Povstanie sa malo začať uväznením Tisa

SNP sa v Bratislave pred 78 rokmi vlastne ani nezačalo, hoci historici píšu, že sa skončilo krachom či debaklom. Podľa pôvodných plánov však práve v hlavnom meste mali povstalci zasadiť ľudáckemu režimu smrteľný úder. Namiesto toho sa Bratislava stala centrom pre vojenské a politické potlačenie Povstania.

29.08.2022 06:00
Jozef Tiso Foto:
Jozef Tiso (vľavo) pred Národným súdom v Bratislave vo februári 1947. Vyniesol nad ním rozsudok smrti. Popravili ho 18. apríla 1947 (mal 59 rokov).
debata (75)

Povstalci mali po prijatí signálu na ozbrojené vystúpenie útočiť na prezidentský palác, uväzniť prezidenta Jozefa Tisa a členov vlády.

„Slovenskej národnej rade (SNR) ide predovšetkým o to, aby v prípade prevratu bola celá bratislavská vláda zaistená," referoval v Moskve Karol Šmidke, ktorý tam odcestoval 4. augusta 1944 dohodnúť súčinnosť povstalcov s jednotkami Červenej armády. Načo povstalci potrebovali internovať Tisa a celú vládu? „Aby nepadla do rúk Nemcov a aby ju Nemci nemohli potom využiť," pokračoval Šmidke.

Povstalci mali vyhodiť mosty na Dunaji a na Morave, odrezať prístupové cesty nemeckým okupantom, obsadiť rozhlas, telegraf, vládne budovy a aspoň tri dni držať hlavné mesto. Takéto úlohy mala mať podľa plánu bratislavská posádka na začiatku SNP. Namiesto toho sa však vyše 7-tisíc dobre vyzbrojených vojakov vzdalo bez odporu tisícke mužov z predvoja nemeckej údernej skupiny Schill.

Človek, ktorý mal doručiť z Nového Mesta nad Váhom do Bratislavy 2-tisíc kilogramov trhaviny na vyhodenie troch mostov, sa zdržal v Piešťanoch, a potom volil radšej cestu do Banskej Bystrice. Bratislavský rozhlas namiesto výzvy na Povstanie vysielal 30. augusta 1944 prejavy Tisa a generála Augustína Malára namierené proti SNP.

Blúdili sme celú noc po dedinách medzi Bratislavou a Trnavou
Gustáv Husák, jeden z politických vodcov povstania

Husákova cesta do centra Povstania

Kým ilegálne vojenské velenie bolo v Banskej Bystrici, väčšina členov ilegálnej SNR, ktorá mala Povstanie organizovať politicky, sa nachádzala v Bratislave. O tom, že vypuklo, sa dozvedeli až na druhý deň; Gustáv Husák, jeden z politických vodcov Povstania, až okolo poludnia 30. augusta, aj to úplne náhodou.

Husák sám po vojne opísal, ako sa to zbehlo. Práve prechádzal cez Hitlerovo námestie (dnešné Hlavné námestie), keď stretol vysmiatu Františku Hrubiškovú, známu v odboji ako biela pani. Tá mu radostne zvestovala, že Povstanie sa už začalo. Vraj to vysielal banskobystrický rozhlas. Husák zostal stáť ako obarený.

Okolo šiestej večer prišiel do bytu Imricha Karvaša, guvernéra Národnej banky, ktorý spolupracoval s odbojom a financoval prípravy Povstania. Informoval Husáka o tom, čo sa hovorí vo vláde: že nemecké jednotky prekročili západné hranice Slovenska na troch miestach a začal sa ich nástup na východ.

„Husák mi povedal, že o tom, čo sa robí v Bystrici, nič nevie. Preto s Jozefom Lettrichom a s Matejom Joskom (ďalší členovia SNR) sa tam chystajú odísť cez Nitru. Žiadal šoféra, ale nemohol som mu vyhovieť," spomínal Karvaš.

75. výročie SNP, veteráni, Múzeum SNP Čítajte viac SNP a boj o charakter štátu

Odcestovali až okolo polnoci 30. augusta, ale v poškodenom aute a s nespoľahlivým vodičom. „S tým autom sme mali vôbec smolu. Každých 10 minút zastalo, bolo treba vystúpiť, roztláčať. Ukázalo sa, že šofér cestu vôbec nepozná, nik z nás nevedel, kde sme.

Blúdili sme takto celú noc po dedinách medzi Bratislavou a Trnavou – desať minút jazdy, štvrť hodiny tlačenie auta," napísal Husák vo svojej knihe Svedectvo o SNP.

Po piatich (!) hodinách cesty sa dostali do Trnavy, odkiaľ cestovali radšej vlakom. Okolo obeda 31. augusta konečne boli v Banskej Bystrici. Tam sa dozvedeli, že šifrovaný rozkaz vojenského ústredia v Banskej Bystrici armádnym posádkam po celom Slovensku vydal povstalecký generál Ján Golian už večer 29. augusta.

Heslo „Začnite s vysťahovaním!" znamenalo, že majú okamžite začať s ozbrojeným odporom proti nemeckým okupačným silám. Ale dostala ho aj bratislavská posádka?

Kto mohol za zlyhanie Bratislavy

Šifrovanému rozkazu predchádzal telegram vojenského ústredia, ktorý na posádkové veliteľstvo v Bratislave došiel napoludnie 29. augusta 1944. Posádka mala vyhlásiť bojovú pohotovosť, začať s opevňovacími prácami a povolať záložníkov.

Ako zistil oveľa neskôr historik Jozef Jablonický, telegram sa dostal do nepovolaných rúk, lebo veliteľ posádky bol mimo mesta. Zastupoval ho plukovník Alojz Králik, dôstojník absolútne nezasvätený do príprav SNP a lojálny voči ľudáckemu režimu.

Po prečítaní telegramu nevedel, samozrejme, čo s ním. Vysvetlenie hľadal u Goliana, ale aj na ministerstve obrany. O chvíli mu volal minister vnútra Alexander Mach, aby ihneď prišiel k prezidentovi.

Keď si Tiso vypočul jeho hlásenie, začal tušiť protištátne sprisahanie a Králikovi prikázal, že odteraz nesmie bez jeho vedomia ako vrchného veliteľa ozbrojených síl vydávať žiadne rozkazy. A tak večer 29. augusta bratislavské vojenské útvary nevyšli do ulíc a nezapojili sa do Povstania.

„Nikto neprevzal funkciu povstaleckého posádkového veliteľa, ktorý by z jedného miesta velil všetkým jednotkám. Tým posádkové veliteľstvo automaticky stratilo význam a ťažisko rozhodovania sa presunulo do prezidentského paláca," upozorňoval Jablonický.

Didier Rogasik, atašé Čítajte viac Francúzi v SNP: Prišli pomôcť, aj keď ich nikto nenútil

Politici z ilegálnej SNR mali po vojne sklony obviňovať z krachu Povstania v Bratislave len vojakov. V prvom rade Goliana, ktorý v priebehu augusta 1944 dvakrát menil vyhliadnutých povstaleckých veliteľov v hlavnom meste.

Asi týždeň pred dňom D odvolal podplukovníka Dezidera Kišša-Kalinu a nahradil ho najprv majorom Jánom Kovačovičom a potom majorom Štefanom Murgašom. „Bol to nešťastný krok, zo všetkých troch mal práve Kišš-Kalina najlepšie kontakty v bratislavskom prostredí a dôverovali mu aj váhajúci veliaci dôstojníci posádky,"zdôrazňuje historik Ján Stanislav.

Murgaš nestihol ani nadviazať spojenie s SNR. V kritických dňoch 29. a 30. augusta, ešte pred vpádom nemeckých vojsk na územie Slovenska, pripustil diskusie medzi mladými dôstojníkmi v posádke o tom, čo robiť ďalej: či sa pridať k Povstaniu, alebo zachovať vernosť prezidentovi a vláde. Značný počet týchto dôstojníkov vraj vôbec nechcel bojovať, túžili sa rozísť domov k rodinám.

Husák videl problém aj v národnostnom zložení obyvateľstva hlavného mesta. Takmer každý tretí Bratislavčan sa hlásil k nemeckej národnosti. Jablonický však po rekonštrukcii udalostí poukázal na chyby politických činiteľov.

Cez leto, ktoré predchádzalo Povstaniu, nedokázali založiť v Bratislave ani národný výbor, ktorý mal podľa plánu zodpovedať za priebeh miestnej akcie. Politici vtedy sľúbili vojakom, že zorganizujú 5-tisíc dobrovoľníkov, ktorí im budú v deň D k dispozícii.

Nielenže ich nezorganizovali, ale ani neurčili, komu sa budú vydávať zbrane, aby sa nedostali do nepovolaných rúk. Nepokúsili sa získať pre SNP príslušníkov uniformovaného policajného zboru, hoci na jeho čele stál dôstojník antifašista.

Aj Čatloš chcel prevrat, ale iný

Budovanie ilegálnej siete v armáde na západnom Slovensku sa ukázalo ako veľmi komplikované. V tamojších vojenských posádkach sa totiž najviac prejavilo prelínanie dvoch odlišných koncepcií protifašistického vystúpenia.

Prvú vypracovalo vojenské ústredie pod vedením Goliana. Druhú predstavovali plány ministra obrany Ferdinanda Čatloša, ktoré poslal ako memorandum do Moskvy, a dokonca poskytol lietadlo na jeho doručenie.

Kým Golian bol za obnovenie Československa, Čatloš chcel zachovanie samostatného Slovenska, ale s inými spojencami, teda na strane protihitlerovskej koalície. Aj Čatloš plánoval začať svoju akciu štátnym prevratom, ale takým, aby sa odstránili iba „neželateľné" osoby z vedenia slovenského štátu a moc prevzala vojenská junta.

Ktoré konkrétne boli tie „neželateľné" osoby (i pre koho), generál nešpecifikoval. Úzkemu okruhu zasvätených do jeho plánu však na začiatku tvrdil, že postupuje v dohode s Tisom. V spomienkach po vojne už uvádzal, že to hovoril iba z dôvodu konšpirácie.

Historik Miroslav Ličko nazval kedysi Čatlošov plán naivným. Veď s ním minister obrany prišiel uprostred príprav SNP jemu podriadenými oficiermi (Golianovou skupinou) o čom, pravda, vtedy nevedel. Ale už aj to o niečom hovorí!

Podľa Stanislava na takúto veľkú akciu bolo treba spájať sily, Golian to chcel s Čatlošom skúsiť, ale exilová vláda v Londýne, konkrétne minister obrany Jan Ingr i prezident Edvard Beneš, členovi slovenskej bábkovej vlády nedôverovali. Považovali ho za kolaboranta s nacistami. A pochopenie nenašiel ani v Moskve.

SNP,  Letisko Tri Duby Čítajte viac Slováci pred 75 rokmi nečakali so založenými rukami

Koncom augusta 1944 sa začali šíriť správy o sústreďovaní nemeckých vojsk na hraniciach protektorátu Čechy a Morava so Slovenskom, v Petržalke a pri Viedni. Na Čatlošov rozkaz obsadila bratislavská posádka prístupy k mestu a dôležité strategické body priamo v meste. Udialo sa to v noci z 24. na 25. augusta pod zámienkou, že ide o cvičenie.

„V tej noci mohol Čatloš pozatýkať členov vlády a uskutočniť štátny prevrat, neskôr sa už taká príležitosť nenaskytla, všetci už boli opatrní," myslí si Stanislav. Nočné cvičenie v plnej poľnej výzbroji malo síce pokračovať niekoľko dní, ale nemecký vyslanec v Bratislave Hanns Ludin spolu so šéfom nemeckej vojenskej misie sa vyplašili a upozornili Berlín.

Zhodou okolností len deň predtým (23. augusta) sa uskutočnil prevrat v Bukurešti, kde kráľ Michal zosadil pronemeckého vodcu maršala Iona Antoneska a pripojil Rumunsko k protihitlerovskej koalícii. Čo ak Slováci chcú nasledovať rumunský vzor?

Partizáni si nedali povedať

Predstavitelia SNR i vojenského ústredia zastávali stanovisko, že začať s ozbrojeným odporom by bolo v tejto chvíli predčasné. Podľa ideálnych predstav domáceho odboja deň D mal nastať niekedy v januári 1945, keď by sovietske jednotky už mohli obsadiť poľský Krakov. Golian to prezieravo odhadoval na 20. januára. (Zmýlil sa len o jeden deň, v skutočnosti Krakov oslobodili Sovieti 19. januára 1945.)

Plány Povstania sa začali rozchádzať so skutočnosťou ešte skôr, ako poslovia dorazili s nimi do Moskvy. Ukrajinský štáb partizánskeho hnutia medzitým vysielal na Slovensko ďalšie paradesantné skupiny, ktoré nevedeli o prípravách SNP, a preto nemali kontakty na jeho organizátorov. Parašutisti si počínali tak, ako sa správajú diverzné skupiny v tyle nepriateľa.

V polovici augusta 1944 síce vojenské ústredie dohodlo spoluprácu s partizánmi, ale ich excesy pokračovali. Golian žiadal Londýn, aby zasiahol, lebo paradesantné skupiny môžu vyvolať opačný efekt – obsadenie Slovenska nemeckými vojskami. Beneš s exilovou vládou však v tomto ohľade nemohol nič robiť. Partizáni podliehali sovietskemu štábu v Kyjeve.

Partizánska „svojvôľa" vyvrcholila 28. augusta 1944 zajatím a masakrom nemeckej diplomaticko-vojenskej misie Waltera Otta. Na nádvorí martinských kasární ostalo ležať okolo 20 Nemcov – vojakov i civilistov. Mŕtvych hodili na nákladiak a odviezli do Sklabine, kde sídlila partizánska brigáda Piotra Velička.

Zbytočná tragédia preškrtávala plány odboja a urýchlila vývoj na Slovensku i okolo neho. Večer 28. augusta sa Ludin rozprával s Tisom a do Berlína vzápätí hlásil: „Vysvetlil som mu, že rozvoj partizánskeho hnutia už nedovoľuje ďalšie otáľanie z našej strany a že treba okamžite premiestniť nemecké vojenské jednotky na Slovensko."

Nacistické jednotky, pripravené v protektoráte Čechy a Morava, prekročili hranice Slovenska v ranných hodinách 29. augusta. Ludin o niečo neskôr v telegrame do Berlína oznamoval: „Prezident Tiso navrhuje bleskovo odzbrojiť celú slovenskú armádu, len čo budú k dispozícii dostatočné nemecké sily."

Príchod nemeckých jednotiek oznámil v bratislavskom rozhlase Čatloš. Zároveň vyzval obyvateľstvo, aby vítalo Nemcov ako spojencov. Vari zabudol na to, čo pred tromi týždňami ponúkal Sovietom? „Kuriér sa z Moskvy nevrátil, a tak som vedel, že Sovieti nechcú so mnou vyjednávať," vysvetľoval exminister po vojne na procese s Tisom.

Čo by sa stalo, keby Tisa zavreli

Jablonického rozčuľovali tvrdenia, že SNP sa začalo predčasne: „Začalo sa v okamihu, kedy vodcovia protifašistického odboja už nemohli ďalej ozbrojené vystúpenie odkladať."

Do poslednej chvíle čakali na návrat delegácie SNR z Moskvy a na informácie o možnostiach koordinovaného postupu s velením Červenej armády. Vrátila sa až 4. septembra 1944, to už Nemci obsadili Telgárt a chceli pokračovať v ťažení na Horehroní.

O štyri dni neskôr začala Červená armáda spolu s 1. českoslo­venským armádnym zborom karpatsko-dukliansku operáciu na pomoc SNP. Sovietske velenie s ňou pôvodne nerátalo a vedelo, že sa už nemôže spoliehať na pomoc východoslovenských divízií. Nemci ich medzitým odzbrojili. Karpatské priesmyky nemal kto otvoriť, bolo ich treba dobýjať za cenu veľkých obetí.

Hektický vývoj udalostí koncom augusta donútil vodcov domáceho odboja konať neodkladne. Začiatok nacistickej intervencie znamenal, že sa spúšťa mechanizmus náhradného, takzvaného defenzívneho variantu Povstania. Golian vydal rozkaz jednotkám slovenskej armády na boj proti okupantom.

Predstavme si, že rozkaz by poslúchla aj bratislavská posádka a že by sa povstalcom podarilo vyhodiť mosty, obsadiť rozhlas a ďalšie dôležité štátne inštitúcie, že by uväznili Tisa.

SNP, partizáni z oddielu Kuznecova Čítajte viac Mičev: Tiso visel Hitlerovi na krku až do konca

Historik Stanislav Mičev sa nazdáva, že by ho letecky poslali do Moskvy, ako tam poslali ministra Čatloša, ktorý v poslednej chvíli ušiel do Bystrice, i zajatého generála Jozefa Turanca, ktorý do centra SNP išiel pre zmenu „urobiť poriadok so vzbúrencami".

Tri dni by držali povstalci Bratislavu a potom by ustúpili smerom na stredné Slovensko. Ale nič z toho sa nestalo. Naopak, gardisti a gestapáci zatýkali iniciátorov Povstania, napríklad i Karvaša.

Napriek tomu už v prvých dňoch SNP sa rozšírila fáma, že povstalci Tisa zavraždili a vládu uväznili. Ľudácka tlač písala, že je to výmysel partizánov, že chceli takto zlomiť bojový duch národa a prilákať do svojich radov váhavých ľudí.

Tiso aj vláda sa však skutočne v prvých dňoch SNP vzdialili z Bratislavy. V tichosti sa o to postarali Nemci, vraj aby si oddýchli po veľkom strese a spamätali sa zo šoku, keď im vlastní vrazili nôž do chrbta. Prezidentovi dokonca poskytli týždeň oddychu vo Viedni.

Niekoľko stovák Bratislavčanov sa medzitým vydalo do centra Povstania individuálne a zachovali sa tam statočne. Medzi nimi aj členovia SNR. Ale hlavné mesto zanechali (ako napísal Jablonický) napospas svojmu osudu.

© Autorské práva vyhradené

75 debata chyba
Viac na túto tému: #história #Tiso #Slovenské národné povstanie