Pre ukrajinskú pšenicu dokázali vraždiť

Po ruskom vpáde na Ukrajinu má tamojšia pšenica opäť dôležitý geopolitický význam, ba stáva sa politickou zbraňou. Niečo podobné sa s ňou naposledy prihodilo pred vyše 80 rokmi, keď nacistické Nemecko zaútočilo na Sovietsky zväz.

07.08.2022 06:00
vojna na ukrajine, obilie, pšenica Foto: ,
Ukrajinský roľník kontroluje úrodu pšenice pred žatvou. Snímka je z júna tohto roku z Doneckej oblasti.

Hitlerovci napochodovali s heslom tzv. boja proti boľševizmu, Ukrajina ich však zaujímala najmä ako životný priestor pre nemeckých „nadľudí" a tiež ako krajina obilia. „Úloha Ukrajiny spočíva v tom, aby zabezpečila potravinami Nemecko a novú Európu." Výrok patrí Alfredovi Rosenbergovi, ríšskemu ministrovi pre okupované východné územia.

Rosenberg sídlil v Berlíne, jemu podriadený ríšsky komisár Ervin Koch dozeral na plnenie tejto úlohy zo západoukrajinského mesta Rivne. Už v júli 1941, krátko po obsadení väčšej časti Ukrajiny, vyhlásil: „Ukrajina sa musí stať a bude tým, na čo bola predurčená, čiže obilnicou Európy."

Armáda mala vyžiť z miestnych zdrojov

Pred vojnou patrila sovietska Ukrajina medzi najvýkonnejšie oblasti ZSSR v produkcii obilnín. Pestovala sa tam viac ako pätina všetkej pšenice v Sovietskom zväze. Aj údaje o ďalších obilninách boli vysoké: 35 percent žita, 25 percent ovsa, 12 percent jačmeňa.

V roku 1940 na Ukrajine zožali vyše 42 miliónov ton obilia, z toho takmer 8,5 milióna ton pšenice. Obilniny pestovali Ukrajinci až na 83 percentách výmery všetkej poľnohospodárskej pôdy, v Nemecku bolo nimi obsiatych 40 percent pôdy. Ukrajinské výnosy však boli podstatne nižšie v dôsledku oveľa horšej efektívnosti hospodárenia. Napriek tomu sa sovietska Ukrajina už pred vojnou podieľala na svetovej produkcii obilia ôsmimi percentami pšenice, siedmimi percentami žita, dvanástimi percentami jačmeňa.

Výsledky pritom mohli byť lepšie, lebo Ukrajina mala a má spolu s Kanadou najrozsiahlejšie oblasti černozeme, čiže najúrodnejšej pôdy na svete. Nacisti preto videli obrovský potenciál pre zvýšenie výnosov obilnín. Navyše počítali s lacnou pracovnou silou, ktorú mienili neľútostne vykorisťovať.

Nikita Chruščov Čítajte viac Ako Chruščov strkal ježa do amerických nohavíc

Podľa ukrajinského historika Oleksandra Perechresta mali hitlerovci v pláne rozdeliť všetko, čo dorobí ukrajinské poľnohospodárstvo, v prvom rade medzi pre wehrmacht, potom medzi nemecké civilné obyvateľstvo a napokon sa niečo malo ujsť aj obyvateľom okupovaných krajín. Počítalo sa s tým, že ročne vyvezú z obsadených sovietskych oblastí do Nemecka 10 až 11 miliónov ton zrna a ďalšiu poľnohospodársku produkciu. Veľké boli však aj potreby wehrmachtu na východnom fronte. Nemecká armáda v roku 1942 spotrebovala 1,5 milióna ton chleba, 600-tisíc ton mäsa, 100-tisíc ton tukov atď.

„Svoje nároky však prejavili aj spojenecké vojská, ktoré sa mali zásobovať proviantom z miestnych zdrojov," upozornil Perechrest. Ako príklad uvádza rumunský kontingent. Rumunsko mala v prvej fáze ťaženia na východnom fronte deväť divízií (slovenská armáda nasadila dve), dovedna 325-tisíc mužov v zbrani. Pre rok 1942 si ich velenie vyžiadalo 94-tisíc ton pšenice, 206-tisíc ton krmiva pre kone či 135-tisíc ton zemiakov.

Hitler to vyriešil tak, že časť Ukrajiny medzi Južným Bugom a Dnestrom vrátane Odesy a jej okolia nechal spravovať Rumunmi. Možno ich chcel odmeniť za obrovské straty, ktoré utrpeli rumunské jednotky v bitke o Odesu, kde ich padlo alebo bolo zranených podľa rôznych odhadov 130-tisíc až 170-tisíc. Rumuni nazvali „darované" územie s rozlohou 40-tisíc štvorcových kilometrov Zanestrovie alebo Transnistria a z Odesy ho riadil rumunský guvernér George Alexeanu. Po vojne nad ním národný súd v Bukurešti vyniesol rozsudok smrti za kolaboráciu.

Nepridelili by ste nám trocha černozeme?

Vo februári 1942 navštívil Bratislavu poľný maršal Wilhelm Keitel, jeden z hlavných organizátorov nemeckej vojnovej mašinérie. Prijal ho premiér Vojtech Tuka, ktorý sa ho spýtal, či by nebolo možné, aby územie, kde operujú slovenské jednotky, slovenská strana aj obhospodarovala a spravovala vo vlastnej réžii. A na začiatok by stačilo vyčleniť napríklad 10-tisíc hektárov.

Slovenský vojenský historik Igor Baka sa venoval téme aj bádaním v nemeckých archívoch. Zistil, že Tuka navrhoval presunúť na Ukrajinu potrebný počet mužov, ktorí podliehali brannej povinnosti, ale boli zaradení do pracovných jednotiek, čiže príslušníkov pracovného zboru ministerstva národnej obrany. Pridelenú pôdu by obrábali. V prípade nemeckého súhlasu Tuka pripustil možnosť vytvorenia tretej slovenskej divízie na východnom fronte. „Keitel však na tento návrh nevedel (alebo nechcel) dať odpoveď, keďže ako upozornil, išlo o politickú otázku, čo presahovalo jeho kompetencie," poznamenal Baka. Keitel preto Slovákov odkázal na ministra Rosenberga.

Stalin Čítajte viac Prečo sú mnohým Slovákom bližší Rusi ako Ukrajinci

Možný „prídel" pôdy" nedal spávať ani ministrovi obrany Ferdinandovi Čatlošovi, ktorý súbežne rokoval s plukovníkom Münchom z Keitelovho sprievodu. Čo mu poradil, nevedno. Zrejme to, čo jeho šéf, lebo už o dva týždne slovenský veľvyslanec v Nemecku Matúš Černák nastolil tému ministrovi Rosenbergovi.

Nakoniec sa k tejto veci v máji 1942 vyjadril Berlín zamietavo. Argumentoval, že povolenie na obrábanie určitých teritórií nedáva v danom roku ani nemeckým, tobôž nie iným vojenským formáciám. Dôvod? Podľa nacistov obrábanie pôdy musí byť z vojensko-hospodárskych dôvodov pevne podchytené z jedného centrálneho miesta a prísne vedené podľa jednotných stanovísk. Zaujímavé je, že Rumuni už medzitým povolenie dostali…

Slovenský štát si ani v ďalších rokoch nevyslúžil za svoju oddanosť Nemecku žiadne územné zisky. Prečo však potreboval ukrajinskú pôdu, ktorú by obrábali príslušníci tzv. pracovných jednotiek zo Slovenska? Išlo Tukovi a Čatlošovi o samozásobovanie slovenských divízií, ktoré bojovali na Ukrajine? Ak áno, znamená to, že slovenské jednotky trpeli nedostatkom proviantu? Prečo sa oň s nimi nepodelil „bratský" wehrmacht?

Krach plánov s ukrajinskou obilnicou

Wehrmacht sám mal nedostatok proviantu, lebo pôvodné plány, že ho získa z miestnych zdrojov a ešte sa oň podelí s civilistami v Nemecku, sa ukázali byť nereálne. Úrodu pšenice a žita v roku 1941 sa na Ukrajine síce podarilo pokosiť a odviezť z polí, ale už nie vymlátiť. V rozkaze vrchného veliteľa nemeckých pozemných síl z 20. novembra 1941 bolo napísané: „Prevažná väčšina úrody obilnín ostáva v stohoch pod holým nebom nevymlátená." Ďalší problém bol v tom, že veľkú časť kukurice, cukrovej repy, slnečnice a zemiakov nestihli ukrajinskí roľníci do prvých mrazov ani zožať, respektíve vykopať zo zeme.

Armádnej skupine Juh, ktorá pozostávala z troch armád, mali oblasti na západ od Dnepra dodať do konca roku 1941 takmer 600-tisíc ton zrna, v skutočnosti ho poskytli necelých 100-tisíc ton. Navyše meškala orba pod oziminy budúcoročnej úrody. Ukrajinci zasiali len 22 percent výmery pôdy (pred vojnou to bolo 33 percent) a vymrzla až tretina.

Ľudí bičovali, zatvárali do temníc bez jedla a vody, podpaľovali im domy, posielali do koncentrákov a dokonca verejne popravovali.
Oleksandr Perechrest, ukrajinský historik

Okupantom sa podľa Perechresta nedarilo organizovať činnosť „obnovených" kolchozov a sovchozov (štátnych a družstevných poľnohospodárskych podnikov), takže sa rozhodli pri jarnej orbe a sejbe uplatniť drsné metódy. Chýbali traktory a ďalšie stroje, Nemci preto nahnali na poľnohospodárske práce aj mestské obyvateľstvo. Okupačná moc dala súhlas dokonca na využitie časti sovietskych vojnových zajatcov ukrajinskej národnosti. Napriek použitiu násilia sa jarinami podarilo zasiať iba 65 percent plánovanej výmery pôdy a v niektorých najúrodnejších oblastiach len niečo viac ako 40 percent.

Ešte prísnejšie opatrenia prijal ukrajinský komisariát v súvislosti so žatvou v roku 1942. Zároveň nechal doviezť z Nemecka stovky traktorov, samoviazačov, mláťačiek a ďalšej techniky. Napriek tomu sa väčšina žatevných prác musela robiť ručne. Hitlerovci nútili dedinčanov pracovať od skorého rána do neskorého večera. Na žatve sa museli hromadne zúčastniť aj dedinské deti od veku 10 rokov.

Pred 89 rokmi to bola krvavá žatva obrazne i doslova. Absencia alebo vlažný vzťah k práci sa trestal ako v stredoveku. „Ľudí bičovali, zatvárali do temníc bez jedla a vody, podpaľovali im domy, posielali do koncentrákov a dokonca verejne popravovali," približuje Perechrest.

Napriek tomu sa okupantom podarilo získať z hektára menej úrody ako v predchádzajúcom roku predchádzajúcom. Napríklad pšenice takmer dvojnásobne menej. Vcelku žatva priniesla nacistom len 28 percent plánovaného objemu obilnín. Z Ukrajiny sa im podarilo do Nemecka vyviezť iba jeden milión ton zrna. Preto zhabali obilie, ktoré si dedinčania vypestovali sami na svojich záhumienkoch.

Obyvateľom ukrajinských miest sa nedostalo z úrody takmer nič. Kyjev, v ktorom žilo viac ako milión ľudí, nemal podľa ukrajinského historika Kyryla Halušku z úrody 1941 ani gram chleba. Okupačné úrady zaviedli neskôr pre Kyjevčanov potravinové lístky. Na jedinca pripadala denná dávka 53 gramov chleba, pracujúci človek mál nárok na dávku 67 gramov. „Boli to normy na hrane prežitia, Kyjev cez okupáciu hladoval," upozornil Haluška.

Situácia s jesennými poľnohospodárskymi prácami sa v roku 1942 zopakovala. Chýbalo však aj osivo, a tak Ukrajinci mohli zasiať dokonca menej ozimín ako v predchádzajú­com roku.

Vojsko ako lúpežná banda

Ako vyplýva z výskumu historika Petra Vaneka, vojaci slovenskej Rýchlej divízie dostali v júli 1942 rozkaz zásobovať sa všetkým proviantom výhradne z miestnych zdrojov, a to svojráznym spôsobom. „V každej dedine je zberňa produktov a potravinových článkov pre zásobovanie obyvateľstva. Treba zabrániť, aby si obyvateľstvo tieto zásoby rozdelilo a treba ich zhabať. Ak si už obyvateľstvo zásoby rozdelilo, treba ho donútiť, aby tie, ktoré jednotka potrebuje, vrátilo. Na zhabané alebo obyvateľstvu odňaté zásoby nedávajte potvrdenky ani ich neplaťte," znel rozkaz.

V tom čase sa Rýchla divízia zapojila do novej ofenzívy armádnej skupiny Juh a postupovala od pobrežia Azovského mora smerom na Rostov na Done a ďalej na Kaukaz. Keďže išlo o kraje chudobnejšie na poľnohospodárske plodiny, mali sa jednotky predzásobiť v podmienkach bohatšej Ukrajiny.

kryt, civilná obrana, plynová maska Čítajte viac V modernej vojne najviac riskujú civilisti

Neskoršie rozkazy veliteľov sa snažili obmedziť svojvôľu vojakov pri nekontrolovanej rekvirácii, keď často dochádzalo k drancovaniu celých dedín. Ustanovili osoby, ktoré zodpovedali za konfiškáciu a mali sa na nej povinne zúčastniť starosta alebo riaditeľ sovchozu. Za zhabaný proviant bolo potrebné niečo dedinčanom zaplatiť. S postupujúcim morálnym rozkladom Rýchlej divízie však tieto a podobné opatrenia strácali účinok. Vanek podotkol, že ako keby nešlo o príslušníkov slovenskej armády, ale skôr „o lúpežné bandy, ktoré pľundrovali okolitú krajinu".

Rýchla divízia trpela čoraz väčším nedostatkom proviantu. Miestne zdroje totiž zásobovali aj početné partizánske oddiely v okolitých lesoch a horách. Dokonca ich zásobovali očividne ochotnejšie ako cudzie vojská, ktoré síce na začiatku prijímali ako osloboditeľov od Stalinovej diktatúry, ale postupne ich vnímali jednoducho ako „nenažraných" okupantov. Možno aj preto slovenskí vojaci v čoraz väčšom počte prebiehali k partizánom?

Hladové prídely na Slovensku

Slovensko v tom čase už prežívalo potravinovú krízu. Tá sa vlastne začala symbolicky vyhlásením vojny Sovietskemu zväzu. Postupne odišlo bojovať na východný front vyše 50-tisíc mužov, čo nebolo málo, lebo Slovensko malo 2,5 milióna obyvateľov. Chlapi v najväčšej sile a prevažne z vidieka veľmi chýbali už pri žatve v roku 1941.

Vážnejšie ťažkosti s nákupom obilnín sa vyskytli už skôr, a to v dôsledku tzv. ochrannej zmluvy uzavretej s Treťou ríšou v marci 1939. Zaväzovala Slovensko vyvážať prebytky svojej poľnohospodárskej produkcie prednostne do Nemecka. Podľa historika Samuela Cambela tento faktor zavážil pri prehlbovaní problémov so zásobovaním domáceho trhu možno viac ako strata obilnice na Žitnom ostrove po Viedenskej arbitráži.

Už v zime 1941 slovenská vláda vydala vyhlášku, ktorou sa zaviedol tzv. jednotný chlieb. Pekári museli primiešavať do bochníkov najmenej 60 percent jačmennej múky. Od mája toho 1941 vláda zaviedla lístky na chlieb a múku. Pospolitý ľud ich nazval hladovými prídelmi. Nasledovalo nariadenie o troch bezmäsitých dňoch v týždni.

americkí vojaci, munícia, vojna na ukrajine Čítajte viac Vojenská pomoc nebýva zadarmo

Vstup do vojny ďalej roztváral cenové nožnice a prehlboval drahotu. Hitlerove porážky na východnom fronte a krach plánov s ukrajinskou obilnicou iba zvýšili tlak na dodávky potravín do Nemecka zo Slovenska a z ďalších satelitných krajín.

V decembri 1942 navštívil Bratislavu Hans-Joachim Riecke, ktorý mal v agende nemeckú poľnohospodársku politiku na východných územiach. Guvernér Národnej banky a zároveň šéf Najvyššieho úradu pre zásobovanie Imrich Karvaš ho požiadal o dodanie 3 000 vagónov pšenice a 1 000 vagónov olejnatých semien z Ukrajiny na Slovensko z dôvodu tunajšej slabej úrody. Odpoveď Rieckeho nemohla potešiť Karvaša: „Teraz je predčasne hovoriť o dodávkach v roku 1943. Situácia v doprave a zabezpečení surovín je absolútne nevyjasnená. Neskôr sa uvidí."

Neuvidelo sa…

Ukrajina a druhá svetová vojna

  • Vojna na Ukrajine trvala od 22. júla 1941 do 28. októbra 1944. Medzitým Nemci rozčlenili územie Ukrajiny na niekoľko častí. Napríklad Halič pripojili ku Generálnemu gouvernementu (gubernátorstvo pre okupované poľské územia) a Odeská oblasť s okolím pripadla Rumunsku. Väčšina Ukrajiny však tvorila Ríšsky komisariát, obdobu nemeckého protektorátu, alebo patrila pod nemeckú vojenskú správu (časť južnej Ukrajiny).
  • Medzi spojencami Nemecka bolo Slovensko jediným slovanským štátom. Účasť Slovákov vo vojne proti Rusom, Ukrajincom a ďalším Slovanom mala podoprieť verziu Berlína o „oslobodzovacom poslaní" nemeckých vojsk na východe.
  • Vo vojne padlo alebo podľahlo zraneniam či zomrelo na choroby 7 až 8 miliónov Ukrajincov. Centrálna, južná a východná Ukrajina prišli až o 30 percent pôvodného obyvateľstva. V dôsledku vojny takmer zmizli z ukrajinského územia niektoré predtým početné etnické skupiny a národnostné menšiny, napríklad Židia, a krymskí Tatári. Zničených bolo okolo 700 miest, 28-tisíc dedín, popolom ľahlo približne 320-tisíc hospodárskych usadlostí.

© Autorské práva vyhradené

chyba
Viac na túto tému: #vojna na Ukrajine #vývoz obilia