Aféra okolo Štefánikovej pozostalosti

Bol to škandál hodný bulváru, ale venovali sa mu aj seriózne noviny. Presne pred sto rokmi sa dostali na verejnosť ostré, chvíľami až nechutné spory o pozostalosť po Milanovi Rastislavovi Štefánikovi. O vzácne generálove zbierky i osobné veci a dokumenty sa rodina naťahovala s československým štátom.

13.08.2022 12:00
debata (2)
Portrét Milana R. Štefánika od maliara Ivana... Foto: archív TASR
Milan Rastislav Štefánik Portrét Milana R. Štefánika od maliara Ivana Žabotu.

Začiatkom augusta 1922 vyšiel na titulnej strane ľudáckych novín Slovák otvorený list matky generála, takmer 70-ročnej vdovy Albertíny Štefánikovej, adresovaný Edvardovi Benešovi, ktorý bol vtedy predseda vlády. Pripomenula mu, ako jej rodine svojho času sľúbil, že vláda odkúpi generálove zbierky do vlastníctva štátu pre chystané Štefánikovo múzeum. Štát mal pozostalým vyplatiť tri milióny korún. Odvtedy však uplynuli tri roky a nič sa nedialo.

„Vláda kontrakt nepodpisuje a neplatí navzdory záverom ministerskej rady. Lež ani neplatiť, ani (zbierky) nevrátiť, to nedovolím… Ak sa neurobí definitívny poriadok do troch dní, zakročím súdne a súčasne požiadam o záštitu Francúzsko prostredníctvom jeho konzulátu. Lebo tento majetok je francúzskeho pôvodu, mne bol francúzskym súdom vydaný, a tak nik mi naň siahať nesmie," upozornila Štefániková.

Z ďalšieho obsahu listu vyplynulo, že už predtým intervenovala v uvedenej veci u prezidenta Tomáša G. Masaryka. Na jeho naliehanie vraj vládni vyjednávači dohodli so zástupcami rodiny nižšiu sumu, než si pôvodne nárokovala, ale vláda ani tieto peniaze nevyplatila. Preto pozostalí „energicky požadujú" vydanie majetku.

List vyvolal značný ohlas a chytili sa ho ďalšie noviny. Periodická tlač za prvej ČSR bola skryte alebo i zjavne stranícka, čiže ju priamo alebo sprostredkovane vlastnili politické strany. Slovák patril Slovenskej ľudovej strane, ktorá už bojovala za autonómiu a rozdúchavala protičeské nálady. V kauze Štefánikovej pozostalosti sa od začiatku postavili na stranu vlády najmä pražské médiá, ale napríklad aj provládny Slovenský denník, ktorý patril celoštátnej Agrárnej strane.

pophľadnica, M. R. Štefánik Čítajte viac Štefánik a fašisti? Ako legendu očiernil popredný český novinár

Lidové noviny označili postup pozostalých generála za „vydieračstvo v najsvätejších veciach národného cítenia" a tvrdili, že „verní Slováci sa hanbia za tých, čo sa opovážili čachrovať s pozostalosťou mŕtveho hrdinu". Noviny poradili vláde, aby Štefánikove zbierky radšej vydala rodine, ako keby mala platiť takúto nekresťanskú cenu z peňazí daňovníkov.

Slovenský denník sa zase odvolal na posudky znalcov, ktorí vraj ohodnotili Štefánikove zbierky na 130-tisíc až 150-tisíc korún. Zároveň sa zastal matky generála a naznačoval, že otvorený list museli formulovať iní členovia rodiny, ktorým ide len zarobiť čo najviac na pamiatke veľkého Slováka.

Socha slávneho generála na nábreží Dunaja v... Foto: SITA, Jana Birošová
Milan R. Štefánik Socha slávneho generála na nábreží Dunaja v Bratislave

Napísal list Igor Štefánik?

Zarážajúci ani tak možno nie je obsah listu, ako štýl a tón. Žeby takto sa vyjadrovala Štefánikova matka? „Po otcovi zdedil Milan bystrý rozum, túžbu po vzdelaní, zmysel pre poéziu, nezmieriteľnú hrdosť, zatiaľ čo po máme mäkkosť srdca," napísal v roku 1929 vo svojich pamätiach generálov pobočník Ferdinand Písecký.

Podobne o nej písal o osem rokov skôr historik Július Bodnár: „Ona nevedela sa nahnevať, ale ani ostro sa na niekoho podívať. Z jej pohľadu sálala vždy láskavosť a dobrota, takže hosť cítil sa na prvý okamih ako doma. V synovi Milanovi sa povahy rodičov šťastne spájali. Otcova odvaha a tvrdosť a matkina nenáročnosť a nežnosť."

Vie si niekto predstaviť, že by sa takáto jemná, láskavá bytosť mohla verejne vyhrážať nevyberanými slovami priamo predsedovi vlády a dávať mu ultimáta ohľadne nejakých majetkových záležitostí? Navyše nikdy predtým verejne nevystupovala.

Niektoré noviny už niekoľko dní po zverejnení otvoreného listu špekulovali, že nebol písaný rukou matky, ale jej staršieho syna Igora Štefánika. Napokon on sám to nepriamo priznal, keď v článku už pod svojím menom, zverejnenom takisto Slovákom 8. augusta 1922 napísal: „Pomáham mojej matke i umom i grošom nakoľko môžem, aby ju neopleli.“

Stačí porovnať štýl a slovník tohto článku s „otvoreným listom vdovy Štefánikovej, aby bolo zrejmé, že majú jedného autora. Mimochodom, Igor Štefánik bol častý prispievateľ do Slováka, pričom sa pridal k ľudáckym špekuláciám o príčinách tragickej smrti svojho brata. „Igor pod vplyvom ľudákov verejne prezentoval úkladnú vraždu brata Milana ako príčinu jeho smrti," upozorňuje Peter Uhlík, čestný predseda Spoločnosti M. R. Štefánika.

Milan Rastislav Štefánik Čítajte viac Nové svedectvá o M. R. Štefánikovi. Ako ho formoval jeho rodný kraj?

O čo sa vlastne preli

Štefániková bola o osem rokov mladšia od svojho muža evanjelického farára Pavla Štefánika. Od roku 1872 mu porodila dvanásť detí, z nich Milan bol šiesty v poradí. Deväť detí sa dožilo dospelosti (štyri dcéry a päť synov).

Najmenej sa vie o synovi Pavlovi. Regionálny historik Ján Gálik vypátral, že Pavol Svätopluk Štefánik, ako znelo celé jeho meno, nedoštudoval zverolekárstvo, pred vypuknutím prvej svetovej vojny odišiel do USA a po rôznych peripetiách nejaký čas pracoval v redakcii Amerického Slováka. Podľa jedného zdroja zomrel v USA, podľa druhého vrátil sa na Slovensko, ale v osobnom živote sa mu naďalej nedarilo a striedal zamestnania.

Otec Pavel Štefánik zomrel na mŕtvicu v apríli 1913. Na pohrebe nechýbal ani syn Milan, bol na Slovensku poslednýkrát.

Po otcovi zdedil Milan bystrý rozum, túžbu po vzdelaní, zmysel pre poéziu, nezmieriteľnú hrdosť, zatiaľ čo po mame mäkkosť srdca.
Ferdinand Písecký, pobočník generála Milana R. Štefánika

Rok po smrti manžela sa vdova na radu syna Milana presťahovala so zdravotne postihnutou, čiastočne ochrnutou dcérou Marínou a so synom Kazimírom k staršiemu synovi Igorovi do Báčskej Pálanky v Srbsku. Medzi dolnozemskými Slovákmi už desiaty rokov pôsobil ako kňaz.

Igor sa medzi bratmi vynímal. „Prudká, nepokojná povaha," napísal o ňom rodinný priateľ Michal Bodický. Podľa dávnejších zistení historika Štefana Štvrteckého hrozilo Igorovi na lýceu vylúčenie pre zlé správanie. Naopak, Milan, ktorý chodil do rovnakej školy, vychádzal so všetkými profesormi a učil sa dobre. V Srbsku, ktoré patrilo do habsburskej monarchie, sa jeho starší brat ako farár dostal do konfliktu s úradmi čoby pansláv. Na začiatku prvej svetovej vojny ho dokonca krátko väznili a neskôr poslali do vyhnanstva. Na konci vojny, v čase rozpadu Rakúsko-Uhorska, vstúpil Igor Štefánik do Srbskej radikálnej strany a na jej kandidačnej listine sa dostal zjari 1919 až do ústavodarného zhromaždenia srbského kráľovstva. Prehovoril v ňom iba raz, zato v slovenčine!

Milanova tragická smrť ukončila Igorovu sľubnú politickú kariéru v Srbsku. S mladším bratom Kazimírom vycestovali po pohrebe do Paríža, kde v generálovom byte vyhotovili súpis všetkého hnuteľného majetku. Okrem zariadenia bytu, šatstva či vecí dennej potreby sa tam nachádzali aj cennejšie predmety, predovšetkým strieborné mince, zbierky minerálov, perál a polodrahokamov.

Osobitnú cennosť predstavovali umelecké artefakty a medzi nimi najmä kolekcia drevorytov s negatívmi obrazov od francúzskeho výtvarníka Paula Gauguina, ktorý niekoľko rokov žil na Tahiti a zomrel na Markézskych ostrovoch vo Francúzskej Polynézii. Štefánik bol vášnivý zberateľ nielen umeleckých diel, ale aj ďalších predmetov zo svojich ciest do exotických krajín. Bratia našli v byte v Paríži aj unikátnu kolekciu 52 kolibríkov, malých nápadne sfarbených vtákov, prezývaných lietajúce drahokamy, a tiež kolekciu korytnačích pancierov zo súostrovia Galapágy a iné zbierky.

Albertína Štefániková bola matka... Foto: SNM
Albertína Štefániková Albertína Štefániková bola matka spoluzakladateľa Československej republiky.

Treba poznamenať, že o pozostalosť spoluzakladateľa Československej republiky hneď po jeho smrti prejavili zvýšenú pozornosť najvyšší ústavní činitelia: „Pozor na Milanov byt a zbierky!" Masaryk písal Benešovi do Paríža, ktorý tam bol na mierovej konferencii. Prezident mal asi na mysli hlavne zbierku dokumentov, zápisníkov, osobných dokladov a iných dôverných písomností.

Ako vyplýva z výskumov historika Petra Macha, generálov brat Kazimír Štefánik poskytol predbežný súhlas na prevezenie pozostalosti z Paríža do Československa. Aj ich dopravili v zapečatených debnách vlakom do Prahy a dočasne umiestili na zámku na Tróji. Prečo do Prahy a nie na Slovensko?

Milión korún alebo frankov?

Slovensko sa v roku 1919 ťažko zviechalo z následkov fakticky občianskej vojny, ktorú vyvolal vpád maďarských červených gárd. Bratislava sa ešte len konštituovala ako slovenské hlavné mesto. Nehľadiac na to minister s plnou mocou pre Slovensko Vavro Šrobár už v máji 1919, krátko po pohrebe Štefánika písal predsedovi vlády Karlovi Kramářovi (vo funkcii bol v rokoch 1918 – 1919), ktorý viedol čs. delegáciu na mierovej konferencii v Paríži: „Prosím, aby všetky zbierky generála Štefánika v Paríži boli rezervované pre múzeum Štefánikovo, ktoré sa na Slovensku založí. Ak do Paríža príde niekto z členov Štefánikovej rodiny, treba ho požiadať, aby predmety patriace ministrovi Štefánikovi prenechal tomuto múzeu." Túto požiadavku Šrobár opakoval o tri mesiace neskôr na zasadnutí predsedníctva vlády. V januári 1921 dostal nový minister s plnou mocou pre Slovensko Martin Mičura list podpísaný generálovou matkou („vdova Albertína Štefániková"), ktorý jej asi pomohol formulovať, ak už ho priamo nenapísal, syn Igor. Medzitým sa obaja vrátili zo Srbska a žili v Bratislave.

Keďže vládne kruhy považujú za žiaduce, aby vzniklo Štefánikovo múzeum, ponúkam zbierky zosnulého syna v svojom mene i mene mojich detí na odkúpenie vládou. Takýto bol zhruba obsah listu, ktorý sa končil dvomi otázkami. Je vláda naklonená ich odkúpiť? Ak áno, za aký obnos?

Historik Macho zistil, že na začiatku rokovaní zástupcov vlády s pozostalými bol stanovený finančný limit na jeden milión korún napriek tomu, že odborná komisia ohodnotila zbierky na 300-tisíc. „Štát síce ponúkal sumu milión korún, ale rodina bola zo zákona povinná zaplatiť rôzne dane a poplatky. Pozostalí požadovali vyššiu sumu a odmietali platiť akékoľvek poplatky, ktoré by tento štátom vyplatený finančný obnos zmenšili," Macho približuje podstatu sporu.

ikariada, Mariana Čengel Solčanská, Čítajte viac Knihou o Tisovi vytiahla kostlivca zo skrine

Rodina pôvodne požadovala jeden milión francúzskych frankov, vyplatených v československej mene na základe výmenného kurzu platného v roku 1919. Vychádzalo to na sedem miliónov korún. Z tejto sumy mala byť však len tretina vyplatená v peniazoch, dve tretiny kúpnej ceny mal štát poskytnúť rodine vo forme pozemkov. Tieto podrobnosti zverejnil Slovenský denník 13. augusta 1922 aj s komentárom: „Niektorí Štefánikovci nepoznajú mieru…" Podľa Macha nešlo o tzv. novinársku kačicu, lebo publikované údaje je možné overiť v zachovaných úradných dokumentoch.

Pred sto rokmi rokmi si človek mohol kúpiť za milión korún päť rodinných domov v lepších lokalitách Prahy. Minister zarábal 5-tisíc korún mesačne, úradník 1 300, baník okolo tisíc a začínajúci učiteľ sedemsto korún.

Načo potrebovali členovia Štefánikovej rodiny veľa peňazí? Po prvé, niektorí z nich žili biedne. To sa týkalo predovšetkým generálových bratov Pavla a Igora, no i najstaršej sestry Ľudmily, ktorá sa po smrti manžela druhý raz vydala do Maďarska a matka jej občas musela vypomáhať. Zle na tom bola Marína, ktorá svoj život dožila v diakonickej opatrovni pre ženy.

Rodina však ako hlavný dôvod pre vyššiu požadovanú sumu uvádzala Milanove dlhy, ktoré vznikli ešte pred vznikom ČSR a veritelia nástojili na vrátení peňazí alebo na vyplatení pohľadávok. Zadlžiť sa mal napríklad u sociálnodemo­kratického politika Ivana Markoviča, ktorý bol v roku 1922 už členom československej vlá­dy.

gašparovič, mečiar Čítajte viac Deklarácia o zvrchovanosti. Na krok od bodu zlomu

Rokovania o pozostalosti uviazli na mŕtvom bode. Medzitým úrady aspoň výrazne zvýšili osobitný dôchodok Štefánikovej matke. Podľa Macha posun v celej záležitosti nastal vlastne až po tom, čo do hry vstúpil jej synovec, známy advokát Vladimír Fajnor, ktorý bol prezidentom vrchného súdu v Bratislave (neskôr stál na čele Najvyššieho súdu ČSR v Brne). Svoju úlohu však určite zohral veľký rozruch v médiách. Vláde i Pražskému hradu bolo nepríjemne, že spor Štefánikovcov so štátom sa prepiera na verejnosti.

V decembri 1922 ministerská rada definitívne rozhodla, že celá pozostalosť zostáva štátu a rodina za ňu dostane 1,25 milióna korún. Obe strany sporu sa dohodli na kompromisnej sume. Začiatkom januára 1923 noviny oznámili, že Štefánikove zbierky štát zakúpil z prostriedkov ministerstva národnej obrany a ministerstva národnej osvety. Jednou z podmienok dohody bolo, že sa zbierky nebudú drobiť a zostanú pohromade v legionárskom múzeu v pražskej Tróji a neskôr v Pamätníku oslobodenia na Žižkove, ktorý premenovali na Pamätník odboja.

Kto zbohatol na Štefánikovej pozostalosti

O Štefánikovom múzeu sa potom prestalo hovoriť. Zbierky sa dostali na Slovensko až takmer po 20 rokoch, po vzniku slovenského štátu na žiadosť Matice slovenskej. Ako píše historička Eva Králiková, najprv boli dočasne uložené v priestoroch ministerstva obrany v Bratislave a 26. septembra 1940 prevezené v slávnostne vyzdobenom poštovom vozni do Martina. V tamojšom Slovenskom národnom múzeu je väčšia ich časť uložená dodnes, ostatné sú na iných miestach po celom Slovensku. Unikátna zbierka Gauguinových drevorytín sa však naďalej nachádza v pražskej Národnej galérii.

Vie sa síce málo o tom, ako rodina naložila s odmenou za pozostalosť, ale dozaista nezbohatla. Milión korún nebol zase až taký veľký peniaz, keď sa mal rozdeliť medzi sedem detí a ešte aj medzi ich deti! Napríklad Igor Štefánik hneď po tom, čo dostal svoju sumu, sa vrátil na Dolnú zem. S manželkou vystriedal niekoľko fár, ale kňazský plat bol malý, preto – ako zistil vojvodinský amatérsky historik Ján Guba – na živobytie si prirábal ako novinár a učiteľ náboženstva na stredných školách". Zomrel v apríli 1940 v Novom Sade.

Albertína Štefániková sa v roku 1927 presťahovala z Bratislavy na Spiš k synovi Lacovi, ktorý pôsobil ako notár. V ďalšom roku tam zomrela, pochovali ju však v Košariskách.

© Autorské práva vyhradené

2 debata chyba
Viac na túto tému: #Štefánik #história