Svet začal visieť na vlásku, keď Američania zistili, že Sovieti namontovali na Kube svoje rakety. Presne pred 60 rokmi, v nedeľu 14. októbra 1962, urobil major Richard Heyser v prieskumnom lietadle U – 2 fotografie nad San Cristóbalom, asi 150 kilometrov západne od Havany. Na snímkach bola základňa jadrových rakiet stredného doletu. Išlo o sovietske rakety SS-4 schopné doletieť 1 900 kilometrov, a teda zasiahnuť ciele vo Washingtone.
Nasledujúce dva týždne boli vyvrcholením karibskej krízy aj studenej vojny. Každú chvíľu sa ľudstvo mohlo ocitnúť na pokraji priepasti.
Prezident John F. Kennedy zvažoval s ministrom obrany USA Robertom McNamarom a náčelníkmi generálnych štábov rôzne odpovede na novú situáciu. Rozhodovali sa medzi bombovým útokom na sovietsku raketovú základňu a rozsiahlou inváziou na tzv. ostrov slobody.
Z Bieleho domu zároveň zaznelo varovanie: „Ak bude z Kuby odpálená raketa na ktorýkoľvek štát západnej hemisféry, Spojené štáty začnú protiútok na Sovietsky zväz.“
Aby Kennedy pridal svojim slovám na váhe, nechal uviesť do pohotovosti americké strategické sily na celom svete. Rozkaz, ktorý vydal ich veliteľ Thomas Power, nebol šifrovaný. Tým sa malo zabezpečiť, že Moskva pochopí, čo sa deje. Prvý a posledný raz počas studenej vojny to bol rozkaz na pohotovosť, zodpovedajúci stavu obrany číslo 2. To znamená, že iba jeden stupeň delil strategické letectvo USA od bojového nasadenia. Dve jadrové veľmoci sa priblížili na krok k priepasti. Ich vodcovia mohli čochvíľa nazrieť až na jej dno.
Čítajte aj Život v tieni jadrovej apokalypsy
Ako reagovala Moskva a ako jej satelity, Československo osobitne? Kuba sa nachádzala ďaleko, ale bolo zrejmé, že vojnový konflikt medzi Spojenými štátmi a Sovietskym zväzom by sa neobmedzil iba na konvenčné zbrane a že použitie jadrových by naplno postihlo aj Európu. A to veľmi rýchlo. Na svete už boli balistické medzikontinentálne rakety s doletom viac ako 10 000 km, nesúce jadrové nálože s mnohonásobne väčšími ničivými účinkami, ako mali bomby zhodené na Hirošimu a Nagasaki.
„Štáby našej armády boli vo vyššom stupni pohotovosti, zaujali veliteľské stanovište blízke operačnému, čiže boli zakopané v zemi,“ spomínal armádny generál Karel Pezl, v 60. rokoch náčelník operačnej správy 1. armády ČSĽA. „Niektoré tankové divízie boli presunuté do operačného priestoru, dopĺňali sa zásoby, uskutočnili sa niektoré mobilizačné opatrenia, naše letectvo sa presunulo na poľné operačné letiská.“
Súčasne prebiehali prípravy na aktiváciu opatrení z plánov ochrany obyvateľstva.
Sťahovanie miliónov ľudí
Obranné plánovanie v ČSSR rozlišovalo mestá a objekty niekoľkých kategórií. Kategorizácia sa od roku 1955 viackrát menila, no opatrenia proti účinkom zbraní hromadného ničenia na civilistov ostávali tie isté – ukrytie a evakuácia. Podľa experta Jána Pivovárníka z českého Inštitútu pre ochranu obyvateľstva sa menil akurát ich vzájomný pomer a dôraz na kvalitu.
V roku 1962 sa v prípade jadrového útoku už preferovala vnútorná evakuácia na úkor úkrytov. Ich parametre, najmä odolnosť, sa však pri novej výstavbe zvyšovali.
Tajné vládne uznesenia určili 32 najpravdepodobnejších cieľov jadrového útoku – 11 miest a 21 objektov. Išlo zväčša o zbrojovky, rafinérie, chemičky a objekty takzvanej kritickej infraštruktúry – letiská a dôležité železničné uzly.
Pred niekoľkými rokmi sa tejto problematike venoval v diplomovej práci mladý český historik David Vrána. Po štúdiu vojenských archívov prišiel k záveru, že začiatkom 60. rokov boli evakuačné plány pre prípad vojny značne prepracované.
Dovtedy sa počítalo s úplným vysťahovaním obyvateľstva iba z miest zaradených do kategórie „Z" (zvláštne), kam patrili Praha, Brno, Ostrava a Bratislava.
Foto: Pravda, Andrej Barát
Odteraz sa totálna evakuácia vzťahovala už na všetkých 11 „cieľových" miest. V celom Československu. Bez nej by podľa vtedajších výpočtov zahynulo od jadrových výbuchov a radiácie 1 180 000 civilistov. Evakuácii by po novom podliehalo 2,5 milióna osôb. Znamenalo by to úplné zastavenie všetkej výroby v „cieľových“ mestách. Ostali by v nich len pracovníci, zaručujúci chod dôležitých zariadení kritickej infraštruktúry.
Z miest, ktoré nepatrili medzi „cieľové“, ale v okolí ktorých sa nachádzali „cieľové“ objekty, sa mala uskutočniť evakuácia deti predškolského veku a žiactva do 15. roku.
Podľa predstáv obranných plánovačov by evakuácia obyvateľstva trvala približne dva dni. Kam tých ľudí mali vysťahovať? To záviselo od kalibru jadrových hlavíc alebo bômb, ktoré podľa plánovačov boli nacielené na vybrané mestá či výrobné závody. Predpokladalo sa, že protivník použije jadrové nálože, ktoré pri výbuchu uvoľňujú energiu, rovnajúcu sa 100 až 500 kilotonám trinitrotoluénu (TNT). Výbuch bomby nad Nagasaki mal silu 21 kiloton TNT.
Obyvateľov miest mali vyvážať do evakuačných stredísk na okraj takzvanej zóny slabého rozrušenia. Do akej vzdialenosti, to záviselo od zaradenia ich mesta či „cieľového“ objektu od predpokladaného epicentra výbuchu. Spravidla však päť až 12 kilometrov. Odtiaľ by ich rozvážali do vzdialenejších prijímacích stredísk v jednotlivých menej ohrozených okresoch. V určených obciach a mestečkách mali evakuantov prechodne ubytovať.
Evakuácii podliehali aj obyvatelia obcí v okolí veľkých priehrad. Predpokladalo sa, že rakety protivníka alebo letecké útoky budú mieriť aj na priehradné telesá. Následné prívalové vlny mohli spôsobiť katastrofu veľkých rozmerov.
Ostatní obyvatelia kategorizovaných i nekategorizovaných miest sa mali v prípade jadrového útoku utiekať do protiatómových úkrytov. Ale to už je iná kapitola obranného plánovania i civilnej obrany.
Na atómových úkrytoch sa šetrilo
V 50. rokoch sa ukrytie obyvateľstva v protiatómových „bunkroch“ považovalo za hlavný spôsob jeho ochrany pred účinkami zbraní hromadného ničenia.
Až 70 percent obyvateľov „cieľových“ miest malo v prípade jadrového útoku prežiť v odolných úkrytoch na pracoviskách alebo v mieste bydliska. Ich budovanie sa stalo súčasťou novej investičnej výstavby. Ostatných 30 percent obyvateľov mali zachrániť poľné úkryty, ktoré by sa narýchlo budovali v období hroziaceho jadrového konfliktu.
Ako však vyplýva z archívnych materiálov vtedajšieho ministerstva národnej obrany a ministerstva vnútra, výstavba úkrytov značne zaostávala za vytýčenými úlohami. Koncom roku 1956 mali obyvatelia „cieľových“ miest k dispozícii iba 11 percent z naplánovaných úkrytov. Veľmi meškalo aj vybavenie úkrytov. Dozimetrické prístroje mal iba každý piaty z vybudovaných úkrytov. Ešte viac im chýbali filtračno-vzduchové zariadenia. Domáca výroba dokázala vyrobiť dovtedy iba 430 kusov a navyše boli málo účinné.
V ďalších troch rokoch sa výstavba úkrytov ešte viac spomalila. Dôvod? Tristo miliónov korún určených pôvodne na tento účel museli plánovacie orgány presmerovať na dokončenie elektrifikácie v Československu.
Zrejme aj preto prišlo na prelome 50. a 60. rokov k zmene koncepcie v obrannom plánovaní s dôrazom na evakuáciu. Úkryty sa stali doplnkovým prostriedkom ochrany obyvateľstva.
Stáli sme tesne pred treťou svetovou vojnou.Anastas Mikojan
V tom čase sa už prejavili snahy o väčšiu hospodárnosť vo výstavbe úkrytov, aby mohli byť plne využité aj v období mieru. Prejavilo sa to najmä v nových objektoch občianskej vybavenosti. Ako veľké protiatómové úkryty sa v polovici 60. rokov projektovali viaceré nové kiná. Na Slovensku to bolo napríklad kino Mier v Považskej Bystrici alebo kino Hviezda v Uhorskom Hradišti.
Na masovejšiu výstavbu protiatómových úkrytov sa však ani po karibskej kríze nenašlo v Československu dosť finančných prostriedkov. Mohli si to dovoliť iba najbohatšie štáty, napríklad Švajčiarsko a Švédsko. Vo Švajčiarskej federácii prijali v roku 1963 zákon, podľa ktorého má každý právo na úkryt. Čo na tom, že Švajčiarsko je neutrálne? „Neutralita ešte nechráni pred rádioaktivitou,“ vyjadrila sa raz tamojšia vláda.
Už v 70. rokoch musela mať úkryt každá nová stavba. Dnes je Švajčiarsko jediným štátom na svete, ktorý môže umiestniť do protiatómových bunkrov celú svoju populáciu.
Hrozí nám obmedzená jadrová vojna?
Nikita Chruščov reagoval na Kennedyho varovanie 25. októbra 1962. Sovietsky zväz vraj stiahne svoje rakety z Kuby, ak sa Spojené štáty zaviažu, že nenapadnú Kubu. Vzápätí však požadoval aj stiahnutie amerických rakiet Jupiter z Turecka.
Nasledujúci deň nazval ktosi „čiernou sobotou“. Nad Kubou zostrelili americké špionážne lietadlo a Washington chybne predpokladal, že príkaz musel prísť z Moskvy. Neskôr sa ukázalo, že ho vydal miestny sovietsky veliteľ na Kube. V tom čase už mali Sovieti na Kube deväť taktických rakiet typu Frog s jadrovými hlavicami.
Dva dni, 27 a 28. októbra 1962, boli najkritickejšie. Anastas Mikojan, jeden z najbližších spolupracovníkov Chruščova po rokoch spomínal: „Stáli sme tesne pred treťou svetovou vojnou.“ Keby USA napadli Kubu a sovietsku základňu, Sovieti mohli odpovedať svojimi raketami. Nasledoval by mohutný jadrový protiúder Spojených štátov. Sovieti by asi odpovedali jadrovým úderom na americké základne v Turecku. A bol by z toho globálny konflikt.
Foto: Andrej Barát, Pravda
Československú armádu uviedli do bojovej pohotovosti. Plukovník v zálohe Jaroslav Dvořák bol vtedy náčelníkom štábu 10. leteckej armády. Spomína, že v kritickom čase sa štáb presunul do podzemného veliteľského stanovišťa v západných Čechách, o ktorom ani on, ani veliteľ armády nemali dovtedy tušenia.
Podľa operačného plánu mala ČSĽA v prípade vojnového konfliktu vyraziť v prvom slede smerom k rieke Rýn a v priebehu niekoľkých dní sa dostať až na územie Francúzska. Vyplýva to zo zistení českého historika Petra Luňáka.
Široká verejnosť v Čechách i na Slovensku bola o kríze okolo Kuby slabo informovaná. Ale aj to, čo sa dozvedela, stačilo na vznik nákupnej horúčky.
Mobilizácia záloh síce nebola vyhlásená, ale druhé ročníky vojakov základnej prezenčnej služby neodišli domov v septembri, ale vzhľadom na medzinárodnú situáciu ostali v činnej službe až do decembra 1962. Vtedy, tesne pred Vianocami, sa skončila aj pohotovosť vojsk Varšavskej zmluvy vrátane ČSĽA.
Čítajte aj Prespali sme v atómovom kryte v centre Brna
Chruščov a Kennedy sa pomerne rýchlo dohodli na kompromise. Sovietsky líder dal stiahnuť rakety z Kuby a americký prezident ho nasledoval, pokiaľ išlo o strely Jupiter na základni v Turecku.
Pred šiestimi rokmi Národný bezpečnostný archív USA odtajnil ciele jadrových útokov, ktoré určili americkí vojnoví plánovači ešte v roku 1956. Ukázalo sa, že československé obranné plánovanie sa ani veľmi nemýlilo pri vytypovaní pravdepodobne ohrozených miest a objektov na našom území.
Americké rakety vtedy mierili aj na priehradné múry Oravskej priehrady, na letiská v Trenčíne a Košiciach. Do piateho dňa od začiatku vojny malo ísť takmer o dvesto jadrových úderov na ciele v Československu.
Pred 60 rokmi však rakety i strategické bombardéry boli pomalšie ako dnes. Preto aj príprava na evakuáciu alebo ukrytie civilného obyvateľstva mohli trvať dlhšie.
Protijadrové hnutie prišlo v 70. a 80. rokoch s predstavou, že už jeden jadrový úder môže priviesť ľudstvo k záhube. Požadovali preto úplný zákaz jadrových zbraní. Vojenskí stratégovia vtedy namietali, že ide o zbrane, ktoré slúžia iba na vzájomné odstrašovanie.
V posledných rokoch sa však presadila teória takzvanej obmedzenej jadrovej vojny. Podľa nej možno taktické jadrové zbrane použiť na bojisku bez toho, aby konflikt prerástol do svetovej apokalypsy. V súvislosti s vojnou na Ukrajine, ktorú viacerí analytici považujú za čosi ešte horšie ako bola karibská kríza, zaznievajú podobné argumenty už aj z najvyšších vojenských a politických miest. Kde sú však záruky, že sa všetko nezvrhne a lokálny konflikt sa nestane globálnym?
Na pozadí týchto hrozieb pôsobí až zlovestne mlčanie vlád a štátnikov o ochrane civilného obyvateľstva v prípade jadrových útokov. Protiatómové úkryty sa v ostatných desaťročiach vo väčšine krajín prestali stavať a tie staré sa neudržiavali. Väčšinou sú nepoužiteľné.
Na Slovensku sa dnes vo funkčných „bunkroch“ môže podľa údajov z marca tohto roku ukryť nanajvýš 300-tisíc ľudí.