Ako bolo bez lekára. Sama sa liečila celá rodina

Pred sto rokmi boli na Slovensku okresy s jedným jediným lekárom. Nemocnice sa nachádzali iba vo veľkých mestách. „Na celej Orave niet nemocnice, ktorá by si zasluhovala toho mena. Špitále sa stavajú zámožným mestám, biedne žijúci roľnícky ľud môže hynúť bez pomoci. Pritom premávkové pomery sú v mnohých častiach Oravy stredoveké, cesty zanedbané, tri štvrtiny župy nemajú vôbec železnice," napísal v máji 1922 lekár a spisovateľ Ladislav Nádaši-Jégé.

A Kysuce alebo horný Zemplín poskytovali iný obraz? Skutočných nemocníc sa tamojší obyvatelia dočkali až o 30 či 40 rokov, dlho po skončení druhej svetovej vojny.

Ľuďom v týchto „zabudnutých kútoch" adresoval svoju knihu Ján Kováčik. Nazval ju Prostonárodný domáci lekár, jej prvé vydanie je z roku 1894. „Je to zbierka vyskúšaných domácich prostriedkov na vyliečenie rozličných nemocí u ľudí i domácich zvierat," ozrejmil autor. Nebol síce lekár ani felčiar, živil sa ako učiteľ a publicista, ale v spise na 225 stranách zhromaždil odporúčania medicíny i „babské recepty" v prípade núdze, lebo odborná pomoc bola v nedohľadne.

„Ak niektorý člen rodiny upadne do nemoci a skormútená rodina nenachádza spôsob, ktorým by mu pomôcť mohla, keď totiž lekár dve-tri hodiny cesty vzdialený býva, dielko toto odporúča lieky v hojnosti v prírode sa nachádzajúce, ktorými ju Boh k nášmu dobru obohatil," zdôraznil Kováčik. Napríklad odporúčal na mnohé ochorenia niekoľko kvapiek (20 – 25) špiritusu. Na zápal mozgových blán však v žiadnom prípade! Namiesto toho radil chorému podávať čistú vodu s niekoľkými kvapkami kyseliny citrónovej a prikladať studené obklady na hlavu a na krk.

Čítajte viac Ako sa žilo bez ruského plynu?

Alkohol – slovenský všeliek

Kŕdle bosých detí šantiacich len v košieľkach na zasneženej hradskej bolo kedysi vidieť nielen v rómskych osadách. Keď na Kysuce začiatkom 20. storočia prišiel pracovať čerstvý absolvent pražskej medicíny Ivan Hálek, nemohol uveriť vlastným očiam. Overoval si u žilinského lekára Dušana Makovického, ako je niečo také možné. „Nuž čo, budeš tu žiť medzi dobrým, neskazeným ľudom," utešoval ho Makovický. Podľa tvrdenia ruského spisovateľa Leva Tolstého, ktorý mal niekoľko rokov osobného lekára Makovického, totiž platilo, že čím sú ľudia menej pokazení civilizáciou, tým sú zdravší na tele i na duši.

Hálek posúdil zdravotný stav kysuckých detí, ktoré sa vyrojili z biednych chatrčí s prvým jarným slniečkom, už podľa ich výzoru. „Z ich špinavobledej pleti a zdurenej kože hľadela choroba," napísal s odstupom času.

Napokon stačilo si pozrieť štatistiky. V prevažne slovenských stoliciach Horného Uhorska sa rodilo viac detí ako v iných regiónoch. Zato aj viac ich zomieralo: z tisíc novorodených každé piate už v prvom roku života! A školopovinného veku sa dožilo len každé štvrté dieťa, v niektorých regiónoch dokonca iba každé tretie.

Hálek bol presvedčený, že pod vysokú detskú úmrtnosť sa výrazne podpísal „majster alkohol". „Jeho otravný dych ovieva detskú kolísku, vlastne účinkuje ešte prv, už v manželskom objatí. Veľké percento idiotov a slabomyseľných pochodí z počatia vo chvíli alkoholového opojenia," napísal. V nepredstaviteľne chudobných okresoch na severe a severovýchode si pritom museli vystačiť s doma vyrobeným destilátom. Hálka na kopaniciach zarazilo, že rodičia uspávajú malé deti niekoľkými kvapkami lavórovice.

Alkoholizmus mal rozmery národnej katastrofy. Inteligencia sa pokúšala proti nemu bojovať zakladaním spolkov triezvosti, ale bez väčšieho úspechu. Alkohol sa považoval za všeliek najmä v období zničujúcich epidémií. Pospolitý ľud „liečil" s jeho pomocou kiahne, choleru i španielsku chrípku. Ale sotva sa tomu možno čudovať, keď takúto „liečbu" podporovali aj niektorí lekári.

V odborných diskusiách síce zazneli varovné hlasy, že, áno, alkoholické nápoje majú aj mierne antiseptické a antibakteriálne účinky, ale pri liečbe španielskej chrípky ich nemožno použiť v takom množstve, aby zničili infekčné zárodky. Naopak, skôr zlikvidujú ľudský organizmus, nastane otrava alkoholom.

Česi velebení i zatracovaní

Na Slovensku to často vyzeralo tak, že lekári sa tu dlho nezdržali. Situácia s ich hromadným odchodom sa zopakovala za ostatných sto rokov už niekoľkokrát. Po vzniku Československa sa väčšina tunajších lekárov hlásila k maďarskej alebo k nemeckej národnosti. Odmietli zložiť povinný sľub vernosti novej republike a radšej odišli do Maďarska alebo do Rakúska.

K slovenskej národnosti sa hlásilo len 25 lekárov. S lekárnikmi to bolo ešte horšie. Podľa zistení historika farmácie Antona Bartunka sa Slovákov našlo medzi nimi našlo iba osem.

Slovenské zdravotníctvo pomohli postaviť na nohy českí profesori. Najprv tým, že zaplnili katedry novozriadenej (v roku 1919) Lekárskej fakulty UK v Bratislave. Postupne vychovali tuzemský medicínsky dorast. Stovky českých lekárov nastúpili aj do tunajších nemocníc a zdravotných stredísk. Jedni prichádzali na Slovensko dobrovoľne, ďalší viac-menej z donútenia. Zákon totiž umožňoval prikázať štátnemu zamestnancovi, aby nastúpil do práce kdekoľvek v Československu.

Už v roku 1922 fungovalo na Slovensku 27 verejných nemocníc a 28 súkromných liečebných ústavov. Neskôr sa vybudovali nové nemocnice v Martine, vo Zvolene, v Levoči i v Humennom.

Foto: Archív TASR

Storočnica nemocnice - Michalovce V Michalovciach založili nemocnicu už v roku 1876. Mala však len jedného lekára a šestnásť lôžok. Snímka z vyšetrenia v michalovskej nemocnici je z roku 1976, keď si mesto pripomenulo sté výročie jej vzniku.

Do roku 1937 pomer počtu nemocničných lôžok na 1 000 obyvateľov vzrástol z 1,6 v roku 1922 na 3,8. Pribudlo takmer 9-tisíc lôžok, ale zaostávanie za Čechmi a Moravou pretrvávalo. V roku 1937 to bolo v Česku už štatisticky viac ako šesť lôžok na 1 000 obyvateľov. Slovensko túto úroveň prvýkrát dosiahlo až v roku 1975. A druhýkrát pred desiatimi rokmi: po zrušení takmer 3-tisíc lôžok…

Vďaka posilám z Čiech a Moravy pôsobilo v roku 1922 na Slovensku 769 praktických lekárov, ale 105 obvodných miest zostávalo neobsadených. Tí, čo nemali nablízku zdravotné stredisko, pomáhali si príručkami pre „samoliečbu". Kováčikov prostonárodný spis upadol medzitým do zabudnutia, vychádzali však nové, dokonca od lekárov.

V dvadsiatych rokoch 20. storočia bola populárna kniha z jedného pražského nakladateľstve s názvom Prírodná liečba a domáci lekár. Dobre sa predávala napriek tomu, že niektorí odborní recenzenti podrobili jej rady tvrdej kritike. Napríklad návod na to, ako urobiť z nepitnej vody pitnú pomocou kyseliny citrónovej. „Obávam sa, že ktokoľvek počúvne túto radu, môže ľahko ochorieť na týfus," napísal jeden český profesor medicíny.

Aj prvé sestričky s diplomom prichádzali na Slovensko z Čiech, lebo prvé absolventky dvojročnej krajinskej školy pre zdravotné sestry v Martine nastúpili do praxe až v roku 1935. Predtým civilné zdravotné sestry Slovenky mávali len niekoľkomesačné kurzy a zastávali pozície pomocných ošetrovateliek. Väčšinu ošetrovateľského personálu v nemocniciach tvorili aj po roku 1935 rádové sestry, pre ktoré vznikli dve rehoľné zdravotnícke školy.

V tom čase malo Slovensko už 1 954 praktických lekárov a čoraz viac bolo medzi nimi Slovákov, absolventov nielen lekárskej fakulty v Bratislave, ale aj v Brne či v Prahe. Prišiel však rok 1939 a stovky českých lekárov museli zo Slovenska odísť. Medzi nimi aj Hálek. Predstavitelia Tisovho slovenského štátu tvrdili, že zaberali miesta slovenským odborníkom. Najstrašnejšie dopadli mnohí ich židovskí kolegovia. Deportovali ich do koncentračných táborov…

Čítajte viac Nie každé mesto malo na palác kultúry

Bosorke verili viac ako doktorovi

Vojna spôsobila často nenapraviteľné škody aj slovenskému zdravotníctvu. Veľa lekárov v nej zahynulo, ďalší sa už na Slovensko nevrátili. Opäť vypomohli českí bratia a sestry. Systém tzv. umiestneniek umožňoval štátu poslať zdravotníkov tam, kde ich momentálne najviac potreboval, a nie kam by sami chceli prísť.

Budovali sa nové nemocnice. V Čadci vznikla najprv v roku 1954 pôrodnica s detským oddelením a o trinásť rokov tam konečne otvorili aj okresnú nemocnicu. Prvú oravskú nemocnicu dokončili v máji 1948 v Trstenej. A v roku 1966 začali aj v Dolnom Kubíne stavať nemocničné zariadenie, o akom kedysi sníval Nádaši-Jégé.

V Medzilaborciach zriadili prvú nemocnicu v roku 1955, ale ešte dlho nesídlila v jednej účelovej budove. Ordinácie boli roztrúsené v rôznych provizóriách po celom mestečku. V tom istom roku tam nastúpil pracovať stomatológ Štefan Varga, ktorý patril medzi prvých absolventov lekárskej fakulty v Košiciach, a neskôr riadil aj novopostavenú nemocnicu v Medzilaborciach.

Prvým riaditeľom bol Josef Žáček, absolvent brnianskej lekárskej fakulty. A po ňom prišiel robiť šéfa Cyril Hořinka z Gottwaldova (v súčasnosti Zlín). „Do tohto kraja Pánu Bohu za chrbtom sa mladým medikom jednoducho nechcelo. Na umiestenky prichádzali teda absolventi medicíny z Čiech, ktorí tu možno hľadali kus romantiky, ale to ich rýchlo prešlo. Za desať rokov sa preto u nás vystriedalo až 38 zubárov, to viem presne, lebo som si o tom robil záznamy. Spravidla vydržali v Medzilaborciach tri mesiace, niektorí ,až' pol roka," vysvetľuje Varga.

Museli prísť absolventi slovenských fakúlt a predovšetkým mladí doktori, ktorí sa narodili v tomto kraji, aby personálnu situáciu v novej nemocnici ako-tak stabilizovali. Približne v rovnakom čase (uprostred päťdesiatych rokov 20. storočia) a neďaleko odtiaľ v mestečku pod Vihorlatom hľadal reportér Ladislav Mňačko informácie pre svoje slávne reportáže z cyklu Kde končia prašné cesty. Ani v Snine ešte nemali skutočnú nemocnicu, ale iba „okresný zdravotný punkt".

Menší „obvodný punkt" otvorili aj v Novej Sedlici, najvýchodnejšej obci Slovenska. Nachádzala sa až pri hraniciach so Sovietskym zväzom. V Novej Sedlici však lekára nikto nechcel! „Ľudia si tam proste ešte zatiaľ na lekársku pomoc nezvykli," vysvetľoval ohromenému reportérovi z Bratislavy vedúci sninského strediska, mladý doktor, ktorý pochádzal z Kysúc. „Lekárovi tam nikto neverí. Ľudia neveria tomu, že štát poskytuje liečbu zadarmo, neveria tomu ,zadarmo', myslia si, že je to voľajaký strašný fígeľ, na ktorý raz zle doplatia," vravel Mňačkovi.

Niektorí ľudia takpovediac viac verili bosorkám ako lekárom. Autor tohto textu pochádza z východného Slovenska a v detstve mal možnosť pozorovať jednu ženu pri tzv. liečbe „ruže". Ide o akútne infekčné ochorenia kože, po latinsky erysipelas. Privolaná vedma si od domácich vypýtala čerstvú krv zo zarezanej čiernej sliepky (musela byť čierna!) a nakvapkala ju chorému dieťaťu na postihnuté miesta. Potom mu prikladala nite rôznych farieb a čosi pošepky odriekala. O niekoľko dní vraj „ruža" zmizla, je len otázne, či to bolo bosorkiným zákrokom, alebo niečím iným…

Na odbornú zdravotnú starostlivosť si však postupne zvykli aj v odľahlých dedinkách pod Vihorlatom. Do roku 1980 počet lekárov na Slovensku vzrástol na 15 623, čiže ich bolo 2,5-krát viac v porovnaní s rokom 1951. Počtom obyvateľov na jedného lekára (318) sa Slovensko ako súčasť Československej socialistickej republiky zaradilo medzi najvyspelejšie krajiny na svete.

Čítajte viac V škole bol sviatok, keď nikoho nedobili

Radšej nikdy neochorieť

Po roku 1990 sa v slovenskom zdravotníctve niektoré veci zlepšili a iné zase komplikovali. Ekonomická reforma a privatizácia zlikvidovali niektoré zdravotnícke zariadenia (napríklad nemocnice a zdravotné strediská pri veľkých štátnych podnikoch). Otvorili sa hranice, medici zistili, že v štátoch s vyššou životnou úrovňou sa im môže žiť lepšie.

Jeden bývalý lekár v dôchodkovom veku, ktorý po skončení medicíny mal v roku 1975 nástupný plat okolo 1 480 korún, nežnú revolúciu privítal s mesačným platom 2 650 korún v čistom. To boli sumy veľmi blízke vtedajšej priemernej mzde v národnom hospodárstve. Rovnostárstvo bolo súčasťou režimu. S niektorými výnimkami: napríklad baník zarobil výrazne viac.

V kapitalizme lekári patria medzi najlepšie odmeňované povolania. Aj slovenskí sa v nových spoločenských podmienkach začali dožadovať značne vyššej pláce. Keď sa nedočkali, začali odchádzať. Čo je horšie, hromadne sa vydali za prácou do zahraničia aj mladí lekári. Štatistiky spred desiatich rokoch ukazujú, že zo Slovenska odchádzalo 20 percent čerstvých absolventov lekárskych fakúlt. V súčasnosti ich môže byť ešte viac.