Hrdelný trest nad jedenástimi obžalovanými v najväčšom zinscenovanom politickom procese vyniesol Štátny súd pred 70 rokmi, 27. novembra 1952. Ďalší traja na lavici obžalovaných dostali doživotný trest.
Nikto z odsúdených na smrť sa proti rozsudku neodvolal, ale všetci požiadali prezidenta republiky o milosť. Klement Gottwald ju odmietol udeliť. Predseda senátu Jaroslav Novák to väzňom oznámil 2. decembra. Dátum popravy súd stanovil na nasledujúce ráno.
Deň pred popravou ich navštívili rodiny. Po skončení návštev mali odsúdení možnosť napísať listy na rozlúčku. Využili ju všetci okrem Slánskeho. Niektorí napísali aj Gottwaldovi. Už nemali čo stratiť, a tak v listoch odmietali násilím vynútené priznania o svojich údajných zločinoch.
Čítajte viac Jedenásť špagátov a trikrát doživotie. Ako komunisti popravili vlastných súdruhovDo konca svojich dní boli presvedčení, že Gottwald ani netuší, čo prežili vo vyšetrovacej väzbe. Vedel o všetkom, prehrával si pásky z výsluchov. Paradoxne bol to práve Gottwald, ich zbožňovaný „Klema“, ktorý ešte pred súdnym procesom rozhodol na jednej schôdzke o budúcich rozsudkoch. V roku 1963 o tom pred rehabilitačnou komisiou vypovedal Viliam Široký (v roku 1952 minister zahraničných vecí namiesto Clementisa). „Dáme jedenásť špagátov a tri doživotia,“ povedal údajne Gottwald.
Čo mu teda oznámili odsúdení na smrť? „Vyhlasujem pred popravou po pravde, že som nikdy nebol špiónom,“ písal bývalý vedúci tajomník KSČ v Brne Otto Šling. „Nikdy som nebol ani milionárom, moja rodina je bez prostriedkov.“
Historik československého väzenstva Aleš Kýr podrobne zmapoval záver tejto tragédie. Po napísaní listov mohli mať posledné želanie. Objednali si bohaté večere – šunku, údené mäso a pivo. Slánsky, ktorý do roku 1950 bol generálnym tajomníkom KSČ (fakticky druhý muž strany po jej predsedovi Gottwaldovi) dostal chuť na sladké, objednal si teda zákusky.
Nasledovala posledná noc ich života. Zrejme ju celú prebdeli v snahe zistiť, kde sa stala chyba. Slánsky nemohol nemyslieť na to, ako po roku 1948 pomáhal rozkrúcať koleso represálií, ktoré napokon zomlelo i jeho.
Baníci požadovali smrť
Podľa českého historika Karla Kaplana bol proces so Slánskym a spol. vo svojej podstate „sovietskym procesom“, hoci sa konal v Prahe. Jeho príprava totiž prebiehala v réžii sovietskych poradcov.
Pražský monsterproces bol vlastne posledný zo série podobných procesov, ktoré prebehli koncom 40. a začiatkom 50. rokov minulého storočia v metropolách vtedajších „ľudových demokracií“ – satelitov Sovietskeho zväzu. Mali oslabiť a zastrašiť tamojšie politické vedenia.
Zinscenované procesy mali zároveň potvrdzovať Stalinovu teóriu o zostrovaní sa triedneho boja. Triedny nepriateľ sa tentoraz zahniezdil na najvyšších poschodiach komunistickej strany, tvrdil Gottwald. O to rozhodnejšie s ním bolo treba zúčtovať, exemplárne ho potrestať.
Dáme jedenásť špagátov a tri doživotia.Klement Gottwald
Takýto proces už mala za sebou Sofia s kauzou Trajčo Kostov (bývalý generálny tajomník Bulharskej KS) i Budapešť, kde súdili „zradcov a zapredancov“ na čele s maďarským exministrom zahraničia Lászlóom Rajkom. Na naliehanie jeho straníckeho šéfa Mátyása Rákosiho i osobne Josifa Stalina potom dva roky hľadali „československého Rajka“. Najprv vytypovali Šlinga, neskôr Clementisa, nakoniec padla voľba na Slánskeho.
Stalin potreboval v roku 1952 odsúdiť predovšetkým sionizmus. Po roztržke s Izraelom, ktorý Moskva a jej satelity pomáhali pred štyrmi rokmi zakladať i vyzbrojovať, sovietsky diktátor stavil na iného koňa – arabské krajiny. Arabov však bolo treba nejako presvedčiť, že sovietsky blok to so zmenou zahraničnopolitickej orientácie myslí vážne. Preto v pražskom procese až 11 zo 14 obžalovaných mali židovský pôvod, čo sa pri čítaní obžaloby a rozsudkov dávalo aj zreteľne najavo.
Čítajte viac Povstanie sa malo začať uväznením TisaProces prebiehal v dňoch 20. – 27. novembra 1952. Hlavný žalobca Štátneho súdu v Prahe Josef Urválek im kládol za vinu vari všetky najväčšie zločiny tých čias – rozvracanie republiky, vlastizradu, hospodárske sabotáže, špionáž pre cudzie mocnosti, ale aj zámer „skrátiť život prezidenta republiky súdruha Gottwalda".
Čo bolo z dnešného pohľadu nápadné a ťažko uveriteľné, všetci obžalovaní tieto obvinenia z prípravného konania pred súdom zhodne potvrdzovali a odriekali ako naučené. Veď aj boli naučené! Stačilo porovnať text obžaloby a prepisy výpovedí – v mnohých častiach sa úplne zhodovali.
Neinformovaná a zastrašená verejnosť však výpovediam uverila. Veď to sám povedal, veď sa priznal – hovorili si ľudia. Rozhlas osem dní vysielal dianie v súdnej sieni i v „priamych" vstupoch (s 15-minútovým posunom, aby sa dali cenzurovať). Pod vplyvom propagandy vznikla atmosféra psychózy a mediálneho lynču. Štátny súd dostával stovky rezolúcií od „pracujúcich", ktorí preklínali „vlastizradcov".
Denník Rudé právo priniesol 25. novembra 1952 reportáž z podniku Kovosmalt Trnava. „Žiadam najvyšší trest pre Slánskeho a jeho bandu,“ povedal vraj redaktorovi jeden z robotníkov.
Bývalý Clementisov námestník Artur London vyfasoval „iba“ doživotie, čo časť verejnosti pobúrilo. Delegácia baníkov z Mostu sa rozhodla tlmočiť svoje rozhorčenie priamo v ústredí komunistickej strany v Prahe. Dožadovala sa potrestania prokurátora i za neprípustnú zmierlivosť.
Bežní ľudia nevedeli, ako vyšetrovatelia vynucovali „priznania" z obžalovaných. Výsluchy prebiehali takzvanou metódou kolotoča. Začínali sa o 8.30 a pokračovali s krátkou prestávkou napoludnie a večer celú noc až do pol piatej rána. Vyšetrovania sa striedali, väzni nie. Akútny nedostatok spánku viedol k ich úplnému telesnému i duševnému vyčerpaniu.
Keď sa Slánský po jednom takomto „kolotoči" pokúsil o samovraždu, zachránili ho a dali do väzenskej nemocnice. Sovietski poradcovia za to domácim vyšetrovateľom vynadali. Vraj v takýto kritický moment ho nebolo treba odovzdať doktorom, ale vypočuť – vtedy vraj otrasený človek prizná aj to, čo nevie. Napokon každý podpísal všetko, čo mu do protokolu napísali. A naučil sa to naspamäť. Väzni nacvičili s vyšetrovateľmi aj požadovanú gestikuláciu a mimiku, ba dokonca dĺžku odmĺk pri výpovediach. Každý obžalovaný vedel, že len čo sa odchýli od predpísanej výpovede, okamžite mu vypnú mikrofón.
Čítajte viac Okupáciu Československa sprevádzalo tzv. odseknutie hlavyTrpeli veľmi
Poprava jedenástich trvala okolo pol hodiny. Smrť nastávala až po chvíli. Lekár vyliezol k obesenému a zisťoval, či mu ešte bije srdce. Ak bilo, nechal ho ešte visieť. „Povedal by som, že veľmi trpeli," myslí si Aleš Kýr.
Telá obesencov spopolnili. Popol nasypali dvaja príslušníci justičnej stráže do vreca od zemiakov aj s obomi slučkami zo šibeníc. Dostali rozkaz odviezť vrece za Prahu a tam zakopať niekde v poli. Všetko však bolo zaviate snehom, a tak sa rozhodli popol vysypať na vedľajšej ceste. Kde presne, to sa nevie. Líde Clementisovej odovzdali len dve manželove fajky a tabak. Na balíček s jeho vyznamenaniami musela čakať až do roku 1963. Do rehabilitácie nevinne odsúdeného.
Lída Clementisová čakala na manžela 40 rokov
Komunistický intelektuál, ktorého zhltla jeho vysnívaná revolúcia. Aj takto (zďaleka však nielen takto) vníma osobnosť Vladimíra Clementisa český historik Michal Macháček, autor úspešnej knihy o Gustávovi Husákovi. Najnovšie študoval Clementisov fond v Národnom archíve ČR.
Je 70 rokov od tragickej Clementisovej smrti. Čo zaujímavé ste o ňom v pražskom archíve našli?
Sú to rôzne materiály, od úradnej proveniencie, školských vysvedčení či osobných dokladov, cez memoárové texty a korešpondenciu až napríklad po fotoalbumy. Nejde len o pozostalosť po Vladimírovi Clementisovi, ale i po jeho žene a jej rodine.
O Líde Clementisovej sa vie málo, hoci kedysi vyšli knižne listy, ktoré jej posielal manžel z väzenia a priblížil nám ju aj v Nedokončenej kronike. Vy ste však objavili jej písomné spomienky.
Logicky sa zameriavame na „hlavných aktérov", ale niekedy nám unikajú nemenej nevšedne previazané osudy, ktoré si pýtajú historiografické aj umelecké spracovanie. Lída Clementisová ostáva trocha v manželovom tieni, hoci takisto ide o silný príbeh. Elegantná a jemná žena, ktorá bola oporou svojmu až zbožštenému Vladovi, ktorého osud sa násilne zviezol aj s ňou. Tiež skončila vo väzení a potom musela žiť v pražskom vyhnanstve. Podľa jej slov dlhé roky neverila, že Vlada popravili. Takmer sa zdá, že do konca svojho života si vnútri uchovávala nádej, že sa opäť stretnú. Prežila ho o štyri desaťročia. Čo to muselo byť za čakanie.
Nedávno padla zmienka o trpkom osude Lídy Clementisovej v televíznom cykle RTVS, na ktorom ste odborne spolupracovali. Prečo len zmienka?
Žiaľ, ten formát je časovo limitovaný a umožňuje len skratkovité vyjadrovanie. Tému mám pomerne dobre naštudovanú, dokážem o nej hovoriť aj dve hodiny, do filmu sa však z toho dostanú len dve-tri zostrihané vety. Tak to holt chodí. Navyše, každé dielo vzniká v určitej dobe a tým je poznamenané. Nemýľme sa, týka sa to i dneška. V každom prípade je len dobré, že vznikajú atraktívne projekty o našej nedávnej minulosti, že vyvolávajú záujem a že môžeme nad nimi diskutovať. Azda nám to vydrží.
Na Vladimíra Clementisa i jeho politickú činnosť sú po rokoch protichodné názory aj v historickej obci. Aký bol podľa vášho názoru?
Prirodzene človek z mäsa a kostí. Reálna osobnosť prvej polovice 20. storočia. Právnik, slovenský národovec, komunistický intelektuál a politik, ktorého zhltla jeho vysnívaná revolúcia. Ale okrem toho tiež syn, manžel. Jeho život či predstavy o jeho živote fungovali a fungujú ako symbol, a to práve mnohoznačný, chápaný podľa momentálnej prítomnosti, potreby a preferencií hodnotiteľa. Utopista, zradca, hrdina, tragická postava, ktorá zožala, čo zasiala – to všetko tam nájdeme. Dnes je to navyše už polozabudnutá historická postava.
Čím je zaujímavá pre vás?
Na jeho prípade ma zaujíma chápanie národnej otázky, jeho vzťah ku Gustávovi Husákovi a potom genéza i anatómia politických monsterprocesov. Vybíjanie súdruhov súdruhmi. Najnovšie ma však nemenej oslovuje osud Clementisovej ženy Lídy.
Aký bol teda vzťah medzi Clementisom a Husákom?
Vlado Clementis bol starší, a tak aj skúsenejší, čiže bol medzi nimi určitý odstup. A Husákovi poslúžil v mladosti ako vzor. Mentor. A to čo do vzdelanosti i verejného vystupovania. Obdivoval jeho noblesu a zmysel pre pointu i vtip. Clementis tiež Husákovi zaistil po absolvovaní štúdia prvú prácu vo svojej advokátskej kancelárii a bol mu spolu s manželkou za svedkov na svadbe. Husák spolu s ďalším spoločným priateľom Lacom Novomeským potom počas vojny Clementisa bránili, keď sa ten ocitol v rodnej komunistickej strane v nemilosti pre svoju kritiku nemecko-sovietskeho paktu. Úspešne sa za neho prihovárali. Po vojne riešili najmä pracovné veci, politiku. Dočkali sa víťazstva, ku ktorému prispeli, aby nakoniec všetci traja spadli do osídiel politických procesov.
Pri výsluchoch vypovedali proti sebe?
Áno, tie protokoly sa zachovali. Čo to asi museli byť za pocity, keď vyšetrovatelia postavili takýchto dobrých priateľov proti sebe?! Clementisa zlomili, a tak vypovedal to, čo od neho požadovali. Husák sa statočne držal a Clementisove výpovede, ktoré z nich oboch robili zloduchov, odmietal. Husák bol zrejme jeho poddajným postojom šokovaný, veď napriek svojej emočnej rezervovanosti si ho veľmi vážil a mal rád. Preto sa potom ešte viac zaťal s vidinou, že musí vydržať, aby vrátil česť aj Clementisovi.
A to sa zrejme aj stalo.
Začiatkom šesťdesiatych rokov boli obaja rehabilitovaní. Proces rehabilitácie sa zavŕšil v roku 1968, keď Lída preberala na Pražskom hrade pre nebohého manžela in memoriam štátne vyznamenanie Hrdina ČSSR od prezidenta Ludvíka Svobodu. Sprevádzal ju tam práve Husák. Mimochodom, Clementis bol iba tretím oceneným týmto vysokým čestným titulom.
Prečo nezaradili Clementisa do procesu s buržoáznymi nacionalistami, a teda aj s Husákom, ale do skupiny sprisahancov protištátneho centra, vedeného Rudolfom Slánskym? Žil by takmer o dva roky dlhšie a možno by aj prežil.
Clementisa, Husáka a ďalších vyhodnotili ako „malé ryby", a tak pol roka po ich zatknutí sa konštrukcia procesu stočila na bývalého generálneho tajomníka KSČ Slánskeho a na otázku sionizmu. Vytypovanú skupinu slovenských buržoáznych nacionalistov ako samostatnú entitu pustili „k ľadu". Clementisa potom vyhodnotili spomedzi väznených slovenských politikov ako najviac reprezentatívnu postavu, mohli mu vyčítať tak údajný slovenský nacionalizmus voči Maďarom i Čechom, ako aj antisovietizmus. Na to poslúžil jeho už spomínaný kritický postoj k nemecko-sovietskemu paktu 1939. roku a relatívne blízky vzťah k Edvardovi Benešovi a Janovi Masarykovi, čiže – povedané vtedajšou rétorikou – k „imperialistickým agentom Západu". Napokon, cez vojnu žil Clementis v Británii, čo mu na procese tiež priťažilo.
Prečo potom do Slánskeho skupiny nezaradili aj Husáka?
Husáka tam nemohli zaradiť už len z toho dôvodu, že na rozdiel od ostatných obvinených sa nepoddal, boli obavy, že by narušoval chod i vyznenie Slánskeho procesu. Samotný proces so skupinou Husák a spol., čiže so slovenskými buržoáznymi nacionalistami bol koncipovaný ako nadväzujúci proces na Slánskeho kauzu. Takýchto „menších" nadväzujúcich procesov sa udialo viac, tento sa uskutočnil až v apríli 1954. O rok a pol neskôr.
Chystáte sa napísať knihu o Clementisovi? Prípadne aj o jeho manželke?
Jednou z tém, ktoré teraz riešim, je privátnejšia stránka života Gustáva Husáka a jeho ženy Magdy Husákovej-Lokvencovej, ťažiskom pritom bude práve väzenská anabáza, 50. roky, keď sa napríklad dochovala korešpondencia. V tomto ohľade sa písanie dostáva do priesečníka aj s Clementisovcami. Myslím, že o nich bolo vcelku napísané dosť, hoci veľkú biografiu by si určite zaslúžili.
Mgr. Michal Macháček, Ph.D. (1986)
český historik
- Absolvoval doktorské štúdium histórie na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity a výskumno-študijné pobyty na Slovensku, v Rusku a USA.
- Zaoberá sa problematikou česko-slovenských a československo-sovietskych vzťahov a komunistického hnutia v 20. storočí.
- Venuje sa KSČ, najmä osobnosti Gustáva Husáka, ktorému venoval oceňovanú knižnú biografiu vydanú roku 2017 nakladateľstvom Vyšehrad.