Nie každé mesto malo na palác kultúry

„Kulturák" býval kedysi najväčšou budovou v bytovej zástavbe slovenských dedín a miest. Ale nie až počas vlády komunistov, keď sa postavilo najviac kultúrnych domov. Prvé sa totiž objavili už pred sto rokmi, krátko po vzniku Československej republiky (ČSR).

07.10.2022 12:00
Kultúrny dom v Poltári Foto:
Nový kultúrny dom v Poltári, ktorý otvorili v máji 1963
debata

Prvé kultúrne domy vznikali premenou pôvodných národných alebo robotníckych domov, ktoré vyrástli ešte za Rakúsko-Uhorska. Ďalšie sa stavali takpovediac na zelenej lúke zo zbierok členov rôznych spolkov i širšej verejnosti už v mladej ČSR. To je aj prípad asi prvého kultúrneho domu na Slovensku vôbec. Postavili ho v roku 1922 v Handlovej baníci pôvodne ako Robotnícky dom, ale neskôr bol známy ako Banícky kultúrny dom. „Mal slúžiť odborovému a kultúrnemu hnutiu handlovského baníctva," povedal o 15 rokov neskôr Jozef Bočko, jeden z predstaviteľov miestnej organizácie Zväzu baníkov.

Každý baník sa zaviazal, že venuje výťažok jednej pracovnej zmeny mesačne na stavbu tak dlho, kým náklady nebudú splatené. Navyše baníci bez rozdielu na národnosť (slovenskí i nemeckí) vyzbierali medzi sebou 127-tisíc korún na zakúpenie stavebného pozemku. Koncom novembra 1922 mal už dom strechu. Na úplné dokončenie stavby sa však museli baníci zadlžiť u majiteľa pivovaru v Protivíne (južné Čechy). Dlh splácali zaujímavým spôsobom: v dome kultúry otvorili hostinec s výčapom piva. Z tržby za každý predaný hektoliter išlo 20 korún na umorenie pôžičky.

Slovensko, výstava, svetilplyn Čítajte viac Ako sa žilo bez ruského plynu?

Už vtedy bolo bežné, že miestne stánky kultúry mali okrem divadelnej sály a klubových miestnosti aj priestory, ktoré prenajímali hostinskému alebo hotelierovi. Platilo to aj o kultúrnom dome v Ružomberku, ktorý začali stavať v júni 1927 a dokončili v decembri 1928. Jedna časť slúžila kultúrnym (a ešte viac duchovným) cieľom, druhá časť zábave a oddychu.

V zakladajúcej listine sa píše, že po postavaní bude dom „hlásať životaschopnosť a silu katolicizmu" i „slávu velikána slovenského národa Andreja Hlinku". Práve on významne sponzoroval z vlastných peňazí stavbu tejto budovy, ktorú neskôr po ňom pomenovali. „Kultúrny dom Hotel Grand v Ružomberku s kaviarňou a reštauráciou je otvorený. Centrálne kúrenie, teplá a studená voda," objavil sa v decembri 1928 v tlači tento inzerát. Dom si prenajal hotelier Karel Kloubek z Frýdku-Místku.

Kulturáky cirkevné, stranícke i etnické

O výstavbu domov kultúry na vidieku prejavoval záujem aj prezident ČSR Tomáš G. Masaryk. Aj preto vznikol Masarykov kultúrny dom v obci Mělnice v okrese Domažlice, čo podnietilo medzivojnové vlády a zemské úrady, aby miestnu iniciatívu pri výstavbe kultúrnych domov začali podporovať.

V Bratislave vyšla 11. februára 1932 vyhláška o pravidlách pre poskytnutie príspevkov na stavbu a zariadenie kultúrnych domov. Podmienkou bolo, aby dom mal vo svojom programe ako dominantnú osvetovú a ľudovýchovnú činnosť a aby sa na financovaní výstavby podieľali aj občania formou verejnej zbierky. Už v rovnakom roku subvencoval krajinský úrad výstavbu kultúrnych domov v Hlohovci, Skalitom, Turzovke a Ujlaku pri Trebišove (dnes je to obec Novosad).

Medzitým vznikali kultúrne domy financované cirkevnými inštitúciami. Podľa toho sa delili na katolícke a evanjelické. Napríklad v roku 1928 vysvätil nitriansky kanonik Andrej Cvinček katolícky kultúrny stánok v Bojniciach. Z biskupskej správy evanjelickej cirkvi za rok 1936 zase vyplýva, že sa konala posviacka kultúrneho domu s modlitebňou v Pastuchove pri Hlohovci.

Väčšinou to boli menšie, prízemné stavby, s dvomi alebo tromi miestnosťami, kde sa vošla knižnica, klubovňa, prípadne ešte malá divadelná sala. Tá spravidla slúžila aj ako kino. Malé obce, ktoré mali menej ako tisíc obyvateľov, sa uspokojili dokonca s jednou (viacúčelovou) miestnosťou. Dodnes je na Slovensku najviac takýchto malých kultúrnych domov, dokonca až 42 percent z celkového počtu.

vysvedčenia na konci školského roku Čítajte viac V škole bol sviatok, keď nikoho nedobili

Poschodové budovy, aké postavili v Ružomberku alebo Handlovej, boli pred vojnou skôr výnimkou. Zďaleka nie každé mesto si takýto „palác" mohlo dovoliť. Veľa pritom záviselo od veľkosti sídla i od jeho vzdialenosti od kultúrnych centier. Máloktoré vypísalo na stavbu kultúrneho domu architektonic­kú súťaž.

Za prvej republiky bol verejný život rozparcelovaný politickými stranami. Kultúrne domy ako osvetovo-vzdelávacie zariadenia nemohli uniknúť vplyvu straníckych sekretariátov. A tak v jedných sa prednostne konali schôdze a zhromaždenia Agrárnej strany, v druhých rokovali sociálni demokrati, v iných hrali prím ľudáci alebo komunisti.

Kultúrne domy na ústupe

  • V roku 1981 fungovalo na Slovensku pod rôznymi názvami 2 651 kultúrnych domov. V roku 2006 zaradili obce pri pasportizácii do rubriky kultúrny dom 2 491 objektov. Pri poslednej pasportizácii, ktorú predvlani uskutočnil Osvetový ústav v Bratislave, obce nahlásili už len 1 451 takýchto domov. Plne funkčných ich bolo 86 % a čiastočne funkčných 14 %.
  • Od roku 1990 sa vo všetkých krajoch Slovenska postavilo iba 10 percent z celkového počtu objektov, ktoré obce hodnotia ako kultúrne domy. Najmenej (po 5 %) v Trenčianskom a Banskobystrickom kraji. V mestách nad 50-tisíc obyvateľov sa od roku 1990 nepostavil ani jeden kultúrny dom.
  • Kinosálu má už len 5 % domov kultúry, knižnicu 36 % a zriaďovateľom alebo spoluzakladateľom záujmovo-umeleckých amatérskych telies je iba 16 % kultúrnych domov. Približne 10 percent kultúrnych domov sa delí o spoločné priestory s poštou, materskou školou, hasičkou zbrojnicou a pod. Najbizarnejšou kombináciou je kultúrny dom spolu s domom smútku.

Zdroj: Osvetový ústav

Niekoľko kultúrnych domov vzniklo aj počas druhej svetovej vojny. Nemecký kultúrny dom v bratislavskej Rači postavili v roku 1943 vinohradníci nemeckej národnosti na podnet svojho evanjelického farára Dezidera Alexyho a podľa projektu Eduarda Praschaga, rodáka z Račištorfu, ako sa vtedy volala Rača. Budova mala svoju hospodársku časť s prevádzkou na spracovanie hrozna a s pivnicami na archivovanie vína. V kultúrnej časti sa konali plesy, zábavy a rôzne osvetové akcie.

Objekt po vojne a po vysťahovaní Nemcov štát skonfiškoval a pridelil do správy Malokarpatským vinárskym závodom. Až do roku 1988 slúžil aj ako kultúrny dom, potom bol dve desaťročia uzavretý. V ostatných rokoch po tom, čo prešiel do vlastníctva mestskej časti a po rekonštrukcii, opäť slúži svojmu účelu a zároveň je národnou kultúrnou pamiatkou. „Nebyť Nemcov, tak nemáme ani kultúrny dom," hovoria uštipačne starí Račania.

Bez peňazí sa stavať nedá

Podľa prieskumu Osvetového ústavu každý štvrtý kultúrny dom na Slovensku bol vybudovaný pred nástupom komunistov k moci v roku 1948. Nevie sa, koľko presne ich pribudlo v prvých troch rokoch po vojne, ale nebolo ich napodiv málo. Významne sa o to zaslúžilo Ministerstvo poľnohospodárstva ČSR, ktoré viedol Slovák Július Ďuriš.

Bol predvojnový člen KSČ a zrejme sa inšpiroval kultúrnymi domami, ktoré od kolektivizácie poľnohospodárstva vznikali v Sovietskom zväze. Komunisti na čele s Klementom Gottwaldom však pred februárom 1948 hlásali tézu o špecifickej „československej cesty k socializmu", čo sa prejavilo aj v ich kultúrnej politike.

Ďuriš už 3. augusta 1945 v Prahe vyhlásil, že v každej obci zriadia kultúrny dom s kinom a divadlom, kde „každý učiteľ sa stane honorovaným kultúrnym referentom". Tvrdil, že jeho ministerstvu ide o kultúrne povznesenie vidieka a zblíženie dediny a mesta.

Vo Veľkých Kostoľanoch začal fungovať nový... Foto: Archív TASR
ženy v kultúrnom dome Vo Veľkých Kostoľanoch začal fungovať nový kultúrny dom od marca 1986.

Podľa zistení českých historikov Jiřího Knapíka a Martina Franca už koncom roku 1945 schválilo ministerstvo poľnohospodárstva výstavbu niekoľkých kultúrnych domov v mestách do 10-tisíc obyvateľov. Išlo o tzv. vzorové alebo ukážkové obce, ktoré splnili dodávkové povinnosti voči štátu s nadpriemernými výsledkami. Ministerstvo prispelo na stavbu týchto budov sumou 10 miliónov korún.

V ďalších 50 mestách sa mali podľa plánu buď rekonštruovať staršie objekty alebo postaviť nové. Na každý projekt sa počítalo so štátnou dotáciou. V roku 1946 sa v obci Lúky (okres Púchov) asi aj z takýchto peňazí postupne rekonštruovala na kultúrny dom budova po rodine Weinerovcov, ktorá sa nevrátila z koncentračného tábora. „Na prestavbe ochotne pracovali všetci občania. V prvej etape sa postavila sála pre Divadelný krúžok lúckej mládeže a ten už v auguste 1946 predstavil hru Ivana Stodolu Náš pán minister. V roku 1947 sa prestavba dokončila. Celkové náklady boli 32 000 korún," zaznamenal kronikár.

Ministerstvo tiež vypracovalo plány dvoch základných typov týchto kultúrnych stanov, ktoré sa mohli využiť v praxi. Oba typy mali jednu hlavnú sálu pre 200 divákov s javiskom a premietacou kabínou. Okrem toho mali jednu alebo dve miestnosti pre klubovňu či knižnicu. Všetko záviselo od veľkosti obce a dostupných finančných prostriedkov. „Bez peňazí sa stavať nedá. Stavebník musí mať v najhoršom prípade 50 percent v hotovosti na úhradu stavebných nákladov. Zvyšok možno kryť z akcie dobrovoľnej pracovnej spolupráce miestnych občanov a z dlhodobej pôžičky," prízvukoval Ďuriš.

Dvesto kultúrnych domov ročne

Komunistický prevrat vo februári 1948 a všetko zmenil. Nie zrazu, ale už o rok bolo jasné, že obdobie prevažne individuálnej výstavby sa končí a že aj kultúrne domy začnú rásť ako huby po daždi podľa typových projektov. O niekoľko rokov si ich každý mohol nájsť v katalógoch stavebných firiem. Boli lacnejšie, vyrastali rýchlejšie, ale vyzerali tak, ako keby ich projektovali v jednom ústave.

Plnička svetlých produktov Čítajte viac Keď sa v Bratislave pila voda z cisterny

Budovy podľa individuálnych projektov sa v 50. rokoch stavali najmä vo väčších mestách. Stali sa dominantami mestských štvrtí, ale aj ukážkami príkladmi dogmatickej architektúry. V roku 1959 prijal parlament nový zákon o osvetovej činnosti a v januári 1961 vyšiel vládny dokument, ktorý predpisoval toto: do štyroch rokoch musí mať každá obec v Československu osvetové zariadenie trojakého druhu. Prvé malo poskytnúť „minimum kultúrnych a občianskych služieb" a hodilo sa pre menšie obce. Malo mať kapacitu do 200 osôb, súčasťou mala byť knižnica a jedna alebo dve klubovne.

Pre mestá a strediskové obce s roľníckym družstvom a so spádovou oblasťou do päť kilometrov bol určený kultúrny dom s tanečnou sálou, najmenej s dvomi klubovňami, knižnicou, čitárňou a bufetom. Mal počítať s tým, že sa v ňom budú hrať divadelné predstavenia a premietať filmy. Vytypované obce mali mať postavené takéto kulturáky do roku 1970.

V handlovskom dome kultúry otvorili hostinec s výčapom piva. Z tržby za každý predaný hektoliter išlo 20 korún na umorenie pôžičky.

Pre okresné a krajské mestá vymysleli tretí typ kultúrneho domu. Od predchádzajúcich sa líšil najmä veľkosťou. Mal viac klubovní, menšiu sálu pre detské publikum, tanečné skúšobne, reštauráciu s kaviarňou, študovňu a pod. Mal umožniť vystúpenie profesionálnych súborov a pravidelné premietanie filmov. Vytypované mestá ho mali postaviť takisto do roku 1970, ale tento termín sa ukázal ako šibeničný. Medzitým sa totiž rozpadla tretia pätročnica a vyskytli sa nepredvídané ekonomické i politické krízové javy. Napriek tomu sa v 60. rokoch postavilo na Slovensku okolo 200 domov kultúry všetkých troch typov ročne. Väčšinou v Akcii Z.

Akcia Z: zveľaďovanie obce

V obecných kronikách sú prvé záznamy o tom, že dedina si niečo postavila v Akcii Z, od roku 1958. „Z" bolo začiatočným písmenom slova zveľaďovanie. „Na voľnom pozemku oproti škole sa začalo s novostavbou budovy pre Miestny národný výbor a požiarnej zbrojnice v rámci Akcie Z, teda svojpomocne. Stavebný materiál ako aj mzdy odborných pracovných síl platil Okresný národný výbor, ostatné práce vykonávali občania brigádnicky, teda bezplatne," približuje kronika Hornej Krupej v okrese Trnava.

„Bezplatne ako bezplatne," namietal v rozhovore pre Pravdu pred dvanástimi rokmi (krátko pred svojou smrťou) Jozef Šutka zo Šurian, vtedy asi služobne najstarší komunálny poslanec na Slovensku. Bol ním nepretržite od roku 1964. „Taký kultúrny dom alebo športový štadión nemohli stavať sami amatéri, museli mať odborné vedenie a odborníkov bolo treba zaplatiť," upozornil. Na jednoduchšie práce však volali dobrovoľníkov.

Chronický problém investičnej výstavby za socializmu, ktorou bola prílišná rozostavanosť, sa preniesol aj do Akcie Z. Napríklad v obci Lipník v okrese Prievidza sa výstavba kultúrneho domu začala v roku 1957 po likvidácii obecnej pastierne a dokončili ju až po 13 rokoch. Podľa kronikára meškanie spôsobil aj presun materiálu na inú stavbu, ktorú okresný úrad považoval za potrebnejšiu. „Netreba zabúdať, že bolo všetko plánované, darmo ste mali peniaze na výstavbu, boli vám nanič, ak ste nemohli zohnať potrebný materiál, čo sa stávalo až pričasto," prízvukoval Šutka.

Robotník, výroba hliníka, fabrika v Žiari nad Hronom Čítajte viac Začiatok a koniec slovenského hliníka

V iných prípadoch niektoré samosprávy mestečiek začali mať veľké oči a predbiehať sa v megalománii. Trúfali si aj na to, čo by bolo nad možnosti veľkých miest. „Tieto stavby už nemajú charakter svojpomocných a zbytočne viažu veľké dodávateľské kapacity," zaznelo vo Federálnom zhromaždení ČSSR v roku 1975. Ústredné plánovacie orgány potom začali ohraničovať rozsah Akcie Z predovšetkým finančnými limitmi na jednotlivé stavby.

Vo veľkých mestách však vznikali predtým aj potom „megakulturáky". A pri ich výstavbe sa už nežiadala občianska svojpomoc. V roku 1981 bolo na Slovensku šesť parkov kultúry a oddychu. V tom istom roku dokončili v Prahe miliardový Palác kultúry. V roku 1995 ho premenovali na Kongresové centrum a vykonali prestavbu takmer za tri miliardy českých korún.

Napriek tomu všetkému spomínajú starší ľudia najmä v menších a odľahlejších obciach na „zetku" s istou nostalgiou. „Teraz sa im však ich dielo postupne odcudzuje. Upozorňujú, že mnohé aj ich rukami postavené objekty sa privatizovali alebo dali do prenájmu a prestali slúžiť svojmu pôvodnému účelu. Či dokonca zostali opustené," nečuduje sa im sociológ vidieka Ľubomír Falťan.

Po roku 1990 prešli kultúrne domy pod miestnu samosprávu, ktorá na rozdiel od priemyselných podnikov a družstiev nie vždy našla prostriedky na ich údržbu či opravu.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #kultúra #kultúrna pamiatka #Československá republika