Ako sa žilo bez ruského plynu?

Slovensko sa kedysi zaobišlo bez dovozu zemného plynu z Ruska či odinakiaľ. Vykurovalo sa uhlím, drevom a v mestách aj svietiplynom, ktorý vyrábali tuzemské plynárne. V súčasnej energetickej kríze zaznievajú návrhy vrátiť sa k svietiplynu.

24.09.2022 12:00
Slovensko, výstava, svetilplyn Foto:
Na Slovensku bola v roku 1954 putovná výstava, ktorá oboznamovala obyvateľov, ako úsporne používať svietiplyn v domácnostiach.
debata (26)

Za návrat k svietiplynu horujú niektorí verejní činitelia najmä v Česku. Možno aj preto, lebo tam problém nedostatku zemného plynu a raketového rastu jeho cien vnímajú silnejšie ako ľudia na Slovensku.

Uprostred tohto leta vyhlásil Josef Středula, jeden z horúcich kandidátov na post českého prezidenta a šéf konfederácie odborárov, doslova toto: „Česká republika by mohla získať energetickú nezávislosť v oblasti vykurovania, musí sa však vrátiť k výrobe svietiplynu." Tvrdí, že akciová spoločnosť Sokolovská uhelná má na to potrebné technológie i zdroje. Čaká iba, že štát o ne prejaví záujem a niečo poskytne. Čo asi? Nevyhnutné finančné stimuly?

V Česku sa však s výrobou svietiplynu definitívne rozlúčili pred štvrťstoročím. Na Slovensku posledných odberateľov odpojili ešte skôr: v roku 1978.

Zapaľovač lámp

Podľa Ľudovíta Hallona z Historického ústavu SAV bolo na Slovensku už pred druhou svetovou vojnou sedem plynární. Okrem Bratislavy a Košíc aj v Novom Meste nad Váhom, Trnave, Nitre, Banskej Štiavnici a Nových Zámkoch. Ročne vyrobili okolo 14 miliónov kubických metrov plynu.

Volali ho mestský plyn, lebo ho využívali v mestách. Alebo svietiplyn, lebo zapálený svietil žltým plameňom. Preto sa už pred 170 rokmi uplatnil pri pouličnom osvetlení európskych metropol. „Kto bol v Budapešti, vo Viedni, v Prešporku a iných väčších mestách, videl nielen ulice, ale i domy takýmto horiacim plynom osvetlené," napísal v roku 1882 slovenský etnograf Ľudovít V. Rizner.

vojna na ukrajine, obilie, pšenica Čítajte viac Pre ukrajinskú pšenicu dokázali vraždiť

V tom čase už v Bratislave fungovala najstaršia plynáreň na území Slovenska. Rakúska plynárenská spoločnosť ju postavila na Kniežacom námestí (dnešné Námestie slobody). Plyn vyrábala z ostravského uhlia a pomocou rozvodnej siete dlhej 25 kilometrov dodávala svietiplyn dvom stovkám plynových lámp v rôznych častiach mesta.

V zimných mesiacoch 40 zamestnancov plynárne pracovalo v predĺžených zmenách. Mestský zapaľovač lámp mohol vďaka tomu rozsvietiť ďalších 167 rezervných lucerien. Zhasínal ich okolo polnoci. Neskôr prevzalo starú plynáreň mesto a postaralo sa o jej rekonštrukciu i modernizáciu.

Plyn začal slúžiť nielen na osvetlenie ulíc, ale aj bytov a okrem toho na kúrenie, varenie i žehlenie. Počet odberateľov sa v predvečer prvej svetovej vojny zvýšil takmer na 6-tisíc, rozvodná sieť sa predĺžila na 80 kilometrov. Na 60-tisícový Prešporok to nebolo málo, ale mohlo byť i viac. Mnohí však mali zo svietiplynu strach.

Nebojte sa svietiplynu!

Český historik plynárenstva Jan Žákovec nazýva plynárne na svietiplyn a vôbec na umelý plyn chemickými továrňami svojho druhu. Plyn v nich vzniká pri tzv. karbonizácii uhlia. Čierne uhlie sa karbonizuje pri zohrievaní približne až na tisíc stupňov Celzia bez prístupu vzduchu. Okrem koksu vzniká pritom ako vedľajší produkt nielen plyn (nazývaný tiež koksárenský), ale i jedovatý oxid uhoľnatý.

Karbonizácia hnedého uhlia prebieha pri nižších teplotách a zároveň so svietiplynom sa uvoľňuje zmes vodíka, metánu a oxidu uhoľnatého. Svietiplyn je vlastne obdobou koksárenského plynu, má však lepšie vlastnosti pre rozvod po mestách.

Plynovod Bratstvo mal kapacitu iba 10 miliónov kubických metrov ročne.

Kameňom úrazu svietiplynu i koksárenského plynu je oxid uhoľnatý obsiahnutý v nich. Predpokladá sa, že zapríčinil najviac otráv v histórii ľudstva. Je totiž bez farby, chuti a zápachu, znemožňuje prenos kyslíka z pľúc do tkanív. Preto sa na začiatku využívania svietiplynu v domácnostiach preň rozhodli iba odvážnejší klienti. Ostatní sa jednoducho báli si plyn predplatiť.

V dobovej tlači boli veľmi často správy, že sa niekto priotrávil svietiplynom. Buď dobrovoľne, lebo mnohí samovrahovia dávali prednosť práve tomuto spôsobu odchodu zo sveta, ale ešte častejšie nechtiac. Stačilo sa na chvíľu pozabudnúť, nevypnúť plyn v sporáku a zaspať…

Časté boli aj výbuchy svietiplynu v domácnostiach a vo verejných budovách pri jeho väčšom úniku z rozvodných sietí.

Plynárne sa usilovali prekonať obavy potenciálnych zákazníkov čoraz nápaditejšou reklamou plynových spotrebičov. Napríklad bratislavská mestská plynáreň usporiadala v decembri 1927 v malej dvorane Reduty verejnú prezentáciu varenia na plyne.

Približne v tom istom čase plynáreň v Novom Meste nad Váhom zverejnila tento oznam: „Kto si dá zaviesť plyn do bytu, bude platiť našej plynárni jednotný ročný poplatok 60 korún bez ohľadu na to, koľko plynu spotrebuje."

V júni 1967 pri obci Ruská v Trebišovskom... Foto: Archív TASR
plynovod, československo V júni 1967 pri obci Ruská v Trebišovskom okrese spustili prevádzku plynovodu medzi Československom a Sovietskym zväzom. Minister baníctva František Penc prevzal od ruského hosťa zástavu plynovodu Bratstvo.

Bratislava po vybudovaní novej plynárne na Mlynských nivách v roku 1936 mala už takmer 15-tisíc maloodberateľov a 115 veľkoodbe­rateľov plynu. Podľa Hallonových zistení prví z nich platili za kubický meter jednu-dve koruny pri priemernej mzde 500 korún mesačne.

Menej platili v bytoch, ktoré boli napojené na ústredné kúrenie. V tom istom roku 1936 dokončili na Vajnorskej ulici veľký družstevný dom so 160 bytmi, v ktorých sa varilo už len na plyne. O dva roky neskôr mesačník Slovenský staviteľ písal o veľkom rozmachu: „V mestách, kde je plynáreň, sa už sotva nájde novostavba, do ktorej by nebol zavedený plyn na varenie."

Čoraz viac ľudí v slovenských mestách si začalo ceniť výhody plynových sporákov, ich prednosti v porovnaní s pieckami na tuhé palivo. No Dunajom muselo ešte pretiecť veľa vody, kým výrobcovia vybavili sporáky spoľahlivou poistkou proti neúmyselnému úniku plynu.

Modré zlato zo Záhoria

Už v tridsiatych rokoch 20. storočia mali plynárne v Československu bohatú infraštruktúru: plynojemy, potrubné siete, čerpacie stanice na tankovanie plynu pre motorové vozidlá. Svietiplyn poháňal automobily, autobusy, ba dokonca aj niektoré električky. Slovensko však v tomto smere trocha zaostalo, a tak prvú stanicu tu zriadili až v roku 1937 (v Bratislave na Kollárovom námestí).

V tom čase v priemyselne vyspelých štátoch už svietiplyn začala vytláčať elektrina a zemný plyn, ktorý má výrazne vyššiu výhrevnosť. A na Slovensku sa už vtedy ťažilo „modré zlato", ako niekto nazval zemný plyn. Ťažilo sa už takmer štvrťstoročie pri Gbeloch na Záhorí. Využívalo sa však iba na „doťažovanie“ ropných ložísk a vykurovanie parných kotlov na železnici. Denne sa na tieto účely spotrebovalo dve- až tritisíc kubických metrov.

Plnička svetlých produktov Čítajte viac Keď sa v Bratislave pila voda z cisterny

Veľké množstvo tohto plynu sa pri vŕtaní sond a ťažbe ropy odvetralo do atmosféry, fakticky unikal bez úžitku. Poslanci a senátori zo Slovenska na to občas upozorňovali v parlamente v Prahe. Napríklad senátor a kníhtlačiar Šimon Roháček, podľa ktorého sa mesačne strácalo viac ako pol druha milióna kubických metrov plynu. Stratu za toto obdobie vyčíslil na 3,75 milióna korún.

Zlom vo využití domáceho zemného plynu nastal až po druhej svetovej vojne, keď vybudovali prvý, takpovediac, diaľkový plynovod z Plaveckého Štvrtka do Bratislavy (vzdialenosť okolo 30 km). Zásoboval priemyselné závody na Záhorí a potom aj podniky a okrajové štvrte v Bratislave. V roku 1952 tu budovali nové sídliská už aj s prípojkami na zemný plyn, zatiaľ čo staršie časti mesta naďalej odoberali svietiplyn.

Z Hallonových výskumov vyplýva, že koncom päťdesiatych rokov prešla bratislavská plynáreň na novú technológiu výroby svietiplynu štiepením, čiže tzv. krakovaním zemného plynu. Vďaka tomu jeho výroba vzrástla štvornásobne v porovnaní s rokom 1950, konkrétne na 50 miliónov kubických metrov ročne.

Dejiny svietiplynu

  • Prvý prístroj na varenie a zohrievanie jedla vznikol v roku 1802. Prvú továreň na plynové sporáky uviedli do prevádzky o 34 rokov neskôr v Anglicku.
  • V roku 1851 začali takisto v Anglicku vyrábať prvé vykurovacie telesá na svietiplyn pre domácnosť. Na slovenskom území v Rakúsko-Uhorsku sa prvé plynové spotrebiče objavili okolo roku 1870.
  • V Bratislave sa svietiplyn začal vyrábať 19. marca 1856, čo bolo o deväť mesiacov skôr ako v Budapešti.
  • Rozvody svietiplynu boli zrejme prvými rozvodmi v distribúcii energie. Jednu z prvých rozvodných sietí vybudovala na tunajšom území mestská plynáreň v Košiciach, ktorá vznikla v roku 1870.
  • V niektorých krajinách, ktoré disponujú veľkými zásobami uhlia, ale chýbajú im zásoby zemného plynu, sa svietiplyn používa v domácnostiach dodnes. Príkladom je Čína.
  • Najväčšie nešťastie spôsobené únikom svietiplynu sa na území Československa stalo v decembri 1973. Pri jeho výbuchu v podzemných priestoroch ubytovne podniku Plastmat v Tachove na západe Čiech zahynulo 47 ľudí.

Do roku 1966 si novú technológiu osvojili aj ostatné slovenské plynárne, čo umožnilo rozšíriť počet plynofikovaných miest na 23. To všetko sa dialo na báze zemného plynu ťaženého na Záhorí. Nové plynovody viedli odtiaľ do ďalších regiónov Slovenska. Najprv do miest na Považí s vetvami na Ponitrie a Pohronie, neskôr aj na východ. Ich dĺžka v roku 1960 už dosiahla 446 kilometrov.

Zároveň napredovala industrializácia Slovenska. Vyťažené množstvo domáceho plynu už nestačilo rastúcim potrebám nových závodov. A tak sa vo vláde rozhodlo o nákupe zemného plynu v zahraničí. Plánovači najprv zvažovali možnosť dovozu skvapalneného zemného plynu z Alžírska.

Sovietska strana, na ktorú sa obrátili ako na prvú, totiž nemala veľmi čo ponúknuť: ložiská na západnej Ukrajine sa pomaly vyčerpávali. A oveľa vzdialenejšie sa ešte len rozpracovali. Napokon Moskva súhlasila, ale iba s obmedzenými dodávkami plynu.

Najprv sa dovážal ukrajinský plyn

Zemný plyn, ktorý Československo začalo dovážať v júni 1967 zo Sovietskeho zväzu cez plynovod Bratstvo, nebol ruský, ale ukrajinský. Bol zo zemepisne blízkej Ľvovskej oblasti.

V sovietskej plánovacej i projektovej dokumentácii sa plynovod Bratstvo označoval pôvodne ako plynovod Dolyna – Užhorod – štátna hranica ZSSR a ČSSR. Dolyna je 20-tisícové okresné mesto, do Ľvova je odtiaľ vzdušnou čiarou 111 km a do Užhorodu a na slovenské hranice 225 km, respektíve 230 km.

Z tamojších ložísk sa zásoboval zemným plynom nielen Kyjev, ale dokonca aj Moskva. Až do konca päťdesiatych rokov 20. storočia sa totiž najviac zemného plynu v Sovietskom zväze ťažilo nie v Rusku, ani nie v Uzbekistane, ale na západnej Ukrajine. Potom sa ťažisko ťažby presunulo viac na východ, smerom na Sibír.

Robotník, výroba hliníka, fabrika v Žiari nad Hronom Čítajte viac Začiatok a koniec slovenského hliníka

Plynovod Bratstvo mal kapacitu iba 10 miliónov kubických metrov ročne, čo stačilo na pokrytie spotreby významných podnikov ako Duslo Šaľa, Chemko Udavské a niekoľkých slovenských miest, ale nie na zamýšľanú plynofikáciu Slovenska i celého Československa.

V rokoch 1970 až 1973 však paralelne postavili tranzitný plynovod, ktorý prepravoval plyn do Európy z Orenburgu, z ďalekých ruských stepí. Mal už iné parametre a ročnú kapacitu 28 miliárd kubíkov.

Ako sa na Slovensku žilo s ruským plynom? Určite lepšie ako bez neho. Bol lacný, bezpečný a ekologicky čistý. Dopady prílišnej závislosti od jediného dodávateľa mali pocítiť až budúce generácie. Už to cítia naplno.

Odvtedy sa výroba svietiplynu ocitla v tieni dovážanej energie. Už o štyri roky mu v slovenských plynárňach odzvonili. Mal by nádej na oživenie teraz, v období vážnej energetickej krízy, ako to tvrdí Středula?

Veľký problém súvisí s odlišnými nárokmi na rozvodnú sieť. „Svietiplyn potrebuje dvakrát väčšie rúrky alebo dvakrát vyšší tlak. Museli by sa tiež vymeniť horáky na spotrebičoch v domácnostiach, a to všetko nie je vôbec lacné," vysvetľuje Jiří Gavor z českej Asociácie nezávislých dodávateľov energií.

Na Slovensku sa viac hovorí o zvýšení ťažby zemného plynu z domácich ložísk. Najmä jedného nie tak dávno objaveného a perspektívneho ložiska v Malženiciach pri Trnave. Vraj by sa ním dalo pokryť až 10 percent tuzemskej spotreby plynu. Kompetentní však spochybňujú efektívnosť tejto investície a výhrady proti ťažbe vzniesli už ochrancovia prírody. Ale aj keby nie, čo s ostatnými 90 percentami spotreby?

vysvedčenia na konci školského roku Čítajte viac V škole bol sviatok, keď nikoho nedobili

Niekde to ide aj bez plynu

Kto chce vedieť, ako sa žilo bez ruského či iného plynu, mal by sa vybrať do niektorej približne zo 650 slovenských obcí z celkového počtu 2 890, kam sa plynofikácia dosiaľ nedostala. Žije v nich dovedna okolo 350-tisíc obyvateľov. Zväčša v severných okresoch, na ich kopaniciach a lazoch alebo v odľahlých dedinkách. Čiže tam, kde zima býva najdlhšia i najdrsnejšia.

Tamojší obyvatelia spravidla kúria i varia tak, ako kúrili a varili pred sto rokmi. Na sporákoch a v pieckach, na dreve alebo uhlí. Raz im bolo toto palivo prístupnejšie a lacnejšie, inokedy nie. Ako teraz. Ale ak sa nedalo kúpiť, ak ho im nedoviezli, išli si poň sami s károu do neďalekého lesa. A nemrzli. Čo si však počnú obyvatelia mestských sídlisk, keď im do panelákov nedodajú teplo, lebo teplárne ostanú bez plynu? To je otázka!

© Autorské práva vyhradené

26 debata chyba
Viac na túto tému: #plyn #vykurovanie #ruský plyn