Keď sa v Bratislave pila voda z cisterny

Dvadsiateho júla 1972 slávnostne uviedli do prevádzky nový vodárenský zdroj Kalinkovo, ktorý nahradil úplne znečistené ropnými látkami širokorozmerné studne v Podunajských Biskupiciach. Vyznamenal sa pritom najmä štátny podnik Vodohospodárska výstavba. Splnili ostro sledovanú úlohu o dva mesiace skôr, ako sa plánovalo.

Havarijnú situáciu úspešne zvládli aj vodárne, podnik technických služieb mesta a bratislavské záhradníctvo. Oslavy spustenia nového zdroja sa neobišli bez slávnostného defilé tatroviek s cisternami, ktoré v uplynulých mesiacoch rozvážali každý deň 21-tisíc litrov vody najmä do východne situovaných, najviac haváriou vodného zdroja postihnutých sídlisk a štvrtí Bratislavy. Išlo o mestské časti Rača, Krasňany, Barónka, Ostredky, Štrkovec, Trávniky, Pošeň, Trnávka a Prievoz.

Hlavné mesto malo pred 50 rokmi už bezmála 310-tisíc obyvateľov. Takmer 160-tisíc bolo teda trištvrte roka odkázaných na vodu z cisterien. Tie ju naberali z hydrantu pri Habánskom mlyne, kde prúdila z najstaršieho a vtedy vlastne z jediného neznečisteného zdroja na vodárenskom ostrove Sihoť.

Z archívnych materiálov Múzea mesta Bratislavy vyplýva, že v rokoch 1970 – 1972 bola hladina Dunaja na nízkej úrovni. Mohlo za to pretrvávajúce sucho, preto problémy s vodou mali aj ďalšie podunajské metropoly – Viedeň i Budapešť. Nedali sa však ani porovnať s bratislavskými. Problém bol aj ten, že vodný zdroj na Sihoti bol v dôsledku sucha menej výdatný.

Kritickým sa stal február 1972. K veľkému suchu sa pridružili mrazy. Hladina Dunaja klesla do neúnosných hodnôt, čo sa ešte viac prejavilo na nízkej výdatnosti sihotskych studní. Nedostatok vody pocítili v ďalších častiach Bratislavy: ľudia žijúci na Vazovovej a Konventnej ulici či na Suchom mýte. Pre zníženú kvalitu vody museli zastaviť výrobu sódy a kofoly.

V máji 1972 boli Bratislavčania dva dni úplne bez vody, ale z iného dôvodu. Lebo sa vykonávali prípravné práce na zapojenie vodného zdroja Kalinkovo.

Urbanisti a hydrológovia boli zásadne proti

Na začiatku bolo neuvážené umiestenie rafinérie Slovnaft blízko mesta vo Vlčom hrdle. Údajne to neodporúčali ani sovietski poradcovia, s ktorými naše štátne plánovacie orgány záležitosť konzultovali. Zásadne proti boli urbanisti a hydrológovia zo Slovenskej vysokej školy technickej v Bratislave.

Otcovia mesta však tvrdili, že východné časti Bratislavy chcú v územnom pláne vyhradiť priemyslu a doprave, kým západ rezidenčným štvrtiam. Ďalší rozvoj mesta však tieto zámery poprel – nové sídliská sa k Slovnaftu čoraz viac približovali, až ho napokon obkolesili.

Ešte vážnejším problémom bolo, že Slovnaft začiatkom 50. rokov začali stavať na hornom konci Žitného ostrova s jeho obrovskou zásobárňou pitnej vody. Pritom existovali návrhy situovať rafinériu buď do Ivanky pri Dunaji alebo dokonca do Záblatia pri Trenčíne.

Stúpenci lokalizácie Slovnaftu vo Vlčom hrdle argumentovali, že predsa aj stará Apolka sa nachádzala na okraji mesta, a žiadne veľké znečistenie nespôsobila. Ibaže rafinéria Apollo (na rozdiel od Slovnaftu) stála na nepriepustnom podloží, a preto studničná voda zostávala čistá. Písal o tom profesor Václav Veselý (prvý podnikový riaditeľ Slovnaftu) v náčrte dejín ropného priemyslu na Slovensku.

Čítajte viac Čierne zlato sa dovážalo aj z Texasu a z Venezuely

Odpadové vody Apolky, vedené cez lapač olejov ústili do blízkeho Dunaja. Rybári sa síce sťažovali, že mäso niektorých rýb cítiť petrolejom, ale problém sa zažehnal sponzorstvom a kolektívnym členstvom Apolky v rybárskom spolku.

Výroba v Slovnafte sa rozbehla v roku 1956 po uzatvorení dlhodobých zmlúv o dodávkach ropy zo Sovietskeho zväzu. V nasledujúcom roku vznikol zámer vybudovať nový vodárenský zdroj pre Bratislavu iba 2,5 kilometra od rafinérie!

Darmo hydrologický prieskum upozorňoval, že studne môžu byť znečistené ropnými látkami, vodný zdroj Podunajské Biskupice začali skutočne o niekoľko rokov budovať. Do prevádzky ho uviedli v roku 1965. Zdroj mal šesť studní hlbokých 60 metrov s celkovou výdatnosťou 1 200 litrov vody za sekundu. Dovtedy Bratislavu zásobovali iba starým potrubím z vodného zdroja na ostrove Sihoť pri dnešnej Devínskej ceste, ktorý funguje od konca 19. storočia

Rakovinotvorné fenoly

V roku 1970 prišli bratislavskí hygienici s prvým varovaním: pozor, kvalita vody zo studní v Podunajských Biskupiciach sa neustále zhoršuje. A v lete 1971 už bili na poplach.

Čo sa medzitým dialo v podzemí? „Mrak ropných látok sa postupne dostal popod obec Podunajské Biskupice, kde zlikvidoval všetky lokálne studne a postupne kontaminoval aj neďaleký vodný zdroj. Prítomnosť ropných látok (fenolov) v studniach, v potrubí a vo vodojemoch vytvorila veľmi dobré podmienky na množenie baktérií Spherotilus natans," približuje situáciu vodárenský historik Pavol Helia.

Ide o vláknité baktérie, ktorých kolónie pripomínajúce sliz sa bežne označujú ako „huba z odpadových vôd". V odbornej literatúre sa píše, že urýchľujú koróziu kovového povrchu a sťažujú separáciu pevných látok v čističkách aktivovaného kalu. Vysoká koncentrácia fenolov môže zase ohroziť schopnosť krvi transportovať kyslík, čo vyvoláva u ľudí aj závažné zdravotné problémy. Niektoré fenoly sú navyše karcinogénne.

Foto: TASR

Slovnaft, generálna revízia Pracovník Slovnaftu počas generálnej revízie na archívnej snímke.

Pomaly už nestor slovenských hydrológov Viliam Novák bol vtedy mladým vedeckým pracovníkom. Za Ústav hydrológie a hydrauliky SAV sa zúčastnil na meraniach, ktorých cieľom bolo zistiť, ako rýchlo sa zamorenie šíri, a navrhnúť, čo s tým robiť. „Zistili sme, že napredovalo tempom asi 100 metrov za jeden rok. Slovnaft fungoval už pätnásť rokov, čiže kontaminácia sa dostala dosť ďaleko a zasiahla rozsiahle územie. Keďže voda v studniach vodárenského zdroja obsahovala veľa fenolov, odporúčanie znelo jednoznačne: odstaviť studne a budovať náhradný zdroj," spomína Novák.

Únik ropných látok zo Slovnaftu predtým nikto nemonitoroval. Predpokladá sa, že ročne mohlo uniknúť až 10-tisíc ton ropy. Čerpanie vody z biskupického zdroja len urýchlilo šírenie znečistenia. Bežní ľudia ho cítili ako nepríjemný „naftový" zápach vody a pozorovali, že v nej čosi pláva. „Ten sliz som sa snažila zachytiť filtrovaním cez gázu, ktorou som omotala kohútik, ale veľmi to nepomáhalo," rozpamätáva sa pani Anna zo sídliska Pošeň.

Voda bola navyše veľmi chlórovaná. Vodári do nej pridávali aj modrú skalicu, ktorá odnepamäti slúžila na úpravu menej kvalitnej vody. Ale v lete 1971 už to ďalej takto nešlo. Vodu z niektorých studní v Podunajských Biskupiciach vyhlásili za nepitnú, nie však za zdravotné škodlivú. O niekoľko mesiacov sa ukázalo, že situácia si žiada mimoriadne, radikálnejšie opatrenia.

Od 17. novembra 1971 zostalo 160-tisíc, takmer polovica, obyvateľov Bratislavy bez pitnej vody a začali ju rozvážať cisterny. Tá z kohútikov sa mohla používať iba na úžitkové účely. Napríklad na umývanie dlážky.

Cisterny počas odložených volieb

Z dnešného pohľadu sa môže zdať, že išlo o odvážne opatrenie. Tým skôr, že o desať dní sa mali konať parlamentné voľby. Pričom už dvakrát odkladané!

Prvý odklad spôsobili udalosti roku 1968, predovšetkým invázia vojsk Varšavskej zmluvy. Druhý odklad zapríčinilo prijatie zákona o federácii a s tým spojená prestavba zastupiteľských orgánov v Československu, ale aj politické čistky v rámci normalizácie. Po nich sa už mohli voľby v dňoch 27. a 28. novembra 1971 konať opäť v starom osvedčenom duchu: bez možnosti skutočnej voľby, s bezmála stopercentnou voličskou účasťou a s takmer stopercentnou voličskou podporou kandidátov Národného frontu.

Napriek tomu odstavenie jedného z dvoch vodných zdrojov Bratislavy predstavovalo isté riziko a vyžadovalo si plné nasadenie všetkých zainteresovaných podnikov a služieb. Termíny výstavby a spustenie náhradného zdroja boli skutočne šibeničné. Niekto vyrátal, že kým za normálnych okolností by to trvalo okolo 40 mesiacov, v mimoriadnej situácii sa to muselo zvládnuť maximálne za 10 až 11 mesiacov. V skutočnosti sa to podarilo za deväť.

Čítajte viac Dunajská povodeň postavila na nohy celú krajinu

Expertka Bratislavskej vodárenskej spoločnosti Alena Trančíková mala vtedy desať rokov a s rodičmi bývala na sídlisku Štrkovec. Dobre si pamätá, ako takmer každé ráno vyšla z paneláka postaviť sa do radu s prázdnou nádobou. Keď dorazila cisterna a zvolávala trúbením alebo húkaním svojej sirény obyvateľov sídliska, prišiel dcérku vystriedať otecko.

Kto sa nedostavil v stanovenú hodinu, bol bez vody až do ďalšieho dňa. Úrady vypracovali a v miestnych médiách včas zverejnili harmonogram rozvozu.

Horšie to bolo v zime, keď voda v cisternách začala zamŕzať. Tvorili sa pri nich ľadové kaluže, na ktorých si nejeden občan dolámal nohy. Na druhej strane bratislavský Večerník informoval, že sa našli vandali a zlodeji, ktorí kradli z cisterien kohútiky, čím ich dočasne znefunkčnili!

Autor tohto textu vtedy býval na Nezábudkovej ulici na sídlisku Trávniky. Spomínam si, že cisterna k nám prichádzala už skoro ráno. Na Pošni, kde vtedy žila citovaná pani Anna, mali vodu o druhej popoludní. Tridsaťšesť šoférov malo pracovný čas od 06.00 do 20.00, počas zmeny sa museli otočiť viackrát. Svojim spôsobom hrdinovia.

Ďalšie hrozby na obzore

Keď začala znovu tiecť do domácností čistá voda, vyhraté ešte nebolo. Vodu z nového zdroja museli naďalej silne chlórovať, lebo istý čas ju prepravovali z Kalinkova do Podunajských Biskupíc a odtiaľ do Bratislavy potrubím havarovaného zdroja. Až po jeho prepláchnutí a dezinfikovaní dosiahla kalinkovská voda všetky kvalitatívne ukazovatele.

Vážnejším problémom ostával znečisťovateľ, samotný Slovnaft, ktorý predsa nepremiestnili z bezprostrednej blízkosti Žitného ostrova a naďalej ohrozoval jeho zásoby pitnej vody. Inžinier Helia však tvrdí, že paradoxne práve havária vodného zdroja v Podunajských Biskupiciach zachránila vodný rezervoár pre budúce generácie, čím sa predišlo oveľa väčšej ekologickej katastrofe. Od roku 1973 sa totiž začalo s výstavbou hydraulického systému ochrany podzemných vôd okolo rafinérie. Ide o sústavu vrtov hydraulickej clony, ako aj čerpacích a pozorovacích vrtov. Dovedna je ich bezmála 790 a slúžia na úpravu prúdenia podzemných vôd i na odčerpávanie ropných látok z nich.

Čítajte viac Nekonečný príbeh jednej autostrády

Trvalo sedem rokov, než táto clona zastavila znečisťovanie Žitného ostrova zvyškami ropných látok. Za uplynulé desaťročia systém okrem toho dokázal odčerpať z podložia rafinérie i z hornín v jej okolí množstvo škodlivých látok, ktoré sa tam usadili v minulosti. Ročne Slovnaft vynaloží v súčasnosti zhruba tri milióny eur na ochranu podzemných vôd, aby sa situácia spred polstoročia nezopakovala.

„Slovnaft je v poriadku, máme tu však novú hrozbu pre Žitný ostrov a jeho vody. Ide o starú skládku bývalej Dimitrovky (Chemických závodov Juraja Dimitrova), ktorá sa nachádza vo Vrakuni," hovorí inžinierka Trančíková.

Vďaka vrtom z ochranného systému Slovnaftu sa vie, ako ďaleko postúpilo znečistenie rakovinotvorným chloreténom, toxickou látkou z vrakunskej skládky. Podľa Trančíkovej je to tri až päť kilometrov za desať rokov. Do studní z vodného zdroja v Šamoríne, ktorý je dnes pre zásobovanie Bratislavy pitnou vodou hlavný, by sa otrava dostala za nejakých 13 až 15 rokov. Je teda najvyšší čas s tým niečo robiť.

A čo Kalinkovo? Tento vodný zdroj už hlavnému mestu vodu nedodáva. Z desiatich studní funguje iba jedna, čerpajú z nej však len hydrológovia na svoje merania. Kalinkovo sa totiž po dokončení Vodného diela Gabčíkovo ocitlo pri jeho brehoch, konkrétne pri Hrušovskej zdrži. To spôsobilo rast naplavenín v takzvanom bruchu zdroja. V roku 2007 dosiahli tieto naplaveniny na niektorých miestach výšku až päť metrov. Do podložia zdroja prenikalo čoraz menej vody z Dunaja. Výdatnosť studní Kalinkova klesla na minimum, ale v kritickom období pred 50 rokmi i neskôr splnili svoje poslanie na viac ako 100 percent.