie, ako sa označovali. Na koncipovaní dokumentu sa podieľali ich viacerí predstavitelia.

Ďalším medzníkom k samostatnosti Slovenska bolo... Foto: TASR
schválenie Ústavy SR Ďalším medzníkom k samostatnosti Slovenska bolo v septembri 1992 schválenie Ústavy SR. Na snímke sú vtedajší premiér Vladimír Mečiar a predseda SNR Ivan Gašparovič.

Jedenásteho marca 1991 sa konalo v Bratislave celonárodné matičné zhromaždenie na podporu deklarácie, ktorej text vyšiel týždeň predtým v denníku Verejnosť. Obsiahly dokument pripomínajúci skôr text ústavy mal 10 článkov. V poradí ôsmy predpokladal vytvorenie „vlastných ozbrojených síl Slovenskej republiky" a desiaty „slobodné rozhodovanie o vstupe SR do zväzkov s inými štátmi a o výstupe z nich".

Návrh opakovane predkladali do slovenského parlamentu poslanci za SNS (naposledy v marci 1992). Presadzovali ho však ako ústavný zákon, trojpätinovú väčšinu parlamentu získať nemohli. Volanie po zvrchovanosti sa stupňovalo zároveň s tým, ako sa diskusie českej a slovenskej politickej reprezentácie o novom štátoprávnom usporiadaní dostávali do slepej uličky.

Týždeň pred parlamentnými voľbami 30. mája 1992 sa konal Kongres slovenskej inteligencie na Donovaloch. Prevažná väčšina zo 150 účastníkov v ostro formulovanom vyhlásení žiadala slovenský parlament, ktorý vzíde z nadchádzajúcich volieb, aby „bez otáľania vyhlásil štátnu suverenitu Slovenskej republiky a prijal plnú slovenskú ústavu".

Jeden zo signatárov neskôr napísal, že „Donovaly spečatili osud Československa". Tak to vari nie, ale je fakt, že vyvinuli preventívny nátlak a vyjadrili nálady značnej časti slovenskej spoločnosti. „Ľudia už boli alergickí na reči o doplácaní Čechov na Slovákov a o novom usporiadaní vzťahov medzi nimi, žiadali konkrétne skutky," spomína historik Ivan Laluha, ktorý kandidoval vo voľbách za HZDS a po nich viedol v parlamentný zahraničný výbor.

Vo voľbách zvíťazilo na Slovensku s veľkou prevahou Mečiarovo hnutie a v Česku Klausova ODS. Už po prvých rokovaniach ich delegácií bolo zrejmé, že majú diametrálne odlišne predstavy o ďalšom smerovaní ekonomiky i politiky. Navzájom nezlučiteľné boli aj ich názory na vnútorne usporiadanie štátu. Klausovcom plne vyhovovala federácia, mečiarovcom išlo o jej transformáciu na úniu či konfederáciu, teda dvojštátie.

Dva týždne po voľbách vo štvrtom kole rokovaní 20. júna v Bratislave obe delegácie už aj verejne pripustili možnosť zániku federácie. Spoločná dohoda zakotvila záväzok zaistiť chod federálnej správy do 31. decembra 1992, čím fakticky rozhodla aj o dátume zániku spoločného štátu.

Trinásteho júla vydala vláda Českej republiky vyhlásenie, v ktorom sa hovorilo, že sa treba pripraviť na vznik samostatného českého štátu. Slovenska vláda odpovedala Deklaráciou o zvrchovanosti SR, ktorej návrh predložila do Slovenskej národnej rady (SNR). Tá ho 17. júla prijala väčšinou hlasov. „Bola to jasná správa o tom, že tvorbu vlastnej štátnosti berieme do svojich rúk a sme odhodlaní ju aj úspešne zavŕšiť," zdôraznil Laluha. „Parlament zároveň dal deklaráciou na známosť, že ústava federácie platí na území Slovenska len dovtedy, kým nenadobudne účinnosť Ústava SR,“ dodal. Na jej formuláciách už v tom čase pracovali skupiny expertov.

Kto bol za a kto bol proti

SNR v novom zložení mala na svojej 3. schôdzi jediný bod programu: prijatie Deklarácie o zvrchovanosti SR. Hlasovalo sa podľa poslaneckých klubov a v abecednom poriadku, verejne a menovite, čo znamená, že každý po tom, čo predseda SNR Ivan Gašparovič prečítal jeho meno, sa postavil a povedal, či je za, alebo proti. Tento hlasovací rituál navrhol poslanec Vladimír Miškovský zo SNS.

Zo 147 prítomných bolo 113 za návrh, 24 bolo proti a 10 sa zdržalo hlasovania. Proti boli poslanci KDH a Spolužitia (Együttélés). Naopak, za deklaráciu hlasovali poslanci SDĽ, čo niektorých pozorovateľov prekvapilo. Milan Ftáčnik však v rozprave zdôraznil, že ľavicoví demokrati budú presadzovať, aby naplnenie zvrchovanosti a rozhodovanie o budúcnosti Slovenska prebiehalo ústavnou cestou.

Predseda KDH Ján Čarnogurský považoval prijímanie deklarácie tohto druhu za predčasné. „Deklarácia sa z čistého aktu nášho národa stáva nástrojom nátlakovej politickej hry smerujúcej k politickej destabilizácii tohto priestoru Európy," vyhlásil. K Čarnogurskému sa pridal predseda Maďarského kresťanskodemo­kratického hnutia Pál Csáky: „Uznávame právo slovenského národa na sebaurčenie, ale požadujeme, aby toto právo prináležalo všetkým občanom Slovenskej republiky."

Pred sídlom SNR na Župnom námestí v Bratislave sa medzitým v očakávaní historickej chvíle zišlo asi 300 ľudí a počúvali priamy prenos z rokovania. Ozývalo sa skandovanie „Nech žije Mečiar!" a „Nech žije Slovensko!„. Keď poslanci KDH oznámili, že za deklaráciu hlasovať nebudú, ozvali sa výkriky „Judáši!“ a „Zradcovia!".

Anton Neuwirth z KDH sa mi so slzami v očiach priznal, že je šťastný z výsledku, hoci musel hlasovať proti, lebo tak sa dohodlo v ich poslaneckom klube.
Ivan Laluha, niekdajší člen SNR

„Už po skončení schôdze podišiel ku mne dojatý a celý rozochvený poslanec za KDH Anton Neuwirth. So slzami v očiach sa mi priznal, že je šťastný z výsledku, hoci musel hlasovať proti, lebo tak sa dohodlo v ich klube," upozornil Laluha. Potom vyšli Mečiar a Gašparovič na balkón a zožali potlesk takpovediac na otvorenej scéne. Z budovy na námestie práve vychádzali poslanci KDH. Dav ich privítal piskotom a nadávkami. Mečiar ľudí tíšil: „Nechajte ich pokojne odísť, pretože odchádzajú do minulosti.“

Z balkóna prečítal 14-riadkový text dokumentu podpredseda SNR a predseda SNS Jozef Prokeš. „Pôvodne som ju mal čítať ja. Krátko pred zasadnutím mi však Mečiar povedal, že to prenecháme radšej národniarom, ktorí si to zaslúžili,“ poznamenal Laluha. SNS ako jediná strana mala totiž rozdelenie spoločného štátu vo svojom volebnom programe.

Premeny suverenity v prúde času

Prijatie deklarácie vyvolalo búrku pohoršenia v časti českej verejnosti. „Ať si jdou!" – ozývali sa hlasy z rôznych strán. Mečiar im odkázal, že deklaráciou ešte nevzniká samostatný štát, lebo ide iba o politický dokument, a nie o konštitučný akt.

Praha však nemohla nevedieť, že bratislavskí legislatívci už urýchľujú práce nad finálnym návrhom Ústavy SR. „Vyvodzujeme z toho patričné závery,“ upozorňoval Klaus. O štyri dni neskôr informoval, že jeho vláda práve „niekoľko hodín pripomienkovala prvý návrh téz českej ústavy“.

Bola teda slovenská deklarácia bodom zlomu, za ktorým už niet návratu k pôvodnému stavu? Ešte nie, urýchlila však procesy vedúce k možnému rozpadu federácie. Vedenie HZDS sa toho až naľakalo, v opačnom prípade by podľa historika Jana Rychlíka v zákulisí nezazneli návrhy počkať s rozdelením aspoň rok alebo ešte lepšie rok a pol. „Slovenská vláda sa necítila byť na vyhlásenie samostatnosti pripravená, a preto potrebovala získať čas," tvrdí Rychlík.

mečiar, klaus Čítajte viac Voľby ako referendum. Rozdelili Československo

Svedčil by o tom aj priebeh rokovania Gašparoviča s jeho českým náprotivkom Milanom Uhdem 20. júla 1992, len tri dni po vyhlásení deklarácie. Predseda SNR na tomto stretnutí mal zdôrazniť: „Teraz je rozumnejšie nevoliť federálneho prezidenta, ale vypracovať a prijať (republikové) ústavy, ktoré zakotvujú funkcie prezidentov republík. Tí by sa mohli striedať na poste prezidenta budúceho štátneho útvaru." Podľa tejto predstavy sa totiž československá federácia mala transformovať na akúsi česko-slovenskú ekonomicko-obrannú úniu.

Pre českú stranu to však bola vonkoncom neprijateľná predstava. Namiesto únie navrhla časový plán s presným dátumom zániku ČSFR 31. decembra 1992. Delegácie ODS a HZDS ho prerokovali i schválili na stretnutí 26. augusta 1992. A to už bol skutočný bod zlomu.

Mimochodom, platia vtedajšie predstavy o štátnej zvrchovanosti? Ústava SR, 7. článok, odsek 2: „Právne záväzne akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi SR." Nejde pritom o slovenské špecifikum, lebo podobnú klauzulu obsahuje základný zákon vo väčšine štátov zjednotenej Európy.

Ukazuje sa, že zvrchovanosť štátu prekonala v ostatných desaťročia zásadné premeny, s ktorými neuvažovala klasická teória štátnej suverenity. Podľa nej totiž suverénna štátna moc nezávisí od akejkoľvek inej moci vo vnútorných veciach ani v medzinárodných vzťahoch.

Niektorí euroskeptici sa s tým nedokážu zmieriť a navrhujú zmeniť ústavu: odstrániť jej rozpor, keď na jednej strane zakotvuje zvrchovanosť SR a na druhej strane pripúšťa nadradenosť európskych právnych noriem. Nie je ťažké si domyslieť, ako by reagoval na podobnú novelizáciu Ústavy SR Brusel… Ale ľudia, ktorí chceli budovať samostatné Slovensko s heslom „Cudzie nechceme, svoje si nedáme“, musia pri akomkoľvek obmedzení suverenity zatínať päste…

Zo suverenity sa však nevyhnutne odkrajuje zakaždým, keď jeden štát dobrovoľne vstupuje do zväzku s inými štátmi, alebo keď ho prijímajú do medzinárodných, respektíve nadnárodných organizácií. Či už je to NATO, Medzinárodný menový fond, alebo Svetová obchodná organizácia. Členský štát sa totiž musí riadiť ich princípmi a pravidlami. Ale aby sa z niečoho dalo odkrojiť, musí to najprv existovať. Aj preto bolo dobré usilovať sa o vlastnú zvrchovanosť.

Deklarácia SNR o zvrchovanosti SR

  • My, demokratický zvolená Slovenska národná rada *, slávnostne vyhlasujeme, že tisícročné úsilie slovenského národa o svojbytnosť sa naplnilo. V tejto historickej chvíli deklarujeme prirodzené právo slovenského národa na sebaurčenie tak, ako to zakotvujú aj všetky medzinárodné dohody a zmluvy o práve národov na sebaurčenie.
  • Uznávajúc právo národov na sebaurčenie, vyhlasujeme, že aj my si chceme slobodne utvárať spôsob a formu národného a štátneho života, pričom budeme rešpektovať práva všetkých, každého občana, národov a národnostných menšín a etnických skupín, demokratické a humanistické odkazy Európy a sveta. Touto deklaráciou Slovenska národná rada vyhlasuje zvrchovanosť Slovenskej republiky ako základ suverénneho štátu slovenského národa.

Vysvetlivka*: Slovenska národná rada bola premenovaná na Národnú radu SR podľa Ústavy SR až od 1. októbra 1992.

© Autorské práva vyhradené

chyba
Viac na túto tému: #Václav Havel #Vladimír Mečiar #Václav Klaus #rozdelenie Československa #deklarácia o zvrchovanosti SR
Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy