Najväčšie horúčavy bývali počas psích dní

Horúčavy znášali celkom obstojne vzhľadom na to, že nemali klimatizáciu a o mrazničkách mohli iba snívať. Čo sú to psie dni? Obdobie horúčav na vrchole leta. Pomenovanie vzniklo ešte v starovekom Ríme a súvisí so súhvezdím Veľkého psa, ktoré vychádza ráno nad obzor na prelome júla a augusta. Slováci však kedysi označovali za psie všetky dni od Jakuba (25. júla) až do Bartolomeja (29. augusta). Približne sa to kryje s vymedzením vrcholu leta súčasnou klimatológiou.

Staré slovenské porekadlo hovorilo: „V psie dni muchy najviac štípu". Skutočne štípu a ešte ako!

Zo starej sedliackej pranostiky sa zasa dozvedáme toto:

Ak sú na psie dni mrákavy,

strež sa morovej nákazy.

Ak však vidíš nebo čisté,

budeš zdravý, ver mi, iste.

Pranostiku zapísal zhruba pred sto rokmi národopisec Pavel Sucháň. V poznámke dodal, že podľa všetkého nemusí ísť len o mor, ale aj o iné nákazlivé ochorenia.

Pane Bože náš, dažďom poteš nás

Niekedy sa však vyskytli úmorné horúčavy aj mimo psích dní, zvyčajne skôr, alebo prichádzali viackrát vo vlnách ako v súčasnosti.

„Horúčosť vždy ešte náramne panuje, dažďa, o ktorý denne Boha prosíme, nič. Pasienky sú už načisto vypálené, kopaviny a strukoviny vädnú, obilie (jačmene a ovse) schne… Už mnoho rokov takej dlhotrvajúcej suchoty a takých neznesiteľných horúčosti nebolo,“ zaznamenal si 17. júla 1889 do denníka zakladateľ slovenskej bibliografie Ľudovít Rizner, ktorý žil v Zemianskom Podhradí.

Podobnú situáciu zažili aj súčasné generácie v lete 2003. V mnohých katolíckych kostoloch na juhu a na západe Slovenska sa v nedeľu 20. júla 2003 veriaci modlili za dážď: „Pane Bože náš, tichým a potrebným dažďom poteš nás.“ A 7. augusta vydalo ministerstvo pôdohospodárstva zákaz vstupu do lesov v celej republiky, aby sa predišlo lesným požiarom. Toto opatrenie nemalo v dejinách Slovenska obdobu.

Leto 2003 sa zaradilo medzi najsuchšie od roku 1881. Napríklad v Seredi napršalo za tri mesiace iba 92 milimetrov (mm), v Sládkovičove 100 mm a v Šaštíne 103 mm. „Je to málo, dlhodobé priemery sú viac ako dvojnásobne vyššie. Čiže je to už možné hodnotiť ako extrémne sucho," povedal vtedy klimatológ Pavel Faško.

Keď už na slovenskom území fungovalo niekoľko meteorologických staníc, Slovenský denník mohol 27. júna 1935 napísať toto: „Psie dní sa dostavili tohto roku skôr ako obvykle, už v druhej polovici júna. V Bratislave bola v pondelok maximálna teplota 29,7 °C, v utorok 31,8 °C a v stredu 30 °C. V noci z utorka na stredu bolo 21 °C."

Na západnom Slovensku sa prehlboval deficit vlahy. Za celý jún spadlo len 7,2 mm zrážok, čo bolo iba desať percent mesačnej normy.

„Horúčosť až vlasy dvíha, ako v Afrike," napísal o podobnom počasí ešte v roku 1891 spisovateľ Martin Kukučín. Mimoriadne horúčavy a extrémne sucho sa na slovenskom území vyskytovali i v minulosti, raz za dlhší a inokedy aj za kratší čas. Ľudia to nepripisovali klimatickej zmene, brali to skôr ako nevyhnutnosť, rozmar počasia alebo trest Boží.

Foto: SITA, Jana Birošová

horúčavy, leto, bratislava, rozprašovač vodnej hmly V súčasnosti je pomocníkom proti horúčavám na verejných priestranstvách aj rozprašovač vodnej hmly.

V auguste 1830 oznamoval básnik Ján Hollý z fary v Maduniciach neďaleko Hlohovca svojmu mecénovi, ostrihomskému kanonikovi Jurajovi Palkovičovi toto: „Sucho velké, všecko je vipalené, reži na semeno nebude dost, jačmeňa malo a ten je chudi jako oves. Stromi na koreňi vischli, turecké žita (kukurica) zvadli, nenamokne-li ešče, ništ anebo velmi málo drobních bude.“ (List napísal v bernolákovčine.) Hollý nemohol tušiť, že pôjde o sériu neúrodných rokov a že na východnom Slovensku najbližšiu jar vznikne hladomor. O niekoľko mesiacov tam vypukla aj epidémia cholery, ktorá vyústila do krvavého povstania poddaných.

V roku 1834 postihla tento kraj ďalšia neúroda. V Šariši vymrela takmer štvrtina obyvateľstva a o nič lepšie to nedopadlo ani v susednom Zemplíne. Tí, čo prežili, rozhodli sa dať zbohom macošskej dedovizni a išli hľadať poživeň tam, kde ich predkovia pred sto rokmi: na Dolnú zem. Aj obec Merník pri Vranove nad Topľou opustil zástup vyhladovaných ľudí, ktorí sa vybrali do Békešskej Čaby. Ibaže na Dolnej zemi už nebolo pre nich jedla, miesta ani práce. „Sčasti sa domov navrátili, sčasti na ceste vymreli,“ stojí v kronike evanjelickej fary v Merníku.

Hollý nebol prorok, mal však dobrú pamäť, preto na konci svojho listu do Ostrihomu si trúfol napísať: „S toho sa mi všecko pozdáva, že zase taká velka psota a hlad bude jako v roku 1817.“ A čo sa to stalo v nešťastnom roku? V neúrodných rokoch 1816 – 1817 pomrelo iba v piatich stoliciach Slovenska hladom 44-tisíc roľníkov. Tak to pokračovalo, ale s čoraz kratšími intervalmi.

Spoluzakladateľ slovenskej meteorológie Štefan Petrovič prišiel pred 75 rokmi k záveru, že v Dunajskej kotline priemerne asi každý desiaty rok je značne suchý. Ešte treba dodať, že niektorý rok až extrémne suchý.

Mimochodom, katastrofálne sucho s extrémnymi horúčavami v roku 2003 postihlo viaceré štáty EÚ. Počet obetí sa odhadoval na 30-tisíc a materiálne škody dosiahli 13 miliárd eur.

Vyrobila TV Pravda a Športová akadémia Mateja Tótha, o.z.

Pozor, horí vysušený les!

V roku 1901 prišiel na Kysuce z Karlovej univerzity čerstvý absolvent medicíny Ivan Hálek: "Bolo to v čase neobyčajnej horúčavy a sucha. Všade po okolí vznikali ohne a neprešlo temer dňa, aby neľahla niekde popolom veľká časť dediny. Keď do Rudinky zavítal nejaký fotograf amatér, sedliaci ho považovali za podpaľača a jeho aparát za zápalný stroj i dali sa zvoniť na poplach a s richtárom na čele ubili domnelého podpaľača na smrť,“ spomínal po dlhých rokoch.

Strach z požiarov medzi našimi predkami bol priam živočíšny. Stávalo sa, že sucho trvalo veľmi dlho a oheň nebolo čím hasiť. Veď potoky i mnohé studne vyschli.

Vrtuľníky s bambi vakmi plnými vody, ktoré nalietavajú nad horiaci les, si ľudia vtedy zrejme nevedeli predstaviť. Ale keď prekonali strach, dokázali sa vynájsť aj bez pomoci zhora. Svedčí o tom požiar pri obci Myslina neďaleko Humenného: „Následkom veľkých horúčostí posledných dní vysušený les horel veľmi rýchlo. Obyvatelia Mysliny ho uhasili tým spôsobom, že les bol z väčšej čiastky vyrúbaný pred šíriacim sa ohňom," informoval 26. júla 1931 denník Slovenská pravda.

Len o niekoľko dní skôr vyhorela do tla podtatranská obec Važec. Drevenice pod strechami zo suchých šindľov horeli v horúčave a v silnom vetre ako fakle. V dedine boli okolo deviatej hodiny predpoludním len ženy, deti a starci, chlapi kosili na lúkach. Keď dobehli k prvým obydliam, už nebolo čo hasiť.

„Chlapi pochytali deti a kládli ich do Váhu. Niekoľko žien ušlo zo zúfalstva za kostol, prehodili si sukne cez hlavy a kľačiac očakávali koniec. Všetci psi sa zadusili, mačky utekali, ale ďaleko sa nedostali, ako horiace pochodne hynuli vo dvoroch i za humnami," spomínal český maliar Jan Hála, ktorý od roku 1923 žil vo Važci.

Bol to hotový zázrak, že požiar mal iba jednu obeť: štvorročnú Aničku Lúčanskú. Takmer dvetisíc ľudí však zostalo bez prístrešia. Zhorelo 461 domov.

Čítajte viac Chýba voda. Mení sa klíma, zmenia sa ľudia?

Tragickejšie sa skončil lesný požiar v kopcovitom teréne pri Hrubošiciach na Spiši v roku 2000. Zahynulo šesť ľudí. Oheň muselo tri dni likvidovať okolo päťsto hasičov a šesť vrtuľníkov aj so strojmi zo zahraničia.

Súčasné megapožiare z horúčav a zo sucha na juhu Európy (najnovšie aj na severozápade Česka) ukazujú, že proti živlom býva bezmocná aj najmodernejšia hasiaca technika. Slovensko to zažilo pred 30 rokmi vo vojenských lesoch na Záhorí. Prvé plamene vyšľahli 29. augusta 1992 okolo poludnia pravdepodobne samovznietením siláže v areáli roľníckeho družstva pri Lozorne. Oheň sa strniskami šíril k lesným porastom. Popoludní prenikol cez nadjazd a diaľnicu do lesa. Silný vietor rozširoval oheň korunami stromov. V nedeľu ráno 30. augusta sa zdalo, že 26 hasičským zborom sa požiar podarilo lokalizovať. Rozhorel sa však znovu plnou silou a uhasili ho až na druhý deň okolo druhej popoludní. Zhorelo viac ako 1 200 hektárov le­sa.

Naši predkovia vedeli, ako na to

A ako sa naši predkovia chránili pred úmornými teplotami, keď nepoznali klimatizáciu? A kde si uschovávali potraviny, aby sa nepokazili?

Napríklad na Záhorí kedysi nemali domy podpivničené, stavali ich na kamenných základoch a jedna izba bola tzv. studená, v nej sa nekúrilo ani v zime. „Dlážka bola z tehál a hliny, tam sme ukladali hrnce s vareným jedlom, vydržalo v chlade aj dva dni. Do masti v kameninových nádobách sme nakladali na zimu pečené mäso, či už bravčové, alebo hydinové. Vydržalo v poriadku aj rok," vysvetľuje dôchodkyňa Jozefína Dobiášová z Borského Mikuláša.

Ako svojrázna chladnička sa využívala i domáca studňa. Jedlo sa uložilo do vedra a spustilo na reťazi až k hladine.

Čítajte viac Boj so suchom je o hľadaní dôvery. Ku krajine

V starej drevenici alebo aj múranici s pol metra hrubými múrmi je aj počas horúčav príjemný chládok. Ako je možné, že naši predkovia dokázali dať domom také dispozičné a izolačné parametre, že sa dodnes zaobídu bez klimatizácie? „,Lebo ich učila stáročná skúsenosť. Kým sa pustili do stavby, zistili si najprv smer prevládajúcich vetrov k svetovým stranám. Dom potom orientovali napríklad z východu na západ, aby mal priečne vetranie. Keď otvorili okno v izbe a dvere v kuchyni, tak prievan im za chvíľu vytiahol z bytu všetko teplo, ktoré sa tam cez deň nazbieralo. Navyše drevo bolo veľmi dobrý izolačný materiál. Na domoch robili dvojité strechy, vznikala vzduchová medzera. Dom sa preto neprehrial tak, ako dnes sa prehrieva panelák," objasnil dávnejšie Štefan Šlachta, už zosnulý profesor architektúry, ktorý sa venoval aj jej dejinám.

Ak popri dome netiekol potok, dalo sa v horúčave osviežiť, ošpliechať sa vodou pri studni na dvore. V prehriatych mestách to mali ľudia aj minulosti ťažšie. V Bratislave zaviedli prvý moderný vodovod až v roku 1886. Ako však upozorňuje historička bytovej kultúry Viera Obuchová, kúpeľňa bola ešte dlho potom hygienickou vymoženosťou. Výnimky predstavovali honosné vily alebo paláce bohatých mešťanov. Napríklad obytný dom grófa Vidora Csákyho na dnešnej Štúrovej ulici z konca 19. storočia mal až dve kúpeľne a splachovacie WC.

Spisovateľ Sándor Márai v memoároch napísal, že v jeho rodných Košiciach bola kúpeľňa medzi bohatými mešťanmi síce žiadaná, ale málo využívaná, lebo „nadmerné kúpanie sa považovalo za škodlivé". Márai to poznal ako dieťa, narodil sa totiž do rodiny bohatého košického advokáta: „U mnohých našich známych boli vane zapratané rôznymi cestovnými vakmi a kuframi a vyprázdnili sa snáď iba raz v roku na Silvestra, aby chvíľu slúžili pôvodnému účelu."

Majetnejší Bratislavčania i Košičania utekali pred prehriatym mestom do takzvaných letných bytov. Pri Košiciach vznikli už na začiatku minulého storočia celé kolónie takýto bytov: Bankov a Čermeľ. Kto v Bratislave čosi znamenal, navštívil cez leto aj piešťanské kúpele. Obyvatelia robotníckych kolónií a podhradia unikali pred páľavami na pravý breh Dunaja, na štrkové pláže Lida alebo do drevených plavární na ľavom brehu.

Ľudia z niektorých predmestí však mali smolu, lebo k dunajskému nábrežiu mali ďaleko. Podľa sociografického výskumu Trnávky z roku 1938 tamojšia kolónia, založená zväčša nezamestnanými deputátnikmi zo Žitného ostrova, pripomína dnešné rómske megaosady napríklad v Hermanovciach alebo v Jarovniciach na východe Slovenska. Zhluk chatrčí bez vodovodu i kanalizácie pôsobil rovnako bezútešne ako teraz.

V tom istom čase „lepšie" rodiny a domácnosti v Bratislave mali už aj „chladničky". Boli to však skrinky, sčasti drevené a sčasti plechové, do ktorých sa vkladali bloky ľadu, ktorý chladil potraviny a hotové jedlo niekoľko dní. Ešte aj v prvej polovici päťdesiatych rokov 20. storočia vyrábali tento ľad v Bratislave dve továrne a rozvážali ho do niekoľkých predajní s výveskami Ľad.

Ľudia zo všetkých spoločenských vrstiev si však rovnako vydýchli úľavou, keď vlna horúčav ustala a začalo konečne pršať. Nikto si však nebol istý, podobne ako dnes, či je to už je definitívny koniec pekelných psích dní, alebo či za dverami nie je ďalšia vlna…

Čítajte viac Za desať rokov sa oteplilo takmer o stupeň