Pripomeňme niektoré nespochybniteľné fakty (vážne zranený Dubček napokon zomrel 7. novembra 1992). Vládny bavorák, v ktorom sa viezol 71-ročný Dubček z Bratislavy do Prahy, havaroval 1. septembra 1992 v čase 9.25 na 88. kilometri diaľnice D1 neďaleko českého Humpolca.
Dubček sedel vzadu a študoval dokumenty na nadchádzajúce zasadnutie federálneho parlamentu. Šoféra, 37-ročného Jána Rezníka, pridelili Dubčekovi z federálnej ochranky ústavných činiteľov a bolo o ňom známe, že rád riskuje, mal povesť kaskadéra. Išiel na prvú jazdu s Dubčekom, predtým vozil podpredsedu vlády Rudolfa Filkusa, ktorý s ním pre spôsob jazdy nebol spokojný a museli mu ho vymeniť.
Ani 88. kilometer D1 nemal dobrú povesť. Dostal sa dokonca do pesničky hudobnej skupiny Tři sestry: „U Humpolce v příkrym kopci často bouraj politici." Už predtým tam totiž havaroval československý minister zahraničného obchodu Jozef Bakšay a ďalší Slovák, ktorým bol Havlov poradca Martin Bútora.
„Zabudli" sa pripútať
Prvého septembra 1992 sa v Bratislave schádzala Slovenská národná rada, aby prijala prvú Ústavu SR. Na českej Vysočine v tom čase fúkal silný vietor a cesty bičoval hustý dážď. Tvorili sa na nich hlboké kaluže a rozhlas varoval vodičov, aby si dávali pozor.
Osudný 88. kilometer bol známy rizikom šmyku na mokrej vozovke. Približne kilometer pred ním upozorňovala na toto nebezpečenstvo dopravná značka. A zhruba 300 metrov pred miestom nehody vyzývala šoférov ďalšia značka s dodatkovou tabuľkou „dážď", aby znížili rýchlosť na 80 km/h.
Čítajte viac Dubček vedel Havla vyhrešiťPodľa súdnych znalcov i očitých svedkov sa však auto s Dubčekom rútilo rýchlosťou okolo 120 km/h. V kritickom okamihu dostalo BMW šmyk, „urobilo hodiny", prevrátilo sa na pravý bok, prerazilo zvodidlá a vyletelo z diaľnice. Tam sa prevrátilo späť na kolesá a silou zotrvačnosti sa zavŕtalo sa do stráne.
Alojz K. z Vyškova, ktorého škodovku vládny bavorák chvíľu pred tým predbehol a zrazu zmizol z dohľadu, hneď vytušil, že sa stalo niečo zlé-nedobré. Zastavil v odstavnom pruhu a keď zbehol zo svahu, uvidel zadnú časť BMW trčiacu do výšky. Vrak bol prázdny. Asi 10–15 metrov od zničeného auta našiel ležať v tráve stonajúceho staršieho muža. Vedľa neho kľačal muž stredného veku a krvácal z hlavy. Alojz K. vyšiel znovu na diaľnicu a začal stopovať okoloidúce autá. Zastavila mu sanitka, nemala síce lekára, ale jej šofér nahlásil nehodu. Havarované vládne vozidlo malo síce vysielačku, ale nedalo sa s ňou nadviazať spojenie.
Zhruba po 20 minútach dorazili z neďalekého Humpolca zdravotníci a s nimi aj hasiči a policajti. „Vodič nebol pripútaný a pán Dubček tiež nie," priblížil situáciu českému denníku Právo lekár záchranky Vladimír Smrčka. Politik sa však na rozdiel od šoféra nemohol hýbať a bol v bezvedomí. Obďaleč ležal čierny kožený kufrík s dokumentmi, ktoré Dubček čítal počas jazdy.
V rukách zdravotníkov
Do operačnej sály nemocnice v Humpolci preniesli na kožu premočeného Dubčeka na nosidlách a už pri vedomí. Ujal sa ho lekár Adolf Balogh. „Ste pán Dubček?" „Som Alexander Dubček z Bratislavy, necítim si nohy," odpovedal zranený. Zbežným vyšetrením lekár zistil rýchle dýchanie a slabý tep. Usúdil, že ide o závažný úraz so začínajúcim úrazovým šokom. Pacienta bolo treba čo najskôr operovať a humpolecká nemocnica nebola dostatočne vybavená na takéto zákroky.
Medzitým pristála letecká záchranka z Jihlavy. Balogh oznámil Dubčekovi, že ho dopravia do nemocnice v Prahe. „Doktore, konajte svoju povinnosť, ja vám verím," reagoval Dubček. Pacienta uviedli do umelého spánku, o 40 minút už ho preberali lekári na jednotke intenzívnej starostlivosti v pražskej nemocnici Na Homolke. Zistili rozsiahle zranenia chrbtice, hrudníka i vnútorných orgánov, a že pacient je v ťažkom šoku.
Zdravotný stav Dubčeka zostával počas celej hospitalizácie veľmi vážny. Vyplývalo to z pravidelne vydávaných lekárskych správ. Podstúpil tri operácie. Prvú už na druhý deň po prevoze v súvislosti s trieštivou zlomeninou bedrových stavcov. Po operácii bol pri vedomí, komunikoval a prijímal návštevy trvajúce do päť minút. Dokonca sa začínal (v rámci možností) venovať niektorým pracovným povinnostiam.
Pacientov stav sa zhoršil 17. septembra a najmä po ďalšej, trojhodinovej, operácii v dutine brušnej, ktorú chirurgovia uskutočnili 6. októbra 1992. Podľa lekára Milana Ročeňa, primára ARO, išlo o zlyhanie obličiek. Na druhý deň museli Dubčeka napojiť na umelú obličku a pľúcny ventilátor.
O týždeň (14. októbra) absolvoval ďalšiu operáciu „s cieľom dekompresie“ chrbticového kanála, v ktorom je uložená miecha. „Odvtedy bol pacientov stav vážny až kritický,“ priznal český minister zdravotníctva Petr Lom deň po úmrtí Dubčeka. Hlavnou príčinou smrti bolo podľa Ročeňa zlyhanie srdca, obličiek a pľúc.
O oprávnenosti prevozu ťažko zraneného Dubčeka do nemocnice Na Homolke sa neskôr viedli aj verejné spory. Najmä odvtedy, čo do nich vstúpil Dubčekov najstarší syn chirurg Pavol. Vraj nechápal, prečo otca prevážali až do Prahy, keď celkom neďaleko v Brne sa nachádzala svetoznáma neurochirurgia.
Oficiálna odpoveď z kompetentných miest znela, že od miesta nehody do Brna a do Prahy je približne rovnaká vzdialenosť. Homolka však dostala prednosť, lebo išlo o špeciálne zariadenie pre prominentných politikov, najlepšie personálne a prístrojovo vybavené v celom Československu.
Nespokojnosť príbuzných a priateľov Dubčeka s podmienkami v nemocnici Na Homolke zašla tak ďaleko, že začali organizovať prevoz do niektorej zo špičkových kliník v Taliansku. Bola to iniciatíva bolonského priemyselníka Vittoria Caffea, ktorý po vojne vyštudoval v Československu. Pred rokom 1989, keď sa Dubček nachádzal pod neustálym dohľadom ŠtB, Caffeo tajne prenášal jeho správy do Talianska.
Spriatelili sa, Dubček na jeho pozvanie trávil v Bologni začiatkom deväťdesiatych rokov dvakrát dovolenku. Z druhej sa vrátil domov iba krátko pred haváriou.
Caffeo patril k málu tých, ktorým sa podarilo navštíviť Dubčeka v pražskej nemocnici. Hneď po návšteve dal dovedna tím talianskych lekárov a v prenajatom lietadle ich na vlastné náklady prepravil do Prahy s tým, že naspäť odletia aj s Dubčekom. „Prišli už neskoro, po druhej operácii, a sami usúdili, že prevoz v tomto stave by bol veľmi riskantný,“ hovorí Dubčekov priateľ a blízky spolupracovník Ivan Laluha.
Čítajte viac Historik o 1968: Toto nedopadne dobre, hovorili sme si ešte pred inváziou. Iba Dubček tomu neverilKonšpirácie bez konca
Smrť Dubčeka sa v súvislosti s vážnymi zraneniami dala predpokladať, ale jeho úmrtie mnohých zastihlo nepripravených. „Chvíľami sa zdalo, že to prežije. A takí ako on sa len tak ľahko nevzdávajú. Veď aj bojoval viac ako dva mesiace," spomína Laluha.
Kým ešte nenastali pooperačné komplikácie, navštívil Dubčeka aj Michal Kováč, ktorý ho vystriedal vo funkcii predsedu Federálneho zhromaždenia. „Na celom tele mal obväzy, ale hovoril tak zreteľne a súvislo, že som si povedal: Dostane sa z toho," spomínal po rokoch.
Druhý deň po smrti Dubčeka médiá hľadali v jeho úmrtí skrytý zmysel a symboliku. Spájali ho s pochovávaním Československa i myšlienky socializmu s ľudskou tvárou z roku 1968. „Lacné klišé by nemali zastrieť skutočnosť, že Dubček bol naozaj symbolom, ale nie zo sveta pominuteľnej slávy politických činiteľov. Bol symbolom nádeje v beznádejných časoch, symbolom budúceho víťazstva po prvej prehratej bitke,“ reagoval Zdeněk Mlynář, jeho blízky spolupracovník v období Pražskej jari.
Chvíľami sa zdalo, že to prežije. A takí ako on sa len tak ľahko nevzdávajú.Ivan Laluha, blízky spolupracovník Alexandra Dubčeka
V početných nekrológoch v médiách, však nebola núdza o špekulácie, čo by sa bolo stalo už v najbližšom čase, nebyť predčasnej smrti Dubčeka. V parlamente bol pripravený na schválenie zákon o zániku československej federácie. Vo verejnosti prevládalo presvedčenie, že Dubček patril medzi tichých stúpencov zachovania spoločného štátu. Jedna z konšpiračných teórii preto predpokladala, že ho odstránili fanatickí bojovníci za samostatnosť Slovenska.
Podľa Kováča sa Dubček vyrovnal s rozdelením federácie už pred nehodou. „Proces osamostatnenia Slovenska však chápal ako súčasť integračných procesov, zapájania sa do väčšieho celku," upozorňuje Laluha.
V konfrontácii s reálnymi faktami neobstojí ani ďalšia sprisahanecká teória. Vraj Dubčeka odstránili nejaké temné sily preto, aby sa nestal prezidentom samostatného Slovenska.
Legenda podobná Štefánikovej
Nové podnety pre konšpirácie priniesla príprava poslednej rozlúčky s Dubčekom i samotný pohreb. Najprv sa dopoludnia 13. novembra konala malá rozlúčka na Ruzynskom letisku v Prahe. Podľa viacerých očitých svedkov bola viac ako trápna. Širšej verejnosti účasť odopreli. Tohto lúčenia-nelúčenia sa zúčastnili len „zástupcovia poslancov Federálneho zhromaždenia“. Štátne vlajky spustili na pol žrde iba na budovách federálnych inštitúcií.
V Bratislave mal Dubček dôstojný pohreb, aj keď bez niektorých štátnych pôct. Oficiálna rozlúčka sa uskutočnila v sobotu 14. novembra predpoludním v starej budove SND a začala sa československou štátnou hymnou.
Obradu sa zúčastnili okrem domácich politikov aj viaceré významné zahraničné osobnosti, medzi nimi prezidentka Spolkového snemu Nemecka Rita Süssmuthová, predseda rakúského parlamentu Heinz Fischer, predseda talianskeho Senátu Giovanni Spadolini, predseda Socialistickej internacionály Pierre Mauroy a ďalší.
Z Prahy pricestovala česká delegácia, ktorú tvorili zväčša Dubčekovi blízki spolupracovníci z roku 1968 a z obdobia po roku 1989 (prevažne ľavicoví politici), ale aj predseda Českej národnej rady Milan Uhde. Očakávalo sa, že práve on ako služobne najvyššie postavený prehovorí za „oficiálnu Prahu" nad rakvou. Uhde však mlčal. „Je mi z toho smutne a tiež trápne. Ako keby sa malo dať Čechom na vedomie, že Dubček vlastne pre nich veľmi veľa neznamená," napísal neskôr Čestmír Císař, jeden z protagonistov Pražskej jari. Na Slovensku to podporilo konšpirácie o tom, že za Dubčekovu smrť môžu Česi. Už vtedy vznikala legenda podobná tej o tragickom úmrtí Milana R. Štefánika.
Objavili sa však aj ďalšie sprisahanecké teórie. Podľa jednej sa Dubček mal stať obeťou zabijakov najatých bývalými špičkami KGB a ŠtB. Mal totiž krátko po nehode svedčiť v moskovskom procese proti Komunistickej strane Sovietskeho zväzu. U čitateľov v úspešnej knihe Zinscenované atentáty o tom písal aj ruský autor literatúry faktu Nikolaj Zeňkovič. Ako je možné, pýtal sa, že sa stále nenašla Dubčekova aktovka s dokumentmi pripravenými pre uvedený proces, ktorú mal so sebou v havarovanom aute?
A je to vari len náhoda, pokračoval Zeňkovič, že v ten istý deň 1. septembra 1992 zavraždili neznámi páchatelia vo Varšave bývalého poľského premiéra Piotra Jarosziewicza, ktorý mal takisto vystúpiť ako svedok na procese v Moskve? Aktovka s dokumentmi však nezmizla a z vrahov Jarosziewicza sa vykľula trojica lupičov z tzv. karate gangu, ktorý v tej dobe vykrádal byty po celom Poľsku.
Olej do ohňa konšpirátorov prilial aj spomínaný Caffeo na jeseň 1993. Z jeho rozhovoru s Dubčekom v pražskej nemocnici vraj jasne vyplynulo, že to bol atentát, nie nehoda. Pritom všetci, ktorí prišli do styku s Dubčekom po havárii, zhodne tvrdili, že sa na ňu nevedel rozpamätať.
Čítajte viac Dubček bol v nemilosti GorbačovaVyšetrovanie a súd
A čo šofér Rezník? Podľa niektorých konšpirátorov údajne po havárii odmietol vypovedať a radšej strávil jeden rok vo väzení. Nie je to pravda. Pred senátom Vojenského súdu v Českých Budějoviciach Rezník v marci 1993 vypovedal.
Súd dospel k záveru, že vodič spôsobil nehodu neprimerane rýchlou jazdou. Zároveň vzal do úvahy poľahčujúcu okolnosť, že vládne vozidlo malo výnimku z predpisov a nemuselo dodržiavať obmedzenie rýchlosti. Vodiča odsúdili na 12 mesiacov nepodmienečne, ale neodsedel si ich, lebo sa naňho vzťahovala amnestia.
Podľa znaleckých posudkov na vznik nehody mal značný vplyv tzv. akvaplaning, čiže znížená priľnavosť pneumatík k vozovke, ak je asfalt pokrytý vodou. Nehodu vyšetrovali najprv kriminalisti z Pelhřimova. V roku 1999 sa k nej vrátili slovenskí vyšetrovatelia a dali za pravdu českým kolegom. „Nezistili sme žiadne skutočnosti, ktoré by svedčili o tom, že Dubčeka zavraždili," povedal šéf vyšetrovateľov Jaroslav Ivor.
Skrátka, Dubček zomrel tak ako, žiaľ, u nás ročne zomierajú stovky ľudí. V dôsledku automobilovej nehody a napriek všetkému úsiliu lekárov zachrániť mu život.
Laluha, niekdajší predseda Zahraničného výboru NR SR, poukazuje na celoeurópsky význam Dubčeka: „Mal takú autoritu a medzinárodnú reputáciu, že nám otvárala dvere, kamkoľvek sme prišli ešte dlho po jeho smrti."
Tí, čo Dubčeka poznali zblízka, sa zhodujú, že v samostatnej Slovenskej republike by bez ohľadu na ním zastávanú funkciu už len svojou prirodzenou autoritou zabránil viacerým prechmatom a excesom, ktoré sa udiali pri budovaní nového štátu.
Dubčekov návrat do politiky
- Štrnásteho novembra 1989 sa Alexander Dubček takmer po dvoch desaťročiach izolácie prvýkrát zúčastnil na verejnom proteste. Išlo o demonštráciu proti uväzneniu tzv. bratislavskej päťky.
- V revolučných dňoch vystupoval na masových demonštráciách, prvýkrát 22. novembra 1989 a o dva dni nato v Prahe spolu s Václavom Havlom. Účastníci často skandovali heslo Dubček na hrad!
- Začiatkom decembra 1989 slovenská politická reprezentácia navrhla Dubčeka za prezidenta Československa. Premiérom sa však medzitým stal Slovák Marián Čalfa, hlavou štátu podľa zvyklosti mal byť Čech. Stal sa ním Václav Havel. Dubčeka zvolili za predsedu Federálneho zhromaždenia. Túto funkciu vykonával Dubček od 28. decembra 1989 do júna 1992.
- Pred parlamentnými voľbami v roku 1992 sa Dubček stal predsedom Sociálnodemokratickej strany Slovenska. Zvolili ho potom do federálneho parlamentu.