Začiatok a koniec slovenského hliníka

O výrobe hliníka na Slovensku sa uvažovalo už pred sto rokmi po vzniku Československej republiky. V archívoch to kedysi zistil dnes už zosnulý regionálny historik a hutnícky inžinier Richard Kafka. „Viete, že spoločnosť Československá zbrojovka vtedy plánovala vybudovať prevádzku na výrobu oxidu hlinitého pri Leopoldove?" upozornil dávnejšie v rozhovore pre Pravdu. Oxid hlinitý sa priemyselne získava z bauxitu a je hlavnou surovinou používanou pri výrobe hliníka.

Závod mal spočiatku vyrábať 3-tisíc ton hliníka pri projektovanej kapacite 10-tisíc ton. Elektrinu mu mali dodávať plánované hydrocentrály Vážskej kaskády.

Bauxit chceli brať z Bakonského lesa, čo je krasové pohorie v západnom Maďarsku. Mimochodom, kdekto sa nazdáva, že bauxit sa ťaží aj na Slovensku, dokonca v Hliníku nad Hronom. Veď prečo by sa takto volala táto obec vzdialená iba 11 kilometrov od Žiaru nad Hronom? Jej názov však vznikol podľa ílovitej hlinitej pôdy, na ktorej sa pôvodní obyvatelia tejto obce pred stáročiami usadili. A teda nie je odvodený od chemického prvku alumínium (po slovensky hliník).

Marx a Engels v Žiarskej kotline

Po skončení druhej svetovej vojny prudko vzrástla spotreba hliníka a výrobkov z neho, predovšetkým moderných konštrukčných materiálov. Po spustení železnej opony sa hliník stal dokonca strategickým kovom. Západ však zakázal jeho vývoz do krajín sovietskeho bloku. Kapacita maďarskej hlinikárne už nestačila, ale prečo ju nerozšírili alebo nepostavili ďalšiu?

Podľa vojenského historika Michala Štefanského potrebovali novú fabriku dobre ukryť a na maďarskej puste to jednoducho nešlo. Voľba preto padla na hornaté Slovensko. V roku 1950 sa konala tajná porada zástupcov sovietskej generality a predstaviteľov ozbrojených síl zo spojeneckých štátov Moskvy u Josifa Stalina v Kremli. Za Československo sa na nej zúčastnil minister obrany Alexej Čepička (zať prezidenta Klementa Gottwalda).

„Stalin načrtol plán prestavby priemyslu a prezbrojenia spojeneckých armád na najbližšie tri roky. Sovietsky líder predpokladal, že vývoj vo svete speje k tretej svetovej vojne. Československá ekonomika sa preto mala orientovať na ťažký priemysel, krajina sa musela stáť ,kováčňou' východného bloku," priblížil Štefanský.

Rozhodlo sa, že na Slovensku postavia nielen železiarsky gigant (VSŽ Košice), ale aj hlinikáreň v Žiari nad Hronom, niklovku v Seredi a nové zbrojovky. Prvá komunistická päťročnica sa však už rozbehla na plné obrátky a tak sa všetko vrátane projektovej prípravy šilo horúcou ihlou.

Čítajte aj Ľudia tu robili celý život, hovorí riaditeľ Slovalca o konci. Slovenský hliník nahradí dovoz zo „špinavej“ Číny

O konkrétnom umiestení budúcej hlinikárne sa rozhodovalo v roku 1951. V hre boli dve sídla vzdialené od seba 75 km: Svätý Kríž nad Hronom (dnes Žiar nad Hronom) a Modrý Kameň pri Veľkom Krtíši. Na základe sovietskych expertíz dostal prednosť Svätý Kríž. „Zavážila výhodná poloha údolia Hrona, obkoleseného z troch strán pohorím Vtáčnik, Kremnickými horami a Štiavnickými vrchmi. Ale aj značná vzdialenosť od západných hraníc štátu a relatívne malá od maďarských nálezísk bauxitu i celkový prebytok pracovných síl na Slovensku," objasňoval Kafka.

Podstatným faktorom však bola menšia zraniteľnosť fabriky pri možnom leteckom útoku. Vhodnosť polohy z hľadiska ekologického pôsobenia novej továrne sa z pochopiteľných príčin neposudzovala.

Ešte v tom istom roku 1951 sa založila hlinikáreň Kovohuty Hron, národný podnik. Zriaďovacia listina podpísaná ministrom ťažkého priemyslu ČSR neuvádzala ani predmet činnosti, ani adresu sídla podniku v Bratislave. V skutočnosti riaditeľstvo hlinikárne Kovohuty Hron sídlilo spočiatku v Prahe.

Všetko bolo dôkladne utajené, keď sa v Žiarskej kotline medzi Svätým Krížom a Hornými Opatovcami začali stavať dlhé výrobné haly. O tom, čo sa v nich bude vyrábať, sa nedozvedeli ani miestni obyvatelia. Haly s elektrolýznymi pecami mali označenie Marx, Engels I a Engels II „Marxa" spustili do prevádzky v roku 1954, dvoch „Engelsov" o štyri roky neskôr.

Po šiestich desaťročiach zisťovala etnografka Katarína Beličková medzi pamätníkmi výstavby, čo o jej účele vlastne vedeli. Tvrdili im, že to bude závod na výrobu traktorov…

Prvých 40 elektrolyzérov napojili na elektrický prúd už v polovici augusta 1953. Ešte pred vlastnou výrobou hliníka bolo potrebné v nich vypáliť anódy, ktoré sa neskôr „namočili" do elektrolytu a spotrebovali sa pri výrobe primárneho hliníka. Ide o veľmi zložitý a náročný proces.

Prvý slovenský hliník vyrobili pri príležitosti 9. výročia vypuknutia Povstania, čiže 29. augusta 1953. Do konca roka ho pece vyprodukovali ešte vyše 600 ton. Projektovaná kapacita novej hlinikárne však bola 100-tisíc ton oxidu hlinitého, z ktorého sa malo vyrobiť 50-tisíc ton hliníka ročne. Spočiatku museli všetko dovážať. Nielen bauxit z Maďarska, ale aj elektrinu z Čiech, lebo Slovensko jej toľko nemalo. Z Maďarska sa doviezla na tie časy moderná technológia, ktorej licenciu kúpili Maďari od Nórov. Patentové práva sa však nevzťahovali na slovenskú hlinikáreň, čo neskôr viedlo k dlhotrvajúcim súdnym sporom.

Čítajte viac Zamestnanec hlinikárne: Nálada je biedna. Ľudí posielajú pracovať mimo regiónu

Decht zožieral hutníkom kožu

Ešte počas výstavby hlinikárne premenovali Svätý Kríž na Žiar nad Hronom. Predchádzali tomu búrlivé diskusie, z ktorých vzišli rôzne návrhy. Politická smernica však bola jasná. „Reprezentatívne mesto socializmu nemohlo niesť pomenovanie, v ktorom dominuje predmet stotožňujúci sa s vierou – Svätý kríž," vysvetľuje Beličková.

Medzi najdiskutovanejšie návrhy patrili Železnov (podľa jedného sovietskeho inžiniera), Hronské Gottwaldovo a Široké nad Hronom (odvodené od mena predsedu vlády Viliama Širokého). Nakoniec však Povereníctvo vnútra v Bratislave navrhlo v roku 1954 pomenovanie Žiar nad Hronom, ktorý vyššie inštitúcie odsúhlasili. Prečo Žiar? Žeby podľa Žiarskej kotliny? Nielen, lebo v kronike mesta sa nachádza toto: „Ožiarenie alebo žiar sa pripisujú príkladom, ktoré nám dáva Sovietsky zväz, a tieto sú nám žiarivým príkladom." V tom istom roku zmenila svoj názov aj hlinikáreň. Na počesť historickej udalosti ju pomenovali Závody SNP.

Hlinikáreň dala impulz rastu mestu i jeho okoliu. Kým v roku 1950 mal Svätý Kríž na Hronom necelých 1 500 obyvateľov, o desať rokov neskôr ich žilo v Žiari nad Hronom takmer 8 800. Pravda, plán bol 15 600 ľudí, to sa však dosiahlo až v polovici sedemdesiatych rokov, zrejme aj vďaka pričleneniu neďalekých obcí Šášovské Podhradie a Ladomerská Vieska k Žiaru nad Hronom.

Už v roku 1952 postavili v neďalekej Ladomerskej Vieske takzvané pohotovostné sídlisko: deväť blokov so 108 bytmi pre zamestnancov, ktorí museli byť v každej chvíli k dispozícii vedeniu fabriky. Rozsiahla bytová výstavba potom prebiehala aj v Žiari nad Hronom.

Závody SNP v prvej etape rozvoja lákali prisťahovalcov z okolitých okresov najmä pracovnými príležitosťami. Onedlho však odrádzali „cezpoľných" a vyháňali zo Žiaru nad Hronom aj mnohých starousadlíkov znehodnocovaním životného prostredia. Prejavilo sa to už v lete 1953 po spustení prvých 40 elektrolýznych pecí do prevádzky.

„Po zapojení elektrického prúdu sa začala do elektrolyzérov pridávať tekutá anódová hmota. Bolo jej tam potrebné dodať vyše 30 ton na jednu anódu. Táto hmota však obsahovala 30 percent kamennouhoľnej smoly, z ktorej sa polovica odparila do pracovného prostredia. Čiže okolo 4 500 kilogramov dechtu z jednej anódy. Bol to hustý, nepríjemne toxický žltý dym, prakticky nedýchateľný. Celý tento elektolyzačný proces prebiehal bez akéhokoľvek odsávania splodín, najmä tých dechtových výparov, ktoré priamo zožierali kožu hutníckej obsluhy," spomínal Kafka.

Pokožka tváre hutníkom pri peciach takpovediac horela, čo im znemožnilo vyjsť na slnko a nadýchať sa čistejšieho vzduchu. Slnečné lúče len umocňovali bolesť. Nakoniec to chlapi vyriešili tak, že si tváre natierali blatom z okolitých kaluží. Až oveľa neskôr im zamestnávateľ zabezpečil ochranný krém značky Indulona.

Ako zistil Kafka, vláda ČSR sa musela problémami pracovného prostredia v Závodoch SNP zaoberať už koncom decembra 1953. Rozhodla, že hutníci na určitých pozíciách budú pracovať v záujme ich zdravia len šesť hodín denne.

Okrem dechtu a prachu však unikal pri výrobe hliníka aj fluór. Čo bolo horšie, medzi splodinami sa nachádzali i karcinogénne polycyklické uhľovodíky (napr. benzofluarantén), ktorých množstvo sa pred rokom 1990 vôbec nemeralo. V projekte hlinikárne sa síce plánovala ventilácia, zachytávanie a zneškodňovanie exhalátov, zariadenia sa postupne vybudovali, ale boli málo účinné. Žiarski hutníci trpeli kostnou fluorózou, dermatózou, hluchotou z vibrácií, neskôr oficiálne uznanými chorobami z povolania.

Exhaláty z hlinikárne však zamorili i jej okolie, takmer celú Žiarsku kotlinu. Čiže samotné mesto Žiar nad Hronom, ďalej Žarnovicu a ďalších 14 obcí. Prispievala k tomu stiesnenosť kotliny a cirkulácia vzduchu v nej.

Čítajte aj Hliník odišiel do večnosti kvôli vládnej nečinnosti

Závod dával prácu a kradol zdravie

Obec Horné Opatovce sa nachádzala iba niekoľko sto metrov od hlinikárne, preto jej environmentálnu záťaž pocítila najskôr a najviac. Spočiatku, už v roku 1954, sa to prejavilo úhynom včiel, o rok neskôr sa z pastvy nevrátili štyri kravy, lebo nevládali chodiť. Postupne uhynulo až 90 percent dobytka, odumierali ovocné stromy a lesné porasty.

Fluórové splodiny mali takú silu, že rozleptávali sklené tabule na oknách domov. Znečistené boli aj vodné toky v okolí dediny.

V roku 1956 sa zistilo, že exhaláty z hlinikárne sú škodlivé aj pre ľudský organizmus. Zvýšil sa výskyt nádorových ochorení a výrastkov na kostiach u obyvateľov Horných Opatoviec. Jedna obyvateľka charakterizovala situáciu slovami: „Závod nám dal robotu a bral zdravie."

Krajský národný výbor vydal zákaz ďalšej výstavby obce, trvalo však ešte sedem rokov, kým úrady rozhodli Horné Opatovce vysťahovať (oficiálne vo februári 1963). Obec mala približne 1 100 obyvateľov. Medzitým totiž hlinikáreň dosiahla projektovanú kapacitu a v roku 1959 vyrobila takmer 50-tisíc ton hliníka. Neskôr rast produkcie pokračoval a dosiahol okolo 65-tisíc ton ročne. Závody SNP sa tak zaradili do prvej top desiatky svetových firiem vo svojom odvetví.

Zároveň sa však zvyšovalo množstvo exhalátov z výroby hliníka a rástlo aj kalové pole jej tuhého a tekutého odpadu v susedstve Závodov SNP. Zaberalo plochu vyše 40 hektárov. Bola to takmer kilometer dlhá, okolo pol kilometra široká a 45 metrov vysoká halda prevažne hnedého, ale aj červeného kalu, obsahujúca nebezpečné alkálie. Navyše odkalisko sa budovalo bez potrebnej izolácie dna, čo uľahčilo prienik alkálií do podzemných vôd a ich zamorenie.

V sedemdesiatych rokoch sa v areáli hlinikárne objavila záľaha kvetov – ružových, červených, svetlomodrých. Podobných margarétam, ktoré kvitli v okolí výrobných hál. Pochádzali z ďalekej Sibíri. V roku 1972 absolvoval mladý vedúci výroby Richard Kafka služobnú cestu do hlinikárne v Novokuznecku a zbadal tam tieto kvety, ktoré majú slovenský názov krasuľka perovitá. „Ako je to možné? U nás do niekoľkých týždňov uschnú všetky kvety, ktoré vysadíme v areáli závodu, a tu kvitnú, hoci sú vystavené rovnakým, ak nie ešte horším exhalátom?" čudoval sa Kafka.

Hostitelia mu darovali okolo dvoch kilogramov semien sibírskej krasuľky, ktoré po návrate dal vysadiť nielen pred výrobnými halami, ale aj pred bytovkami žiarskych hutníkov. Dodnes sa im tam darí a pamätníci ich dosiaľ volajú Kafkovými kvetmi.

Čítajte viac Hliník a slovenské automobilky. Ako ich ovplyvní krach Slovalca?

Na Slovensku nestačí modernizovať

Už v polovici šesťdesiatych rokov 20. storočia bolo vedeniu Závodov SNP jasné, že výraznejšie zníženie úniku exhalátov, ale aj spotreby elektrickej energie sa nepodarí dosiahnuť bez zásadnej modernizácie výroby.

Počas ekonomickej reformy najmä v búrlivom roku 1968 zazneli hlasy niektorých odborníkov, že jednoduchšie i lacnejšie bude výrobu hliníka na Slovensku obmedziť či dokonca zastaviť. Po diskusiách však vláda prijala v ďalšom roku rozhodnutie modernizovať ju. Trvalo však ďalších 17 rokov, kým zámer začal byť skutkom. V júni 1986 bol podpísaný kontrakt s nórskou spoločnosťou ASV, ktorá sa neskôr spojila s firmou Hydro Aluminium, dnešným spolumajiteľom žiarskej hlinikárne, premenovanej na Slovalco.

V nasledujúcich desiatich rokoch spoločnosť odstavila všetkých 342 eletrolyzérov zastaranej technológie a nahradila ich novými, účinnejšími. Množstvo škodlivých emisií sa tým znížilo o 92 až 99 percent!

Zároveň sa realizoval medzinárodný projekt, ktorý zabraňuje úniku alkálií do podzemných vôd na odkalisku. Postupne ho zakryli a rekultivovali. Išlo o najväčšiu investičnú akciu súkromnej spoločnosti pri odstránení starej environmentálnej záťaže na Slovensku (za 1,6 miliardy korún). Výroba slovenského hliníka sa napriek tomu zjavne končí. A to v čase, keď ceny tohto prepotrebného neželezného kovu na svetových trhoch sú najvyššie od krízy v roku 2008. A pravde­podobne ešte porastú. Bude vari lacnejšie ho dovážať, ako dotovať domácu výrobu?