Môže jadrová vojna vypuknúť omylom?

Pád rakety na Poľsko poukázal na význam presného a rýchleho vyhodnotenia podobných udalostí. V období studenej vojny sa také prípady vyskytovali často a niektoré priviedli svet na pokraj jadrovej katastrofy.

30.11.2022 12:00
Brežnev na návšteve v Bratislave 1978 Foto:
Šéf Kremľa Leonid Brežnev v roku 1978 počas návštevy Bratislavy. V auguste 1968 krátko pred inváziou do Československa hovoril, že asi príde k veľkým škodám, preto spustošená krajina bude potrebovať hospodársku pomoc.
debata (6)

Nápadne často bývali na začiatku dramatických príbehov falošné alebo neoverené informácie, ktoré potom viedli k unáhleným záverom. V bývalom Československu sa to stávalo v období eskalácie studenej vojny, v horúcej fáze komunistického režimu.

Generál Oldřich Kvapil šéfoval oddeleniu agentúrneho spravodajstva na generálnom štábe Československej ľudovej armády. V rozhovore s českým historikom Petrom Luňákom spomínal, ako niekedy v lete 1951 minister obrany Alexej Čepička navrhoval prezidentovi Klementovi Gottwaldovi vyhlásiť čiastočnú mobilizáciu. Dôvod? Na hraniciach s Nemeckou spolkovou republikou (NSR) sa vraj zoskupili americké tankové jednotky, ktoré mali byť pripravené vtrhnúť do Československa.

Video
Dopad rakety do Poľska - prvé zábery

Mimochodom, Čepička mal za manželku Gottwaldovu dcéru, a preto sa, pochopiteľne, tešil zvýšenej dôvere svokra. Napriek tomu velenie armády dalo informáciu preveriť. „Zistili sme, že v skutočnosti išlo o cvičenie amerických vojsk dislokovaných v NSR, pričom niektoré tanky zablúdili až na štátnu hranicu," rozprával Kvapil. „Napadlo mi, že celé toto nedorozumenie vzniklo skomoleninou hlásenia našich pohraničníkov, ktorí ho poslali ďalekopisným šifrovacím strojom, a na ministerstve si už nikto nelámal hlavu s tým, či je to správne, alebo nie," doplnil.

Má to byť demonštrácia sily alebo začiatok tretej svetovej vojny s cieľom dobyť západnú Európu?
Bohumír Lomský,

Ďalší planý poplach spôsobila informácia, že americké lietadlá budú o tretej hodine v noci bombardovať Prahu. Pri preverovaní sa zistilo, že išlo buď o provokáciu neznámeho informátora, alebo o recesiu. „Príprava útoku väčších síl totiž predpokladala, že Američania na nemeckej strane znásobia spojenia, o čom sme vtedy mali dobrý prehľad, ale nič také sme tam nepozorovali," vysvetlil generál.

Nepochybne je potrebné pripomenúť si v týchto súvislostiach atmosféru doby, v ktorej sa dezinformácie vyskytovali. Na Kórejskom polostrove zúril ozbrojený konflikt a sovietsky vodca Josif Stalin na porade predstaviteľov spojeneckých ozbrojených síl (Československo zastupoval Čepička) oznámil, že do troch rokov vyvolajú „západní imperialisti" tretiu svetovú vojnu. A že sa na ňu treba všestranne pripraviť. Znamenalo to okrem iného vyhľadať a zničiť „vnútorného nepriateľa". V spoločnosti zavládol strach, ktorý mal takpovediac veľmi veľké oči. Stačilo povedať, že americké letectvo zaútočí na Československo o tretej hodine v noci, a uveril tomu aj minister obrany…

Migy vyštartovali proti balónom

Na územie Československa síce počas celej studenej vojny nespadla ani jedna zablúdená raketa, padali však nebezpečné balóny. Pred sedemdesiatimi rokmi neexistoval internet a televízia bola v plienkach. Hlavnou mediálnou zbraňou, schopnou preniknúť cez železnú oponu, bol rozhlas. Lenže v roku 1952 prijalo najvyššie vedenie KSČ „opatrenia proti nepriateľskému vysielaniu“. Nasledovala rozsiahla a investične náročná bezpečnostná akcia pod kódovým označením R-405.

Podľa zistení historika Michala Štefanského nové zariadenia „rádioobrany" dokázali v roku 1954 rušiť až 80 percent vysielania západného rozhlasového vysielača Slobodná Európa. V tejto situácii sa rozhodol Národný výbor pre Slobodnú Európu (NCFE), vytvorený a financovaný americkou Ústrednou spravodajskou službou (CIA), pre kombinovanie rozhlasového vysielania s tlačenými letákmi, ktoré sa posielali do štátov komunistického východného bloku prostredníctvom plastových balónov.

Video
Kim ukázal monštrum. Pozrite si raketu, ktorá zasiahne aj USA

Spočiatku išlo skôr o balóniky, ale od mája 1955 začali do Československa z územia NSR prilietať balóny s priemerom 15 metrov, s hmotnosťou 80 až 100 kilogramov a s obsahom okolo 50-tisíc letákov – v balíkoch vybavených malými náložami.

Pohraničná stráž zaznamenala prelet až 600 takýchto balónov denne vo výške približne 4-tisíc metrov. V jednom prípade mali na lietajúce balóny zaútočiť československé migy a dva z nich zostrelili… Balóny prilietali spravidla pred voľbami, zhadzované letáky mali odradiť ľudí od volebnej účasti. Inokedy vyzývali „opozíciu" bojovať za ľudské práva a slobody.

Časom sa však „balóny slobody", ako ich na Západe prezývali, stali hrozbou pre zdravie a životy ľudí. V Mengusovciach pri Poprade pamätníci dodnes nezabudli na 6. november 1955. Rómovia našli na poli za dedinou balón a zaniesli ho do osady. V chatrči im vybuchol a ôsmich poranil. Traja utrpeli popáleniny vážnejšieho rozsahu.

Zistili sme, že v skutočnosti išlo o cvičenie amerických vojsk dislokovaných v Nemeckej spolkovej republike, pričom niektoré tanky zablúdili až na štátnu hranicu.
Oldřich Kvapil, československý generál o udalostiach v roku 1951

Od januára 1956 sa balóny stávali aj vážnou prekážkou civilnej leteckej dopravy, najmä počas zlého počasia. Český historik Karel Kaplan píše o hláseniach úradov, podľa ktorých každú noc od 19. do 24. januára 1956 museli byť nad Československom zastavené lety civilných lietadiel pre „inváziu“ balónov. Kritický však bol 18. január, keď v Levočských vrchoch pri obci Torysky došlo k havárii lietadla spoločnosti Československé aerolínie. Stroj v hustej hmle narazil do hory Škapová.

Bilancia: 22 cestujúcich a členov posádky mŕtvych, štyria ťažko zranení, lietadlo úplne zničené. Československá vláda v protestnej nóte zaslanej do Washingtonu 24. februára 1956 však uvádzala ako príčinu nehody zrážku lietadla s balónom. Zároveň požadovala od americkej strany náhradu škôd. Spojené štáty v odpovedi nástojili na vyšetrení incidentu prostredníctvom zriadenia medzinárodnej komisie a vyžiadali si aj dokumentáciou o katastrofe. Tej sa od Prahy však nikdy nedočkali, čím sa podľa Kaplana spochybnili tvrdenia československej vlády o príčinách nešťastia.

Dodnes je záhadou, že tieto udalosti nevyvolali vážnejší medzinárodný konflikt. Dá sa to zrejme vysvetliť len tým, že po smrti Stalina a po príchode Nikitu Chruščova do Kremľa prišlo k otepleniu vo vzťahoch medzi Moskvou a Washingtonom. Podobné incidenty sa riešili diplomatickou cestou. Po roku 1956 organizátori balónových akcií sami s nimi definitívne prestali.

Aj za cenu tretej svetovej vojny

Čo sa týka Československa, príležitosťou na rozpútanie ozbrojeného konfliktu medzi superveľmocami, a tým aj tretej svetovej vojny, sa mohol za istých okolností stať aj vpád vojsk Varšavskej zmluvy na československé územie v auguste 1968.

Sovietska armáda vtrhla do Československa približne s takou vojenskou silou, s akou hnala roku 1945 ustupujúci Hitlerov wehrmacht. Niekdajší československý minister obrany Bohumír Lomský sa preto vážne spýtal: „Má to byť demonštrácia sily alebo začiatok tretej svetovej vojny s cieľom dobyť západnú Európu?"

Člen expertného tímu ruského prezidenta naďalej tvrdí, že jednotky americkej armády stáli 21. augusta 1968 na hranici s Československom pripravené útočiť.

Napokon sovietsky minister obrany maršal Andrej Grečko sa na jednej z posledných moskovských porád pred inváziou mal vyjadriť, že „vstup vojsk sa uskutoční, aj keby to viedlo k tretej svetovej vojne". Ale čo ak len blufoval?

Na konci júla 1968 rokoval vo Washingtone bavorský premiér Franz Josef Strauß s americkým ministrom zahraničných vecí Deanom Ruskom. Spýtal sa ho, čo podniknú Spojené štáty, ak Sovieti vojensky zasiahnu v Československu. „Nič. Lebo nechceme nukleárnu vojnu," odpovedal Rusk. Strauß o tom písal vo svojich memoároch. Američanom v rámci politiky uvoľňovania najviac záležalo na odzbrojovacích dohodách so Sovietskym zväzom. Navyše ich naplno zamestnávala ich vojna vo Vietname, kde museli presunúť aj značnú časť výzbroje a bojovej techniky z Európy.

Približne rovnako sa vyjadril Rusk v tom istom čase aj v diskusii so sovietskym veľvyslancom Anatolijom Dobryninom. A dal mu najavo, že USA sa nemienia miešať do záležitostí krajín v sovietskej sfére vplyvu. Sovietsky líder Leonid Brežnev bol však neistý a krátko pred inváziou do Československa sa dal ubezpečiť o postoji Spojených štátov ešte raz. Dobrynina prijal na návšteve šéf Bieleho domu Lyndon Johnson, ktorý potvrdil stanovisko USA. Brežnev napriek tomu strácal nervy. Na schôdzke s predstaviteľmi štyroch spojeneckých krajín v Kremli 18. augusta 1968, čiže tri dni pred intervenciou (!), im na záver povedal, že počas invázie zrejme príde ku škodám a k spustošeniu, preto Československu bude treba neskôr poskytnúť hospodársku pomoc…

Gorbačov Čítajte aj Československí normalizátori dúfali, že Gorbačova z Kremľa vyženú

S rôznymi scenármi vrátane katastrofického počítali aj plánovači vojenskej operácie. Krátko predtým dostali ich velitelia po interných kanáloch signál otvoriť jednu z piatich obálok, ktoré prebrali už skôr zároveň s topografickými mapami Európy až po kanál La Manche. Ostatné štyri obálky nemali sami otvárať, ale v prítomnosti náčelníkov štábov okamžite spáliť.

Čo všetko bolo v zalepených obálkach, zostáva aj po toľkých rokoch otázne. Ich obsah skrývajú zatiaľ nedostupné fondy ruských archívov. Účastníci operácie si však spomínajú, že dva z piatich priložených plánov operácie mali názov „Dunaj – Kanál“ a „Dunaj – Kanál – Glóbus“. Vypracovali ich vari pre prípad celoeurópskeho, respektíve celosvetového konfliktu? Zatiaľ je známe iba to, že krátko pred inváziou uviedol Sovietsky zväz do stavu najvyššej bojovej pohotovosti svoje strategické jadrové zbrane. Mimochodom, politológ Alexandr Kočetkov, člen expertného tímu ruského prezidenta Vladimira Putina, naďalej tvrdí, že vybrané jednotky americkej armády v NSR stáli 21. augusta 1968 na hranici s Československom pripravené útočiť…

K zrážke armád Varšavskej zmluvy s vojskami NATO však nakoniec neprišlo. Sovietske lietadlá iba raz prekročili hranice východného bloku, aj to porušili výsostný vzdušný priestor neutrálneho Rakúska. Pentagon nepovažoval za nevyhnutné ani uviesť americké jednotky v západnej Európe do stavu bojovej pohotovosti. Pritom americká rozviedka pozorne sledovala pohyb vojsk Varšavskej zmluvy a intervenciu do Československa považovala za možnú.

Spojené štáty to považovali za „konflikt spojencov", respektíve za „konflikt priateľov s priateľom". A platili ešte dohody z Jaltskej konferencie z februára 1945 o rozdelení sfér vplyvu medzi spojencami proti hitlerovskému Nemecku, ktorými vtedy boli Moskva, Londýn a Washington. Vojenský zásah síce Spojené štáty formálne odsúdili, ale to bolo v podstate všetko.

Petrov sa rozhodol intuitívne

Medzitým sa na svete hromadili zbrane hromadného ničenia. V prvom rade jadrové. A rástlo riziko ich náhodného použitia. Globálny vojnový konflikt mohol vzniknúť takpovediac omylom. Spomedzi mnohých stojí za zmienku pripomenúť prinajmenšom tri príklady.

Radarové zariadenie na americkej vojenskej základni v grónskej Thule 5. októbra 1960 chybne vyhodnotilo východ mesiaca nad Nórskom ako odpálenie sovietskej strategickej rakety. Veliteľstvo protivzdušnej obrany Severnej Ameriky (NORAD) vyhlásilo najvyššiu bojovú pohotovosť. Našťastie niekto tam o sovietskom útoku vážne zapochyboval. Veď v tom istom čase sa v New Yorku nachádzal Chruščov, ktorý viedol delegáciu na Valnom zhromaždení OSN. Pohotovosť odvolali.

O dva roky neskôr, na vrchole karibskej krízy 27. októbra 1962, Američania lokalizovali sovietsku ponorku B-29, ktorá s ďalšími tromi takýmito plavidlami porušila morskú blokádu Kuby. Začali ju prenasledovať a zhadzovať na ňu cvičné hĺbkové bomby, aby ju prinútili vyplávať na hladinu. Každá z ponoriek mala vo svojej výzbroji okrem obyčajných torpéd i torpéda s jadrovou náložou, svojimi účinkami porovnateľné s jadrovou bombou, ktorú Američania zhodili na japonskú Hirošimu v auguste 1945 (mala silu 15 kiloton TNT).

Cvičné bomby vybuchovali po celom obvode plavidla. V ponorke dochádzali zásoby vzduchu a vybíjali sa akumulátory. Spojenie s Moskvou sa nedarilo nadviazať, rušili ho výkonné hydrolokátory na torpédoborcoch. Vyčerpaný kapitán spanikáril a prikázal odpáliť jadrové torpédo proti americkým lodiam. Vraj bol presvedčený, vysvetľoval neskôr, že sa už začala vojna medzi Spojenými štátmi a Sovietskym zväzom. Použiť jadrovú zbraň mohol v takomto prípade aj bez súhlasu Moskvy, musel ho však podporiť jeho zástupca pre politické záležitosti. Len oni dvaja mali totiž kľúče od spúšťacieho mechanizmu. Zástupca s veliteľom súhlasil.

Radovan Geist Čítajte aj Život v tieni jadrovej apokalypsy

Našťastie sa na palube B-29 nachádzal náčelník štábu celej eskadry kapitán 2. stupňa Vasilij Archipov. Pri rozhodovaní o odpálení jadrového torpéda mal právo veta. A použil ho. Kapitán ponorky sa napokon dal presvedčiť, B-29 sa vynorila a čakala na ďalšie inštrukcie z Moskvy. Americké lode ju potom nechali odplávať, odkiaľ prišla.

Tretí prípad sa stal 26. septembra 1983. Napätie vo vzťahoch medzi Sovietskym zväzom a Spojenými štátmi sa dalo krájať. Len pár týždňov predtým zostrelili Sovieti nad morom pri Sachaline kórejské civilné lietadlo s 270 cestujúcimi na palube. Američania rozmiestňovali v Európe rakety s plochou drahou letu a prezident USA Ronald Reagan nazval Sovietsky zväz ríšou zla". Nuž a práve vtedy sovietsky satelitný systém včasného varovania hlásil vypustenie americkej medzikontinentálnej rakety Minuteman. O chvíľu už systém oznamoval, že bolo vypustených päť takýchto rakiet a leteli smerom k Sovietskemu zväzu.

V stredisku radarovej základne, vzdialenej približne 90 kilometrov od Moskvy, mal službu podplukovník Stanislav Petrov. Keď zazneli poplašné sirény, ostávalo mu niekoľko minút, aby o situácii podal hlásenie veleniu armády. Začal analyzovať počítačové dáta a prišiel k záveru, že Američania by takýto útok určite nezačali s piatimi raketami, naopak, že by ich museli odpáliť stovky. Preto po niekoľkých minútach oznámil ústrediu falošný poplach. „Nebol som si tým istý, viedla ma aj intuícia. Preto nasledujúcich osemnásť minúť, keď by sa americké rakety mali objaviť v našom vzdušnom priestore, boli pre mňa strašným utrpením. Ale, našťastie, neobjavili sa," zdôveril sa po dlhých rokoch od hrozivo vyzerajúcej nebezpečnej udalosti.

Podobných prípadov sa počas studenej vojny (a aj po nej) vyskytli desiatky. Skutočná úroveň rizika prijať nesprávne rozhodnutia sa v súčasnosti už nepodarí zmerať. Americký expert na národnú bezpečnosť a kontrolu zbrojenia Thomas Shelling pochyboval, že by falošné poplachy mohli vyvolať totálnu jadrovú vojnu. Ale obmedzenú by mohli?

Bývalého šéfa štábu amerických leteckých síl Thomasa Powera sa novinári spýtali, či by rozkázal strategickému letectvu, aby zaútočilo, keby výstražný systém varoval pred raketami protivníka. „Nie, lebo keď zaútočíte, zaručíte vojnu. A ja sa nepustím do prenáhlenej akcie iba na základe údajov z nejakého vrtošivého elektronického systému," reagoval.

Ibaže tie systémy sa odvtedy zdokonalili a času na rozhodovanie je pri hypersonických raketách podstatne menej ako kedysi…

© Autorské práva vyhradené

6 debata chyba
Viac na túto tému: #Československo #história #studená vojna #jadrová vojna #raketový útok