V škole bol sviatok, keď nikoho nedobili

Ktoré dieťa dnes nesmúti za prázdninami a teší sa na návrat do školy? Každé druhé alebo tretie? V minulosti bolo takýchto žiakov podstatne menej. Lebo koho by lákala predstava znovu sa dostať do rúk učiteľa tyrana, ktorý považuje facku za bežnú formu výchovy? Pred 150 rokmi začal v našich končinách platiť zákaz telesných trestov v škole, ale trvalo ešte prinajmenšom sto rokov, kým sa túto metódu vyučovania podarilo vykoreniť. Aj keď nie úplne.

05.09.2022 19:42
vysvedčenia na konci školského roku Foto:
Usmiate žiačky na Základnej škole Fraňa Kráľa v Bratislave počas rozdávania vysvedčenia na konci školského roku v júni 1983. Niekoľko desaťročí dozadu ich rovesníčky i rovesníci často nemali dôvod tešiť sa v školských ľaviciach, pretože telesné tresty boli bežnou praxou učiteľov.
debata

V Rakúsko-Uhorsku prijali príslušný zákon v roku 1870 v rámci širšie koncipovanej reformy ministra Leopolda Hasnera. Do školských poriadkov sa jeho vykonávací predpis premietol v školskom roku 1872/1873. Historici však upozorňujú, že trvalo ešte niekoľko desaťročí, kým zákaz fyzického trestania detí v školách začal skutočne platiť. Dôvod? Jeho striktné dodržiavanie sa len málokedy a málokde vymáhalo. Tobôž súdnou cestou, hoci aj to bolo už vtedy možné.

V mesačníku Dom a škola, ktorý koncom 19. storočia vydával v Martine Karol Salva, nájdeme jedinú kauzu tohto druhu. Išlo o prípad tyranského učiteľa, ktorý zbil žiaka tak brutálne, že chudák potom „vyše mesiaca ležal chorý". Prvostupňový okresný súd odsúdil páchateľa na pol roka straty slobody, odvolací súd (tzv. kráľovská tabuľa ) zvýšil trest na jeden rok väzenia a po ďalšom odvolaní najvyšší súd v Uhorsku (tzv. kráľovská kúria) mu pridal ešte pol roka basy. Časopis o tom informoval bez ďalších podrobností vo februári 1891.

„Chlapcov mastil palicou jedna radosť"

Plastický opis pomerov na školách sa dá nájsť napríklad v spomienkach botanika a etnografa Jozefa Ľ. Holubyho, ktorý v roku 1847 začal študovať na gymnáziu v Modre. Rektorom, čiže riaditeľom, bol ešte len 25-ročný Ján Kalinčiak, neskorší autor známej prózy Reštavrácia. „V deň, keď nikto v škole nedostal trstenicou, by sa mohla biela zástava vyvesiť na gymnaziálnu budovu," spomínal Holuby.

V telesnom trestaní sa zvlášť vyznamenával zástupca rektora. „Delikventovi sa ani na dlaň nedíval, a predsa mu feruľou na ňu trafil tak dôkladne, že to až zahvižďalo," napísal Holuby. Ale ak bolo treba niekoho vylátať na zadok, exekúcie sa ujímal osobitne poverený študent. V triede, do ktorej chodil Holuby, ním bol Martešík z Myjavy. Ten kamaráta „len tak ledabolo fukol po pulideroch (nohaviciach)„, ale takému, čo mu „dakedy niečo proti srsti vykonal“, sa vypomstil: „Toho nešanoval, ale vyplatil spravodlivo a ako sa patrí."

V deň, keď nikto v škole nedostal trstenicou, by sa mohla biela zástava vyvesiť na gymnaziálnu budovu.
Jozef Ľ. Holuby, botanik a etnograf

Znie to neuveriteľne, ale stredné školy mávali v 19. storočí aj vlastné väzenie, kde študenti vykonávali trest zvaný karcer. Na niekoľko hodín boli zavretí v oddelenej miestnosti, pričom spravidla samostatne. Holuby píše, že u nich na gymnáziu takto „samotkou" trestali študentov za drobné krádeže, napríklad hrozna v modranských viniciach.

Ešte tvrdšie trestali žiakov na nižších stupňoch škôl. Mimochodom, sám Kalinčiak mal v detstve, ktoré prežil v Záturčí (dnes súčasť Martina), ako prvého učiteľa istého pána Puchora. Ten často používal telesné tresty, ale budúci rektor modranského gymnázia naňho spomínal zvláštnym spôsobom: „Chlapcov mastil, ale nie maslom, lež palicou, až to bola radosť," napísal Kalinčiak vo svojich pamätiach. Pritom Puchor mal vo zvyku uštedriť šesť rán palicou len za to, že žiak sa nepripravil na hodinu.

Podobnú skúsenosť mal Kalinčiakov vrstovník Janko Francisci. Otec chcel mať z neho inžiniera, a tak po troch rokoch ľudovej školy v Hnúšti ho dal na strednú, tzv. seniorálnu školu v Ožďanoch. Tam budúci básnik zažil profesora Jána Hozneka, ktorého v autobiografii opísal ako surového trýzniteľa žiakov. Hoznek si vybral za exekútora telesných trestov istého Laurenciho, „vyrasteného silného chalana", ktorý na príkaz profesora „nemilosrdne ťal celé rady chlapcov na lavicu vystretých".

1. máj, sprievod, Bratislava Čítajte viac Prvého mája sa kedysi pochodovalo proti drahote

Francisci nemal ani desať rokov, a keď prišiel z Oždian domov na prvé Vianoce a matka zbadala na tele syna modré pásy od korbáča, „zamĺkla a rozplakala sa rozžialená".

Telesné tresty boli v tých časoch bežným a tolerovaným javom, všetko však záviselo od osobnosti učiteľa. Hoznek po prvom roku odišiel učiť do Levoče a vystriedal ho Štefan Lucze. „Človek krotkej povahy a humánny, uňho korbáč celkom vyšiel z užívania," spomínal Francisci. Pod jeho vedením si pripadal ako premenený a hneď dostal chuť do učenia.

V znamení ferule a virgy

Hlbšie v minulosti to s trestaním žiakov bývalo ešte horšie. Trieda v mnohých dedinských málotriedkach pripomínala stredovekú mučiareň. Martin Kukučín ju opísal v historickej próze Bohumil Velizlosť Zábor: „Za katedrou na stene visí na ramennej slučke feruľa. Pri feruli visí druhý odznak školského poriadku signum, bez ktorého nesmie nikto vyjsť na dvor, keď sa vyučuje. V kúte za katedrou sú už dôležité prostriedky školskej prísnosti, virgy, dobré lieskové prúty."

Feruľa bola palica na trestanie, spravidla z dubového dreva. Signum bolo potupné znamenie, ktoré museli nosiť žiaci za trest.

„Z druhej strany dverí je dosť dlhá lavica, ale o nízkych nohách, z hrubej širokej dosky. Je dosť dobre vyhladená. Bolo by na nej dosť dobre ležať, ale je zle, že na koho zrevú „Líhaj, canis tua mater!" (v latinčine do tvojej psej matere!), musí ľahnúť na ňu dolu bruchom. S obrátenou tvárou nabok pozerá od spodku, ako stojí nad ním udržiavateľ disciplíny s virgasom a číta mu rozvážite, koľko švihlo palíc," pokračoval v opise Kukučín.

To bola teda doba! Otcov „prevychovávali" pánski drábi korbáčom na dereši a synov zasa kantori na takejto školskej lavici feruľou.

Keď v roku 1792 prišiel študovať na gymnázium v Rožňave budúci superintendent evanjelickej cirkvi Ján Seberini, v latinčine vynikal nad všetkými spolužiakmi. Profesor ho preto pochválil, čo mu však nebránilo, aby o niekoľko hodín neskôr premianta Seberiniho surovo strestal. Nevedel odrapotať úlohu z maďarského jazyka. „Dolu nohavice, naničhodník!" vykríkol profesor a vzduchom už letela feruľa.

Približne pred dvesto rokmi sa venoval problematike telesných trestov aj spoluzakladateľ slovenskej etnografie Ján Čaplovič. „Za každú chybu pri opakovaní látky bol žiak potrestaný silným úderom (feruľou) na dlaň. Keď sa niekto pomýlil pri písomnej skúške, musel zložiť dohromady všetkých päť prstov a feruľou ho na ne silno udreli. Tejto pyramíde z prstov sa vravelo ,hruška', čiže ,spraviť hrušku'. Každý postihnutý si ju aj vopchal do úst, aby zmiernil bolesť. Iní museli kľačať na ostrej hrane polienka, a to aj pol hodiny, z čoho kolená veľmi rozboleli, druhí zasa kľačali na hrachu. Menšie previnenia sa trestali kľačaním na holej zemi," nachádza sa v jeho rukopise vydanom až v roku 1997.

Európsky rekord: 1 115 800 zaúch

Rakúsko-Uhorsko so svojou výchovou násilím nebolo osamotené. V stredoveku i neskôr sa používali telesné tresty pri vyučovaní v celej Európe. Do istej miery to bolo vtedy dané i postojom cirkvi k ľudskému telu. Bičovanie bolo všeobecne považované za posilňovanie sebaovládania. A školy boli vtedy tesne späté s cirkvou.

Navyše rodičia proti brutálnym (z dnešného hľadiska) vyučovacím metódam neprotestovali. Naopak, ľudová múdrosť telesné trestanie schvaľovala, ba priam podnecovala. „Vytní ho po zadku!" „Zadok nie sklenica, neroztrepe sa." To je len malá ukážka slovenských prísloví, porekadiel a úsloví, ktoré knižne zostavil zberateľ ľudovej slovesnosti Adolf Peter Záturecký.

Plnička svetlých produktov Čítajte viac Keď sa v Bratislave pila voda z cisterny

V niektorých regiónoch strednej Európy sa konali nevyhlásené súťaže medzi školami i jednotlivými učiteľmi, kto uloží najviac fyzických trestov. Odborný časopis Pädagogische Unterhandlugen, vychádzajúci v saskom meste Dessau, priniesol v roku 1771 správu o úmrtí jedného učiteľa, v ktorej sa uvádzalo: „Za 51 rokov svojho pôsobenia uložil podľa jeho vlastných záznamov 911 527 rán palicou, 124 010 výpraskov trstenicou, 20 989 pľasnutí pravítkom na dlaň, 10 235 faciek, 1 115 800 zaúch at­ď."

Na začiatku novoveku sa dvíhala vlna protestov proti násiliu na deťoch. Zazneli z úst významných postáv osvietenstva. Spomeňme predovšetkým najdôležitejšieho pedagóga všetkých dôb Jana Amosa Komenského, ktorý vo svojom spise Veľká didaktika formuloval zásady moderného vyučovania a výchovy. Popri nevyhnutnosti zachovať disciplínu odmietal fyzické násilie. Trest mal nasledovať iba vtedy, ak bol nevyhnutnou reakciou na nemravné správanie a nie na nedostatočné vedomosti.

Telesné tresty v škole odsudzoval v tom čase aj anglický filozof John Locke a jeho francúzsky kolega Jean-Jacques Rousseau. Naopak, nemecký filozof, psychológ a pedagóg Johann F. Herbart, ktorý pôsobil o niečo neskôr, považoval takéto tresty za nevyhnutné pre udržiavanie disciplíny pri vyučovaní. Herbartov systém trestov sa potom používal v celej Európe.

Za vlády Márie Terézie síce telesné tresty boli povolené, ale nesmeli byť takej intenzity, aby to ohrozilo zdravie žiaka.

Fyzické trestanie detí na školách

  • Telesné tresty zatiaľ nie sú zakázané vo všetkých štátoch sveta. V Libérii a Keni učitelia žiakov dokonca bičujú aj za menšie priestupky. V Malajzii a v Singapure je trest palicou bežnou formou „utužovania disciplíny v škole". Podľa zákona sa to vzťahuje len na chlapcov a použiť sa môžu len ľahké ratanové palice.
  • V USA naďalej 19 štátov (z 50) naďalej povoľuje telesné tresty vo verejných školách. Hoci počet týchto trestov z roka na rok klesá, ešte v školskom roku 2009/2010 (čerstvejšie údaje nie sú k dispozícii) im bolo vystavených približne 200-tisíc školákov, najviac v štátoch Mississipi a Alabama. Tresty tam vykonávajú bitím špeciálne vyhotovenou drevenou lopatkou na zadok.
  • V Británii zakázal parlament telesné tresty až v roku 1987, a to vo všetkých verejných školách a v súkromných, kde má štát vlastnícky podiel. V ostatných súkromných školách boli zakázané až v roku 2003.
  • V Rusku platí zákaz fyzického trestania školákov od roku 1917, ale podľa zistení organizácií na ochranu práv dieťaťa sú v školskej praxi častým javom dodnes.

Bolelo? A ešte ako. A dlho

Rozpory v odborných kruhoch určite prispeli k zachovaniu telesných trestov ako tzv. výchovných prostriedkov aj po ich oficiálnom zákaze vládami a parlamentmi.

Spisovateľ a publicista Elo Šándor navštevoval meštianku vo Vrbovom v prvej dekáde 20. storočia. Čiže už niekoľko desaťročí po uzákonení zákazu trestania žiakov feruľou či trstenicou, nehovoriac už o školskom „dereši". Takto spomínal na svoje skúsenosti s učiteľom Michalom Molnárom: „Mňa prvého v školskom roku vždy vylátal na lavici, ale tak sakramentsky, že sa mi až z pudla kúrilo. Ale nikdy nie pre učenie, lež pre figliarstva, ktoré som mu pravidelne vystrúhal. Aj školský rok zakončieval spravidla výpraskom južnopolárnej časti môjho tela. Mišo na mne do roka dolámal niekoľko trsteníc. Už nespomínam tzv. packy na napriahnutú dlaň. Rechtor na ňu vsolil poriadnu packu, až ruka bolela. I zatváraný som bol po škole často. Keď sa o zatvorení dozvedel otec, zase on ma vyťal remeňom."

Po vzniku demokratickej Československej republiky sa pomery v školstve výrazne zmenili. To znamená, že pri upevňovaní disciplíny pri vyučovaní sa už neuplatňoval niekdajší dril? Ako kde. Prezident Tomáš G. Masaryk bol síce zapálený humanista a odporca fyzických trestov, ale na jednom stretnutí s učiteľmi povedal: „Ak sa už takýto trest praktizuje, mal by ho žiak cítiť." Každý si tento výrok mohol vykladať po svojom. A aj vykladal…

Pravda, telesné tresty už neobsahoval žiaden školský zákon ani disciplinárne poriadky, ktoré vydávalo ministerstvo školstva pred druhou svetovou vojnou i po nej. Pedagogická prax sa však nezriedka uberala v starých koľajach.

učebňa, elektrotechnická fakulta SVŠT Čítajte viac Keď na Slovensku študovalo iba 37 žien

Autor tohto textu vychodil základnú školu v rodnom mestečku na severovýchode Slovenska. Na prvom stupni v polovici päťdesiatych rokov 20. storočia zažil triednu učiteľku, ktorá sa nerozpakovala postaviť nepozorného alebo neposedného žiaka do kúta a neposlušného tam nechala kľačať (ale už bez drievka) do konca vyučovacej hodiny. Okúsil som od nej pľasnutie pravítkom po „hruške" i „packu" na dlaň. A v šiestej triede mi učiteľ dejepisu uštedril za oneskorený príchod na vyučovanie pár bleskurýchlych za­úch.

Bolelo? Oj, ako bolelo, a ako dlho, ale najmä na duši a vtedy, keď išlo vyslovene o nespravodlivý trest. V ostatných prípadoch však trest zrejme prispel k oľutovaniu môjho nevhodného správania a hádam aj k určitej náprave.

Najnovšie výskumy ukazujú, že napriek Dohovoru o právach dieťaťa (a opakovanému zákazu v školských zákonoch) sa k fyzickému trestu uchýlil aspoň raz vo svojej praxi každý druhý učiteľ. Podľa uznávaného anglického pedagóga Geoffreya Pettyho ide o profesijné zlyhanie, priznanie neschopnosti riešiť problémy správnou cestou, nezvládnutie svojich emócií. Ale ako si udržať nervy na uzde, keď v súčasnej škole je toľko agresivity aj zo strany žiakov? Množia sa ich útoky na učiteľov (a učiteľky!), pričom niektoré sú vyslovene brutálne.

Podľa zistení psychológov je dnes každé desiate dieťa na Slovensku problémové. „Celá spoločnosť je dnes nastavená agresívnejšie a je to celosvetový trend. Je najvyšší čas vážne sa zaoberať systematickou prevenciou. O tej sa prevažne iba hovorí a konať sa zrejme začne až potom, keď niektorý žiak skutočne podreže svojho učiteľa," už dlhšie upozorňuje psychológ Štefan Matula. Žiaľ, pred niekoľkými rokmi sa to už stalo na jednej bratislavskej strednej škole…

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #škola #Rakúsko-Uhorsko #začiatok školského roka #fyzické tresty