Putin a Solženicyn: ideové zdroje ruskej expanzie

Čo už môžu mať spoločné bývalý dôstojník KGB Vladimír Putin a Alexandr Solženicyn, sovietsky disident a autor slávnych románov Súostrovie Gulag a Červené koleso? V posledných rokoch svojho života patril medzi dôverných poradcov ruského prezidenta. A ten mu pozorne načúval.

, 23.10.2022 08:00
Alexandr Složenicyn s manželkou Foto:
Máj 1994. Alexandr Solženicyn s manželkou Nataliou a so synom Jermolajom (vľavo) po prílete do Vladivostoku. Bol to ich návrat do vlasti po dlhých rokoch života v emigrácii.
debata (11)

Ak chcete pochopiť Putina, tak čítajte Solženicyna, radil už pred ôsmimi rokmi čitateľom denníka Die Welt nemecký expert na Rusko, historik a politológ Alexander Rahr. Je autor biografií Michaila Gorbačova i Putina, ktorý vďaka svojim známostiam v Moskve pomáhal v roku 2013 dostať z väzenia kritika Kremľa Michaila Chodorkovského.

Samozrejme, že Rahr odporúčal čítať „starého Solženicyna", po jeho návrate do Moskvy z dlhoročnej emigrácie v roku 1994. O päť rokov neskôr už ako 70-ročný nositeľ Nobelovej ceny za literatúru napísal knihu Rusko v troskách. Publikoval ju na konci éry prezidenta Borisa Jeľcina a po štyroch rokoch putovania od Moskvy až po Vladivostok a späť.

Kniha je ostrou kritikou spôsobu, akým sa Sovietsky zväz rozpadol, a pomerov, ktoré po jeho zániku v Rusku i vo všetkých ostatných postsovietskych republikách nastali. Zároveň je volaním po obnovení Ruska v hraniciach „starej Rusi". Nie, ešte nie ako ruského impéria, zatiaľ ako veľmoci.

Rahr má však zrejme na mysli aj Solženicynov spis Ako usporiadať Rusko, ktorý pripravil ešte pred návratom z emigrácie. Ide o svojrázny manifest zo septembra 1990 adresovaný „Veľkorusom", Ukrajincom a Bielorusom.

Bolo to obdobie, keď perestrojka uviazla v slepej uličke, prudko klesala ekonomika i životná úroveň a začala sa tzv. prehliadka suverenít. To znamená, že najprv Rusko (v polovici júna 1990) vyhlásilo zvrchovanosť svojich zákonov nad zákonmi federálneho centra a nasledovali ho ďalšie, vtedy ešte sovietske republiky.

Slovensko, výstava, svetilplyn Čítajte viac Ako sa žilo bez ruského plynu?

Separatistické tendencie podnecované rôznymi „národnými frontmi" v jednotlivých republikách sprevádzali nepokoje, niekde až krvavé. Napríklad v Gruzínsku, v Náhornom Karabachu a neskôr v Litve. Šéf Kremľa Michail Gorbačov mal k dispozícii návrh ústavy Euro-ázijského zväzu od nositeľa Nobelovej ceny za mier Andreja Sacharova. Únia či konfederácia mala podľa predstav slávneho fyzika a disidenta vzniknúť transformáciou Sovietskeho zväzu na dobrovoľnom základe. Kremeľ zároveň horúčkovito pracoval na novej zväzovej zmluve, ktorá by nahradila pôvodnú z roku 1922.

Kým Sacharov predložil ucelený dokument takmer v paragrafovom znení, Solženicyn poslal z emigrácie v USA voľné úvahy a vízie budúcnosti Ruska. „Ideálom Solženicyna bola premena Sovietskeho zväzu na silný nacionalistický štát. A Putin uveril, že jeho historická misia spočíva práve vo vytvorení takého štátu s pomocou prezidentského monopolu na moc," myslí si Rahr.

Nevďačný vyhnanec

Premena Solženicyna z nezmieriteľného kritika komunistickej ríše na bojovníka za silné, imperiálne Rusko prebiehala postupne. Už krátko pred vyhostením z vlasti v marci 1974 však prekvapil jeho list vodcom Sovietskeho zväzu uverejnený na Západe. Sacharov a ďalší sovietski disidenti ho charakterizovali ako antidemokratický a nacionalistický. Vraveli, že obsahuje veľa nebezpečných bludov.

Solženicyn tvrdil, že západná civilizácia sa ocitla v slepej uličke: „V nenásytnej túžbe po ,večnom pokroku’ sa zadrhla a čaká na svoj koniec." Politikov v Moskve vyzýval, aby sa nezaoberali tzv. večným pokrokom, ale, naopak, musia hľadať inú, tretiu cestu.

Bol skutočným vlastencom. Jeho srdce, myseľ, rozum patrili Rusku.
Vladimír Putin, ruský prezident o Alexandrovi Solženicynovi

Protizápadná a protikomunistická línia v Solženicynovej tvorbe sa prelínali aj počas jeho vyhnanstva. Kritizoval tak pomery vo vlasti, ako aj v USA. Vystúpil proti tamojšej rusofóbii a stotožňovaniu všetkého sovietskeho s ruským. Niektoré americké médiá ho nazvali nacionalistom, dokonca „symbolom ruského ultranacionalizmu". Reagoval, že je vlastenec, nie nacionalista. „Ako môžete byť hrdý na krajinu, ktorá vás vyhostila?" pýtali sa novinári a čoraz zriedkavejšie poskytovali priestor jeho názorom. Napokon sa mu začali radšej vyhýbať.

V manifeste Ako usporiadať Rusko z roku 1990 už Solženicyn otvorené vystríha pred modelom západnej liberálnej demokracie. Demokracia by predsa nemala brániť človeku v rozvoji hlavných hodnôt, ktorými boli podľa neho rodina a viera. Čo sa týka ľudských práv, nemali by zatieniť práva spoločnosti. Tvrdil, že v prípade konfliktu práv človeka a národnej bezpečnosti musí mať prednosť národná bezpečnosť.

Z pohľadu súčasnej medzinárodnej situácia sú však zaujímavejšie najmä Solženicynove názory na transformáciu Sovietskeho zväzu. Radil nemilosrdne sa zbaviť troch pobaltských, troch zakaukazských a štyroch stredoázijských republík, ba aj Moldavska, „ak ho to viac k Rumunsku ťahá“. Naopak, udržať chcel spolu Rusko, Ukrajinu, Bielorusko a časť Kazachstanu (z neho najmä sever obývaný prevažne etnickými Rusmi).

Za najdôležitejšie považoval zachovať aj po rozdelení ZSSR v spoločnom štátnom útvare tri slovanské národy: ruský, ukrajinský a bieloruský. Označil ich za tri vetvy jedného národa. Osobitnú pozornosť venoval Solženicyn Ukrajine: „Dnes oddeľovať Ukrajinu znamená rozdeľovať milióny rodín. Celé oblasti sú tam s prevahou Rusov, koľko ľudí si tam nevie zvoliť z dvoch národností jednu, koľko ich má zmiešaný pôvod, koľko je tam zmiešaných manželstiev, hoci dodnes ich nikto za zmiešané nepovažoval. Návrat týchto území do Ruska sa odjakživa chápal ako znovuzjednotenie."

Predpovedal oživenie „Veľkého Ruska" založeného na pravoslávnom vierovyznaní a varoval pred chaotickým rozpadom Sovietskeho zväzu. Apeloval na zachovanie „trojjediného" národa, to aj zoči-voči jeho vymieraniu v dôsledku nízkej pôrodnosti.

Za vládu tvrdej ruky

Nevedno presne, kedy sa Putin zoznámil so Solženicynovou tvorbou. V roku 1970, keď spisovateľovi udelili v neprítomnosti Nobelovu cenu za literatúru, mladý Leningradčan začal študovať právo na univerzite v rodnom meste. Ťažiskové diela Solženicyna nesmeli v jeho vlasti dlho knižne vychádzať.

Rok po vyhostení Solženicyna zo ZSSR sa Putin ako čerstvý absolvent právnickej fakulty dostal do školy KGB a potom začal pracovať v kontrarozviedke. Tam mal zrejme prístup aj k zakázanej exilovej literatúre vydávanej na Západe.

V roku 1976 sa Solženicyn presťahoval s rodinou zo Švajčiarska do USA a Putin začal pracovať v zahraničnej rozviedke KGB v komunistickej Nemeckej demokratickej republike. Manifest Ako usporiadať Rusko čítal Putin už v Leningrade (v súčasnosti Petrohrad), kde pracoval ako poradca primátora.

Šéf Kremľa. Keď sa Vladimír Putin stal novým... Foto: SITA/AP
Vladimír Putin Šéf Kremľa. Keď sa Vladimír Putin stal novým prezidentom, Alexandra Solženicyna to potešilo.

V čase návratu Solženicyna z vyhnanstva do vlasti Putin bol zástupca primátora a zároveň mal v agende zahraničné vzťahy Leningradu. A zatiaľ čo spisovateľ cestoval po Rusku a skúmal, či a v akom stave si „zachovalo svoju dušu", budúci prezident kráčal nahor po stupienkoch kariéry. V auguste 1996 prišiel Putin pracovať do Moskvy, a to hneď k ľuďom okolo Jeľcina v Kremli. V máji 1998 už bol šéfom Federálnej služby bezpečnosti, nástupkyne KGB.

V tom istom roku vyšlo dielo Rusko v troskách. Solženicyn v knihe uvažoval o zmenách, ktoré v krajine prebehli v deväťdesiatych rokoch, počnúc zánikom ZSSR. „Kvôli nevedomosti a neprezieravosti vládnucich elít bol rozpad ponechaný živelnému prúdu," napísal. Jeľcinovské vedenie kritizoval za to, že „za hranicami nového Ruska nechalo s ľahostajnou ľahkomyseľnosťou takmer rovnaký počet ruského obyvateľstva, aký stratil celý Sovietsky zväz počas druhej svetovej vojny". (Bolo to 25 miliónov ľudí.)

Pozastavil sa nad tzv. bielovežskou dohodou o zániku ZSSR z 7. decembra 1991. Nevedel pochopiť, že prezident Ruska odovzdal Ukrajine „niekoľko oblasti fakticky ruských" a s nimi „12 miliónov ruských ľudí bez akejkoľvek záruky ich aspoň kultúrnej existencie a právnej ochrany".

Podobne sa Solženicyn vyjadril o Kazachstane: „Aj v tejto republike ponechali vlastnému osudu sedem miliónov Rusov." Zároveň veľmi ostro odsúdil reformy počas Jeľcinovej éry vrátane tzv. divokej privatizácie. Navyše napadol politiku Moskvy v Čečensku vo vzťahu k tamojším „bandám". Odporúčal buď Čečensko „odrezať od ruského tela", čiže vylúčiť z Ruskej federácie, alebo „tvrdo zatočiť s banditmi".

Čo si o tom myslel Putin? Nereagoval a už ako jeden z najvplyvnejších mužov v Kremli potichu stúpal vyššie a vyššie. Neskôr sa však ukáže, že viaceré rady spisovateľa si zobral k srdcu.

V auguste 1999 Jeľcin poveril Putina riadením vlády. O mesiac neskôr vtrhli jednotky regulárnej ruskej armády na územie Čečenska. O niečo neskôr, po výbuchoch obytných domov v Moskve a vo Volgodonsku, nový premiér vyslovil okrídlenú vetu medzi ruskými vlastencami: „Budeme prenasledovať týchto teroristov všade. Ak bude treba, tak aj na letisku, ak na toalete, tak ich namočíme, s prepáčením, v záchode koniec koncov."

Izium, vojnove zlociny, ukrajina, masove hroby Čítajte viac Kde získať bilión na obnovu Ukrajiny? A ako ho minúť?

„NATO nás chce obkľúčiť"

Koncom decembra 1999 vyšla v ruských médiách programová stať Putina Rusko na pomedzi tisícročí. Nastupujúci prezident v nej vyjadril hlavné úlohy, ktoré stoja pred krajinou, a svoje politické priority: patriotizmus, orientácia na obnovu veľmocenského postavenia, silný štát, sociálna solidarita.

Úspechy vo dvoch čečenských vojnách priniesli Putinovi popularitu a vyniesli ho do kresla najprv povereného a od mája 2000 aj riadneho prezidenta Ruskej federácie. Solženicyn privítal nástup Putina k moci a pochválil ho za „znovuzrodenie národnej hrdosti Rusov". Nový prezident o niekoľko rokov neskôr po návšteve spisovateľa v jeho dome povedal toto: „Upozornil som Alexandra Isajeviča, že niektoré kroky, ktoré teraz podnikáme, v mnohom korešpondujú s tým, čo napísal Solženicyn."

Komentátor opozičných novín Kommersant na margo Putinových slov poznamenal: „Dúfam, že mal na mysli spisovateľovu prácu Ako usporiadať Rusko, a nie román V kruhu prvom." V tomto románe Solženicyn opisuje osudy politických väzňov v gulagu Marfino pri Moskve, kde kedysi väznili aj jeho.

Po siedmich rokoch od príchodu Putina na čelo štátu Solženicyn prišiel s výstrahou v novinách Moskovskije novosti: „NATO metodicky a nástojčivo postupuje ďalej na východ Európy a snaží sa kontinentálne obomknúť Rusko z juhu. Niet pochybností, že sa pripravuje na úplné obkľúčenie Ruska a následne na stratu jeho suverenity."

Onedlho nasledoval prekvapujúco ostrý protizápadný prejav Putina s týmto leitmotívom na bezpečnostnej konferencii v Mníchove…

Proti vojne s Ukrajinou

Catherine Beltonová, britská autorka knihy Putinovi ľudia, Solženicyna vo svojom 550-stranovom diele vôbec nespomína. Spomedzi osobností, ktorí tvorili alebo ešte stále tvoria putinovské ideovo-politické zázemie, sa stručne zmieňuje len o filozofovi Alexandrovi Duginovi. A potom o ľuďoch a ich potomkoch zo staršieho ruského exilu sústredeného v Paríži. Putin sa s nimi zoznámil ešte v čase, keď pracoval ako viceprimátor Petrohradu. Ide hlavne o Sergea De Pahlena a Konstantina Malofejeva. Obaja uvažovali o Rusku ako o veľmoci. Oboch šokoval kolaps krajiny a chaos, ktorý tam zavládol po rozpade ZSSR.

„Na spoločnej večeri v súkromnom salóniku istej parížskej reštaurácie mu (Putinovi – pozn. red.) De Pahlen povedal, že by mal vládnuť tridsať rokov, tak ako Katarína Veľká. Vraj to je jediný spôsob, ako nastoliť poriadok a obnoviť Rusko ako svetovú veľmoc," citovala Beltonová dvoch nemenovaných ženevských finančníkov.

regan, gorbačov, raisa, nancy Čítajte viac Gorbačov - človek, ktorý zmenil tok dejín

Putin sa zrejme inšpiroval aj niektorými myšlienkami ruského filozofa Ivana Iljina (1883 – 1954), ktorého na Západe označujú za fašistického mysliteľa pre jeho publicistiku. Tvrdil totiž, že Rusko sa ocitlo pod komunistickým jarmom vinou dekadentného Západu, ale príde deň, keď sa oslobodí a prinesie slobodu aj ďalším národom. V Rusku videl tento emigrant „prameň kresťanskej spásy“.

Na Iljina sa často odvolával aj Solženicyn. Iljin písal slovo Ukrajinci takmer výhradne v úvodzovkách a odmietal právo Ukrajiny na vlastnú štátnosť. „Už vôbec uvažovať o Ukrajine znamená byť úhlavným nepriateľom Ruska," tvrdil Iljin.

Vplyv De Pahlena alebo Iljina na Putina však sotva možno prirovnávať k bezprostrednému vplyvu Solženicyna. V roku 2018 pri storočnici narodenia spisovateľa a odhalení jeho pamätníka v Moskve ruský prezident prehovoril veľmi emotívne: „Bol skutočným vlastencom. Jeho srdce, myseľ, rozum patrili Rusku. Alexander Isajevič ani v exile nedovolil nikomu hovoriť zle o svojej vlasti a postavil sa proti všetkým prejavom rusofóbie."

Ale ako by Solženicyn hodnotil (zomrel v roku 2008) tzv. špeciálnu vojenskú operáciu, čiže ruskú inváziu na Ukrajinu? Päť rokov pred smrťou napísal toto: „Podobne ako Ukrajincom je zbytočné dokazovať, že všetci sme príbuzní a duchom sme z Kyjeva, tak aj Rusi nechcú si predstaviť, že pri Dnepri žije iný národ. Bude veľmi ťažko prehovoriť k rozumu. Ale pokiaľ mám hlas a váhu, tak stavím na rozum. V každom prípade viem istotne: ak nedajbože vypukne rusko-ukrajinská vojna, sám na ňu nepôjdem a svojich synov nepustím."

Žeby sa Putin sa prestal riadiť radami svojho ideového učiteľa?

Tŕnistá cesta Solženicyna za slávou

  • Narodil sa v roku 1918 matke Ukrajinke (dcére statkára) a otcovi sedliakovi ruskej národnosti. Po vychodení základnej strednej školy študoval matematiku a ruskú literatúru.
  • V októbri 1941 povolali Solženicyna na vojnu. Postupne sa vypracoval na kapitána a jeho frontová cesta sa skončila v júni 1944 vo východnom Rusku.
  • V januári 1945 zachytila vojenská cenzúra jeho list priateľovi, v ktorom život v Rusku za Stalina prirovnával k nevoľníctvu. Odsúdili ho za protisovietsku propagandu na osem rokov väzenia. Na slobodu ho prepustili až v roku 1953.
  • Takmer štyri nasledujúce roky sa musel zdržiavať v tzv. vnútornom vyhnanstve vo Vladimírskej oblasti. Zároveň písal, literárne spracovával svoje zážitky z gulagu. V roku 1962 vyšla s veľkými ťažkosťami jeho poviedka Jeden deň Ivana Denisoviča.
  • Od roku 1964 ho sledovala KGB a jeho diela boli zakazované. O tri roky napísal List zjazdu (určený Zväzu sovietskych spisovateľov) s kritikou cenzúry a potláčania slobody prejavu.
  • Na Západe vychádzajú jeho romány Rakovina a V kruhu prvom, ktoré mu v roku 1970 priniesli Nobelovu cenu za literatúru a výraznú popularitu vo svete. Vo vlasti je však prenasledovaný. Už vtedy mu sovietske úrady ponúkli, aby dobrovoľne odišiel z krajiny. Odmietol, dopísal svoj najslávnejší román Súostrovie Gulag, ktorý v zahraničí vyšiel vo februári 1973. O rok neskôr nasledovalo vyhostenie Solženicyna zo Sovietskeho zväzu.

© Autorské práva vyhradené

11 debata chyba
Viac na túto tému: #Rusko #Alexander Solženicyn
Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy