Čo znamenal zákaz nevestincov na Slovensku?

Zrušíme verejné domy a vyhráme nad prostitúciou aj nad pohlavnými chorobami. Tak jednoducho si to predstavovali českí a slovenskí poslanci pred sto rokmi. Prečo sa tým nič nezmenilo?

18.11.2022 12:00
prostitúcia, nevestinec, erotický salón Foto:
Súčasné zákony na Slovensku sú také, že prostitúciu nezakazujú ani nepovoľujú, čiže je ticho tolerovaná. Predajné ženy si zarábajú v erotických salónoch a na privátoch, kde klientom poskytujú platený sex skrytý za slovom masáž.
debata (8)

Každé väčšie mesto malo svoju uličku lásky. V Bratislave ich bolo niekoľko, prevažne v Podhradí a na Vydrici. Keď v lete 1922 do mesta pricestoval 18-ročný Josef Rybák, budúci český spisovateľ, išiel si hľadať prácu. Pri zoznamovaní sa s mestom nemohol obísť ani Vydricu. „Nad každým druhým vchodom horelo červené svetlo. Pod lucernami a vo vrátach stáli ženské postavy, zatiaľ čo iné sa zvodne pohybovali pozdĺž fasád budov," zaspomínal si po dlhšom čase.

Keď návštevník Vydrice nazrel do prízemných okien s odsunutými záclonkami, uvidel malé izby osvetlené lampami s červenými tienidlami a na pohovkách alebo na posteliach polihovať, slovami Rybáka, „vyzlečené ženy, ponúkajúce sa za dvadsať korún". Toľko stála pánska košeľa alebo kilo bravčového mäsa. Napríklad úradník priemerne mesačne zarobil 1 300 korún a baník o 100 korún menej.

Podľa profesora Viktora Reinsberga, ktorý v Bratislave viedol univerzitnú kliniku pre kožné a pohlavné choroby, v meste pôsobilo približne 800 prostitútok. Bol to asi primeraný počet, pretože bývalý Prešporok mal okolo 100-tisíc obyvateľov. Na porovnanie, 220-tisícová Praha mala ešte pred pripojením okolitých obcí zhruba 2-tisíc prostitútok.

Slovensko pod uhorským zákonom

Prostitúcia prekvitala aj v Košiciach. Podľa výskumu historičky Dominiky Kleinovej v metropole východu pôsobilo okolo 125 „kňažiek lásky". Len pätina z nich sa dala policajne registrovať, ostatné vykonávali svoje remeslo tajne. V Bratislave existoval podobný pomer. „Z 800 predajných žien má registráciu iba 180," konštatoval Reinsberg.

V prvých štyroch rokoch po vzniku Československa platil na Slovensku naďalej uhorský zákon. Prostitútky museli svoju živnosť prihlásiť na úrade, podriadiť sa zdravotnému dozoru a pravidelným lekárskym kontrolám. Po predpísanej vstupnej prehliadke dostali zdravotnú knižku s uvedením osobných údajov a fotografiou. V prípade policajnej kontroly sa ňou museli preukázať.

Masaryk, Štefánik, Československo, ČSR republika Čítajte aj Mohlo Československo prežiť ako únia?

Majiteľ nevestinca musel preň získať licenciu na prevádzku. Na celom Slovensku však bolo iba 44 evidovaných nevestincov. Ďalšie fungovali tajne alebo pod pláštikom rôznych „počestných" firiem a zariadení. Krátko po vzniku Československa sa teda prostitúcia nachádzala len pod čiastočnou kontrolou. Niektorí odborníci z medicínskeho prostredia práve tým vysvetľovali epidémie pohlavných ochorení, predovšetkým najnebezpečnejšieho syfilisu. Bol rizikový o to viac, že antibiotické účinky penicilínu objavil Alexander Fleming v roku 1928, ako liek sa však do Československa začal dovážať až po druhej svetovej vojne.

Expertíza, ktorá predchádzala príprave nového zákona, ukázala, že zo 160-tisíc prípadov pohlavných ochorení nahlásených v roku 1919 takmer tretinu mali na svedomí tajné prostitútky (väčšinou pouličné) a asi štvrtina mužov sa nakazila vo vykričaných domoch.

Medzi najčastejšie infikovanými boli vojaci, študenti a slobodní muži vo veku nad 20 rokov. V košickej posádke v prvých povojnových rokoch trpela syfilisom alebo kvapavkou až tretina vojakov. Miestne noviny písali, že Maďarsko nespokojné s Trianonskou zmluvou vyslalo do mesta 300 infikovaných prostitútok, aby nakazili obrancov československého štátu. Nemohla to byť pravda už v súvislosti so zjavne prehnaným počtom týchto údajných „diverzantiek".

Je však možné redukovať šírenie venerických chorôb v spomínanom období iba na rozmach prostitúcie? Anna Falisová z Historického ústavu SAV upozorňuje na ďalšie dôležité faktory: na sociálnu biedu, povojnové uvoľnenie morálky, zmeny sexuálnych mravov, alkoholizmus, migráciu obyvateľstva atď. Tvorcovia zákona si to zrejme uvedomovali a pri formulácii niektorých ustanovení na vymenované vplyvy aj prihliadali. Všetky faktory však jeden zákon nemohol obsiahnuť, a navyše, niekde bolo potrebné začať. A tak sa začalo so zatváraním nevestincov – všetkých vrátane evidovaných, a teda aj kontrolovaných.

Namiesto legálnych nevestincov nelegálne

Nový zákon síce parlament prijal už v lete 1922, ale prvý vykonávací predpis k nemu vydalo ministerstvo verejného zdravotníctva po pol roku a posledný (tretí) až v januári 1924! Medzitým sa často improvizovalo.

Návrh zákona aj predpisy spisovali lekári, najmä poprední českí dermatológovia zo Spoločnosti proti pohlavným chorobám. Kým predtým sa snažili udržať prostitúciu v medziach zákona obecné a policajné úrady (vrátane policajných lekárov), po novom sa o to mal starať predovšetkým rezort zdravotníctva. Ten by bol najradšej zakázal celú prostitúciu, ale nedalo sa to, a tak aspoň rušil dovtedajšie opatrenia (zdravotné knižky, policajné záznamy a iné) a asistoval rezortu vnútra pri zákaze verejných domov.

Najviac registrovaných nevestincov bolo v českom po nemecky hovoriacom pohraničí. Napríklad v Liberci ich mali 28, v Prahe 21. Tam aj začali s ich zatváraním.

heger Čítajte aj Premiér: Prvá ČSR garantovala slobodu. Základ, na ktorom stojíme dodnes, uviedla Čaputová

Na Slovensku sa ako prvá ocitla pod drobnohľadom Bratislava s Vydricou. Vykričané domy sa však z večera do rána menili na privátne obytné domy a neviestky na ich bežné podnájomníčky. Majiteľ domu s domovníkom boli zároveň ich pasákmi i „bordeldámami" v mužskej podobe. Už v nasledujúcom roku sa v Bratislave konal prvý súdny proces s takýmto podnikavcom. Vyšlo najavo, ako šikovne obchádzal zákon. Zarábal totiž na nájomnom, keď podnájomníčkam vyrubil niekoľkonásobne vyššie nájomné.

Platili mu od 15 do 25 korún denne, čiže od 450 do 750 korún mesačne, v závislosti od ich príjmov z nedovolenej živnosti. Ženám potom zostávalo toľko peňazí, aby ako-tak prežili. Veď 750 korún, to už bol v tých časoch priemerný mesačný plat žien na úradoch.

Obslúžení páni pri odchode z domu museli zaplatiť ešte po dve koruny domovníkovi, ktorý ich odprevádzal. Obžalovaného usvedčil nekonečný prúd striedajúcich sa nočných návštevníkov nelegálneho nevestinca. Senát bratislavského súdu odsúdil podnikavca za trestný čin kupliarstva na štyri mesiace väzenia nepodmienečne, dal mu pokutu tisíc korún a na jeden rok ho pozbavil občianskych práv. Podobná prax v justícii sa rýchlo rozšírila aj v ďalších mestách na Slovensku.

Profesionálne prostitútky začali pracovať takpovediac na dve zmeny: v nočných podnikoch a baroch ako čašníčky, tanečnice či spoločníčky (animírky) a po skončení otváracích hodín obsluhovali klientov „telo na telo" v separovaných izbách podniku. Zašlo to tak ďaleko, že niektoré hotely sa stali fakticky hodinovými hotelmi. To bol prípad hotela Riedel v Bratislave. Vlastnil ho manželský pár, ktorý začal všetky izby prenajímať predajným ženám.

SMM múzeum mapy Kynceľová Čítajte aj Zaujímajú vás mapy a kartografia? Choďte do múzea v Kynceľovej

V novembri 1926 denník Slovenský národ informoval o policajnej razii v Nitre. V jednom hoteli našli dokonca 15-ročné dievča, ktoré ponúkalo svoje telo za peniaze. Majiteľov obvinili z kupliarstva. V roku 1927 sa do Československá preniesla z Nemecka, kde tiež zrušili verejné domy, nová forma poskytovania sexuálnych služieb prostredníctvom tzv. masážnych salónov. Po roku 1930 bolo v republike podľa policajných zistení už okolo 300 takýchto salónov, ktoré zamestnávali takmer 1 500 „masérok". Vznikali ako huby po daždi, lebo na ich prevádzku nebola potrebná koncesia, čiže povolenie od úradov. V roku 1934 sa problémom zaoberal parlament a salóny označil za „semenisko prostitúcie".

Vzápätí poslanci schválili zákon, podľa ktorého sa masírovanie stalo koncesovanou živnosťou a mohli ho vykonávať iba absolventi odborných kurzov. Zákon obsahoval poistku proti styku žien s mužmi: „Osoba, ktorá vykonáva masáž, musí byť rovnakého pohlavia ako osoba, ktorá sa dá masírovať."

V ďalších týždňoch polícia zatvárala všetky salóny, ktoré nespĺňali prísne podmienky zákona.

Pohlavné choroby na vzostupe

Už zákon z roku 1922 predpisoval štátnej správe zriadiť namiesto nevestincov ústavy alebo útulky pre „padlé ženy", ktoré by slúžili na ich mravnú nápravu. Ani to však nebolo také jednoduché, ako si tvorcovia legislatívy predstavovali. V marci 1938 denná tlač konštatovala, že na Slovensku existuje jediná „výchovňa tohto druhu" v Likieri pri Rimavskej Sobote (v súčasnosti mestská časť Hnúšte). Aj to sa o jej vznik postarali nie úrady, ale dobrovoľný spolok Záchrana so sídlom v Bratislave. Pôvodne ju chcel postaviť v obci Báhoň pri Pezinku, ale miestni protestovali: „Nechceme tu pobehlice!"

V septembri 1933 preto spolok odkúpil budovu bývalého sirotinca v Likieri a zriadil v nej útulok. Prijímali však len dievčatá vo veku do 18 rokov, útulok preto miestni ľudia nazývali aj polepšovňou. V roku 1938 mali v Likieri na prevýchovu 120 dievčat a pripravovali ich na profesie šičky, slúžky, záhradníčky atď.

Chceli sme zriadiť liečebný útulok pre prostitútky v Počerniciach, ale obec nás odmietla.
Ladislav Prokop Procházka, expert na sociálne lekárstvo

Štát čelil veľkým problém: nedarilo sa naplniť hlavný zámer zákona, ktorým bolo výrazné zníženie výskytu pohlavných chorôb u školopovinných detí. „Značné percento žiakov vyšších ročníkov základných škôl trpí kvapavkou a medzi žiačkami sú už prostitútky!" upozornila v rozprave k návrhu zmieneného zákona Anna Sychravová, prvá zvolená poslankyňa zo Slovenska. Hovorila z vlastných skúsenosti učiteľky vo Vrútkach. Pôvodom Češka z Humpolca s bohatou pedagogickou praxou v Prahe tam prišla v roku 1919 na výzvu pomôcť slovenskému školstvu.

Jedna z príčin, prečo nový zákon nedokázal zvrátiť nepriaznivú situáciu, spočíval v ňom samotnom, lebo si nevšímal pouličnú prostitúciu. Nestačilo predsa zavrieť nevestince, keď väčšina predajných žien sa ponúkala klientom nelegálne na uliciach. O tých však vo väčších mestách nemala prehľad ani polícia, tobôž nie zdravotníci. Pouličné prostitútky nemuseli absolvovať pravidelné lekárske prehliadky a ak sa nakazili, mali síce zo zákona a pod hrozbou trestu povinnosť hlásiť sa u lekára, no spravilo to málo z nich.

V Bratislave sa navyše stalo skutočnosťou to, pred čím varoval Reinsberg. Blízkosť Viedne a Budapešti spôsobila, že rady tuzemských „kňažiek lásky" časom rozširovali ich rakúske a maďarské kolegyne, ktoré boli úplne mimo kontroly tunajších úradov.

V prvých rokoch po zatvorení verejných domov síce počet venerických ochorení v Bratislave i celej republike o niečo klesol, ale už v roku 1928 znovu prudko stúpal. Bratislavská nemocenská pokladnica bola nútená prijať ďalšieho odborného lekára na pohlavné choroby. Zároveň požiadala policajné riaditeľstvo o sprísnenie opatrení. „Lebo tieto choroby rozširujú prostitútky, ktoré sú teraz bez dozoru policajných lekárov," uviedla v zdôvodnení.

Ojedinelý sexuologický výskum uskutočnený v Prahe ukázal, že pohlavnými chorobami bolo postihnutých aj osem percent stredoškolákov. Nakazili sa od „nočných motýľov", ako prezývali ľahké ženy. „Takmer 40 percent prostitútok je infikovaných pohlavnými chorobami, ale aj keby sme ich chceli liečiť, nemáme kde. V Prahe by sme potrebovali najmenej 400 lôžok, máme 80. Chceli sme zriadiť liečebný útulok pre prostitútky v Počerniciach, ale obec nás odmietla," sťažoval sa už bývalý minister zdravotníctva a expert na sociálne lekárstvo Ladislav Prokop Procházka.

V Bratislave vyzerala situácia veľmi podobne. Zákon z roku 1922 sa jednoducho ukázal ako neúčinný. Odborníci dnes pozitívne hodnotia iba jeho priekopnícke ustanovenie o sexuálnej výchove v školách i v médiách, ktoré sa však nemohlo vtedy v praxi primerane uplatniť.

Zaujímavosti o nevestincoch a o prostitútkach

  • V stredoveku bolo bežné, že nevestinec vlastnil cirkevný hodnostár. Napríklad vo Viedni bol majiteľom verejného domu dokonca arcibiskup. V Bratislave spravoval vychýrený nevestinec mestský kat a z jeho zisku čerpal peniaze aj magistrát.
  • V 19. storočí zákon určoval majiteľovi nevestinca maximálny počet prostitútok v nevestinci. Napríklad v Lučenci fungovali pred 150 rokmi štyri verejné domy a v každom pracovalo 18 až 20 žien.
  • S prostitúciou sa kedysi verejne počítalo, preto ju uhorské zákony legalizovali. U mladého muža sa totiž predpokladala sexuálna skúsenosť ešte pred svadbou.
  • Po prijatí zákona z roku 1922 mali lekári povinnosť nahlasovať úradom pacientov nakazených pohlavnou chorobou. Porušili by však lekárske tajomstvo, mnohí preto nekonali, čo zákon považoval za priestupok.
  • Jeden z najväčších kriminálnych prípadov spojených s prostitúciou sa udial v septembri 1933, keď sa rôznymi rýchlikmi do Bratislavy a do Košíc dostali dva kožené kufre s časťami tela rozštvrtenej prostitútky Otílie Vranskej, rodáčky z Brezna, ktorá sa ponúkala mužom v pražských nočných podnikoch. Tento zločin sa považuje za najznámejšiu neobjasnenú vraždu v dejinách československej kriminalistiky.

Prežila všetky režimy

Napriek tomu, že sa na území Slovenska vystriedali všetky prístupy riešenia prostitúcie, nikto nevie s istotou povedať, ktorý je najlepší. Každý z nich má klady aj zápory a ani jeden nedokázal prostitúciu úplne zastaviť, vyplýva zo slov kriminologičky Anny Kucejovej z Trnavskej univerzity.

Na základe dekrétov prezidenta Edvarda Beneša a nariadenia Slovenskej národnej rady začali úrady hneď po druhej svetovej vojne prostitútky perzekvovať. Spolu s ďalšími asociálmi ich nahnali do pracovných táborov. Spolu s prevýchovou so systémom nútených prác sa od táborov očakával dobrý hospodársky výsledok. Podľa historika Vladimíra Varinského z Univerzity Mateja Bela sa však dosiahol presný opak.

Podpísala sa pod to nekvalifikovanosť a nízka pracovná morálka v táboroch sústredených žien. Mnohé boli nakazené pohlavnými chorobami, preto v tábore v Novákoch museli pre ne postaviť finančne nákladnú nemocnicu, čo ešte viac zaťažilo štátny rozpočet.

V roku 1949 rozhodlo povereníctvo vnútra o zrušení táborov. Po nástupe komunistov k moci vo februári 1948 štát začal prostitútky trestať za príživníctvo, ale najstaršie remeslo na svete napriek tomu pretrvalo v nelegálnej podobe.

© Autorské práva vyhradené

8 debata chyba
Viac na túto tému: #prostitúcia #nevestinec #neznáma história #Československá republika